V auguste 2023 uplynie 30 rokov od vydania Veritatis Splendor, veľkej encykliky Jána Pavla o “jase pravdy”. Veritatis Splendor, napísaná na podporu obnovy katolíckej morálnej teológie a návratu ku klasickým katolíckym koreňom, vychádza z niekoľkých jednoduchých presvedčení. Stručne povedané: Pravda existuje, či sa nám to páči alebo nie. Pravdu nevytvárame, nachádzame ju a nemáme moc meniť ju podľa svojho vkusu. Pravda nám nemusí byť príjemná, ale robí nás slobodnými. A poznanie pravdy a život podľa nej zušľachťuje náš život. Je to jediná cesta k trvalému šťastiu.
Zdá sa, že v uplynulých rokoch kríza pravdy dokonca aj v Cirkvi narastá. Naša doba je dobou kazuistiky a paradoxov, nie skutočného intelektu a charakteru. Dnes je múdrosť Veritatis Splendor ešte naliehavejšie potrebná než kedykoľvek predtým.
Dnes aj ľudia, ktorí sa považujú za katolíkov, žijú v presvedčení, že morálne vedenie Cirkvi je v podstate o zavádzaní pravidiel, ktoré plodia istý druh farizejstva a “vylučovania” spomedzi seba inak slušných, dobre zmýšľajúcich ľudí. A to je veľký omyl, ktorý nesprávne chápe podstatu katolíckeho učenia. Je to tiež jedna z najhorších prekážok šírenia viery.
Ján Pavol II. to vedel. Preto prvú kapitolu jeho encykliky tvorí úvaha o stretnutí Ježiša s bohatým mladíkom (porov. Mt 19, 16 – 26). Bohatý mladík chce dôjsť do večného života, a to, píše Ján Pavol, je východiskovým bodom Ježišovho učenia o tom, ako žiť ako kresťan. Inými slovami, kresťanská morálka spočíva v hľadaní spoločenstva s Bohom, ktoré je naším skutočným šťastím, cieľom našej ľudskej existencie. Morálne pravidlá, zákony a prikázania existujú a sú dôležité. Ich hodnota spočíva v tom, že kazujú na niečo oveľa hlbšie: ako žiť, aby sme rástli v cnosti a dosiahli plnosť života.
Táto pravda – že kresťanská morálka nie je zhlukom mŕtvych príkazov a zákazov, ale cestou k trvalému šťastiu – bola kľúčovou témou pontifikátu Jána Pavla. Ježiš prichádza, aby človeku zjavil jeho skutočnú dôstojnosť. Pravdou evanjelia ho oslobodzuje, aby sa milosťou stal tým, k čomu Boh povoláva ľudstvo: adoptovanou dcérou/synom v radosti z jeho lásky. V dôsledku toho Ján Pavol II. vyzval na hlbokú obnovu katolíckej morálnej teológie a spôsobov, akými sa kresťanské morálne učenie prezentuje veriacim a svetu. Chcel, aby Cirkev obnovila svoju horlivosť pri potvrdzovaní, že neexistuje bohatší život ako ten, ktorý sa žije v plnosti pravdy.
Práve v tejto oblasti – ako Cirkev prezentuje svoje morálne vedenie – čelíme obnoveným a vážnym výzvam. Paradoxne, autoritatívny legalizmus je v katolíckom živote veľmi živý, aj keď už nevyzerá ako rigoristická, “konzervatívna” verzia minulosti. Morálny minimalizmus v mene “súcitu” je pre život viery rovnako smrtiaci ako legalistický maximalizmus.
Mnohí morálni teológovia minulého storočia, vrátane mužov ako Bernard Häring, mali pocit, že skúmaním nových morálnych hraníc uvádzajú Cirkev do modernej doby. V praxi však “vyriešili” problém ťaživých morálnych prikázaní tým, že niektoré pravidlá odstránili a vyvolali pochybnosti o tom, či to alebo ono prikázanie platí v každom prípade, alebo či môže existovať nejaká výnimka z pravidiel, ktoré sa predtým zdali absolútne.
Práve preto, že zostávame v zajatí falošného súperenia medzi morálnou pravdou na jednej strane a ľudskou slobodou a naplnením na strane druhej, je Veritatis Splendor stále taký dôležitý. Môžeme to rozviesť v troch bodoch.
