Nemecká synodálna cesta zlyháva v jednom zo svojich najdôležitejších reformných cieľov, ktorým je vybudovanie stálej inštitúcie, ktorá by časť reálnej moci v Cirkvi preniesla do rúk laikov. To však neznamená, že celý synodálny proces v Nemecku vyšiel nazmar. Vôbec nie: Progresívni biskupi a laici získali veľa a pomohli presadiť hlboké zmeny – nielen v Nemecku, ale de facto na celom svete.
Moc laikom – projekt sa rúca
Vo štvrtok 22. februára sa skončilo plenárne zasadnutie Nemeckej biskupskej konferencie. Biskupom sa na ňom nepodarilo zrealizovať svoj základný zámer, t. j. dať zelenú práci na vytvorení tzv. synodálneho oddelenia.
Čo je to za inštitúciu? Oddelenie malo byť pracovným orgánom zloženým z biskupov a laikov s jedinou úlohou: pripraviť vytvorenie ďalšej inštitúcie, tentoraz už stálej a definitívnej – Synodálnej rady.
Synodálna rada mala mať za úlohu riadiť Cirkev v Nemecku a prevziať základné kompetencie Konferencie biskupov. Takto by riadenie Cirkvi už nebolo len doménou biskupov, ale aj laikov, bez ktorých by sa na celoštátnej úrovni nedalo nič urobiť. Okrem toho by v diecézach fungovali aj synodálne rady.
To všetko vyvoláva veľmi vážne otázky: dôsledkom týchto zmien by mohlo byť účinné obmedzenie autority diecézneho biskupa, čo by predstavovalo popretie hierarchickej a apoštolskej štruktúry Cirkvi. Viacerí nemeckí biskupi na čele s kolínskym kardinálom Rainerom Maria Woelkim už protestovali proti plánu vytvoriť synodálnu radu. Do diskusie sa zapojil aj Vatikán, ktorý začiatkom roka 2023 poslal list predsedovi episkopátu biskupovi Georgovi Bätzingovi, v ktorom poukázal na nezákonnosť zriadenia takéhoto koncilu.
Nemci tento list ignorovali a pokračovali v procedúre, preto Vatikán opäť intervenoval a poslal podobnú nótu tesne pred plenárnym zasadnutím episkopátu. Podpísali ju štátny sekretár kardinál Pietro Parolin, prefekt Dikastéria pre náuku viery kardinál Victor Fernández a prefekt Dikastéria pre biskupov Robert Provost; jej obsah schválil aj pápež.
V tejto situácii sa biskupi cítili byť pod príliš veľkým tlakom: a v súlade so želaním Vatikánu odopreli svoj súhlas so začatím práce nad radou.
Tým sa však práce neskončili, ale…
– Sme jedna rodina. Patríme jeden k druhému. Bez pápeža nemôžeme byť Katolíckou cirkvou. Je to pre mňa nemysliteľné,” vyhlásil po rokovaní biskup Georg Bätzing.
Dňa 22. marca sa vo Vatikáne uskutočnia rozhovory medzi nemeckými biskupmi a zástupcami Rímskej kúrie. Podľa biskupa Bätzinga sa vtedy majú vyjasniť sporné otázky. Nemecké progresívne kruhy sú však znechutené. Vyhlásila to okrem iného Irme Stetter-Karpová, ktorá stojí na čele najdôležitejšej laickej organizácie v Nemecku, práve tej, ktorá by mala riadiť Cirkev v rámci synodálneho koncilu – teda Ústredného výboru nemeckých katolíkov. Podľa Stetter-Karpovej možno vážne pochybovať o tom, či by bolo možné vypracovať nejaký model riadenia Cirkvi, ktorý by zahŕňal laikov.
Synodálna rada zašla priďaleko – a výhrady voči nej nemali len “tvrdí” kurialisti. Kardinál Victor Fernández nepochybne nepatrí ku konzervatívcom, ale aj on videl, že nemecké riešenia sú nepostačujúce.
