Profesor Stefano Fontana je esejista a novinár. Významný učenec sociálnej náuky Cirkvi, filozofie politiky a otázok súvisiacich so vzťahom medzi vierou a politikou. Narodil sa vo Verone v roku 1952, na Univerzite v Padove vyštudoval filozofiu (1976), od roku 2007 vyučuje filozofickú antropológiu komunikácie a filozofiu jazyka na Saleziánskej univerzite v Benátkach. V roku 2007 ho Svätý Otec Benedikt XVI. menoval za konzultora Pápežskej rady pre spravodlivosť a mier.
V prednáške, ktorá odznela ešte v roku 2018 a mali by si ju vypočuť všetci „kresťanskí politici“ (aspoň desaťkrát :-)), konštatuje, že neprítomnosť katolíkov v politike je dôsledkom ich neprítomnosti v spoločnosti a v kultúre. Profesor síce hovorí o situácii v Taliansku, ale aj my, na Slovensku, sa v nej nájdeme. Ak nie dnes, celkom určite v blízkej budúcnosti.
Časťou problému podľa profesora Fontanu je aj to, že nároky predstaviteľov Cirkvi na kresťanských laikov sú čoraz nižšie. Katolícky ľud už nie je vychovávaný, resp. je vychovávaný zle. Keď priemerný veriaci katolík dnes vyjde z kostola, už nevie, čo má robiť. Je dezorientovaný – často tými, ktorí by ho mali viesť. Prítomnosť katolíkov v politike a v spoločnosti je tým pádom zbavená identity. Je to to isté, ako keby tam katolíci vôbec neboli. V čom vidí hlavný problém? Vypočujme si ho a uvažujme.
********************
Obzrite sa okolo seba a keď si uvedomíte situáciu, v akej sa nachádzame, moja dnešná prednáška by mohla byť aj veľmi krátka. Stačí vymenovať niektoré situácie, v ktorých sme sa ocitli, a ktoré ďalej napredujú a hneď by sme mohli aj skončiť. V akom zmysle? Ide o to, že od roku 2007 talianski biskupi už nevydávajú pre veriacich orientačný dokument o dôležitých politických otázkach napriek tomu, že v týchto rokoch bolo treba riešiť viaceré dôležité veľmi politické otázky – stačí spomenúť niektoré zákony, ktoré boli schválené v predchádzajúcom volebnom období.
Naši pastieri sa tiež vždy veľmi snažia pobádať ľudí, aby boli aktívni a svoju aktivitu prejavovali aj účasťou na voľbách. Ale o náplni tejto účasti, zdá sa mi, však hovoria stále menej a menej, a keď aj niečo povedia, tak iba veľmi všeobecne. Dnes už sa nehovorí ani o tzv. nediskutovateľných princípoch, čiže o jasných princípoch, o ktorých niet čo nediskutovať, a ktoré, okrem toho, že sú morálne absolútne záväzné, sú aj jadrom angažovanosti katolíkov v politike. Kardinál Ratzinger v roku 2002 vydal v Kongregácii pre náuku viery upresnenie, podľa ktorého nie je prípustná účasť katolíkov v stranách alebo hnutiach, ktorých program by bol v podstatných bodoch v rozpore s katolíckou vierou.
Teraz však vládne všeobecné presvedčenie, že katolíci sa môžu angažovať vo všetkých politických stranách! A v posledných voľbách v Taliansku sme dokonca boli svedkami úplnej rehabilitácie extrémnych a antiklerikálnych Radikálov! Vyzerá to, že dnes môže byť človek katolík a zároveň sa angažovať v protikatolíckej strane.
Pojem „spoločné dobro“ ako cieľ politiky bol nahradený novým cieľom – multináboženskou spoločnosťou, a imigračná politika je dnes považovaná za dôležitejšiu než otázka politiky života alebo rodiny. Máme pocit, že paradigma priorít bola prevrátená a teraz na prvom mieste aj u katolíkov figuruje sociálna spravodlivosť, životné prostredie, prisťahovalci, ale už nie ochrana života, rodina, sloboda vzdelávania.
