Je už frázou konštatovať, že sexuálne mravy sa “zmenili”. Hoci to nie je v protiklade s pravdou, toto tvrdenie má tendenciu zahmlievať špecifickosť toho, k čomu skutočne došlo.
Ak sa pozrieme na rôzne zložky filozofie, ktorou sa riadia zástancovia sexuálnej revolúcie, ako aj mnohí katolícki progresívci, ich rozličné tézy možno zhrnúť jednoducho: na celú oblasť ľudskej sexuality sa nemá vzťahovať nijaký zákon. Sex je takpovediac “zónou bez zákona”. Hoci sa to takto otvorene iba málokedy povie (pre väčšinu ľudí to znie stále príliš radikálne), z hlbšieho skúmania progresívneho myslenia – tak sekulárneho ako aj katolíckeho – nám nutne vyplynie, že tento výraz naozaj najvýstižnejšie vystihuje tento postoj.
Povedané inými slovami, celú oblasť tradičného morálneho myslenia a pravidiel týkajúcich sa ľudskej sexuality treba jednoducho odstrániť a nahradiť slobodnou voľbou, ktorá by nebola obmedzovaná ničím, čo západné myslenie doteraz uznávalo ako zákon.1
Predstava, že ľudská sexualita by sa nemala riadiť pevnými, nemennými zásadami, je najevidentnejšia v sekulárnom myslení. Celé desaťročia sme počúvali sťažnosti, že tradičné morálne normy týkajúce sa sexuality sú vraj puritánske, pokrytecké, inšpirované mužskou dominanciou resp. potláčaním žien, orientované na “sebaovládanie” (považované za čosi nedobré), ktoré zo žien robí “továrne na deti” a tlačí spoločnosť do bahna predosvietenského myslenia. Výsledkom tohto uvažovania je, že by sme rozhodovanie o tom všetkom mali úplne ponechať ľudskej slobode. Muži a ženy, ktorí dosiahnu plnoletosť, môžu o týchto veciach rozhodovať sami.2
Sexuálnu revolúciu môžeme skúmať hlboko, ako len chceme, a uvažovať, kto sa môže zúčastňovať sexuálnych aktov, do akej kategórie vzájomných vzťahov ich možno zaradiť (snúbenec, milenec, známosť na jednu noc a pod.) a za akých okolností dochádza k tomuto aktu (osoby ženaté/vydaté, slobodné) – a zistíme, že neexistuje nič, čo by sa dalo nazvať zákonom, ktorý by bolo možné aplikovať ba akúkoľvek z týchto situácií. Celá táto sféra podlieha “slobodnej voľbe” na základe “noriem”, ktoré si účastník/účastníčka sám/sama zvolí v snahe o dosiahnutie „naplnenia“ či jednoducho potešenia, na ktoré sa nevzťahujú nijaké normy.
Neexistuje žiadna okolnosť, za ktorej by sexuálny akt mohol byť považovaný za nemorálny pokiaľ ide o rodinný stav jeho účastníkov, o samotné akty alebo okolnosti, ktoré ich sprevádzajú. Akýkoľvek argument tvrdiaci, že na konkrétny sexuálny akt sa vzťahuje nejaká trvalá norma, má nulovú platnosť – pokiaľ sa jeho aktér sám nerozhodne pre niektorú konkrétnu normu, že sa ňou chce riadiť.
Musíme si jasnejšie uvedomiť význam tohto posunu. Je frázou konštatovať, že sexuálne mravy sa “zmenili”. Hoci to nie je v protiklade s pravdou, toto tvrdenie má tendenciu zahmlievať špecifickosť toho, k čomu skutočne došlo. Môžem použiť analógiu, že idem po ulici a zmením smer o päť stupňov doľava alebo doprava. Aj to by bola “zmena”. Bol by to však veľmi slabý a nedostatočný opis toho, čo sa stalo so sexuálnymi normami.
Normy, ktorými sa spoločnosť riadila pokiaľ ide o ľudskú sexualitu počas celých dejín Západu, sme úplne prevrátili a nové “normy” – vlastne ich absencia – nás teraz vedú opačným smerom ako predtým. Nové “normy” sú v porovnaní s pôvodnými otočené o 180 stupňov.