Podobne to hodnotil aj viedenský arcibiskup kardinál Christoph Schönborn, ktorý naznačil, že ak by Nemci chceli zostaviť synodálny koncil bez súhlasu Ríma, mohlo by dôjsť k schizme. Tieto varovania sa brali vážne.
V tejto situácii nie je prekvapujúce, že progresívci hľadia do budúcnosti bez nadšenia. Existujú však možnosti iných riešení.
Kasperov návrh
Ďalším odporcom Synodálnej rady je aj šedivý kuriálny kardinál Walter Kasper, jeden z otcov revolúcie Amoris laetitia týkajúcej sa rozvedených. Kasper sa domnieva, že laici by mali mať v Cirkvi väčšie slovo, ale autorita biskupa sa nesmie zrušiť. Podľa Kaspera by správnym smerom bolo to, čo sa deje napríklad v diecéze Rotternburg-Stuttgart. Tam existuje diecézna rada, ktorej členmi sú aj laici. Rada môže prijímať rozhodnutia väčšinou hlasov. V konečnom dôsledku však rozhodnutie nadobúda platnosť len vtedy, ak ho podporí biskup. To isté, tvrdí Kasper, platí aj v univerzálnej Cirkvi, kde synody prijímajú niektoré rozhodnutia – ich realizácia však závisí od vôle pápeža.
Kasper ako príklad uviedol aj model fungovania nemeckého štátu. Aby nejaká zmena vstúpila do platnosti, musí ju schváliť parlament – a podpísať prezident. Parlamentom by bola synodálna rada, prezidentom biskup. Okrem toho je tiež potrebné, aby bol zákon v súlade s nemeckou ústavou. V Cirkvi by ústavou bolo evanjelium – a jeho záväzný výklad vydaný Cirkvou. Ak existujú pochybnosti o ústavnosti rozhodnutia parlamentu a prezidenta, môže rozhodnúť ústavný súd. V Cirkvi môže túto úlohu voči rozhodnutiam synodálneho koncilu a biskupa vykonávať Rímska kúria, Apoštolská signatúra a napokon samotný pápež.
Takýmto spôsobom sa podľa Kaspera môže Cirkev reformovať. Došlo by k obráteniu politickej teológie: nie politika preberá myšlienky z teológie, ale teológia preberá vzory z politiky. Hoci to môže znieť zle, ak by Kasperov model v hodnotení Rímskej kúrie skutočne rešpektoval apoštolskú povahu Cirkvi – mohol by mať šancu na úspech.
Existujú aj úspechy – a to ohromné
Problémy so synodálnym riadením neznamenajú, že Katolícka cirkev v Nemecku padla na celej čiare a jej reformné úsilie bolo zmarené. Vôbec nie! Nemcom sa podarilo dosiahnuť veľmi veľa.
Predovšetkým to boli predsa oni, ktorí spolu s Rakúšanmi ako prví položili na stôl otázku požehnávania homosexuálnych párov. V Katolíckej cirkvi v Nemecku sa takéto požehnanie udeľovalo už dlhé roky, aj keď nelegálne. V posledných rokoch sa v celej krajine organizovali veľké, až veľkolepé kampane na podporu pastorácie LGBT. Zaujala sa o to štátna televízia, písali o tom veľké noviny… Efekt je zrejmý. V decembri 2023 kardinál Victor Fernández vyhlásil vyhlásenie Fiducia supplicans. Áno, vyhlásenie nejde tak ďaleko, ako Synodálna cesta dúfala, t. j. neuznáva homosexuálny sex za “normálny” – ale Nemci preto tak vysoko licitovali, aby mali kde ustúpiť. Fiducia nakoniec umožňuje požehnávať jednopohlavné páry – a to dáva nemeckým farnostiam široký priestor na oficiálne kroky a blokuje vnútornú kritiku.
Aj keď sa vo Fiducii objavia rôzne námietky voči forme požehnania, v praxi to nikoho nebude zaujímať – a konzervatívnym kritikom vypadne nástroj z rúk. Už nemôžu kňazovi alebo biskupovi vysvetliť, že Cirkev takéto požehnanie vôbec zakazuje; teraz sa musia hádať o druhoradé detaily: či sa požehnáva v kostole alebo mimo kostola; či počas liturgie alebo mimo liturgie; či vo vzťahu k civilnému zväzku alebo mimo tohto vzťahu… To všetko sa dá ohnúť a účinne to umožňuje revolučnej mašinérii napredovať. Cieľ Synodálnej cesty bol dosiahnutý.