Po prvé, text nám dôrazne pripomína, že pravda, vrátane morálnej pravdy (čo sme dlžní blížnemu; čo nás vedie k Bohu alebo od neho), má objektívny rozmer. Nie je čisto funkciou kultúrnych a osobných okolností. Určité morálne pravdy – Desatoro, základné príkazy prirodzeného zákona – zostávajú vždy platné. Objektívnosť morálnej pravdy nám poskytuje oporu v padlom svete, ktorý nás príliš často zverbuje do svojich zlých skutkov. Keď Cirkev učí, že niektoré veci by sa nikdy nemali robiť, vydáva varovný signál. Naša sloboda nie je bezcieľna. Neslúži sama sebe. Boli sme stvorení so schopnosťou slobody, aby sme sa mohli zjednotiť s pravdou – v konaní aj v myslení.
Byť plne človekom znamená žiť v pravde. Preto pastier (alebo kardinál, alebo pápež) nekoná milosrdne, ak z pomýlenej túžby pomôcť niekomu, kto zápasí s ťažkou voľbou, povie: “Pokiaľ máš srdce na správnom mieste, Boh to pochopí.” Alebo: “V tomto prípade ťa oslobodzujem od zákona.” Alebo ešte horšie: “Zákon je zlý a treba ho zmeniť.” Nijaký pastier, nijaký kardinál ani pápež nemá moc obieliť hriešnu voľbu a spraviť ju morálne prijateľnou. Keď sa o to pokúša, dopúšťa sa vážnej nespravodlivosti. Prehrešuje sa aj proti láske, pretože problém ešte zhoršuje tým, že človeku, ktorému sa snaží pomôcť, ukradne pravdu.
Inak povedané: Správne chápané sprevádzanie je vždy múdrou pastoračnou stratégiou. Ale na cieli cesty – spoločnej cesty pastiera a kajúcnika – záleží… najmä ak ich cesta vedie cez útes. Vnútorne zlé činy sú vždycky spojené s odvrátením sa od Boha. To je Ježišovo učenie: “Kto by teda zrušil jediné z týchto prikázaní, čo aj najmenšie, a tak by učil ľudí, bude v Nebeskom kráľovstve najmenší. Ale kto ich zachová a tak bude aj učiť, ten bude v nebeskom kráľovstve veľký.” (Mt 5, 19).
Správnou cestou k šťastiu nie je zrušiť zákon, ale odovzdať sa Božej moci a prísľubu jeho milosti.
To vedie k druhému dôvodu trvalej hodnoty Veritatis Splendor. Katolícke morálne učenie je spásonosné. Je ústredným prvkom ohlasovania evanjelia a v skutočnosti je dobrou správou. Táto dobrá správa, Kristov nový zákon lásky, však nijako neznižuje Božie prikázania. Ján Pavol to vyjadruje takto:
Keď apoštol Pavol hovorí, že prikázaním “Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého” sa napĺňa zákon (porov. Rim 13,8-10), neoslabuje prikázania, ale skôr ich potvrdzuje, poukazujúc na ich požiadavky i vážnosť. Láska k Bohu a láska k blížnemu sa nemôžu oddeľovať od zachovávania prikázaní zmluvy, ktorá bola obnovená krvou Ježiša Krista a darom Ducha.
Je poctou pre veriacich, že poslúchajú viac Boha ako ľudí (porov. Sk 4,19; 5,29), a preto aj podstupujú mučeníctvo podľa príkladu svätých a svätíc Starého i Nového zákona, ktorí boli za takých vyhlásení preto, lebo radšej zomreli, než by urobili čokoľvek proti viere alebo čnosti. (VS 76)
Katolícka vernosť morálnym pravdám – najmä vtedy, keď iné kresťanské spoločenstvá mlčali alebo sa jednoducho vzdali nepriateľskej kultúre – urobila z Cirkvi dôležitého svedka pravdy v čase zmätku. Mnohí, ktorí dnes prichádzajú k viere, tak nerobia napriek “tvrdému” katolíckemu učeniu, ale práve vďaka nemu – a to často za okolností, keď si nie sú istí, či vôbec dokážu žiť podľa týchto požiadaviek. V tomto učení rozpoznávajú hlas Ježiša Krista a dôveru Cirkvi v autoritu morálnej pravdy.