Všetko, čo bolo pred dvoma generáciami uznávané za nesprávne a zlé, je teraz správne: rozvod s následným opätovným x-tým sobášom, cudzoložstvo, kohabitácia slobodných, smilstvo vo všeobecnosti, antikoncepcia, masturbácia a homosexualita. Málokto sa naozaj zamyslí nad všetkými dôsledkami tejto prevratnej zmeny. Uvediem aspoň dva:
Po prvé, zatiaľ čo tradičné zákazy boli jasne orientované na ochranu zakladania a stability rodín ako aj sexuality podporujúcej tento cieľ, súčasné normy môžu logicky viesť iba k deštrukcii tradičnej rodiny. Ako sa rozpadá sexuálna morálka, tak sa rozpadá aj rodina.
Po druhé, ak majú progresívci pravdu a nové “normy” sú správne, z toho jasne vyplýva, že kresťanské cirkvi a denominácie vo všeobecnosti, a predovšetkým Katolícka cirkev, po stáročia aktívne zavádzali celé ľudstvo v otázkach, ktoré sú azda najhlavnejšími normami ľudskej morálnej existencie.3 A keď sa teda Cirkev dopúšťala dve tisícročia takéhoto kolosálneho omylu, prečo by mal dnes ju niekto počúvať, prečo by dnes mal byť niekto zvedavý na to, čo hovorí? Ďalej, mala by Cirkev v skutočnosti uznať, že sa doteraz údajne mýlila? Je to o to nepochopiteľnejšie, keď si uvedomíme, kresťania obhajujúci radikálny prechod k modernému pohľadu, sú presvedčení, že takáto zmena urobí Cirkev “dôveryhodnejšou”!
Je potrebné poznamenať, že tento fenomén odstraňovania zákonov zo sexuálnej oblasti je v priamom protiklade s tým, čo sa deje takmer v každom inom aspekte života. Počas posledných dvoch generácií sme boli svedkami veľkého množstva zákonov, ktoré regulujú naše správanie takmer vo všetkých oblastiach. Porovnajme napríklad, kde sa nachádzame dnes v porovnaní so začiatkom 60. rokov minulého storočia, pokiaľ ide o zákony regulujúce zdravotnú starostlivosť, súkromie (s výnimkou oblasti sexuality), hospodárstvo a vzdelávanie. Ľudské správanie podlieha čoraz väčšiemu počtu regulácií. Sexuálna revolúcia sa teda vyznačuje ďalšou osobitosťou spočívajúcou v tom, že predstavuje výzvu na skoncovanie s právom v spoločnosti, ktorá však ide opačným smerom a ustavične rozširuje oblasti, na ktoré sa vzťahuje právo, a znásobuje pre ne predpisy a nariadenia.
Treba si objasniť aj ďalšiu vec: Niektorí sa môžu pozastaviť nad tvrdením, že oblasť sexuality sa stáva “zónou bez zákonov” a budú namietať: Azda v skutočnosti nemáme čoraz viac zákonov, ktoré nás v tejto oblasti obmedzujú? Veď pribúdajú zákony o tom, že neslobodno obmedzovať interrupcie, že antikoncepciu treba poskytovať zadarmo na štátne náklady, že treba povoliť a chrániť “manželstvá osôb rovnakého pohlavia”, transgenderizmus a nové “sexuálne práva” skonštruované z rovnakého cesta. Nezdá sa, že by v oblasti sexuality platilo tvrdenie o “bezzákonnosti”.
Všetko toto je nepochybne pravda, ale v skutočnosti to nie je v rozpore s naším tvrdením. Naozaj existuje mnoho nových zákonov, ale všetky sú skoncipované tak, aby zaistili, že na sexualitu sa nevzťahujú nijaké objektívne normy. Sú tu preto, aby chránili túto zónu bez zákonov pred možnými zásahmi zákonodarcov, výkonných orgánov a súdov. Napríklad zákony nariaďujúce prístup k antikoncepcii, ktorú má hradiť spoločnosť, sú tu jednoznačne na to, aby podporovali antikoncepciu a zabezpečili, že účastníci sexuálnych aktov sa budú môcť slobodne rozhodovať bez nepríjemností spojených s tehotenstvom a dieťaťom.
