PITT – Parents with Inconvenient Truths about Trans (Rodičia s nepohodlnou pravdou o trans) je názov stránky, na ktorej sa rodičia zverujú so svojimi zväčša bolestnými skúsenosťami s deťmi, ktoré podľahli volaniu zradných sirén sľubujúcich „zázračné“ vyriešenie ich problémov počas dospievania tým, že si zmenia pohlavie či „rod“. Každý príbeh je iný, ale zároveň sú si veľmi podobné, sú surové ale vychádzajú zo srdca v nádeji, že v nich nájdu odvahu a silu ďalší rodičia v boji za záchranu našich detí a našej budúcnosti pred toxickou, škodlivou ideológiou transgenderizmu.
Dilema: Mám stratiť dieťa alebo radšej mu výjsť v ústrety v tom, čo mu ťažko ublíži? Takto som sa rozhodovala, keď mi moja šestnásťročná dcéra zdanlivo z ničoho nič povedala, že je trans. Bolo to pred niečo vyše rokom a pol. Ukázalo sa, že som bola príliš optimistická, pretože teraz viem, že ak ju stratím, aj tak jej ublížim. Nemám na výber. Rozhodne by som sa jej vzdala, keby jej to pomohlo a zachránilo ju to a ona by si neublížila.
Ale to sa nestane. Tak prečo by som ju v tom nemala utvrdiť? Poznám rodičov, ktorí to urobili a svoje dcéry sprevádzali na ceste do transsexuálneho kultu. Nechcú ich stratiť. Vylepujú dúhové nápisy na dvore a dávajú svojim dcéram testosterón. Ako mi povedala jedna kamarátka: “Chcem ich podporiť.” Ale v skutočnosti to nie je podpora. Je to strach. Chápem ten strach.
Tak prečo v tom svoju dcéru neutvrdím? Prečo nepoužívam jej predstierané mužské meno a mužské zámená a nesúhlasím s ňou, že je nejakým spôsobom chlapec? Milujem svoju dcéru menej ako oni? Milujem ju viac? Ja neviem. Viem len, že keď na mňa kričala, že keby som ju naozaj milovala, pomáhala by som jej nájsť chirurga, ktorý by jej odstránil prsia, vedela som, že niečo také by som nikdy v živote nemohla urobiť.
Dala mi jasne najavo, že ma nakoniec vyradí zo svojho života, ak “nepristúpim na program”. Nikdy by som si však nedokázala odpustiť, že som sa podieľala na tom, aby som jej ublížila, aj keď ju nakoniec aj tak stratím a ona bude stále zranená. Nikdy by som sa s tým nedokázala zmieriť.
Moja dcéra sa nenávidela a cítila sa ako neúspešné dievča. Dostala falošný prísľub, že by mohla byť niekým iným, že by mohla odmietnuť svoje ja, ktoré sa jej tak žiadalo. Túto možnosť som jej nedala. Nepovažovala som to za žiadúce. Našla ju na internete, u svojich rovesníkov, učiteľov a v jej škole. Viem, že je to fantázia, ale ona si to nemyslí. Veľmi tvrdo pracuje na tom, aby si vytvorila nové ja. Jej predstierané mužské ja má tendenciu hundrať a vrčať spôsobom, o ktorom sa môžem len domnievať, že ho považuje za mužský.
Mám štyroch bratov, otca, nevlastného otca a manžela. Ani jeden z nich „nevrčí“. Chcem jej povedať, že hrá len rolu, karikatúru chlapca, ale že za maskou je stále tá istá osoba ako vždy. Chcem jej povedať, že cesta k jej pravému ja nemôže byť vydláždená kozmetickou operáciou a celoživotným užívaním liekov, ktoré jej zničia zdravie. Nechcem, pretože sa snažím kráčať po tenkom lane medzi súhlasom a úplným odmietnutím. Žijeme na tenkom lane a zúfalo sa snažíme udržať spojenie bez toho, aby sme napomáhali ubližovaniu.
Žiť na takom tenkom lane je desivé a vyčerpávajúce. Rozmýšľala som o samovražde. Boli dni, keď jediná vec, ktorá ma pútala k tomuto životu, bola bolesť, ktorú by som spôsobila svojej druhej dcére, manželovi a rodine, z ktorej pochádzam, keby som ho opustila. Viem tiež, že moja “trans” dcéra bude mať dosť ťažké obdobie, keď si uvedomí, že si poškodila telo a zdravie pre lož, bez toho, aby sa k tomu všetkému musela vyrovnávať s mojou smrťou.
Ale vypracovala som si plán, a hoci som ho nikdy nemienila realizovať, upokojoval ma. Vedela som, že ak absolútne nebudem ďalej vládať, že mám východisko. Boli noci, keď bol tento plán jedinou vecou, ktorá mi umožnila ísť spať. Spánok sa celkovo stal výzvou. Len čo som si ľahla do tmy, zúfalstvo ma začalo premáhať. Mnoho nocí som jednoducho vstala a čítal si až do štvrtej alebo piatej ráno.
Zúfalstvo sa v mojich dňoch prelieva ako hmla, niekedy ľahká a inokedy ťažká. Niektoré dni je to zdrvujúca temnota a je ťažké vôbec fungovať. Úľavu mi prinesie práca, kniha alebo výlety s manželom. Zúfalstvo je však vždy prítomné a striehne v zálohe. Nezmizne, len dočasne ustúpi. Niet pred ním úniku, kým moja dcéra nebude v bezpečí.
