Logickým záverom prvej časti je, že v biblickom zmysle po roku 70 AD už neexistujú nijakí židia, pokiaľ za pravých židov nepovažujeme kresťanov.
Idea, že existujú dva druhy kresťanov, je heréza – Pavol to odsudzuje v liste Galaťanom. Toto je logika celej Biblie a toto učí Nový zákon všade azda zdanlivo okrem Rim 11.
Tajomstvo Rim 11, 25: “Nechcem, bratia, aby ste nepoznali toto TAJOMSTVO a boli múdri sami pre seba, že na časť Izraela zaľahla slepota dovtedy, kým nevojde plný počet pohanov,” je potrebné chápať vo svetle toho, čo Nový zákon hovorí o evanjeliovom tajomstve.
V liste Efezanom 3 jasne hovorí, že v Kristovi už niet rozlišovania medzi národmi ako tomu bolo v Starom zákone medzi kňazskými Izraelitmi a nekňazskými bohabojnými pohanmi.
TOTO JE celý význam tohto tajomstva.
Zmysel tohto tajomstva je v protiklade s pokračujúcim rozlišovaním medzi Židmi a pohanmi.
Podľa tohto TAJOMSTVA dnes jediné rozlišovanie existuje už len medzi kresťanom a neveriacim.
“Futuristická” interpretácia Rim 11 protirečí zmyslu mystéria.
Pavlov celý argument v Rim 11 znie, že vstup pohanov do Kráľovstva vyprovokuje Židov k žiarlivosti. Toto bolo možné v prvom storočí, ale nie je to možné teraz. Kresťania nemajú to, čo moderní Židia chcú. Mysle moderných Židov sú ovplyvnené ich talmudskou tradíciou a nie Starým zákonom! Aby boli žiarliví, museli by vnímať, že kresťania majú Kráľovstvo, ktoré oni očakávajú, že zdedia.
Bolo tomu tak v prvom storočí, ale neplatí to pre moderných Židov.
Prečo?
Pretože dnešní tzv. talmudskí židia hľadajú úplne iný druh kráľovstva.
K tomu si možno napríklad pozrieť si video s názvom:
Israelis: Who is Jesus to you? (Kým je pre teba Ježiš?)
V ňom rabín nie je schopný odpovedať na otázku, aký by mal byť židovský mesiáš napriek tomu, že Starý zákon obsahuje vyše tristo proroctiev o budúcom Mesiášovi a Pán Ježiš ich všetky splnil!
Zhrnutie: Rim 11 má zmysel, keď sa aplikuje na prvé storočie, ale nemá význam pri aplikácii na “židov”, ktorí prišli po nich.
Inými slovami, dielo zmierenia v Bohu má dve fázy:
Prvá fáza, roky 30 až 70 AD, zmieruje Cirkev so sebou. Starozákonná cirkev, ktorá pozostávala z dvoch odlišných skupín sa postupne zjednocuje počas prechodného obdobia. (čiže keď sa apoštoli ešte chodili modliť do jeruzalemského Chrámu)
Druhá fáza, po roku 70 AD, je zmierovaním celého ľudstva s Bohom.
Počas obidvoch fáz tým, ktorí odmietajú zmierenie, je dovolené rozvíjať sa, ale nakoniec sú odsúdení. Súd nad Jeruzalemom v roku 70 AD nastal preto, lebo odmietol zmierenie, a je TYPOM odsúdenia nad nekajúcim ľudstvom pri Poslednom súde.
V roku 70 AD bol babylonsko/židovský svet odsúdený na smrť a bol vzkriesený v Kristovi ako jednotná Cirkev.
Pri poslednom súde celé dejiny ľudstva budú odsúdené na smrť a vzkriesené vo Večnom Kráľovstve.