Pozrime sa teraz na katolícku verziu problému, ktorá na prvý pohľad zdanlivo nemá nič spoločné s progresivizmom. Máme Katechizmus plný zákazov všetkého toho, čo sexuálna revolúcia legalizovala: rozvodu, kohabitácie, smilstva, masturbácie, homosexuality, “manželstva osôb rovnakého pohlavia” a transgenderizmu. Hoci niektorí katolícki progresívci majú rovnaké názory ako ich sekulárni kolegovia, katolícky kontext vyžaduje (aspoň do určitej miery), aby sa títo ľudia k tomu istému cieľu dostali inou, nepriamou cestou. Veď ono by to bolo naozaj priveľa, keby priamo a bez zábran presadzovali sekulárnu agendu! Ba takýto prístup byť hneď odhalil ich úmysly a všetkým by bolo na prvý pohľad zrejmé, že majú za cieľ jednoducho zvrátiť celý súbor noriem, ktoré existovali po stáročia. Musia na to ísť inak! Mnohí katolíci na to nie sú pripravení, alebo aspoň to nechcú robiť tak otvorene. Nová teológia v skutočnosti nie je až taká nová, ako sme o nej počuli po Druhom vatikánskom koncile.4 Jedným z jej problémov je, že je obklopená nekonečnými diskusiami o tom, kto presne ju prijíma, z ktorých väčšina je neúprimná.5
Pripomeňme si, že encyklika Veritatis Splendor svätého pápeža Jána Pavla II bola napísaná ako odpoveď na rozvoj takej deviantnej morálnej teológie popierajúcej existenciu záväzného, trvalého zákona pre oblasť ľudskej sexuality. Myšlienkové prúdy, ktoré encyklika z roku 1993 odmietla, boli v príkrom rozpore s učením Cirkvi. Ide o to, že tieto školy známe pod rôznymi názvami ako “fundamentálna teória voľby”, “konsekvencializmus”, “proporcionalizmus” a “teleologizmus”, všetky smerujú rovnako k uvoľneniu prísnych, konkrétnych noriem pre ľudské správanie. Všetky sa prikláňajú k tzv. “gradualizmu zákona”, podľa ktorého vraj nijaký konkrétny univerzálny zákon neupravuje morálne správanie vo všetkých situáciách.
Inými slovami, tento prístup nespochybňuje nijakú cirkevnú normu. Podľa neho sa ľudia môžu ocitnúť v situáciách, v ktorých nie sú schopní splniť všetky požiadavky zákona. V takej či onakej miere teda akceptuje porušenie noriem. Často sa uvádzajú výhrady, ktoré požadujú, aby sa katolík najprv poradil s kňazom – a potom, samozrejme, s vlastným svedomím. Nakoniec si však človek sám vyberie, akou normou sa bude v ten deň riadiť – pokiaľ sľúbi, že sa v určitom budúcom (hoci neurčenom) okamihu pokúsi dopracovať sa k stavu, keď normu Cirkvi bude dodržiavať. Je zrejmé, že o tom nemôže prebehnúť otvorená diskusia.
Ale že ide o rozpor s večným učením Cirkvi, je zrejmé u teológov, ktorí, ako napríklad Walter Kasper a väčšina nemeckých biskupov (a množstvo ďalších na celom svete), sa zasadzovali za to, aby rozvedení a znovu civilne zosobášení mohli za určitých okolností pristupovať k Eucharistii. Od rozvedených žijúcich s novým partnerom sa očakávalo, že s pomocou kňaza si budú spytovať svoje svedomie, aby zistili, či ich súčasné konanie je naozaj to najlepšie, čo za danej situácie môžu urobiť. Podstatné je však to, že rozhodnutie o tom je iba na nich. Morálny zákon by sa, prísne povedané, nevyhodil, ale takpovediac “vykopol by sa nahor”, čiže by zostal ako dlhodobý cieľ, a nie ako bezprostredný sprievodca a sudca ich konania.
Keď v jednotlivých prípadoch príde na samotnú praktickú voľbu konania, ktorú treba urobiť, morálny zákon už tohto katolíka nevedie o nič viac ako jeho sekulárny náprotivok, ktorý sa riadi relativistickou normou. Môže to znieť tvrdo a netvrdím, že tieto prípady sú totožné. Skutočnosť je však v oboch prípadoch taká, že človek sa neriadi univerzálnym zákonom, ale (prinajmenšom na určitý neurčitý čas) zákonom, ktorý si sám zvolil. Ako Ján Pavol II. a Benedikt XVI. viackrát objasnili, tento prístup je nezlučiteľný s tým, čo Cirkev vždy učila. Cirkev učí, že určité porušenia sexuálnych noriem majú závažný charakter a treba sa za ne kajať. Cirkev v žiadnom prípade nemôže dovoliť alebo sankcionovať konanie, ktoré svojou podstatou porušuje jej morálne a sviatostné normy.
