Čo je Sociálna náuka Cirkvi? Ide o pojem dosť často nesprávne chápaný, najmä politikmi hlásiacimi sa ku kresťanstvu.
Poďme po poriadku. Sociálna náuka modernej či súčasnej Cirkvi sa zrodila encyklikou Rerum novarum napísanou Levom XIII. v roku 1891. V tomto roku sa zrodila tradícia, z ktorej žijeme (alebo mali by sme žiť) aj dnes. Je to tradícia sociálneho učenia pápežov a táto tradícia má meno: Sociálna náuka Cirkvi.
Sociálna náuka Cirkvi obsahuje:
– princípy, o ktorých treba uvažovať a rozjímať
– kritériá, podľa ktorých treba posudzovať stav vecí
– a usmernenia, čo a ako treba konať.
Všetky tieto tri prvky sú medzi sebou vzájomne spojené do jedného kompaktného rámca, takže nie je možné zamerať sa iba na jeden prvok, izolovať ho od postatných, čiže robiť selekciu podľa nášho vkusu. Sociálna náuka Cirkvi je poznanie, ktoré od Rerum novarum až po dnes sa prehlbovalo.
Nesmieme si však myslieť, že je to iba historický proces. Taliansky katolícky filozof Stefano Fontana zdôrazňuje, že ju treba brať aj ako systém myslenia a že si musíme si dávať veľký pozor, aby sme Sociálnu náuku Cirkvi nezredukovali na čistú pastoráciu alebo na rad praktických pokynov, opatrení či postupov alebo azda nejaký praktický manuál pod názvom „čo treba robiť“.
Ohľadom Sociálnej náuky Cirkvi magistérium dalo mnoho definícií. V rôznych dokumentoch a encyklikách ich bolo aspoň dvadsať. Asi najvýstižnejšia je v ods. 54 Centesimus annus:
Sociálne učenie má v sebe hodnotu nástroja evanjelizácie: ako taký hlása každému človeku Boha a jeho spásu v Kristovi a z toho dôvodu objavuje človeka jemu samému. V tomto a len v tomto svetle sa zaoberá ostatným: ľudskými právami každého jednotlivca, najmä “proletariátu”, rodinou a výchovou, úlohami štátu, národnými a medzinárodnými organizáciami, hospodárskym životom, kultúrou, vojnou a mierom i úctou k životu od okamihu počatia až po smrť.
Všetky tieto oblasti, encyklika hovorí, treba vidieť “v tomto a len v tomto svetle”, čiže v svetle Kristovom.
Ak cieľom Sociálnej náuky Cirkvi je ohlasovať Krista v pominuteľnom svete, potom to znamená, že musíme mať o nej vysokú predstavu! Nie sú to nejaké nezáživné poučky či nudné teórie. Je to ohlasovanie Krista! Sociálna náuka Cirkvi teda neslúži na presadzovanie separovaného zberu odpadov či na ochranu biodiverzity, hoci jedno i druhé môže byť dôležité. Sociálna náuka Cirkvi je oveľa viac než separovaný zber či ochrana biodiverzity. Aby sme ju dobre pochopili, musíme sa v prvom rade zbaviť sekularizovaných, horizontálnych či pastoračných alebo iba praktických predstáv o nej a osvojiť si pravdivú, vznešenú predstavu.
Z tejto definície vyplynú tri dôsledky.
Prvý dôsledok: Sociálna náuka Cirkvi so sebou prináša všetko, čo súvisí s ohlasovaním Krista! Ohlasovanie Krista nie je jednoducho presvedčenie, že napr. treba sa starať o obnoviteľné zdroje energie, ale je tam všetko bohatstvo ohlasovania Krista! Musíme teda začať od tejto vznešenej predstavy!
Druhý dôsledok: Po prečítaní definície z Centesimus annus, Sociálna náuka Cirkvi má jednu požiadavku: nehlásať názory! Neponúkať ľuďom iba „užitočnú spoluprácu“. Nestačí, že s ľuďmi budeme jednoducho „dobre spolupracovať“. Nestačí dať iba nejakú náplasť na spoločenskú ranu, trochu oleja naliať do mechanizmov administratívneho stroja, preukázať trochu lacnej solidarity. Jej požiadavka je OVEĽA vyššia, kladie OVEĽA vyššie nároky.