Iba a výlučne v prechodnom období, keď apoštoli ešte chodili modliť sa do jeruzalemského chrámu, „na časť Izraela zaľahla slepota, kým nevojde plný počet pohanov“. Toto obdobie ale skončilo v roku 70 AD, keď bol zničený Jeruzalemský chrám, a keď apoštoli a kresťania už prestali chodiť do synagóg!!!
Roztrhané rúcho ľudstva muselo byť obnovené. Opätovné spojenie veriaceho Žida a veriaceho pohana do jedného tela napravuje smrteľný rozsudok Babylonu.
K tomuto vzkrieseniu došlo v roku 70 AD ako dôsledok vzkriesenia Ježiša Krista v roku 30 a ako predzvesť konečného fyzického vzkriesenia všetkých veriacich pri Poslednom súde.
Po roku 70 evanjelium už neobsahuje zvesť zmierenia medzi veriacim Židom a veriacim pohanom. K zmiereniu došlo raz a navždy. Babylon bol anulovaný.
To, čo teraz Katolícka cirkev musí robiť, je volať všetkých ľudí k sebe, aby sa zmierili s Bohom.
V liste Rimanom sa Pavol zaoberá týmto bipolárnym svetom OD ZAČIATKU DO KONCA. Podstatou Pavlovho “tajomstva” je to, že v Novom zákone táto bipolarita už neexistuje. Všetci veriaci sú jedno v Kristovi. Už nemôžu existovať židia a keďže pohania sú definovaní iba vo vzťahu k židom, nemôžu existovať ani pohania.
Už existujú iba kresťania a nekresťania.
Zmierenie medzi židmi a pohanmi malo teda tri fázy:
1) začiatok na Turíce,
2) rozvoj v období 30-70, a
3) kulmináciu v roku 70 AD.
Povolanie Izraela spočívalo v ohlasovaní Božích prísľubov pohanom. Po roku 30 však bolo potrebné pre veriaceho Žida a veriaceho pohana, aby sa zjednotili ako jeden ľud v Kristovi.
Výsledkom bolo to, že po roku 70 bipolarita už neexistuje, bola prekonaná!
Svätý Pavol v Rim 9-11 ukazuje dopad vzkriesenia v jej politickej dimenzii, prekonanie babylonského poriadku znovuzjednotením veriaceho Žida a pohana do jedného tela.
Pozor: Ide tu vždycky iba o „v Krista VERIACEHO Žida“ a „v Krista VERIACEHO pohana“!
Vyvrcholením prvých 11 kapitol je AMEN na konci 11. kapitoly.
05 List Rimanom 11
Pavol sa vracia k Zvyšku v Rim 11,1-10
(Rim 11:1) Pýtam sa teda: Vari Boh odvrhol svoj ľud? Určite nie. Veď aj ja som Izraelita, Abrahámov potomok z Benjamínovho kmeňa. (Rim 11:2) Boh neodvrhol svoj ľud, ktorý predpoznal. Alebo neviete, čo hovorí Písmo o Eliášovi? Ako sa žaluje Bohu na Izrael: (Rim 11:3) „Pane, tvojich prorokov pozabíjali, tvoje oltáre zborili. Len ja sám som ostal; a aj na môj život striehnu.“ (Rim 11:4) A čo mu odpovedá Boh? „Ponechal som si sedemtisíc mužov, ktorí nezohli kolená pred Bálom.“ (Rim 11:5) A tak aj v tomto čase ostal zvyšok vyvolený z milosti.
Píše, že v súčasnosti v Izraeli stále existuje zvyšok.
On je jeden z nich, hovorí.
Poukazuje na Eliáša. Za čias Eliáša celý národ mohol byť zničený nebyť zvyšku 7000.
Zvyšok a jeho provokujúce dielo vyvolá “žiarlivosť” u Židov.
To, že evanjelium šlo k pohanom a že oni sú dedičmi prísľubov Starého zákona, nie je posledné slovo.