Dnes sa hovorí, že katolík môže a musí spolupracovať s každým. Pýtam sa: aj s tými, ktorí majú vo svojom programe deštrukciu človeka alebo rodiny? Sociálna náuka Cirkvi je neraz zatlačená do úzadia a do popredia sa dostáva tzv. pastoralizmus – čiže vyzdvihovanie pastoračného aspektu – alebo inak povedané – lásky bez pravdy. Pastieri často zasievajú skôr pochybnosti než utvrdzujú vo viere. Ak si vezmeme programy genderovej výchovy v školách, často zistíme, že ich majú na starosti katechéti či katechétky vyučujúce náboženstvo(!).
Za takejto situácie som preto povedal: Táto prednáška by mohla byť veľmi krátka, ale krátka nebude. Položme si však otázku: odkiaľ by sa mali vziať katolíci, ktorí sa budú angažovať v politike? Odkiaľ by mali prísť? A hlavne: odkiaľ by sa mali dozvedieť kritériá pre svoju angažovanosť? Dnes v parlamente – aspoň tak sa hovorí – už katolíkov niet. Predtým boli, ale až na niekoľko málo prípadov všetci hlasovali za urýchlenie rozvodov i za zákon o tzv. homosexuálnych manželstvách nazývaný ako „zákon Cirinná“. Nuž povedzme úprimne: Radšej tam tí katolíci vôbec nemuseli byť. Pretože nie je dôležité byť iba „pri tom“, ale treba tam aj vedieť zaujať správny postoj. Inak lepšie tam nebyť.
Lebo takáto „prítomnosť“ katolíkov v politike narobí viac škody než úžitku. Takže tu by moja prednáška mohla aj skončiť – v tom zmysle, že nie sú splnené podmienky na to, aby sa katolíci angažovali v politike a v spoločnosti. Avšak: Keď dáme nabok túto trochu negatívnu analýzu, možno si poviete príliš pesimistickú, príliš deprimujúcu – povieme si niečo viac o situácii, pôjdeme viac do hĺbky. Teda: Všetky javy, ktorú som práve opísal, sú spôsobené výraznou zmenou paradigmy týkajúcou sa predstavy prítomnosti katolíkov v politike a v spoločnosti.
Ako to vidím ja – táto zmena paradigmy – pomaly a postupne – bude meniť situáciu, ktorá bude navonok čoraz priaznivejšia voči prítomnosti katolíkov v politike – to áno – ale spôsobom, ktorý úplne anuluje význam tejto ich prítomnosti. Ich angažovanosť sa totiž bude čoraz väčšmi prispôsobovať svetu, ktorému sa bude páčiť, pretože je nekonfliktná.
Už netreba bojovať s nijakými nepriateľmi, už netreba poukazovať na bludy, ktoré by bolo treba odsúdiť či sa proti nim postaviť, už netreba bojkotovať zlé zákony, ani rozlišovať medzi tzv. regulérnymi situáciami, s ktorými je možné spolupracovať, a situáciami neregulérnymi, s ktorými spolupracovať nemožno.
Bude to čoraz väčšmi – toto je moja predpoveď – angažovanosť neškodná, ktorá s každým vedie dialóg, s nikým nie je v spore, je politicky korektná, dbá predovšetkým na dodržiavanie ústavy, je otvorená, ústretová, stavajúca skôr na forme než na obsahu. To, čo dnes od nás žiada magistérium (učiteľský úrad Cirkvi) je často iba hľadanie konsenzu. Vidíme to na mnohých úrovniach.
Pri každých voľbách je najdôležitejšie nájsť dohodu a konsenzus. Katolíci už nebudú chodiť do ulíc a protestovať v nijakej veci, pretože by iba zbytočne na seba upozorňovali a spoločnosť by ich za to kritizovala. Kvôli akože „arogantnému vystupovaniu“. Katolíci vraj musia hľadať pozitíva v každom názore, aj v tom najnezmyselnejšom. Majú sa angažovať v politike, v rámci ktorej majú sprevádzať všetky procesy, nech budú akékoľvek, bez toho, aby posudzovali nejakú situáciu a majú sa svet usilovať vnímať ako čosi pozitívne, aj keď tá pozitivita môže mať rôzne úrovne.
