Úvahy o Stalinovej smrti
Pred sedemdesiatimi rokmi, 5. marca 1953, zomrel v Moskve Josif Stalin. Prinášame niekoľko úvah Plinia Corrêa de Oliveiru o diktátorovom konci v kontraste s odchodom veriaceho človeka.
Naše dnešné stretnutie, ktoré sa zvyčajne nazýva “Svätý dňa”, by sa takmer mohlo nazývať “Diabol dňa”… Prečítam vám spis o agónii a smrti Iosifa Stalina (1878 – 1953). Text je vybratý z autobiografie jeho dcéry Svetlany Allilujevovej[1]:
“Jeho dýchanie bolo čoraz namáhavejšie, bolo zrejmé, že sa dusí a potrebuje kyslík.
“Jeho tvár bola čoraz pochmúrnejšia, črty sa menili až na nerozoznanie, pery mu sčerneli. V posledných hodinách sa jednoducho postupne dusil. Bola to neznesiteľná agónia! Akoby ho niekto pred všetkými škrtil.
“V istom okamihu, zrejme už v poslednej chvíli, zrazu otvoril oči a obrátil ich k ľuďom okolo seba. Bol to strašný pohľad! Možno šialený, možno zúrivý a plný hrôzy zoči-voči smrti a neznámym tváram lekárov, ktorí sa pred ním skláňali.
‘ A jeho pohľad na zlomok minúty prebodával všetkých. V tomto momente – je to nepochopiteľná a strašná vec, ktorú dodnes nechápem, ale nemôžem na ňu zabudnúť – v tomto momente zrazu zdvihol ľavú ruku, ktorá nebola ochrnutá, a namieril ju hore, akoby sa všetkým vyhrážal.
“To gesto mi zostalo nepochopiteľné, ale pamätám si, že bolo plné hrozieb. Neviem, komu bolo adresované. V nasledujúcom okamihu sa duša s posledným úsilím oddelila od tela.”
Rozprávanie je veľmi dobre spracované. Som presvedčený, že niektoré dobre urobené rozprávania majú väčšiu hodnotu ako film alebo ako fotografický dokument. Vo filmoch človek dostáva mnoho súbežných dojmov, ale nie vždy je schopný ich selektovať, aby vyzdvihol tie skutočne najdôležitejšie a najpodstatnejšie.
V tomto konkrétnom prípade je zobrazenie skvelé. Predstavme si rozľahlosť Kremľa, tajomnú pevnosť v centre Moskvy, celú opevnenú a ohradenú. Vnútri sa odohráva strašná dráma: diktátor, krvilačný a zhýralý muž, ktorý desaťročia vládol Sovietskemu zväzu železnou rukou, zomiera. Neúprosný priebeh choroby alebo otravy dosiahne svoj paroxyzmus a spôsobí roztrhnutie: duša sa oddeľuje od tela. Stalinov silný organizmus sa tvárou v tvár smrti ukazuje ako bezmocný.
Smrť vzdialená od Božej milosti
Smrť ho vyčerpáva. Reaguje akousi divokou, primitívnou zúrivosťou, výbuchom biologickej a psychickej sily. Nakoniec sa však musí vzdať… Všetko sa v ňom láme, trhá, rozplýva. Snaží sa reagovať prudko, pretože si postupne uvedomuje, že údery smrti ho zrážajú k zemi….
Je ako obrovský strom, ktorého skutočný priemer dokážeme vypočítať, až keď drevorubač začne zasadzovať údery sekerou a postupne si uvedomíme, aký veľký bol kmeň. Takto padol Stalin.
Vidíte, že zomiera ďaleko od Božej milosti. V tejto scéne nie je nič, čo by vyjadrovalo ideu náboženstva. Celý jeho život bol životom ateistu, zástancu ateizmu. Človeka, ktorý síce možno tajne veril v Boha, ale urazil ho natoľko, že sa dá predpokladať, že upadol do hriechu zúfalstva, keď nie aj do hriechu popierania existencie Boha. Zomrel v nenávisti a zúfalstve, jeho telo sa zadúšalo, dusilo, bolo podkopané zo všetkých strán.
