Pre niekoho nezmyselná ba provokatívna otázka, ktorej zmyslom je iba upútať pozornosť, ale ktorá je už dávno vyriešená. Jeden z dôkazov vraj možno nájsť v Úvahách nad teologickými otázkami týkajúcimi sa vzťahov medzi katolími a židmi pod názvom „Lebo Božie dary a povolanie sú neodvolateľné“ (Rim 11, 29) vydaných Komisiou pre náboženské vzťahy so židmi a podpísaných kardinálom Kurtom Kochom.
Dokument možno stručne zhrnúť do niekoľkých neuveriteľných viet:
1) Spásonosná úloha Izraela sa neskončila v staroveku, židia nepotrebujú prijať Krista, pretože majú platný a neodvolateľný zmluvný vzťah s Bohom, čiže môžu byť spasení aj bez vyznania Ježiša Krista ako Mesiáša Izraela a Božieho Syna, a toto je vraj „z teologického hľadiska mimo diskusie“.
2) Tragické udalosti šoa (holokaust) boli výsledkom stáročného antisemitizmu a antijudaizmu zo strany kresťanov, ktorí boli plní predsudkov voči židom, krivdili im a pohŕdali nimi a pokiaľ to aj nerobili, minimálne nekládli dostatočný odpor proti týmto hanebným zločinom, čiže akoby Hitler iba dovŕšil to, pre čo Cirkev dvetisíc rokov vytvárala predpoklady.
3) Cirkev nechce podnecovať k misionárskemu úsiliu zameranému na obrátenie židov.
Hoci v úvode sa (našťastie) píše, že „text nie je dokumentom učiteľského úradu Cirkvi ani záväzným učením Katolíckej cirkvi. (…) pretože zámerom je ponúknuť východisko pre ďalšie teologické skúmanie s cieľom obohatiť a posilniť teologický rozmer židovsko-katolíckeho dialógu“ predsa len udivuje, ako je možné takto výrazne sa vzdialiť od dvetisícročného učenia Cirkvi.
Veď komu asi apoštol Peter na Turíce adresoval slová: “Robte pokánie a nech sa dá každý z vás pokrstiť v mene Ježiša Krista na odpustenie svojich hriechov a dostanete dar Svätého Ducha. Veď to prisľúbenie patrí vám a vašim deťom i všetkým, čo sú ďaleko; všetkým, ktorých si povolá Pán, náš Boh.“ (SK 2,38-39)?
No ale poďme po poriadku.
Vážnym nedostatkom, ktorý si pozorný čitateľ všimne, je to, že v ňom chýba vymedzenie dvoch pojmov, ktoré sú kľúčové: „žid“ a „Izrael“. Akosi automaticky sa predpokladá, že predsa musia byť každému jasné a netreba sa nimi zaoberať. Dokument vôbec nerozlišuje medzi náboženstvom a rasou a snaží sa vzbudiť dojem, že v judaizme tieto dva pojmy splývajú a sú totožné.
Pozrime sa na to bližšie:
Kto je žid?
Je to osoba, ktorá je z rasového hľadiska židovského pôvodu bez ohľadu na to, v čo skutočne verí?
Je to človek, ktorý vyznáva judaizmus bez ohľadu na rasu?
V tejto súvislosti by bola napríklad zaujímavá ich odpoveď na otázku: Keby katolík Jožko Mrkvička prestúpil na judaizmus, stal by sa súčasťou „židovského národa“?
Predpokladám, že po určitom váhaní by odpoveď znela, že nie.
No a keby jeho pradedko bol prestúpil na judaizmus, bol by Jožko Mrkvička dnes súčasťou „židovského národa“?
A keby prestúpil na judaizmus celý národ? Ako napríklad Chazarovia? Títo nechceli prijať kresťanstvo, ani islam, tak sa v 8. storočí mnohí, minimálne ich vládnuca vrstva, rozhodli pre judaizmus. (Konštantín a Metod sa ich v rokoch 861/2 snažili získať pre kresťanstvo.)