Homosexuálny zväzok bude chápaný ako heterosexuálne manželstvo v zárodku, ktoré stačí iba sprevádzať v jeho vývoji. A požiadavka, podľa ktorej treba zákony ovplyvňovať tak, aby boli v súlade so zákonmi kresťanskej viery a zdravého rozumu, bude považovaná za ideologickú. Bude to angažovanosť ľahostajnosti voči pravde, odmietania existencie poriadku vecí, ktorý bude nahradený naratívnou a existenciálnou teológiou, v ktorej všetci spolu kráčajú bok po boku a kde dôležitý už nie je cieľ, ku ktorému sa smeruje, ale práve to „spoločné kráčanie“, alebo, ako sa teraz zvyčajne hovorí, vzájomná zhoda.
Táto zhoda, toto spoločné kráčanie, je chápané ako spásonosná udalosť sama osebe, a to nezávisle od obsahu, teda od toho, čoho sa tá zhoda týka. Katolíci prítomní v politke a v spoločnosti už viac nebudú hovoriť „nie“, budú hovoriť iba „áno“, pretože najvyšším cieľom bude ústretovosť, prijatie, integrácia a „nie“ predstavuje prekážku v pastoračnej praxi stretávania sa s druhým, najmä ak je „iný“.
Prítomnosť katolíkov v politike a v spoločnosti je tým pádom zbavená identity. Je to to isté, ako keby tam katolíci vôbec neboli. Ale sami pritom budú mať dobrý pocit, že sa angažujú. A toto je dnes najnebezpečnejší klam: budiť dojem, že ste tam, pretože sa zúčastňujete na veľkých akciách, dokonca aj na módnych prehliadkach – ako sme videli v posledných dňoch – svetovej nihilistickej avantgardy, vzbudzovať dojem, že ste pri tom, pretože diecéza, ja neviem, zorganizovala seminár na tému Fake News, čiže falošných správ, pričom pozvala okrem iného aj tých, ktorí sami falošné správy fabrikujú, namiesto toho, aby sa namáhala učiť sociálnu náuku Cirkvi.
Vzbudzovať dojem, že ste pri tom, pretože katolícka tlač, podobne ako všetky ostatné médiá, miešajú a rozrieďujú všetky správy rovnako ako to robia ostatní. Vzbudzovať dojem, že sa angažujeme, pretože slová, ktoré používame, sú rovnako bezvýznamné ako tie, ktoré hovorí svet a agentúry OSN. Mali sme dokonca biskupa, ktorý hovoril o „reprodukčnom zdraví“!
Vzbudzovať dojem, že sme ako katolíci prítomní v spoločnosti, pretože naše školy majú úplne rovnaké učebné osnovy ako štátne školy. Vzbudzovať dojem, že sa angažujeme, pretože sme prítomní vo všetkých politických stranách, vo všetkých hnutiach, a zapájame sa do všetkých ekologických, všetkých pacifistických a imigračných aktivít.
Aktívne sa zasadzujeme dokonca aj za práva zvierat. To, čo veriaceho človeka by malo znepokojovať, teda nie je ani tak to, že v politike a v spoločnosti nie sme prítomní, ale že UŽ nie sme prítomní. Pretože v tomto prípade by vedomie a ľútosť nad tým, že tam nie sme, alebo už tam nie sme, mohli byť začiatkom procesu uzdravenia. Najdôležitejšie a najnebezpečnejšie je však to, keď v politike a v spoločnosti už nič neznamenáme, ale klameme sami seba a utešujeme sa, že „veď predsa sa v nej angažujeme“.
A prešibaný svet dokáže Cirkev presvedčiť, že ju berie vážne, hoci jej ozajstnú prítomnosť ignoruje. Stále však existuje ľud (či národ) katolícky, ktorý však už nie je vedený k tomu, aby sa ozýval, už nie je vedený k tomu, aby jeho prítomnosť bola citeľná aj mimo kostolného dvora – pretože to je ten problém – aby jeho prítomnosť nebola iba vyjadrením nejakej všeobecnej formy solidarity či solidarizmu alebo vágneho humanizmu, s ktorým každý len súhlasí.
