Transhumanistickí ateisti otvorene hovoria, že na dosiahnutie “večnej existencie” sa ľudia musia vzdať svojich tiel, ktoré im prekážajú a obmedzujú ich. Telo treba vymeniť za niečo iné, a to tak, že sa ho zbavíme, darujeme ho napríklad do “kompostu”, ktorý prispeje k rastu “matky Zeme”, hovorí v rozhovore pre pch24.pl poľský kňaz profesor Piotr Roszak.
Koľko dnes stojí spása?
Rovnako, ako vždy. Cena sa nezmenila. Spása si vyžaduje vieru v Ježiša Krista – jediného Vykupiteľa človeka a sveta – a následne spoluprácu s milosťou, teda úsilie dokázať, že svojimi životmi zodpovedáme Kristovmi evanjeliu (porov. Flp 1, 27).
A aká je cena “nekatolíckej spásy”?
Nič také ako “nekatolícka spása” neexistuje. Ak je niekto spasený, je to preto, že prijal spásu od Krista a plnosť prostriedkov spásy je v Katolíckej cirkvi.
To, na čo sa pýtate, takzvaná “nekatolícka spása”, ktorá sa dnes snaží propagovať pod heslom večného šťastia a hojnosti, je obyčajný podvrh, obyčajná lož a faloš. Také niečo stojí neporovnateľne menej ako viera v zmŕtvychvstalého Krista, ktorá je pohoršením pre Židov a bláznovstvom pre Grékov.
Je to akási skratka a jej propagátori sa snažia svetu i nám nahovoriť, že spásu možno dosiahnuť bez Krista, bez viery v neho, bez námahy, bez Desatora, bez učenia Cirkvi, bez všetkých podmienok, o ktorých čítame v evanjeliu. Prijatie Krista si totiž vyžaduje odloženie „starého človeka“ na klinec, teda neustálu premenu, otvorenosť milosti a slobodnú odpoveď na ňu, alebo to, čo katolíci chápu ako “zásluhy”.
Prečo je teda v modernom svete potrebná “svetská spása”?
To je jedna z najdôležitejších otázok, ktoré si dnes treba položiť. V priebehu dejín sme boli svedkami pokusov neustále nahrádzať kresťanstvo, riediť ho a ponúkať namiesto neho niečo jednoduchšie; niečo, čo poskytovalo človeku falošnú náhradu spásy, aby uspokojil svoj vnútorný hlad po hľadaní metafyzického sveta.
Zakaždým, bez ohľadu na to, aké krásne heslá hlásali “svetskí spasitelia”, hlad človeka po hľadaní Boha nebol uspokojený. Človek má v sebe hlad po Stvoriteľovi, ktorý sa nedá nahradiť ani uhasiť. Všetky napodobeniny a falzifikáty ‘spásy’ nie sú tým, v čo dúfa. Jedných sklamú skôr, iných neskôr….
Bolo to tak po stáročia, je to tak aj teraz s tým rozdielom, že v 21. storočí sa stretávame s nevídaným počtom sekulárnych verzií spásy v dejinách. To potvrdzuje, že kresťanstvo je jediné pravé náboženstvo, že je to to jediné, ktoré má človeku sprostredkovať Pravdu, že je pôvodné a že je to to jediné, po čom človek túži, keďže bol stvorený Bohom v Trojici na jeho obraz a podobu, a teda: človek bude nepokojný, kým nepozná Stvoriteľa, neuverí mu a nestretne sa s ním.
Ateisti – hlavní zástancovia ideológie transhumanizmu – už mnoho rokov hlásajú, že “smrť je koniec! Koniec hry, koniec hry, zhasnuté svetlá”. V súčasnosti však medzi ateistami hlásajúcimi práve transhumanizmus pozorujeme trend, že “smrť je len začiatok“. Začiatok čoho? Čo chcú po smrti? Existuje podľa nich vôbec smrť?
Zmena v stratégii ateistov sa odohráva pred našimi očami. Ateizmus pomaly, ale isto prestáva uviaznuť v materializme a popierať ľudskú spiritualitu. Už niekoľko rokov sa ateisti snažia vysvetliť duchovnosť človeka naturalisticky, t. j. len z časového hľadiska, a v tejto súvislosti navrhujú uspokojiť nadprirodzené, transcendentné túžby akýmsi nespútaným a neobmedzeným vývojom smerujúcim k nevyhnutnému pokroku.