Pokiaľ ide o zasadnutia Synody biskupov, ktoré sa budú konať vo Vatikáne v októbri roku 2023 a 2024, nebudem sa vyjadrovať ohľadom ďalších možností. (To už urobili iní a myslím si, že to asi najlepšie urobili odborníci na kánonické právo). Ak sa situácia bude zhoršovať, možné riešenia budú nakoniec závisieť od práv ortodoxných biskupov a kardinálov v zmysle kanonického práva. Chcem iba zdôrazniť jednu dosť znepokojujúcu možnosť. Pápež František v dokumente Amoris Laetitia vytvoril nejednoznačný dokument, ktorý jasne nezakazuje prijímanie rozvedeným a znovu zosobášeným, ba zdá sa, že mu otvára dvere. Hoci štyria kardináli ho žiadali, aby objasnil postoj Cirkvi, on to odmietol, neskôr podporil prístup argentínskych biskupov, ale bezpochyby pootvoril dvere. Katechizmus pritom zostal nezmenený.
A čo ak sa súčasná synoda na budúci rok skončí vydaním dokumentu od pápeža s magisteriálnou autoritou, ktorý v podstate zaujme rovnaký prístup k celému radu sexuálnych otázok, aký predtým zaujal pápež k prijímaniu rozvedených a znovu zosobášených? Aj bez zmeny katechizmu by sa mohla celá cirkevná náuka o sexualite, manželstve a rodine účinne podkopať a zvrátiť rovnakými metódami a rovnakým postupom: najprv vydať nejasný dokument, odmietnuť podať definitívny výklad a potom umožniť argentínskym či nemeckým biskupom a iným, aby si ho vyložili podľa vlastného uváženia – čo by podľa mňa jednoznačne viedlo Cirkev prinajmenšom k “praktickej schizme”. Všetci zástancovia by mohli tvrdiť, že predsa katolícke učenie sa nezmenilo. Myslím si, že by sa tým Katolícka cirkev v podstate veľmi podobala súčasným hlavným protestantským cirkvám alebo anglikánskemu spoločenstvu, v ktorých sa nikto nedokáže zhodnúť na prirodzenosti manželstva, rodiny alebo sexuálnej morálky.
Nezvykli sme si už na to, že niektorí biskupi a kardináli sú ortodoxní, zatiaľ čo iní nie sú? A neodráža sa to už aj v našom súhlase s tým, že niektorí farníci zastávajú katolícke postoje, zatiaľ čo iní zastávajú opačné postoje opačné? Aký príklad si z toho všetkého môžu brať mladší katolíci, keď vidia, že neortodoxia – čiže zastávanie opačných názorov, než učí Cirkev – nie je vlastne nič závažné? Pápež František sa už písomne vyjadril, že sa nebojí schiziem. Ťažko si predstaviť, že by niekedy v budúcnosti ráznejšie zasiahol proti biskupom za veci, ktoré už dnes robia.
Veľmi nerád verejne kritizujem pápeža, ale musím povedať, že toto je jeden z najhorších výsledkov jeho spôsobu vedenia Cirkvi. Mladý katolík vidí, že kým na jednej strane latinské omše v jeho farnosti sú zakazované alebo aspoň výrazne obmedzované na základe rozhodnej pápežovej intervencie, na druhej strane kardináli a biskupi môžu vyjadrovať neortodoxné postoje spravidla bez akejkoľvek reakcie zo strany pápeža. Teológovia to robia už dve generácie. Áno, pápež formálne kritizoval nemeckých biskupov a ich “Synodálnu cestu”, ale tí ako aj ďalší si môžu jeho pasivitu vysvetľovať ako prejav jeho ľahostajnosti voči priestupku.
A zhruba pred týždňom niekoľko nemeckých biskupov oznámilo, že vo svojich kostoloch povolia liturgické požehnávanie “zväzkov osôb rovnakého pohlavia”. Opäť, aké ponaučenie si z toho budú brať mladí katolíci?