Opäť platí, že riešením ťažkých morálnych rozhodnutí nie je prepísať alebo vykastrovať zákon. Namiesto toho musíme uznať, že sami od seba bez Božej milosti nič nezmôžeme. Slobodu nám Boh nedal preto, aby sme si mohli sami nanovo definovať, čo je dobré a čo zlé, ale skôr preto, aby sme mohli slobodne odpovedať na jeho ponuku priateľstva. V dnešnej dobe toto nie je populárny názor.
Nikdy by sme si nemali namýšľať, že len preto, že žijeme v demokracii, nestaneme sa subjektom pohŕdania a terčom “mäkkého” prenasledovania za to, že rešpektujeme realitu objektívnej pravdy. Nemali by sme si ani predstavovať, že národ s takmer nekonečnými spotrebiteľskými možnosťami a novými právami sebadefinovania je zárukou ozajstnej kultúry slobody.
Ako píše Ján Pavol:
“Totalitarizmus vzniká z popierania objektívnej pravdy: ak totiž niet transcendentnej pravdy, v poslušnosti ktorej človek dosahuje svoju plnú identitu, potom naozaj niet nijakého trvalého princípu, ktorý by zaručoval spravodlivé vzťahy medzi ľuďmi. Totiž triedne, skupinové a národné záujmy ich nevyhnutne stavajú proti sebe. Ak sa neuznáva nijaká transcendentná pravda, potom víťazí sila moci a každý túži využiť až do krajnosti všetky dostupné prostriedky, aby bez ohľadu na práva iných presadil svoj záujem a svoje zmýšľanie. (VS 99)
Tretí a posledný dôvod sily encykliky je tento. Vo Veritatis Splendor Ján Pavol potvrdil klasické katolícke chápanie vzťahu medzi objektívnou pravdou o dobre a zle a tým, ako jednotlivec túto pravdu uplatňuje vo svojom živote. Zdôrazňuje to, čo bolo vždy katolíckym učením: svedomie jednotlivca nemožno nikdy stavať proti objektívnej morálnej pravde, akoby svedomie a pravda boli dva konkurenčné, autonómne princípy morálneho rozhodovania.
Takýto mylný názor by “spochybnil samotnú identitu morálneho svedomia vo vzťahu k ľudskej slobode a Božiemu zákonu. . . . Svedomie nie je autonómnym a jediným prameňom rozhodovania o tom, čo je dobré a čo zlé“ (VS 60). Skôr „svedomie je aplikovanie v konkrétnej situácii” (VS 59). Svedomie stojí pod objektívnym morálnym zákonom a malo by byť ním formované, aby “Pravda o mravnom dobre, vyjadrená zákonom rozumu, sa prakticky a konkrétne poznáva úsudkom svedomia” (VS 61).
Keď Ján Pavol pred tromi desaťročiami vydal Veritatis splendor, veľmi skoro sa naň zniesla kritika od celého radu “pokrokovo zmýšľajúcich” teológov. Tí (celkom oprávnene) videli, že marí ich úsilie – ohýbať katolícke morálne učenie smerom k “humánnejším” a “súcitnejším” normám, podľa ktorých by sa morálne pravdy mohli vyvíjať v čase v závislosti od historických a kultúrnych okolností.
Tí z nich, ktorí zostali medzi cirkevnými učencami a pastiermi, dodnes hľadajú spôsoby, ako sa vyhnúť učeniu encykliky, ako povedať, že v minulosti to možno bolo užitočné, ale dejiny sa pohli dopredu a spoločenské vedy si vyžadujú revíziu katolíckeho myslenia.
Dnešné diskusie v Cirkvi – o otázkach sexuálnej identity, sexuálneho správania, prijímania pre rozvedených a civilne znovu zosobášených, o povahe rodiny – do veľkej miery iba exhumujú a oživujú pohodlné dvojznačnosti a flexibilné prístupy k pravde, ktoré Veritatis Splendor rázne pochovala. Skutočnosť, že sa tieto diskusie znovu ožili, doslova “narobili chaos” a zmiatli veriacich, patrí k najpoľutovaniahodnejším charakteristikám súčasného pontifikátu.
Veľkoleposť pravdy sa však nedá skryť. Je stále stará a stále nová. Z dlhodobého hľadiska sa Veritatis Splendor bude spomínať ešte dlho potom, ako sa zabudne na mnohé iné diela pápežov a politikov.
Bude sa spomínať z jedného jednoduchého dôvodu: To, čo hovorí, je pravda.
