Dokument Dikastéria náuky viery Dignitas infinita sklamal aj tie najzarytejšie progresívne kruhy – a to je veľmi dobré znamenie. Text kardinála Victora Fernándeza je v mnohých ohľadoch dôležitým hlasom v súčasných diskusiách o dôstojnosti života. Platí to najmä o otázke potratov.
Cirkev musela na Dignitas infinita čakať veľmi dlho. Prvá verzia dokumentu bola pripravená už pred piatimi rokmi; pápež ju však považoval za nedostatočnú a až kardinál Victor Manuel Fernández dal deklarácii konečnú podobu. Skutočnosť, že to bol práve on, kto k nej priložil ruku, vyvolávala zjavné pochybnosti. Nakoniec je však Dignitas infinita uspokojivým textom, aj keď nie je zbavený určitých nedostatkov alebo pochybného politického podtónu.
Jednoznačné odsúdenie prenatálnej infanticídy
Po vydaní Dignitas infinita už žiadny katolík nemôže tvrdiť, že podporuje legálnosť infanticídy, pretože je v súlade s Františkovým “duchom”. Najnovší dokument odsudzuje potraty nielen po morálnej, ale aj po právnej stránke, pričom poukazuje na to, že legálnosť tohto zákroku je “výrečným znakom mimoriadne nebezpečnej krízy” morálneho cítenia a neschopnosti rozlišovať medzi dobrom a zlom.
Text dokonca pripomína hrozbu z Knihy proroka Izaiáša: “Beda tým, ktorí nazývajú zlo dobrom a dobro zlom, ktorí menia tmu na svetlo a svetlo na tmu, ktorí menia horkosť na sladkosť a sladkosť na horkosť!”. V biblickom jazyku je “beda” jedným z najsilnejších zvolaní, ktoré poukazuje na radikálne porušenie Božieho poriadku. Dúfam, že poľskí kňazi a biskupi budú pripravení jasne upozorniť politikov na toto učenie Cirkvi v súkromných rozhovoroch a predovšetkým vo verejných prejavoch.
Po Dignitas infinita už ani liberálny katolík, ktorý sa vôbec nezaujíma o predchádzajúce učenie Cirkvi, nemôže mať pochybnosti: podporou potratov sa dopúšťa ťažkého hriechu. To isté platí aj pre otázky, ako je náhradné materstvo, eutanázia alebo genderizmus. Františkov dokument vo všetkých týchto otázkach pripomína základy katolíckeho myslenia. Je to silný hlas, za ktorý treba Svätému Otcovi a kardinálovi Fernándezovi poďakovať. V otázke ochrany nevinného života a prirodzeného poriadku týkajúceho sa sexu a rodiny je Dignitas infinita v plnej kontinuite s večným učením Cirkvi a je jeho potrebnou aktualizáciou. Deklarácia jasne ukazuje, že platí to, čo Benedikt XVI. povedal pred niekoľkými rokmi: máme do činenia s pokusom vybudovať kultúru Antikrista, a to treba nekompromisne odmietnuť.
Dôstojnosť človeka, nie “osoby
Jasné rozlišovanie v Dignitas infinita medzi “dôstojnosťou človeka” a “dôstojnosťou osoby” je mimoriadne cenné. V dokumente sa zdôrazňuje význam prvej z nich. Ľudské bytosti majú dôstojnosť, pretože sú ľuďmi, nie preto, že sú osobami. O “dôstojnosti osoby” hovoria práve zástancovia civilizácie smrti, ktorí tvrdia, že ak plod alebo starý a chorý človek nemá vedomie, nie je osobou, a teda nemá nárok na žiadnu dôstojnosť a môže byť zabitý. Rozdiel z Deklarácie vyvracia tento argument v jeho samotnom základe.
Žiadne odsúdenie homosexualizmu?
V konzervatívnom priestore sa objavila kritika, že Dignitas infinita nehovorí nič o homosexualizmu. Takéto obvinenie vzniesol napríklad Michael Haynes na Life Site News. Je to však neseriózne obvinenie. Vyhlásenie kardinála Fernándeza nepredkladá hodnotenia sexuálneho správania, ale zaoberá sa zásadne tými aspektmi ľudskej dôstojnosti, ktoré v istom zmysle súvisia so samotným právom na život a s tým, čo je pre život nevyhnutné. Preto sa text okrem potratov či eutanázie zameriava aj na otázky, ako sú chudoba, migrácia alebo vojna. Zahrnutie odsúdenia homosexuálnych činov by jednoducho znamenalo narušenie vnútorného poriadku dokumentu.
OSN ako relevantný argument
Veľmi zaujímavým zásahom do textu je aj silný dôraz na Všeobecnú deklaráciu ľudských práv. Na prvý pohľad sa to môže zdať kontroverzné: odvodzuje dnes Cirkev svoje zásady nie z prírody a Božieho zjavenia, ale z čisto ľudskej zmluvy? Zjavne to tak nie je a Dignitas infinita na mnohých miestach opakuje Kristov základ tejto dôstojnosti. Dokument má však ambíciu ovplyvniť všetky spoločnosti a poskytnúť argumenty na diskusiu s tými, ktorí stoja úplne na strane kresťanskej tradície.