Hoci spočiatku takéto evolučné myslenie vychádzalo z presvedčenia, že to bola biológia, ktorá určovala smer vývoja, a prírodné zákony, ktoré sme skúmali, v súčasnosti ju totiž vytláča technika, ktorá “pomáha” evolúcii. Teraz už nemusíme počúvať mechanizmy prírody, pretože tá môže vziať evolúciu do vlastných rúk. Môžeme ju ovládať a usmerňovať k tomu, čo považujeme za vhodné, a tak sa stať takpovediac bohom.
Podľa tohto prístupu človek prestáva podliehať akýmkoľvek obmedzeniam a je “odsúdený” na “večnú existenciu“. To má, samozrejme, svoju cenu. Transhumanistickí ateisti totiž otvorene hovoria, že na dosiahnutie tohto “večného bytia” sa človek musí vzdať svojho tela, ktoré mu prekáža, väzní ho a obmedzuje. Telo treba vopred vymeniť za niečo iné tým, že sa ho zbavíme, napríklad ho darujeme do “kompostu”, ktorý prispeje k rastu “matky Zeme”.
V priebehu rokov ateisti propagovali klonovanie. Okrem iného hlásali heslo, že stačí naklonovať seba samého a budete existovať večne. Prečo sa rozhodli opustiť teóriu klonovania a nahradiť ju transhumanizmom? Prečo je však teraz potrebné vzdať sa tela? Čím potom bude ľudská bytosť? Strojom? Vedomím, ktoré bude, ako v knihe „Ubik“ od Philipa K. Dicka, kontaktovať ľudí pomocou špeciálneho elektronického zariadenia?
To, čo transhumanisti navrhujú, je takzvaná kybernetická nesmrteľnosť, niečo, čo poznáme zo sci-fi filmov o kyborgoch, t. j. napoly ľudských napoly mechanických výtvoroch, ktoré sa vyznačujú bezcieľnou inteligenciou, ktorá nikdy nestarne, môže sa učiť, ale zároveň nerozoznáva, čo je dobré a čo zlé.
V predpoklade transhumanizmu je problémom človeka jeho telo, ktoré starne, podlieha chorobám a mnohým iným vonkajším hrozbám, vyžaduje si jesť, piť a spať, a preto je nedokonalé. V dôsledku toho je potrebné nahradiť telo nebiologickou štruktúrou, v ktorej by človek mohol fungovať.
Tento typ myslenia je v rozpore nielen s 2000 rokmi kresťanstva, ale s celými dejinami sveta. Nejde o uznávanie prírody, javov a fyzikálnych zákonov, čo Katolícka cirkev hlásala od svojho vzniku, že príroda je človeku daná, ale človek je zároveň povolaný žiť na slávu Pána, vďaka ktorej získa večné šťastie. V transhumanizme sa toto všetko zavrhlo.
Už sa ani nezaoberáme zdokonaľovaním prírody, rozširovaním jej možností, ale jej úplným nahradením niečím iným. To podľa mňa dokazuje, že transhumanizmus je de facto totalizujúci systém, pretože chce nielen odmietnuť všetko, na čom bol svet postavený, poprieť jeho základné zákony a odstrániť náboženstvo ako také. Nahradiť náboženstvo tým, že ho nahradí sám sebou, transhumanizmom.
Všimnime si: transhumanizmus má implicitnú metafyziku. Jeho “prívrženci” nám hovoria, aký je skutočný svet, kedy sa človek správa primerane, morálne atď. Transhumanizmus má aj psychologický rozmer, a to: pomocou niekedy primitívnych, inokedy vypočítavých trikov sa snaží vzbudiť v človeku vôľu po neustálej zmene, presvedčiť ho, že je povolaný prekonávať postupné hranice vlastnej výdrže a neustále meniť svoj život.
Okrem toho má transhumanizmus aj svoj etický rozmer. Zašiel by som tak ďaleko, že by som povedal: v mnohých ohľadoch sa začína podobať klasickému náboženstvu, chýba len liturgia. Navyše má všetky prvky klasického náboženstva, čo svedčí o tom, že máme do činenia s určitou snahou nahradiť alebo podkopať Krista, jeho dielo spásy a nahradiť ho falzifikátom, Antikristom alebo akokoľvek to chceme definovať.