On, ktorý v živote nerobil nič iné, len vládol hrôzou, si v istej chvíli uvedomil situáciu, v ktorej sa ocitol. Poháňaný nenávisťou otvára oči a považujúc sa možno za otráveného, za obeť sprisahania, vrhne na všetkých hrozný pohľad. Cítiac sa porazený, pokúša sa bojovať. Zdvihne ruku vo výhražnom geste, pretože to je jediné, čo ešte vie urobiť. Krátko nato Boh volá jeho dušu na súd. Rameno mu spadne a stáva sa z neho obyčajná mŕtvola….
Človek, ktorého celý život nenávidel, človek, ktorému vždy vládol s brutalitou a terorom, tento človek sa ohne a zlomí a nastupuje nehybný mrtvolný pokoj. Tým, ktorí vedia túto scénu interpretovať očami viery, zostáva len zvolať: Boh zvíťazil!
Tento muž napáchal zla až-až. A teraz bolo po všetkom! Keď sa ho Boh rozhodol zavolať, nebolo možné, aby si predĺžil život čo i len o minútu. Ležal tam úplne zničený. Ako mŕtvola bol ničím, nič mu nezostalo, nič viac nemohol urobiť. Bolo po všetkom!
V tomto extrémnom okamihu sa ukazuje márnosť vzbury proti Bohu, márnosť ateizmu, márnosť nenávisti voči viere, pretože nakoniec Boh úplne zvíťazil. Stalinova duša sa musela postaviť pred Boží súd ako každá iná, ako každá malá, úbohá, bezvýznamná duša. On, ktorý bol v istom zmysle velikánom, bol pred Bohom ničím. Všetko vedie k domnienke, že pokiaľ nedošlo k obráteniu v poslednej chvíli, on, ten zlý, bol hodený do toho smetiska, do tej trestnice stvorenia, ktorou je peklo, zatiaľ čo iné duše, možno malé a bezvýznamné, boli namiesto toho povolané do Božej náruče, aby sa mu po celú večnosť klaňali. Toto je koniec, ku ktorému vedie nenávisť.
Vylúčený z plánu stvorenia, odmietol Božiu milosť, všetko vedie k domnienke, že z tej miestnosti v Kremli išiel rovno do pekla, kde sa začal pekelný saraband.
Najhoršie utrpenie: vzdialenosť od Boha
Duša odsúdená do pekla prežíva strašné muky, keď od prvého okamihu svojho odsúdenia cíti Božie odmietnutie. Hodina, keď sa duša oddeľuje od tela, musí byť strašná. Ak je už odrezanie prsta také hrozné, môžeme si len predstaviť muky duše oddeľujúcej sa od tela.
Keď sa človek plný nenávisti voči Bohu objaví pred Ním, prvé, čo pocíti, je odmietnutie svojho Stvoriteľa. A cítiť Božie odmietnutie je neporovnateľne strašnejšie ako zomrieť. Po súde je odsúdený človek uvrhnutý do pekla. Pri páde si okamžite uvedomí, že tento oheň ho bude páliť celú večnosť, uprostred nekonečných múk, prenasledovania a výkrikov hrôzy. Zatiaľ čo duše vstupujúce do raja sú vítané uprostred chórov radostnej harmónie, tie zlé duše, ktoré idú do pekla, sú vítané zlovestnou agresiou všetkých proti všetkým, uprostred smiechu nešťastia, hrôz a trýzne.
Svätá Terézia z Avily mysticky videla svoje miesto v pekle. Peklo opisuje ako rad horiacich pecí, zoradených do radu ako cely. Pre každého odsúdenca je určená jedna cela, ale je príliš malá, takže človek je ohnutý do strašnej a bolestivej polohy. Človek je tam napchatý a horí tam celú večnosť, v tme a úplnom zúfalstve.
Všetko vedie k presvedčeniu, že Stalin sa pádom z výšin absolútnej moci v Kremli ponoril do tejto úplnej záhuby. Pred svojou smrťou vykonal posledný rúhavý čin, najvyšší akt nenávisti. A potom trest! Všetko sa skončilo! Takto sa končí moc tých, ktorí sa vzpierajú Bohu, nášmu Pánovi.