Pavol zjavuje, že dielo zvyšku prinesie ovocie medzi Izraelitmi, takže Izrael zakúsi plnosť (Rim 11, 12)
(Rim 11:12) Lenže ak je ich pád pre svet bohatstvom a ich úpadok bohatstvom pre pohanov, o koľko viac ich plnosť?!
(Rim 11:15) Lebo keď ich strata je zmierením sveta, čím bude ich prijatie, ak nie život z mŕtvych?!
Keď už Pavol vyhlásil, že Izrael má budúcnosť, Pavol napomína pohanov, aby sa nevyvyšovali nad Izraelom.
Práve tak, ako židia nemajú dominovať nad pohanmi (pozor: v CIRKVI v období rokov 30 až 70), tak ani pohania nemajú sa vyvyšovať nad židmi (taktiež iba v CIRKVI v období rokov 30 až 70).
Rim 10,9:
Lebo ak svojimi ústami vyznávaš: „Ježiš je Pán!“ a vo svojom srdci uveríš, že Boh ho vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený.
Robia to židia??
„Niet rozdielu medzi Židom a Grékom, lebo ten istý je Pán všetkých, bohatý pre všetkých, ktorí ho vzývajú“
Boh zaštepil pohanov na patriarchálny kmeň, ale čoskoro Izrael zaštepí naspäť a urobí jeden Nový strom (Rim 11,16-24):
Podľa Rim 11.25-26 čiastočné zatvrdenie apostatovaného Izraela bude trvať až do plnosti pohanov a potom celý Izrael (nielen Zvyšok) bude spasený.
(Rim 11:25) Nechcem, bratia, aby ste nepoznali toto tajomstvo a boli múdri sami pre seba, že na časť Izraela zaľahla slepota dovtedy, kým nevojde plný počet pohanov, (Rim 11:26) a tak bude spasený celý Izrael, ako je napísané: „Zo Siona príde vysloboditeľ a odvráti od Jakuba bezbožnosť.
1) Takže NAJPRV prichádza plnosť pohanov…
2) … a POTOM plnosť Izraela
Čo to znamená?
Podľa kontextu, plnosť pohanov znamená prevod bohatstva (nie materiálneho, ale duchovného, svätých písiem) k nim, ako je uvedené v Rim 11,12: Lenže ak je ich pád pre svet bohatstvom a ich úpadok bohatstvom pre pohanov, o koľko viac ich plnosť?!
Táto plnosť sa týka dovŕšenia formovania Cirkvi Novej zmluvy, čo bolo dôležitou súčasťou Pavlovej (a Izrael provokujúcej) misie.
Práve tak ako starozákonný Izrael mal ohlasovať pohanom a kázať im, aby poslúchali Boží zákon, práve tak novozákonná pohanská Cirkev mala ohlasovať Izraelu a kázať mu Nový zákon a spravodlivý život.
Tak, ako starozákonní pohania mali obdivovať Izrael, keď bude verný (Dt 4,6-9), rovnako bolo potrebné, aby novozákonní pohania boli verní a tak pritiahli Izrael do Cirkvi.
Táto výmena úloh môže byť čiastočne dôvodom, prečo Jeruzalem sa volá Babylon v Knihe Zjvenia.
Prečo má podľa svätého Pavla dôjsť najprv k plnosti pohanov?
Pretože iba vtedy bude možná plnosť provokácie.
Prítomnosť novozákonnej Cirkvi a jej pravá interpretácia hebrejského Písma spôsobovalo postupné odstraňovanie závoja z Mojžišových slov (2 Kor 3),…
(2Kor 3:14) Ale myseľ im otupela. Až do dnešného dňa ostáva pri čítaní Starej zmluvy ten istý závoj neodhalený, lebo ho Kristus odstraňuje.
(2Kor 3:15) A tak až do dnešného dňa leží na ich srdci závoj, keď čítajú Mojžiša.
(2Kor 3:16) Keď sa však obráti k Pánovi, závoj spadne.