A čo keď niekto vypne elektrinu? Čo sa potom stane s “kybernetickým vedomím”? Bude tiež vypnuté? Zmizne?
Pasce, do ktorých sa transhumanistické myslenie dostáva, sú nesmierne. Prísľub nesmrteľnosti sa objavil na stránkach časopisu Time, kde bol rok 2045 stanovený ako rok, keď ľudstvo dosiahne nesmrteľnosť. V súčasnosti transhumanisti tvrdia, že sa im to podarí urýchliť.
Keď však čítame, čo transhumanisti vypisujú, vidíme, že nehlásajú nesmrteľnosť, ktorá je z teologického hľadiska vstupom do Božej večnosti, a teda mimo času. Ich “nesmrteľnosť” je večné trvanie v čase. To znamená, že keď bude médium, na ktorom budú uložené štruktúry ľudského vedomia, inteligencia vyjadrená v podobe umelých neurónových sietí alebo ešte nejakým iným spôsobom, a myseľ bude pretransformovaná do kybernetického prístroja, toto médium predsa nie je trvalé, nezničiteľné ako všetko, čo existuje v hmotnom svete. Dá sa rozbiť, rozdrviť, pokaziť. Môže sa napríklad vypnúť elektrina a prestane fungovať.
To len ukazuje, s akým klamom máme do činenia. Ten kŕmi človeka nejakými fantastickými rozprávkami. Ak sa na ne pozriete a rozložíte ich na jednotlivé zložky, uvidíte, že ide o falošné sľuby.
Ale na čo to všetko je, pán profesor?
Na jednej strane túžba človeka, ktorá presahuje hmotu a vedie jeho vnútorný a duchovný život, už nemôže byť zakódovaná. Buď ju človek bude rozvíjať v duchu katolíckej viery, alebo potrebuje nejakú protézu, nejakú náhradu, ktorá túto túžbu na čas umlčí. Súčasný záujem o človeka zo strany ľudí, o ktorých hovoríme, jasne hovorí, že toto sa nedá preskočiť. Uvedomujú si, že kresťanstvo dobre diagnostikovalo človeka a jeho potreby, že je to pravda. Preto sa snažia dať človeku na oplátku niečo iné.
Podľa môjho názoru je to jedna z hlavných bášt boja proti kresťanstvu v súčasnom svete. Mnohí, žiaľ, “naletia” na tento typ ideológie, pretože si neuvedomujú, že transhumanisti nemajú čo ponúknuť, len klamstvá a faloš.
Na druhej strane existuje mýtus, ktorý je v západnej kultúre prítomný od 19. storočia. Je to mýtus pokroku, že ľudstvo je odsúdené na neobmedzený technologický pokrok, a do istej miery sa tomu jednoducho uverilo. Je to ďalšia pseudovierka, pseudonáboženstvo, že hľa, Pána Boha nahradí PROGRES, ktorý vyrieši všetky problémy ľudstva a sveta. Namiesto toho, aby človek išiel k pravému Bohu a prijal jeho milosť, môže si teda vybrať možnosť B, teda dôverovať čisto pozemskej technológii – novému spasiteľovi.
Vidíme však, koľko etických dilem to so sebou prináša, o teologických otázkach ani nehovoriac. Jeden príklad: prístup k technológii, ktorú transhumanisti sľubujú, nebude rovnaký, ako sami hovoria. Je a bude podmienený finančnou dostupnosťou, a preto bude vytvárať ďalšie nerovnosti.
Takže sme sa vrátili k starému klišé, že pre mnohých sú bohom peniaze?
Peniaze a všetko, čo z nich vyplýva. Stačí citovať úryvok z Evanjelia podľa svätého Lukáša, v ktorom Pán Ježiš hovorí: “Nijaký sluha nemôže slúžiť dvom pánom; pretože buď jedného bude nenávidieť a druhého milovať, alebo jedného sa bude pridŕžať a druhým bude opovrhovať. Nemôžete slúžiť aj Bohu aj mamone.” (Lk 16, 13).