Máme stopercentnú istotu, že nik z potomkov týchto Chazarov sa už dnes nehlási k judaizmu? Je vôbec možné (a potrebné) rozlišovať medzi potomkami „skutočných pokrvných“ židov, ktorí boli židmi pred zničením Jeruzalema v roku 70 a potomkami tých, ktorí prijali judaizmus po zničení Jeruzalema?
Keď zadáme na Googli heslo „conversion to judaism“, zistíme, že konverzie na judaizmus v súčasnosti sú bežné a vôbec neboli zriedkavé ani v ďalekej ani blízkej minulosti.
Dnes sa o tom veľa nehovorí, ale napríklad aj v stredoveku boli kresťania, ktorí z rôznych dôvodov prijali judaizmus.
Choosing Judaism je stále predávanou knihou vydanou pred dvadsiatimi rokmi obsahujúcou svedectvá konvertitov z kresťanstva na judaizmus.
Aj v Poľsku dochádza ku konverziám kresťanov na judaizmus. Nejde o masovú záležitosť, ale pribúdajú. Poľskí konvertiti o tom otvorene hovoria.
Máme dokonca svedectvo katolíckeho kňaza, ktorý konvertoval na judaizmus!
Svedectiev je množstvo a za všetky stačí uviesť video amerického rabína, ktorý tvrdí, že v jeho komunite až 50% „židov“ sú konvertiti. Nie je vylúčené, že aj značná časť ostatných sú potomkami konvertitov v rôznych dejinných obdobiach.
Takže kto sú dnešní židia?
Väčšina ľudí si myslí, že ide o potomkov Abraháma. Je to pravda?
Keď Boh povolal Abraháma, uzavrel s ním zmluvu a spravil z neho kňaza pre pohanské národy, nariadil mu obriezku ako znak VYČLENENIA Hebrejov z ostatných národov.
Abrahámova domácnosť však v tom čase už mala minimálne 318 bojovníkov (Gn 14,14) + ženy + deti + sluhov – všetci títo muži boli obrezaní, čiže stali sa súčasťou zmluvy (Gn 17,2).
Keď Jakub so svojimi synmi šiel do Egypta, mnoho ľudí šlo s ním, a dostali krajinu Gošen.
Gn 46 uvádza zoznam iba 70 pokrvných potomkov Abraháma, ktorí šli do Egypta, ale určite s nimi šli minimálne ich sluhovia s rodinami.
Takto už od začiatku Izraelčania boli definovaní ZMLUVOU a nie rasou či krvou.
To isté platilo aj pre každý izraelský kmeň.
Levita nemusel byť pokrvný potomok Léviho, ale pravdepodobnejšie bolo, že bol potomkom niektorého z patriarchových sluhov.
Z tých niekoľkých tisícov sa za 215 rokov stali vyše 2 milióny.
Iba malé percento tých, ktorí vyšli z Egypta, boli pokrvní potomkovia Abraháma.
Okrem toho k Izraelu v čase, keď vychádzal z Egypta pod Mojžišovým vedením, sa pridal obrovský zmiešaný zástup, z ktorých mnohí boli obrezaní a stali sa členmi jednotlivých kmeňov.
Další prílev konvertitov bol za čias Dávida a Šalamúna. Napr. Hetejec Uriáš.
Podobne kniha Ester – počas Exilu a po Exile mnoho pohanov sa stalo Židmi:
8,17: 17 Po všetkých národoch, mestách a krajinách, kamkoľvek došiel kráľovský rozkaz, (nastalo) nesmierne plesanie, hodovanie a hostiny a (nálada) sviatočného dňa. (Dialo sa to) v takej miere, že mnohí z cudzích národov a iného vierovyznania pridali sa k ich náboženstvu a obradom. Všetci boli preniknutí náramným strachom pred menom Žid.
Z toho vyplýva, že v čase Krista len málo Židov bolo pokrvnými potomkami Abraháma. Boli národom formovaným zmluvou a nie krvou, či rasovou príslušnosťou.
Ešte raz:
Boli národom formovaným zmluvou a nie krvou, či rasovou príslušnosťou.