…čo bolo dôsledkom roztrhnutia chrámovej opony, ku ktorému došlo pri Kristovej smrti.
Keď bola Cirkev plne vytvorená, vtedy závoj bol úplne odstránený …
…a provokácia k žiarlivosti dosiahla svoj najintenzívnejší rozvoj.
Čo bolo účelom provokácie?
Účelom provokácie bola spása Izraela.
Samozrejme, že mnohých táto provokácia vyprovokovala k hnevu, …
…ale mnohých priviedla ku kajúcnosti.
Pavol hovorí, že v budúcnosti (pozor: JEHO budúcnosti, nie našej!!!) táto provokácia prinesie plody.
Už nie iba Zvyšok, ale “celý Izrael” sa obráti k Pánovi.
A vtedy Židia a Pohania budú konečne jedným Novým človekom v Kristovi,…
…a toto bude politickým vzkriesením sveta, ktorý odstránil bipolaritu Babylona a Izraela.
Iba v CIRKVI v období rokov 30-70 AD !!!
Vyvolenie nemá (a vlastne nikdy ani nemalo) nič spoločné s rasou.
Vari sv. Pavol nehovorí jasne:
(Rim 9:8) To znamená, že nie telesné deti sú Božími deťmi, ale deti prisľúbenia sa považujú za potomstvo.
A kto sú deťmi prisľúbenia? Tí, ktorí o sebe hovoria, že sú židia? Nie!
Tí, ktorí patri Kristovi!
(Galaťanom 3:29) A keď ste Kristovi, ste Abrahámovým potomstvom a podľa prisľúbenia dedičmi.
(Rim 11,17) Ale ak boli niektoré ratolesti odlomené a ty, planá oliva, bol si naštepený na ich miesto a stal si sa účastným na koreni a miazge olivy,
Izrael, presnejšie povedané fyzický izraelský národ, nemôže byť koreňom či kmeňom, pretože Pavol v prechádzajúcich veršoch píše, že väčšina Izraela zotrváva v neviere (Rim, 11,5-11)
Pýtam sa teda: Vari Boh odvrhol svoj ľud? Určite nie. Veď aj ja som Izraelita, Abrahámov potomok z Benjamínovho kmeňa.
Dôkazom, že Boh neodvrhol svoj ľud je práve Pavol, ktorý konvertoval a prijal Krista!!!
18 nevyvyšuj sa nad ratolesti. Ak sa vyvyšuješ, nie ty nesieš koreň, ale koreň teba.
Môže sa to týkať dnešných vyznávačov rabínskeho judaizmu založeného na Talmude?
Ale ako môžu byť ľudia, ktorí neveria, byť koreňom olivy alebo kmeňom stromu?
Nebol to práve Pán Ježiš a svätý Pavol, ktorí oddelili židov od ich akejkoľvek závislosti od ich fyzického vzťahu – príbuzenstva s Abrahámom? (Jn 8:39; Rm 4:9-11; Gal 3:6-29)
(Ján 8:39) Odpovedali mu: „Naším otcom je Abrahám.“ Ježiš im povedal: „Keby ste boli Abrahámovými deťmi, robili by ste skutky Abrahámove.
(Gal 3:16) Prisľúbenia boli dané Abrahámovi a jeho potomstvu. Nehovorí: „A potomkom,“ akoby šlo o mnohých, ale o jedného: „A tvojmu potomstvu,“ a ním je Kristus.
(Gal 3:26) Veď skrze vieru v Ježišovi Kristovi ste všetci Božími synmi.
(Gal 3:28) Už niet Žida ani Gréka, niet otroka ani slobodného, niet muža a ženy, lebo vy všetci ste jeden v Ježišovi Kristovi.
(Gal 3:29) A keď ste Kristovi, ste Abrahámovým potomstvom a podľa prisľúbenia dedičmi.
Pokračovanie.