Pán Ježiš nám hovorí, že ľudia sa delia na dva typy: na tých, ktorí svoju nádej vkladajú do Boha, a na tých, ktorí svoju nádej vkladajú do hmotných statkov.
Toto je večná skúška pre človeka, a najmä pre moderného človeka, či je schopný pozrieť sa na seba v Pravde a či je schopný ukázať, že budúcnosť nie je len čisto ľudskou doménou, ale je darom Stvoriteľa, ktorý nás pozýva do spoločenstva so sebou. To je to, čo kresťanstvo hlása a čo ponúka človeku.
Okrem toho zvažujeme, že toto nebezpečenstvo spočíva aj v tom, že transhumanistický prúd je emancipačný – transhumanizmus stále uviazol v ideologickej pasci 19. storočia, že ľudské bytosti treba oslobodiť. Osvietenstvo a jeho stúpenci hlásali, že človek sa musí najprv oslobodiť spod vplyvu inštitúcií, predovšetkým Cirkvi. Podľa nich sa človek nemá spoliehať na žiadnu autoritu, ale má byť autonómny a autentický, a tak si sám vytvoriť hierarchiu hodnôt založenú na technickom pokroku.
Cirkev sa vždy vyhýbala slepej honbe za rozvojom. Keď sa hovorilo o pokroku, Cirkev neustále zdôrazňovala, že tento pokrok sa nesmie obrátiť proti človeku. V súčasnosti je ťažké nevidieť, že technika nemusí byť vždy v službe dobra, čo len potvrdzuje, aké aktuálne sú varovania veľkých pápežov 19. storočia.
Zdôrazňujem však: nejde o boj proti samotnej inštitúcii Cirkvi. Ide o boj proti prirodzenému právu, ide o boj proti biológii, ide o boj proti človeku. “Spása” transhumanistov spočíva v tom, že človek prekoná človeka, že vznikne niečo, čo bude post- alebo neo-humánne. Transhumanizmus je len etapou celej tejto operácie. Konečným cieľom je post- alebo neo-humanizmus, t. j. úplné oslobodenie človeka od obmedzení vyplývajúcich z jeho sexuality, pohlavnosti, prirodzenosti atď.
Vidíme, ako sa vytvárajú rôzne aliancie, ktoré majú rozriediť pravdu o človeku stvorenom ako muž a žena, a ako sa pokúšajú spochybniť kresťanskú antropológiu odvodenú od povolania človeka ako Božieho obrazu.
Naznačujete, že ideológia LGBT, gender atď. je len etapou na ceste k trans-, post-, neohumanizmu?
Nenaznačujem to, som o tom presvedčený. Je jasné, že veľmi veľa súčasných prúdov ide vo vzájomnom súlade. Nie všetky síce majú jasne definované ciele, ale sú etapami procesu, ktorý má oveľa väčšie ambície než len riešiť určité civilizačné dilemy.
V zhluku rôznych ideológií, ktorým človek podlieha, je jasné, že cieľom je vytvoriť nový svetský ideál. Nie sú to nevinné zmeny, ktoré majú terapeutický charakter: zažívame slabosť, chorobu, utrpenie, a tak ich chceme odstrániť, nájsť liek. NIE! O to tu nejde. Tu sa nám veľmi jasne ukazuje model nového človeka, ktorý treba prijať, pretože to je jediná podmienka na prijatie technologickej podpory, ktorá je prísľubom “trans-spásy”.
Nejde tu o objavenie pravdy o človeku. Tu ide o to, aby nám povedali, ako za čias totality, že toto je jediná “skutočná pravda” a žiadne fakty ju nezmenia.
Je jasné, že všetci tí, ktorí varovali, že 20. a 21. storočie sú storočiami ideológie, mali pravdu. Žiaľ, veľmi často nedokážeme na ideológie reagovať správnym spôsobom, pretože si myslíme, že ide o “nevinné filozofické prúdy”. Problém je v tom, že tieto “nevinné filozofické prúdy” nemajú za cieľ uvažovať o štruktúre sveta, o zmysle života atď.
Súhlasím s tým, že 21. storočie je storočím ideológie, ale nie je to možno aj storočie neopohanstva? Mám dojem, že stojíme pred návratom do čias, keď človek prinášal obety modlám a tie mu to mali na oplátku vrátiť. Teraz človek zaplatí primeranú sumu modlám transhumanizmu a ony sa mu tiež primerane odvďačia….