Všetci sa musíme aktívnejšie ozývať proti tomu, čo sa deje pred našimi očami. Keď som vyrastal, bolo nemysliteľné, aby sa praktizujúci katolíci postavili proti katolíckej morálnej náuke o sexualite a rodine. Biskup, ktorý by to urobil, by bol odstránený, a to rýchlo, ak by sa verejne nekajal! Teraz sa môžeme lámať hlavu a rozmýšľať, či vôbec niekedy budú prijaté nejaké disciplinárne opatrenia proti biskupom a kardinálom, ktorí zastávajú neortodoxné postoje. Všetci sa veľmi intenzívne modlime za Svätú Matku Cirkev v tomto pôstnom období i po ňom.
Poznámky na záver:
1 Táto diskusia predpokladá tomistický prístup k definícii práva. Akceptuje rozlišovanie medzi prirodzeným a ľudským zákonom. Vo väčšine prípadov článok má na mysli právo v zmysle prirodzeného práva, ale zahŕňal by aj ľudské zákony založené na prirodzenom práve.
2 Niekto by mohol byť v pokušení myslieť si, že zákony proti znásilneniu by tu boli skutočnou výnimkou, ale nie je to tak. Zákaz znásilnenia nie je pozostatkom staršej morálky, hoci ho táto morálka vždy odsudzovala. V prípade znásilnenia sa neporušuje prísne sexuálna norma, ale norma proti násiliu vo všeobecnosti a právo ženy na slobodné rozhodnutie. Ak sa zamyslíme nad typickým prípadom znásilnenia, čin by sa vo všetkých prípadoch hodnotil ako bezproblémový, pokiaľ by existoval súhlas. Podobne aj zákony zakazujúce sexuálne vzťahy dospelých s maloletými patria do širšieho vzorca, podľa ktorého zákon v mnohých prípadoch zaobchádza s maloletými odlišne, pretože sa predpokladá, že v určitom veku nie sú schopní prijímať dospelé rozhodnutia. Opäť platí, že ten istý čin spáchaný s osobou, ktorej chýbajú dva dni do osemnástych narodenín, by bol v poriadku za predpokladu súhlasu, ak by k nemu došlo o tri dni neskôr.
3 Sexuálne normy nazývam centrálnymi normami vychádzajúc z predpokladu, že nič nemôže byť pre ľudský rozkvet dôležitejšie než stav rodiny v spoločnosti. Spoločnosti či komunity, v ktorých rodina zväčša neexistuje, sú miestami, kde prekvitajú všetky ľudské patológie. Takéto spoločenstvá nemôže zachrániť nijaký vládny program ani vynakladanie väčšieho množstva peňazí.
4 Z teologického hľadiska sa to zdá byť charakteristickým znakom pápežského úradu pápeža Františka. Je to opätovné oživenie agendy z neskorších šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov, teraz však so zjavným zástancom na Petrovom stolci.
5
Po vydaní Veritatis splendor sa stalo takmer humorným počúvať neustále
sťažnosti teológov, ktorí trvali na tom, že kritika teórie “základnej
voľby”, proporcionalizmu, konzekvencializmu, relativizmu a teleologizmu zo
strany svätého pápeža Jána Pavla II. nebola kritikou nijakého aktuálneho
teológa. Žiadny z týchto teológov sa v pápežovom opise svojej myšlienkovej
školy nemohol spoznať. (Asi by sme mali pápeža všetci ľutovať. Premrhal celú
encykliku na kritiku myšlienkových škôl, ktoré nemali žiadnych skutočných
prívržencov?) Tejto šarády sme boli svedkami znova a znova. Keď Posvätná
kongregácia pre náuku viery vydala svoju prvú smernicu o teológii oslobodenia,
opäť sa tvrdilo, že kongregácia sa mýli, že kritizované postoje v skutočnosti
nikto nezastáva. A to isté sa deje aj dnes. Všetci teológovia si robia posmech
z akejkoľvek kritiky svojich teórií a tvrdia, že kritici zrejme naozaj
“nechápu”, čo oni hovoria. Nie je to však problém, ktorý podľa nich
charakterizuje ich vlastné, oveľa tvrdšie súdy o ich kritikoch.
Preklad z catholicworldreport.com