Smrť spravodlivých je vzostupom k apoteóze
Stojí za to komentovať smrť bezbožných? Myslím si, že to stojí za to. Aby sme ju mohli konfrontovať so smrťou veriaceho katolíka. Nech je smrť akokoľvek hrozná, katolík zomiera vedome, jasne, pre neho smrť nie je čosi nečakané. Vidí smrť očami viery, vie, že sa postupne odpútava od smrteľného tela, ktoré je mŕtvolou, ktorá ho tu drží a bráni mu vidieť Boha. Vie, že v posledných chvíľach bude musieť veľa trpieť, že v najvyššej chvíli zažije obrovský šok. Vie však, že hneď potom bude v blaženom videní, uvidí Boha s nevýslovnou dokonalosťou a vstúpi do nekonečného a úplného šťastia!
Zároveň uvidí všetky duše v nebi, počnúc Pannou Máriou a anjelmi, uvidí nebeský raj, ktorý je neporovnateľne vyšší, krajší, vznešenejší ako pozemský raj. A tam bude mať radosti bez konca. Počas agónie katolík cíti, že ho smrť likviduje, ale nemá predstavu, že ide k poníženiu, ale k osláveniu, kde dostane korunu slávy.
V tomto zmysle je smrť veriaceho katolíka cestou k tomu, čo by sme mohli nazvať apoteózou. Moment poslednej hrôzy je zároveň momentom, keď sa končia všetky hrôzy a začína sa šťastná večnosť. Človek cíti, ako ho osviežuje voňavý sprej: je to Božia láska, ktorá ho obklopuje, priťahuje ho k sebe, navracia mu všetko, čo do neho život vložil z rán, bolesti a utrpenia.
Predstavu o raji si môžeme urobiť, ak sa zamyslíme nad víziami niektorých mystikov. Tí opisujú stavy extázy ako nevýslovnú blaženosť. Hoci trvajú iba niekoľko okamihov, extázy vyvolávajú nevýslovné šťastie. Mystik na tejto zemi prežíva, prchavo a neúplne, to, čo zažije duša v nebi, ktorá uvidí Boha z tváre do tváre. Pre veriaceho katolíka predstavuje smrť prechod k tomuto blaženému videniu.
Prichádza mi na um výraz francúzskeho básnika Racina: “Pour réparer des ans l’irréparable outrage“, teda napraviť nenapraviteľné pohoršenie rokov [2]. Staroba a utrpenie sú zhanobením, ktoré nikoho nešetrí. Človek viery však tento úpadok pociťuje a zvoláva: “Kráčajúc v ústrety starobe kráčam v ústrety svojmu vzkrieseniu!” Vie, že sa stane mŕtvolou a potom prachom, ale že jedného dňa vstane z mŕtvych, jeho osoba sa obnoví a on pôjde do neba s Bohom.
Pred časom som čítal život Georgesa Clemenceaua. Bol to ateista. Ako predseda Rady ministrov Francúzska počas prvej svetovej vojny predviedol niekoľko prejavov veľkej odvahy, napríklad išiel navštíviť zákopy na frontovej línii. No vo svojom vysokom veku zostával stáť celé hodiny bez pohnutia a nedokázal prestať myslieť na smrť, ktorú cítil, že prichádza.
Aký kontrast k postoju svätého Ľudovíta Gonzagu! Jedného dňa sa v jezuitskom noviciáte v Ríme hral. Niekto sa ho spýtal, čo by robil, keby vedel, že o pätnásť minút príde koniec sveta. Možno očakával odpoveď typu: “Zastavil by som sa a modlil”. Namiesto toho svätý Ľudovít odpovedal: “Pokračoval by som v hre”. Tu je pokoj duše katolíka osvieteného vierou. Ako veľmi sa líši od Stalinovho konca!
Hľa, ako zomiera veriaci katolík a ako zomiera bezbožný človek! Dva protikladné spôsoby, o ktorých treba meditovať.
Autorstvo obrázku: Bradford Timeline, CC BY-NC 2.0, Flickr.
Poznámky:
[1] Svetlana Allilujevová, Dvadsať listov priateľovi, Harper & Row, Londýn 1967.
[2] Racine, Athalie, II, 5.
Preklad článku zo stránky atfp.it