Všimnite si, prosím, že ideologický stret s Cirkvou sa doteraz odohrával v oblasti antropológie, etiky, vízie spoločenského života atď. Teraz, s rozvojom ideológie transhumanizmu, sa tento stret presúva do roviny eschatológie – konečných záležitostí človeka, čo prezrádza do značnej miery novopohanský charakter tohto hnutia v tom zmysle, že človek má byť bohom, ktorý si dokáže priniesť spásu sám bez cudzej pomoci.
Máme totiž do činenia s vyvrcholením viery v samotného človeka, ktorého nespútané schopnosti určite povedú k tomu istému, čo by dostal od Stvoriteľa. Človek by si mal podľa transhumanistov vybrať práve toto, odmietnuť Pána Boha a spoľahnúť sa sám na seba.
Je to pokušenie, ktoré sprevádza ľudstvo od samého začiatku. Pád anjelov súvisí s tým, že odmietajú prijať od Boha jeho milosť, odmietajú ju. Lucifer je zamilovaný do seba a myslí si, že on je ten, kto môže dosiahnuť všetko bez Boha. Stredoveká teológia vnímala jeho správanie ako paródiu na Boha… Toto satanské pokušenie mutuje a prejavuje sa v ďalších podobách. Transhumanistická spása je jasným znakom toho, že tu máme akúsi alternatívu voči kresťanstvu. Keďže sa ho za stáročia nepodarilo poraziť, v tom prípade ho treba falšovať, nahradiť novým náboženstvom, ktoré bude na prvý pohľad ponúkať to isté ako Cirkev.
To všetko sú vlastne odštiepky gnózy, ktorá sa snaží zredukovať človeka na rozmer inteligencie. Duchovnosť človeka, ako vieme z kresťanskej antropológie, je spojená s telom. Človek je vtelený duch a duša, ako napísal svätý Tomáš Akvinský, je formou tela. Existencia duše mimo tela, hoci je možná a trvá v okamihu smrti, si vyžaduje zavŕšenie v podobe vzkriesenia tela.
Transhumanisti nepoužívajú slovo “duša”, namiesto toho radšej, podobne ako gnostici, hovoria o “inteligencii” a “vedomí”, pričom priznávajú, že sami si nie sú istí, či to, čo vytvoria prenesením mysle človeka na pevný disk, bude mať vedomie. Vedomie, ako ho poznáme, je totiž spojené s telesnosťou a nemožno ho oddeliť.
Transhumanistické technológie, hoci sľubujú večné šťastie, v skutočnosti poskytujú len určitú formu trvania. Nevedú k Bohu, ale sú určené na to, aby človeka od neho odlákali. Kresťania nikdy neboli nepriateľmi pokroku. Kresťania boli vždy dostatočne rozvážni na to, aby povedali, že pokrok sa dá využiť ako dobro aj ako zlo, že nie všetko, čo je možné, je stopercentne dobré.
V tomto kontexte máme v tomto transhumanistickom šialenstve, posilňovanom rôznymi pseudopublikáciami, pseudopríbehmi a pseudokonferenciami, zohrať veľmi dôležitú úlohu. Musíme ukázať, že sme praví, zanietení Kristovi učeníci, a vyzvať svet k pokániu tým, že budeme čeliť zlu transhumanizmu.
V 19. storočí boli pápež Gregor XVI. a celá Cirkev obviňovaní z toho, že sú odporcami pokroku. Dovolím si to povedať takto: Pokrok 19. storočia bol impozantný a priniesol so sebou nielen materiálne zmeny, ale ovplyvnil aj duchovné premeny, pred ktorými chcela Cirkev varovať. Schopnosť pohybu bola a je pôsobivým výdobytkom civilizácie.
Vieme však, že prispela napríklad k zmenám v spôsobe vedenia vojny. Cirkev netvrdila, že železnice sú zlé, ale vyzývala, aby sa využívali v službe dobra. Žiaľ, dnes takáto rozvážna úvaha chýba a prevláda presvedčenie, že všetko, čo je lepším technologickým riešením, je vždy dobré. Ale je to naozaj tak?
Ďakujem za rozhovor.
Tomasz D. Kolanek
Preklad z pch24.pl