Dôležité je však, aby sa angažoval v láske a zároveň v pravde: Caritas in veritate. Tento katolícky ľud už nie je vychovávaný, resp. je vychovávaný zle. Keď priemerný veriaci katolík dnes vyjde z kostola, už nevie, čo má robiť. Je dezorientovaný – často tými, ktorí by ho mali viesť. Ani diecézy, ani farnosti ani vikariáty, ani združenia, ani hnutia nevenujú systematickú pozornosť sociálnej náuke Cirkvi a spoločenskej a politickej angažovanosti. A pritom by sme chceli novú generáciu katolíckych politikov!
Z času na čas počujeme niektorého biskupa, že dobré by bolo „mať generácie katolíckych politikov“, o ktorých však nikto netuší, odkiaľ by sa mali vziať, iba ak by spadli z neba. Keď naši ľudia nielenže sú dezorientovaní, ale sú aj zle vedení! Koľko diecéz už hostilo senátorku Moniku Cirinná – bojovníčku za homosexuálne manželstvá – na rôznych okrúhlych stoloch moderovaných riaditeľmi diecéznych časopisov!
Na účastníkov tzv. Tichých protestov nielenže neraz padal dážď, ale nenachádzali ani pochopenie zo strany samotných diecéz. Katolíci sa angažujú v ekologických iniciatívach poznačených animalizmom, v pacifistických iniciatívach zameraných na mier iba v ideologickom zmysle, v horizontálnych iniciatívach, pri ktorých nehovoríme o Kristovi a hoci sa ich zúčastňujeme, vyhýbame sa ňom hovoriť.
Tento dezorientovaný či poblúdený katolícky ľud treba uzdraviť a formovať. Bez tejto náročnej cesty sme odsúdení na to, že síce tam budeme prítomní, ale v skutočnosti akoby sme tam ani neboli – čiže ako duchovia. To neznamená formovať a nekonať! To neznamená stáť na mieste a očakávať, že ľudia budú ochotní a pripravení niečo urobiť. Znamená to, že treba sa zaoberať základným problémom a nie problémami podružnými.
Základným problémom je problém vzdelávania a kultúry. Bez jasnej formácie nie je možná prítomnosť katolíkov v politike a v spoločnosti, resp. je možná iba prázdnym, všeobecným spôsobom, ako snaha zapadnúť do spoločnosti v každej dobe, dnes tu, zajtra tam, nenápadne a pod tisíckami rôznych masiek. Angažovanosť katolíkov musí spĺňať jednu základnú požiadavku, bez ktorej nemá význam.
Vychádza z kresťanskej požiadavky ohlasovať svetu spásu a nečakať od sveta, že on nás spasí. Keď kladieme znamienko rovnosti medzi Cirkvou a svetom, akoby boli na jednej úrovni, alebo dokonca keď svet považujeme za dôležitejší, akoby sa Boh zjavil vo svete a nie v Cirkvi, naša angažovanosť v politike a v spoločnosti nemôže byť autentická a účinná.
Svet v najlepšom prípade bude uznávať Cirkev ako sociálnu alebo solidárnu ustanovizeň, môže tolerovať kňazov, ktorí sa starajú o bezdomovcov, vykonávajú pastoráciu rôznych hraničných situácií, môže uznávať fungovanie Cirkvi ako poľnej nemocnice, ale nebude akceptovať snahy ukázať mu jej ozajstnú prirodzenosť, skutočné poslanie a pravé určenie, a tým prispievať k jeho spáse, ktorá zhora príde alebo nepríde.
Dnes nás naši pastieri často vyzývajú, aby sme začali od človeka, aby sme hľadali a podporovali nový humanizmus. Antropológia však neprináša spásu a je absurdné si myslieť, že ten, kto potrebuje spásu, by mal byť sebe zároveň aj spasiteľom.
Svet preniká do Cirkvi touto cestou zdôrazňovaním centrality človeka, personalizmu a humanizmu, ktoré postupne nahrádzajú centralitu Boha. Základnou požiadavkou našej prítomnosti v politike a v spoločnosti teda nie je to, že my sme tým základom, ale že ním je Boh. Miesto Boha vo svete. Toto je konečný cieľ angažovanosti katolíka vo svete: Vytvoriť miesto pre Boha vo svete. Nie pre seba. Ale pre Boha.
Dokončenie v druhej časti.