Aké? Ohlasovanie Krista! Čo to znamená? Znamená to požiadavku ohlasovať DEFINITÍVNU pravdu! Ak teda ohlasovanie Krista v živote spoločnosti má tieto vlastnosti, je jasné, že Sociálna náuka Cirkvi predstavuje definitívne ohlasovanie, ktoré je jedinečné, ktoré iba Cirkev môže konať, a ktoré prináša spásu – spásu spoločenstvu, komunite, spoločnosti a politike. A v tom spočíva verejná úloha Cirkvi ohlasujúca svoju sociálnu náuku.
Čo napísal Lev XIII. v Rerum Novarum?
„Mimo evanjelia nejestvuje riešenie „sociálnej otázky“,
alebo inými slovami povedané:
Sociálnu otázku nemožno vyriešiť bez evanjelia!
Preto všetky ostatné predstavy o Sociálnej náuke Cirkvi, všetky definície, ktoré sú príliš zjednodušujúce, ktoré zmenšujú jej význam, alebo sú sekularizované, treba jednoznačne zavrhnúť! Aké sú to? Napr. Sociálna náuka Cirkvi ako nový humanizmus alebo nová forma univerzálneho bratstva – predstavy zmenšujúce jej význam.
Tretí dôsledok: Táto definícia rozdeľuje katolícky svet na dva tábory, ktoré sú vzájomne veľmi odlišné. Jeden tábor hovorí, že Sociálna náuka Cirkvi je nástroj evanjelizácie, čiže zdroj kultúry a civilizácie, výraz misie Cirkvi pre spásu sveta, kým druhý tábor si predstavuje, že Sociálna náuka Cirkvi je súbor návrhov pozemského (horizontálneho) charakteru, s ktorými sa chce deliť s ostatnými a pridať ich k ostatným názorom v rámci akoby jedného veľkého talk show. Ide o dve protikladné predstavy.
Ktorá je tá správna? Je jasné, že tá, ktorá vyplýva z definície Centesimus annus.
Kedy sa zrodila Sociálna náuka Cirkvi? Zverejnením encykliky Rerum novarum v roku 1891? Čiastočne. V roku 1891 sa zrodila takpovediac jej moderná verzia. V skutočnosti, ako v paragrafe 3 encykliky o ľudskej práci Laborem exercens z roku 1981, pápež Ján Pavol II. napísal:
Sociálna náuka Cirkvi má svoj zdroj vo Svätom písme, počínajúc knihou Genezis, ale zvlášť v evanjeliách a listoch apoštolov. Problém práce patril od začiatku do učenia Cirkvi, do jej náuky o človeku, o verejnom živote a zvlášť do náuky o sociálnej morálke, ktorú vypracúvala podľa potrieb rozličných období.
Do učenia Cirkvi patrila „od začiatku“, čiže od Krista, od učiteľov Cirkvi, od sv. Augustína, sv. Tomáša Akvinského, sv. Bonaventúru…
Takže aj keď je rozšírená predstava, že Sociálna náuka Cirkvi sa zrodila v roku 1891, v skutočnosti existuje od začiatku šírenia evanjelia. Takže, pozor, toto je veľmi dôležitý pojem. Jestvuje tradícia Sociálnej náuky Cirkvi od Rerum novarum po dnešok. Jestvuje však Tradícia Cirkvi, do rámca ktorej je zasadená tradícia Sociálnej náuky Cirkvi od začiatku až po dnes.
Sociálnu náuku Cirkvi teda treba najprv vnímať v rámci Tradície Katolíckej cirkvi a potom ju vidieť ako takú, čo má svoju vlastnú tradíciu od roku 1891 po dnes. Treba pritom jasne povedať, že najnovšiu encykliku treba vždycky čítať vo svetle Tradície a Sociálnej náuky Cirkvi, čiže celého jej učenia od roku 1891 až do tej poslednej encykliky. Trebu ju čítať vo svetle celej Tradície Katolíckej cirkvi.
Stefano Fontana upozorňuje, že treba rozhodne odmietnuť opačnú predstavu, podľa ktorej vo svetle poslednej zverejnenej encykliky treba hodnotiť celú tradíciu Sociálnej náuky Cirkvi, ba aj Tradíciu Katolíckej cirkvi.