Samozrejme, že Pán Ježiš BOL pokrvným potomkom Abraháma a Jeho genealógia bola dôležitá z teologického hľadiska..
Keď sa však pominul Starý zákon, už neexistuje také čosi ako žid v biblickom zmysle, pokiaľ pod “pravými židmi” nemyslíme kresťanov.
Niet zmluvy a tým pádom niet národa, niet “rasy”.
Kto sú teda moderní židia?
Moderní židia sú ľudia, ktorí sa rozhodli, že sa budú považovať za potomkov Izraela.
Ba nie je ani vylúčené, ako som spomínal, že mnohí moderní Židia sú potomkovia kmeňov z východnej Európy, ktorí v stredoveku konvertovali na judaizmus a ďalej konvertiti, ktorí z rôznych dôvodov konvertovali a aj dnes konvertujú na rabínsky judaizmus.
Vážnym problémom je, že dostatočne nepoznáme Sväté písmo, najmä Starý zákon, a preto nemáme jasno v základných veciach:
Keď Boh povolal Izrael z Egypta, väčšina ľudu odmietla Ho nasledovať a zomrela na púšti.
Starý hebrejský národ prestal existovať a bol transformovaný na Izrael!!!
Izrael, ktorý vstúpil do zasľúbenej zeme bol už novým ľudom pozostávajúcim zo zmesi Hebrejov a konvertovaných pohanov – zmiešaný zástup.
(Exod 12:37 [SSV])
Nato sa Izraeliti pohli z Ramesesu do Sokotu, bolo ich asi šesťstotisíc pešo idúcich mužov, okrem detí.
(Exod 12:38 [SSV])
S nimi šlo aj mnoho všelijakého ľudu, ovce a dobytok, nesmierne veľké stáda.
„Mnoho všelijakého ľudu“ je veľmi dôležitý, priam kľúčový údaj, pretože tento ľud sa stal súčasťou vyvoleného národa, aj keď nešlo o pokrvných potomkov Abraháma.
(Podobne ako kresťania boli ľudom zo zmesi židov a pohanov)
Nie je to vari dostatočný dôkaz, že Izraelčania boli definovaní ZMLUVOU a nie rasou či krvou?
A kto ich viedol? Abrahámov pokrvný potomok?
Ich lídrom bol Jozue, konvertovaný Hebrej a Kaleb, konvertovaný pohan, Kenezejec, čiže ani on nebol potomkom Abraháma! (Konverziou sa myslí vstup do mojžišovskej zmluvy, pretože tí, ktorí ju odmietli, zahynuli na púšti.)
Táto udalosť je analogickou s novozákonnou situáciou: Putovanie púšťou trvalo 40 rokov práve tak ako obdobie medzi rokmi 30 a 70 AD. Židia boli volaní Ježišom a apoštolmi a mnohí konvertovali, t.j. vstúpili do Novej zmluvy. Niektorí sa však vrátili k judaizmu, stali sa z nich apostatovaní judaizátori a ako apostati za Mojžiša zahynuli na púšti v roku 70 AD.
V roku 70 nastal čas vstúpiť do zasľúbenej zeme a starý židovský národ prestal existovať, pretože sa transformoval na kresťanov – jeho nové meno.
To isté sa udialo v exile. Podľa Ezechiela Boh povolal svoj ľud z Judey na púšť exilu, kde s nimi prebýval.
Ľudia dostali na výber: buď ísť vpred s Bohom, alebo zahynúť s pohľadom upretým na staré časy.
Počas exilu mnoho pohanov konvertovalo a po jeho skončení starý Izrael jednoducho prestal existovať a transformoval sa na Židov, ich nové meno.
Na vrchu Sinaj VŠETCI prijali novú Mojžišovskú zmluvu.
Krátko nato však veľká skupina ľudí začala vznášať námietky voči jednej z kľúčových charakteristík Mojžišovskej zmluvy.
Počas patriarchálneho obdobia ktokoľvek mohol prinášať obetu na oltári Bohu. Ale obeta v Stánku bola “bližšia” Bohu a preto svätejšia a nebezpečnejšia.