Silný odkaz na text OSN z roku 1948 takúto príležitosť ponúka. Koniec koncov, v dialógu s poľskou ľavicou alebo s americkými liberálmi nemá argumentácia Písmom šancu na úspech. Dignitas infinita čerpá zo Všeobecnej deklarácie ľudských práv tak obratne, že v žiadnom prípade nezatmieva prirodzený a zjavený základ ľudskej dôstojnosti. Myslím si, že ide o veľmi dobrý rétorický prostriedok, ktorý možno na základe vatikánskeho textu úspešne uplatniť v reálnych politických debatách.
Politické inklinácie
Dokument má aj svoje slabé stránky. Týka sa to napríklad trestu smrti, ktorý odmieta ako údajne podkopávajúci ľudskú dôstojnosť bez ohľadu na okolnosti. To, samozrejme, nie je vo Františkovom učení žiadna novinka, veď napokon aj Katechizmus bol pápežom novelizovaný v tomto duchu. Je však škoda, že Dignitas infinita zachádza do takýchto kategorických vyhlásení, pretože v tomto prípade nejde o žiadne hlásanie nemenného učenia Cirkvi.
To isté platí aj v súvislosti s kriminalizáciou homosexuálnych skutkov. Na jednej strane je pochopiteľné, že vyhlásenie sa vyslovuje proti tomuto javu, ktorý môže najmä v Afrike nadobudnúť patologické formy, a to najmä vplyvom islamskej kultúry. Na druhej strane, Cirkev počas svojej histórie povoľovala alebo dokonca odporúčala trest za homosexualizmus, rovnako ako povoľovala trest smrti.
Dignitas infinita v oboch týchto otázkach predstavuje skôr morálnu reflexiu vychádzajúcu zo základov súčasnej mentality a politických potrieb; to síce zastiera princípy katolicizmu, ale v konečnom dôsledku – nemali by sme sa nad tým príliš pohoršovať. Katolícka cirkev, hoci je v zásade totožná s mystickým telom Kristovým, nie je s ním predsa dokonale totožná vo svojom pozemskom, inštitucionálnom fungovaní, pretože to jednoducho nie je možné.
Svetský svetonázor a politika vždy do istej miery ovplyvňovali cirkevné výroky, čo v priebehu dejín niekedy viedlo k formulovaniu nevyvážených vyhlásení k rôznym druhoradým otázkam. V našej ére to znamenalo tendenciu k trochu prehnanej tolerancii, zhovievavosti alebo inklúzii. Pre tradičného katolíka je to ťažké, ale treba sa s tým zmieriť; a prílišná horlivosť voči tejto skutočnosti by znamenala len buď naivitu, alebo sklon k ideologickému idealizovaniu pozemskej inštitúcie Cirkvi, čo by bolo v podstate jednoducho heretické.
Sexuálne zneužívanie
Sklamaním boli aj pasáže venované problému sexuálneho zneužívania. Dignitas infinita síce uznáva, že tento škandál sa síce dotýka celej spoločnosti, ale deje sa aj v Cirkvi; vzhľadom na závažnosť a rozsah hriechu sa však zdá, že táto záležitosť si zaslúži oveľa širšie spracovanie než len jeden veľmi krátky odsek. Marginalizácia témy môže naznačovať nedostatok vážnosti v prístupe Vatikánu k zločinu zneužívania, čo len potvrdzujú prípady, ako je nepotrestanie Marka Rupnika alebo dlhý a neuspokojivý boj s prípadom Theodora McCarricka.
Zmena katechizmu?
Je navyše škoda, že zverejnenie takého dobrého dokumentu trochu zatienilo ďalšie čudné vyhlásenie jeho autora, kardinála Fernándeza, týkajúce sa možných zmien Katechizmu Katolíckej cirkvi. Pri prezentácii dokumentu Dignitas infinita vo Vatikáne sa tohto purpuráta opýtali, či plánuje revidovať tvrdenie Katechizmu o “vnútornej nezriadenosti ” homosexuálnych sklonov. Hoci kardinál nevydal žiadne záväzné vyhlásenie, naznačil, že takáto zmena by bola potrebná. Išlo by o zmenu formulácie, ktorá by lepšie ukázala, že homosexuálne akty “sa v žiadnom prípade nemôžu rovnať” kráse “stretnutia medzi mužom a ženou”.
Fernándezovo vyhlásenie naznačuje, že napriek neexistencii rovnosti by homosexuálne akty mohli byť svojím spôsobom aj “krásne”, aj keď nedokonale. Od Fernándezových vcelku voľných vyjadrení na tlačovej konferencii k nejakým konkrétnym zmenám je ešte dlhá cesta, ale môže to naznačovať, že v blízkej budúcnosti bude pod vplyvom dnešných politických ideológií hodnotenie homosexuality zo strany Cirkvi trochu zahmlené, čo by bola samozrejme veľká škoda.
Krátky záver
V konečnom dôsledku to však nie je podstatou celého dokumentu, ktorý ako taký zostáva dôležitým a potrebným textom. Dúfam, že nájde široké prijatie v Cirkvi i mimo nej a stane sa predmetom pozorného čítania vo všetkých kruhoch: liberálnych i konzervatívnych. Všetkým má čo povedať: tým prvým môže pomôcť pri obrátení, tým druhým môže poskytnúť relevantné argumenty. Zatiaľ čo väčšina dokumentov Františkovho pontifikátu je oprávnene kontroverzná, tentoraz možno text jednoducho odporučiť.
Preklad z pch24.pl