Prečo sa v roku 1891 zrodila moderná Sociálna náuka Cirkvi?
Napísal Lev XIII. Rerum Novarum venované robotníckej otázke preto, aby chránil rodinu v tomto období veľkých epochálnych zmien? Určite áno.
Napísal Lev XIII. Rerum novarum preto, aby vystríhal pred novými ideológiami, pred socializmom, komunizmom, anarchizmom? Určite áno.
Boli to hlavné motívy, ktoré vysvetľujú Sociálnu náuku Cirkvi?
Nie.
Dôvod bol iný:
Štáty v 19. storočí chceli Boha vyhnať z verejného života. Chceli ho vyhostiť, poslať do exilu. Lev XIII. pripravuje projekt – plán nových encyklík, medzi ktoré patrila aj Rerum novarum, aby Bohu prinavrátil jeho miesto vo verejnom živote.
1) Štáty odobrali Cirkvi rozhodujúce slovo ohľadom disciplíny manželstva.
2) Odobrali Cirkvi náboženskú solidaritu stredných článkov
3) Štáty odobrali Cirkvi vzdelávanie mladých.
Toto boli tri hlavné ale nie jediné spôsoby, ktorými štát chcel vytlačiť Boha z verejného priestoru. Ak teda Lev XIII. píše Rerum novarum, znamená to, že jeho základným cieľom okrem, samozrejme, robotníckej otázky, obrany rodiny, boja proti neľudským a protikresťanským ideológiám svojej doby, bolo prinavrátiť Kristovi jeho miesto, ktoré mu patrí. Ohlasovanie Krista v v pominuteľnom svete.
Rovnako to chápal aj Ján Pavol II., ktorý vo svojej prvej homílii žiadal otvoriť brány Kristovi. „Nebojte sa!“ Keď žiadal, aby sme nemali strach, nemal na mysli iba to, aby sme otvorili brány Kristovi v našich srdciach, v našom vnútri, ale otvorene hovoril, že aj v politických systémoch, v štátoch, v ekonomických systémoch, vo verejnom živote! Toto je cieľom Sociálne náuky Cirkvi! Toto je svetlo, v ktorom sa potom môžu riešiť všetky ostatné spoločenské problémy. Aj tie konkrétne: napr. mzdy, financie, úvery, emisia peňazí, ale to všetko iba v TOMTO svetle.
Keď toto prijmeme ako základ, musíme si položiť dôležitú otázku: Čo znamená ohlasovať Krista? Odpoveď znie: Ohlasovať Krista znamená ohlasovať Stvoriteľa a ohlasovať Spasiteľa.
A čo znamená, že Sociálna náuka Cirkvi ohlasuje Krista Stvoriteľa?
Kristus je Stvoriteľ všetkého. Je to druhá osoba Najsvätejšej Trojice, je to večná Múdrosť Boha, je to Boží Logos. Všetky veci boli stvorené skrze Neho. Toto je začiatok evanjelia sv. Jána. Čo to znamená? Znamená to, že v stvorenstve jestvuje poriadok. Pretože stvorenstvo nie je nejaká hromada náhodne poskladaných prvkov. Nie je to výsledok náhody či nutnosti. Ale je to, ako to tisíckrát povedal Benedikt XVI., plod Múdrosti.
Čo to znamená?
Znamená to, že v spoločnosti existuje prirodzená hierarchia hodnôt:
Rodinu treba znova ponímať ako svätyňu života. Ona je skutočne svätá. Je miestom, na ktorom môže byť život, Boží dar, primerane prijatý, kde sa mu dostáva záštita proti rôznym náporom, ktorým je vystavený, a kde sa môže rozvíjať tak, ako to vyžaduje pravý ľudský rast. (39)
Podľa prirodzeného poriadku rodina je pred štátom, má prednosť pred štátom. Nie štát má byť podnikateľom, podnikať má podnikateľ, čo je taktiež súčasť prirodzeného poriadku. Súčasťou prirodzeného poriadku vecí je aj to, že stredné články majú byť nezávislé od štátu, alebo že rodičia majú povinnosť a právo vychovávať svoje deti.
Nie preto, že to niekto takto vymyslel.