Boh zakázal všetky obety mimo Stánku, čo znamenalo, že ľudia už nesmeli budovať oltáre a prinášať obety. Keď sa stalo jasným, že ľudia “stratili” toto “právo”, tí, ktorí nepochopili, že mojžišovská zmluva bola slávnejšia než abrahámovská, sa vzbúrili.
Ich argument znel, že predsa “všetci ľudia sú svätí a všetci sú kňazi (Ex 19:6) “a budete mi kráľovským kňazstvom a svätým národom! …a že Mojžiš a Áron sa vyvyšovali nad ostatných Num 16-17. Z Ex 19,6 vyvodzovali nesprávne závery, pretože sa pridržiavali starej zmluvy.
Táto skupina rebelov je paralelná s judaizátormi z novozákonného obdobia. Boli to ľudia, ktorí sa stali kresťanmi a potom si však uvedomili, že lídri kresťanskej komunity zmenili ich pravidlá.
Práve tako ako Korah, Datan a Abiran sa nechceli vzdať starých hebrejských spôsobov, aby sa stali Izraelitmi, tak ani judaizátori sa nechceli vzdať židovských spôsobov, aby sa stali kresťanmi.
Práve tak ako Korah a spol. obviňovali Mojžiša a Árona, že vymýšľajú svoje vlastné náboženstvo, tak judaizátori obviňovali Pavla.
Práve tak ako mnohí Izraeliti sa chceli vrátiť do Egypta, tak judaizátori chceli návrat k judaizmu. Toto je to odpadnutie, ktoré v Novom zákone sa často spomína. Korah a jeho nasledovníci boli zabití a rebeli proti Mojžišovi zomreli počas 40 rokov na púšti.
Ich názory však prežívali v Izraeli: Od Jozueho dobývania až po exil na základe rozhodnutia Nabuchadonozora, bolo mnoho ľudí, ktorí naďalej prinášali obety na výšinách.
Títo ľudia trvali na tom, že oni a nie tí, ktorí slúžili v Stánku, sú tí praví Hebreji, že “oni” sú praví Abrahámovi synovia a že prísľuby patria im.
Tvrdili, že uctievajú Boha ako Abrahám a patriarchovia a že zachovávajú staré spôsoby.
Ako sa o nich ale vyjadrovali proroci?
Hovorili o nich azda, že sú „vyvoleným národom“, že sú to ich „starší bratia“?
Vôbec nie! Proroci ich označili za modloslužobníkov nakazených pohanstvom.
Skutočnými Abrahámovými synmi pritom boli tí, ktorí prijali mojžišovskú zmluvu.
Skutoční vlastníci zasľúbenej zeme boli tí, ktorí prijali novú zmluvu na vrchu Sinaj, ktorí patriarchálne uctievanie nahradili čímsi lepším.
Boh odstránil “uctievačov na výšinách” natrvalo zo svätej zeme a dal ju tým, ktorí boli verní uctievaniu v Chráme.
To isté sa stalo v Novom Zákone: Judaizátori a tí Židia, ktorí neprijali Ježiša, zahynuli na konci štyridsaťročného obdobia putovania “v púšti” od roku 30 do 70 AD.
Ebioniti – prevzali idey judaizátorov
Talmudskí židia prevzali herézy farizejov.
Tvrdia, že ONI a nie kresťania sú praví židia, že oni sú praví Abrahámovi synovia a že zasľúbená zem patrí im. Tvrdia, že uctievajú Boha tak, ako židia v Ježišových časoch – Paschou a v synagógach.
Tvrdia, že zachovávajú staré tradície, ale podľa Nového zákona sú to modlári nakazení pohanstvom.
Praví synovia Abraháma a biblických Židov sú tí, ktorí prijali Nový zákon.
Hebreji prestali existovať, keď sa pretransformovali na Izraelitov.
Izraeliti prestali existovať, keď sa pretransformovali na Židov.
Židia prestali existovať, keď sa pretransformovali na kresťanov.
To, že naďalej existujú ľudia, ktorí o sebe tvrdia, že sú Židia, na tom nič nemení.
Pokračovanie.