Mám terapeuta a ten sa rozžiari, keď mu poviem o týchto úľavách, akoby sa mohli nejako stať pravidlom, a nie výnimkou. Uťahujem si z neho, pretože mi pomohol. Priamo vidí, čo sa deje v lekárskych a psychiatrických komunitách, a bol úprimný. Hovorí mi, že mám komplexnú reakciu na smútok.
Premýšľala som a snažila sa zistiť, kde som zlyhala alebo kde som premeškala príležitosť ochrániť ju. Snažím sa obzrieť späť a hľadať varovné signály, ktoré mi unikli o rastúcej sile a vplyve trans ideológie, ale bola som strašne nevedomá a nepripravená. Viem, že je to nezmyselný plač nad rozliatym mliekom.
Môj manžel si myslí, že nebolo v našich silách nejako zabrániť tomu, čo prišlo tak nečakane. Pochopila som, že o tom, či sa dieťa nechá zviesť do tohto kultu, nerozhoduje politické presvedčenie rodičov, ich náboženské presvedčenie, štýl výchovy alebo rodinné usporiadanie. Spoločným menovateľom sú deti, nie rodičia. Bojujú s jedným alebo viacerými z predvídateľného zoznamu problémov, ktoré ich robia obzvlášť zraniteľnými.
Akokoľvek je ťažké zvládnuť zúfalstvo, nie je to nič v porovnaní s hnevom. Inštitúcie a ľudia, ktorým som kedysi dôverovala, sú pripravené buď obetovať telo môjho dieťaťa, alebo sa na to pozerať z druhej strany. Ani neviem, ako opísať hnev, ktorý to vo mne vyvoláva. Rozumiem hnevu a samozrejme som ho v živote pociťovala. Ale toto je iné. Je to inštinktívne. Cítim ho ako nenávisť. Vidím, ako výrazy tváre mojich liberálnych priateľov chladnú, keď sa im snažím vysvetliť zdravotné škody, ktoré sa páchajú na deťoch z dôvodu zisku a politiky.
Myslia si, že to len ja sa ťažko vyrovnávam s tým, že namiesto dcéry mám teraz syna. Jedna z nich ma pohladila, aby ma upokojila, asi v štýle “Všetko bude v poriadku”. Už nedokážem byť v ich spoločnosti. Neverím si, že dokážem ovládať svoj hnev. Vážim si priateľov a rodinu, ktorí ma chápu. Zvyšok si musím držať na dištanc.
Žijem vo veľmi liberálnej komunite. Kedysi som ju milovala a teraz túžim odísť. Nemôžem prejsť päť blokov bez toho, aby som nevidela nápis “Milujeme našu trans mládež” s ružovým a modrým pozadím trans vlajky. Škola mi posiela e-maily, v ktorých používa predstierané mužské meno mojej dcéry a hovorí o tom, ako dobre sa “mu” darí. Napĺňa ma to bolesťou a hnevom. Raz som mala rozhovor s jej pediatričkou, kde som používala skutočné meno mojej dcéry a ženské zámená a ona používala jej falošné mužské meno a mužské zámená. Môj hnev je ťažko opísateľný.
Snažila som sa poučiť priateľov aj odborníkov. Posielala som odkazy a články vrátane článkov napísaných lekármi a odborníkmi na duševné zdravie. Pochybujem, že ich čítal čo i len jeden človek. Moji priatelia na politickej ľavici to jednoducho nechcú vedieť. Bolo by to príliš nepríjemné. Ostatní sa podľa mňa snažia zachovať si akúsi neutralitu.
Do tejto kategórie zaraďujem pediatrov, poskytovateľov duševného zdravia a pedagógov. Nie sú to hlúpi ľudia a najmä učitelia musia vidieť, že čísla stúpajú a že ide väčšinou o dospievajúce dievčatá, dospievajúce dievčatá s poruchami učenia alebo s mentálnymi diagnózami. Sú to spoločensky neohrabané dievčatá, ktoré nezapadajú do spoločnosti. Deje sa to priamo pred nimi, v ich triedach.
Verím, že raz budú vzatí na zodpovednosť inštitúcie a jednotlivci, ktorí toto zverstvo udržiavajú. Neviem, ako to bude vyzerať. Zdá sa, že sa to začne súdnymi procesmi a štátmi, ako je ten môj, ktoré zakážu blokátory puberty, hormóny na kríženie pohlaví a operácie pohlavia pre neplnoletých.
Počúvam, ako zákonodarcovia zo strany, ktorú som kedysi volila a považovala ju za „svoju“, teraz útočia na snahy chrániť deti, dať im čas dospieť, než urobia rozhodnutia, ktoré povedú k neplodnosti, sexuálnej dysfunkcii a zoznamu ďalších zdravotných problémov. Nemám slov od zúrivosti nad tou bezcitnosťou.
Blížia sa osemnáste narodeniny mojej dcéry. Potom ju už nebudem môcť chrániť. S manželom využijeme všetky sily, ktoré máme, aby sme sa jej pokúsili dať viac času na oslobodenie sa od transgenderovej ideológie skôr, než urobí niečo, čo jej spôsobí nenapraviteľné škody. Jediná páka, ktorú budeme mať, je finančná. Nie som optimistka. Očakávam, že v určitom okamihu dôjde k odcudzeniu. Môžem len dúfať, že nebude trvalé.
Zdroj: pitt.substack.com