Ohlasovať Krista Stvoriteľa teda znamená brať do úvahy a uskutočňovať a nechať sa viesť prirodzeným morálnym zákonom, prirodzeným právom, a princípmi, o ktorých sa nediskutuje. Princípy, o ktorých sa nediskutuje, sa však dnes „vyparili“. Nehovorí sa o nich, ba sa popierajú. Ale princípy, o ktorých sa nediskutuje, sú späté s prirodzeným právom, prirodzeným morálnym zákonom a prirodzeným poriadkom spoločnosti.
Princípy, o ktorých sa nediskutuje, sú späté s Kristom Stvoriteľom.
Právo na život, ochrana opráva na život, rodina (tá skutočná), sloboda výchovy sú absolútne nemenné princípy a predstavujú základ spoločenskej a politickej aktivity katolíkov.
Kristus Vykupiteľ. V Centesimus annus je jedna pasáž, v ktorej Ján Pavol II. hovorí o prvotnom hriechu a o mimoriadnej dôležitosti dogmatického princípu Cirkvi, o prvotnom hriechu na to, aby sme správne videli spoločenský a politický život ľudí.
Základný problém je tento: spoločenský a politický život ako napokon všetko v človeku, potrebuje vykúpenie. Potrebuje Krista Vykupiteľa. My potrebujeme vykúpenie. Ale aj štruktúry spoločnosti, v rámci ktorých aj my sami potrebujeme vykúpenie, potrebujú vykúpenie. Všetko stvorenstvo potrebuje vykúpenie.
Ak sa spoločnosť nazdáva, že dosiahne svoje ciele sama, hlboko sa mýli! Nejde o to, že nedosiahne „nadprirodzené ciele“. To je samozrejmé. Ide o to, že nedosiahne ani svoje ciele prirodzené! Čiže aj o tom je spásonosná hodnota Sociálnej náuky Cirkvi! Je to ohlasovanie, ktoré sa snaží pomôcť rodine, škole, ekonomike… Ak ohlasujeme Krista, ohlasujeme Krista Vykupiteľa! Teda je to ohlasovanie spásy.
Čo povedal Lev XIII.? Mimo evanjelia nejestvuje riešenie “sociálnej otázky! Ak by teda Sociálna náuka Cirkvi nebola ohlasovaním spásy, čiže Krista Spasiteľa, znamenalo by to, že spoločenské a politické skutočnosti to zvládnu aj samé a samé dosiahnu svoje prirodzené ciele. Rodina by sama dokázala byť (správnou) rodinou. Škola by sama dokázala byť (správnou) školou.
Aj podnik by sám dokázal správne podnikať. Načo by potom slúžila Sociálna náuka Cirkvi? Bola by iba jedným z mnohých hlasov, dobrým či milým názorom, dobrou praxou popri ostatných, ale nebola by nepostrádateľná. Sociálna náuka Cirkvi by vlastne bola nepotrebná! Bola by iba jedným z názorov popri mnohých ďalších.
Čo však znamená ohlasovanie Krista? Znamená ohlasovanie Krista Spasiteľa, ohlasovanie Krista Vykupiteľa. Dnes je Sociálna náuka Cirkvi v nebezpečenstve. Pretože sa popiera, že má vzťah, že súvisí s Kristom Stvoriteľom, pretože dnes fakticky (aj v katolíckej teológii!) sa popiera prirodzený morálny zákon, prirodzený zákon a princípy, o ktorých sa nediskutuje. A popiera sa potreba nejakého vzťahu s Kristom Spasiteľom, pretože vládne predstava, že týmto spôsobom by došlo k vzniku teokratickej spoločnosti stredovekého typu, ktorá je považovaná za zlú a aj časť teológov ju považuje za zlú.
Sociálna náuka Cirkvi bez súvisu s Kristom Stvoriteľom a Spasiteľom je však bezzubá. V takomto prípade je najlepšie byť ticho, mlčať o Sociálnej náuke Cirkvi.
Prichádzame k centrálnej téze:
Sociálna náuka Cirkvi resp. prínos Sociálnej náuky Cirkvi pre spoločenský a politický život.
Ak sa zaujímame o Sociálnu náuku Cirkvi, musíme si predovšetkým položiť kľúčovú otázku:
Je Sociálna náuka Cirkvi iba užitočná alebo je nepostrádateľná?