Druhá otázka sa týka úlohy žien. Tu je táto otázka stále v hre, ale v posledných týždňoch pápež František vyslal množstvo signálov, ktoré jasne naznačujú, že sa chystá zaviesť diakonát žien v Cirkvi. Pre Nemcov to opäť nie je ideál: na Synodálnej ceste požadovali úplnú rovnosť medzi mužmi a ženami v Cirkvi, teda odstránenie kritéria pohlavia pri svätení akéhokoľvek stupňa. Nemeckí biskupi však medzi riadkami naznačili, že by sa uspokojili aj s niečím menším, teda: práve s diakonátom.
V Cirkvi v Nemecku už ženy aj tak vykonávajú mnohé administratívne vedúce funkcie; pôsobia aj v pastorácii, kážu a udeľujú niektoré sviatosti, často v rozpore s pravidlami cirkevného práva. S diakonátom žien sa to zmení, t. j. nastane súlad medzi skutočnosťou a právnou realitou. To zasa umožní posunúť nezákonné konanie na ďalšiu úroveň: keďže doteraz nikto netrestal pôsobenie žien ako de facto diakoniek, možno teraz nebudú penalizovať ich pôsobenie ako de facto kňazov, aspoň v niektorých oblastiach. Takýchto pokusov bude bezpochyby neúrekom.
Treťou otázkou je ekumenizmus. V Katolíckej cirkvi v Nemecku bola v posledných rokoch vypracovaná veľmi konkrétna stratégia nového “dialógu” s nekatolíkmi. Možno ju zredukovať na jedno základné tvrdenie: to, čo nás spája, totiž krstná identita, je oveľa väčšie a dôležitejšie ako to, čo nás rozdeľuje. Nemecko začína zavádzať plné interkomunio s protestantmi: nedávno tak urobila diecéza Osnabrück a ďalšia, Rottenburg-Stuttgart, sa pripravuje na to isté. V rímskej kúrii tieto projekty teoreticky nemajú podporu, ale…
V synodálnom procese v Ríme sa opakovane zdôrazňoval “zásadný” význam krstnej identity pre jednotu kresťanov všetkých denominácií; pápež začal robiť aj radikálne kroky smerom k anglikánom – súhlasil s tým, aby anglikánsky arcibiskup Justin Welby z Canterbury slávil liturgiu v rímskej Bazilike svätého Bartolomeja, alebo vyslal katolíckych a anglikánskych biskupov “vo dvojiciach” s úlohou evanjelizovať. Nemecká myšlienka jednoty “za každú cenu” sa pomaly začína realizovať, aj keď ju nesprevádzajú žiadne hlučné doktrinálne vyhlásenia. Ide jednoducho o fakty.
Koniec koncov, tým to nekončí, pretože sa čoraz častejšie ozývajú hlasy o možnosti zmien v disciplíne celibátu, o posilnení doktrinálnej a morálnej rozmanitosti (najmä v oblasti sexuálnych otázok) či napokon o novej zodpovednosti synodálnych kontinentálnych orgánov.
O nadchádzajúcich zmenách v týchto oblastiach hovoria takí vplyvní hierarchovia ako kardinál Jean-Claude Hollerich, generálny relátor synody o synodalite; kardinál Robert McElroy, “pápežov človek” v USA, alebo napokon hlavný vatikánsky “policajt” v oblasti sexuálneho zneužívania, arcibiskup Charles Scicluna z Malty. Všetci títo preláti hovoria jazykom, ktorý pripravili nemecky hovoriaci intelektuáli a ktorý je prezentovaný v dokumentoch synodálnej cesty.
Aj keby sa realizovala len časť tohto programu, synodalisti v Nemecku budú môcť v každom prípade hovoriť o gigantickom úspechu.
Preklad z pch24.pl