Z dvoch odpovedí môžu vyplynúť dve vzájomne protichodné vízie o Sociálnej náuke Cirkvi a tým aj dve protikladné formy (našej) angažovanosti v spoločnosti. Ak Sociálna náuka Cirkvi je iba užitočná, znamená to, že môže byť síce určitým prínosom, ale ide to aj bez nej. Ak Sociálna náuka Cirkvi je iba užitočná, politika ju nepotrebuje. Kristus nemá rozhodujúci význam pre spásu spoločnosti a politiky a pre naše ľudské spolunažívanie. Prečo? Pretože ľudské spolunažívanie si dokáže poradiť si aj samo a samé sa spasiť, samé sa zachrániť.
Ak by Kristus nebol nepostrádateľný, politika by bola nielen autonómna ale nezávislá a sebestačná a schopná sama si vytyčovať svoje ciele. A toto by bola (a aj je) tragická situácia. Je to politika, ktorá si sama dáva základy a sama si určuje svoje ciele? Ako sa nazýva postoj, ktorý hovorí: Kristus nie je potrebný, spoločnosť i politika dokážu dosiahnuť svoje prirodzené ciele samé? Nazýva sa politický naturalizmus. Odsúdil ho už Pius IX., Lev XIII., Pius X., Pius XI., … Politický naturalizmus hovorí, že kresťanstvo môže byť v najlepšom prípade užitočné. Ale nie nepostrádateľné. Pretože politika to „zvládne sama“.
V posledných sto rokoch v katolíckej teológii máme dve formy politického naturalizmu:
Prvá: personalizmus Jacquesa Maritaina. Maritain hovoril, že politika sa musí zamerať na pojem osoby a keď kresťania vstupujú do politiky, musia rozprávať termínmi osoby, personálnymi termínmi, a nie termínmi konfesionálnymi a náboženskými, pretože toto je príznačné pre sakrálnu spoločnosť stredovekého kresťanstva, ktoré podľa Maritaina bolo nielenže chronologicky prekonané, ale aj pomýlené. Spoločenská realita pre Maritaina spočívala na osobe (persona). A teda iné nepotrebovala.
Druhá forma: Karl Rahner, ktorý všetko úplne prevrátil tvrdiac, že Cirkev musí nasledovať politiku a nie ju učiť, viesť a usmerňovať.
Tieto dve formy naturalizmu nesú vinu za to, že dnes má Sociálna náuka Cirkvi zlú povesť.
Ak Sociálna náuka Cirkvi je iba užitočná, ale nie nepostrádateľná, čo Cirkvi ostáva? Iba jednoducho prosiť pre seba verejný priestor, kde by mohla vyjadrovať svoje stanoviská ako akákoľvek iná spoločenská organizácia. Ale už nemôže trvať na tom, že kresťanstvo a najmä katolícke náboženstvo má podstatnú spásonosnú a jedinečnú rolu! Cirkev bude vlastne iba predkladať svoje názory ako jedny spomedzi mnohých iných názorov, ale nie ako podstatnú pravdu prinášajúcu spásu!
Na druhej strane, ak je Cirkev iba užitočná a nie nepostrádateľná, Cirkev bude požadovať pre seba iba toleranciu, a tú, samozrejme, bude požadovať aj pre ostatné náboženstvá a nebude tvrdiť, žeby politika mala nijakú povinnosť voči nej. Prečo? Pretože jej rola spočíva iba v „užitočnosti“, nie nepostrádateľnosti. Ak by však bola nepostrádateľná, spásonosná, podstatná, esenciálna a jedinečná, v takomto prípade politika – aby bola naozaj politikou – by mala POVINNOSTI voči katolíckemu náboženstvu, voči ohlasovaniu Krista a teda aj voči Cirkvi.
Teda ak Sociálna náuka Cirkvi je „iba užitočná“, v takomto prípade politiku budeme chápať ako nezávislú, čiže absolútnu, ktorá si dokáže sama poradiť, čo je tragédia. Politika nie je nezávislá, ale je autonómna. Aký je medzi tým rozdiel?
A čo znamená autonómna?
Politika je autonómna od náboženstva, čiže má svoj vlastný jazyk, svoju vlastnú oblasť, vlastné metódy, vlastné kritériá. To, že je autonómna, je evidentné. Je svätec automaticky aj dobrý politik? Nie je, aj keď boli aj svätí politici. Je dobrý a čestný človek automaticky aj dobrý politik? Nie je. Aj keď medzi politikmi bolo nemálo čestných ľudí. Ide o to, že dobrota a morálka nie sú zárukou politickej kompetentnosti. Podobne stavebný inžinier nemusí byť automaticky aj dobrým ministrom stavebníctva. Je teda evidentné, že politika je autonómna
a) od náboženstva,
b) od morálky
c) od vedy a techniky.
Autonómna áno, ale nie nezávislá! Je autonómna, ale závislá! A závislá od čoho? V prvom rade od morálky. Nie je totožná s morálkou, ale jej autonómia závisí od morálky. Prečo? Pretože politika sleduje spoločné dobro a spoločné dobro si politika same nedokáže dať. Spoločné dobro je morálny pojem. Teda politika závisí od morálky kvôli svojmu cieľu. Na druhej strane je morálka nezávislá? Absolútna? Schopná dať si ju sama? Nie je! Pamätáte čo povedal Dostojevskij? „Bez Boha je všetko dovolené“.
Ježiš: „Bezo mňa nemôžete nič urobiť“. Morálka je teda závislá od Boha. Prečo? Pretože morálka má jednu požiadavku absolútna a univerzality vlastných morálnych noriem, ktoré si sama nedokáže dať, ak zostane na ľudskej rovine. Na ľudskej rovine môže dosiahnuť úroveň Sokrata, Aristotela, ale iba na úrovniach, ktoré nie sú zásadné.
Pretože človek nemôže položiť základy človeku a príroda nemôže položiť základy prírode. Morálka potrebuje Boha. Potrebuje náboženstvo. Je možné teda povedať, že politika je autonómna, ale závislá. A od morálky je závislá priamo a od náboženstva a od Boha nepriamo.
Akýkoľvek morálny princíp, nech bude platný, krásny a veľkolepý, pokiaľ nie je podporený nábožensky, upadá, devalvuje sa. Mohli by sme uviesť tisícky príkladov.
Uvediem iba príklad dôstojnosti osoby. Požiadavka založiť dôstojnosť osoby iba na prirodzenosti samotnej osoby, má za následok skôr či neskôr, že táto dôstojnosť sa stratí zo zreteľa, ako sme toho dnes, bohužiaľ, svedkami. Aj Romano Guardini hovoril, že keď zmizne kresťanstvo, upadne alebo priamo zmizne aj aj pojem osoby. Politika teda potrebuje morálku a náboženstvo. Morálku potrebuje priamo, náboženstvo nepriamo.
Vyvstáva však otázka: Ktoré náboženstvo?
Politika potrebuje Boha. Ale ktorého Boha?
Tu sa okrajovo dotkneme aj otázky náboženskej slobody. Ide o to, že nie každé náboženstvo zodpovedá prirodzeným požiadavkám politiky. Ak od náboženstva politika očakáva iba nejaký ten úžitok, vtedy viac či menej poslúžia všetky náboženstvá. A ale očakáva čosi podstatné, potom je jasné, že nie všetky náboženstvá budú rovnako dobré.
Napríklad islam nemôže v nijakom prípade vyhovovať, pretože neuznáva prirodzené právo. Nerozlišuje medzi náboženstvom a politikou. Nerozlišuje medzi hriechom a zločinom. Nerozlišuje medzi občianskym zákonom a náboženským zákonom. Nepovažuje všetkých ľudí za rovných. Nie je to náboženstvo, ktoré by spĺňalo prirodzené požiadavky politiky.
Možno sa niekto bude čudovať, keď povieme, že ani protestantizmus tieto požiadavky nespĺňa, aj keď z iného dôvodu. Čo je tým dôvodom? Pre protestanta totiž viera a politika sú veci, ktoré spolu nesúvisia. Pre protestanta štát nemá za cieľ spoločné dobro, ale je to iba moc používajúca silu na to, aby zabránila šíreniu sa ľudskej ničomnosti. Je ako pán, ktorý palicou bije svojho osla. Mohli by sme pokračovať s príkladmi z iných náboženstiev.
Politika totiž priamo či bezprostredne potrebuje morálku. Potrebuje aj náboženstvo? Určite áno, ale potrebuje ho, povedali by sme, nepriamo. Nie však akékoľvek náboženstvo, pretože IBA katolícke náboženstvo uspokojuje prirodzené podstatné požiadavky politiky. Znie to neskromne, dnes sú mnohí na takéto tvrdenia alergickí, ale toto je záver vyplývajúci z Centesimus annus, ktorý chápe Sociálnu náuku Cirkvi ako ohlasovanie Krista v pominuteľnom svete. Keď Cirkev týmto spôsobom nechápe svoju rolu, nielenže ju neplní, ale neprospieva ani politike.
Politika teda potrebuje Boha. Toto je základ či fundament Sociálnej náuky Cirkvi. Preto Lev XIII. napísal Rerum novarum plus ďalších deväť encyklík, aby vrátil Bohu miesto vo verejnom priestore. Preto Ján Pavol II. napísal, že Sociálna náuka Cirkvi je nástroj evanjelizácie. Nie nástroj pre riešenie daňových či iných problémov. Je v prvom rade nástrojom evanjelizácie, vďaka čomu sa môžu riešiť aj daňové problémy v tomto svetle.
Základná vec, ktorú politika potrebuje zo strany Boha, od katolíckeho náboženstva, je základ, legitimácia politickej autority. A tu sa vraciame k centrálnej téme, ktorá hovorí, že Sociálna náuka Cirkvi nemôže byť jednoducho iba „užitočná“. Musí byť nepostrádateľná. Dnes sa hovorí, že na legitimáciu politickej autority stačí samotná politika. Napr. na základe slobodných demokratických volieb bude XY menovaný za premiéra. Ide o to, aby XY bol nielenže dezignovaný, ale je aj legitimizovaný na to, aby vykonával tento úrad.
Autorita má podstatný význam pre Sociálnu náuku Cirkvi: Politická ale aj akákoľvek iná autorita napr. autorita rodičov voči svojim deťom, alebo autorita učiteľa voči žiakom.
V čom spočíva funkcia politickej autority? Komunita, spoločenstvo ľudí, politická komunita drží spolu, čiže stáva sa komunitou na základe toho, že má spoločný cieľ. Pozor! Nie štát nám udeľuje status občianstva, ako povedal jeden politik, ktorý potom zakladal komunitu. Politická komunita je pred štátom. Štát je nástroj v službe politickej komunite.
Takáto komunita sa stáva politickou na základe toho, že jej členovia majú jedinečný cieľ: spoločné dobro. Potrebná je politická autorita, ktorá vedie komunitu k spoločnému dobru a teda garantuje komunitárne puto spájajúce politickú komunitu. Prirodzený poriadok, ktorý nám ukazuje spoločné dobro, má ako základ Boha! Nie voličov! Nie voliči určujú poriadok spoločnosti. Je to Kristus Stvoriteľ.
Takže základom legitimujúcim politickú autoritu je v konečnom dôsledku Boh. Politická autoruta môže byť teda ustanovená jedným či druhým spôsobom – následníctvom v pokrvnej línii alebo voľbami. Ale legitimácia vyplýva iba zo spoločného dobra. A spoločné dobro? Potrebuje Boha.
Základom politickej autority teda zostáva Boh. Keď Cirkev toto predkladá, nemôže o sebe skromne hovoriť, že je iba užitočným prvkom, ale že je prvkom podstatným! A tu Boh zaberá cetrálne miesto vo verejnom priestore. Napokon to hovorí aj zjavenie, že autorita pochádza od Boha A sv. Pavol v liste Rimanom hovorí, že niet moci (čiže autority), ktorá by nebola od Boha (Rim 13,1). Sv. Ján píše, že sám Ježiš povedal Pilátovi: „Nemal by si žiadnu moc, keby ti nebola daná zhora. (Jn 19,11).
Lev XIII. v encyklike Diuturnum Illud hovorí: Boh je zdroj ľudskej autority. Tu začína téma Kristovho kraľovania, ktorá má podstatný význam. Aj tu sa natíska otázka: Akýkoľvek Boh dokáže položiť základy spravodlivej spoločnosti a autority? Nie! Ako sme povedali, politika má prirodzené požiadavky, ktoré iba pravdivé náboženstvo dokáže splniť.
