Ak chceme hlásať evanjelium, musíme brať do úvahy predsudky, ktoré naši poslucháči si osvojili. V súčasnosti, žiaľ, existuje mnoho trendov, ktoré otrávili kultúru, ktoré evanjelizáciu značne sťažujú.
Keď je však niečo ťažké, neznamená že je to nemožné. Toto moderné zmýšľanie treba vysvetliť , nebedákať nad ním, ale pozerať sa naň s určitým nadhľadom, čo je lepšie než si ho iba matne uvedomovať. Ak máme jasnejšie v tom, s akými predsudkami žijú ľudia, môžeme im lepšie nasmerovať naše posolstvo, aby mohli sami zvážiť, či sú ich predstavy užitočné alebo dokonca správne. Väčšina ľudí si totiž svoje predsudky nesie podvedome. Ich vynesenie na svetlo môže pôsobiť ako istý druh lieku alebo rozpúšťadla, ktoré pomôže odstrániť tŕne, aby sme mohli zasiať semená pravdy.
Uvádzam šesť predstáv; snažil som sa vyhnúť príliš filozofickej analýze, namiesto toho som použil skôr opisný prístup. Prvé tri vám môžu pripadať známe, ale o posledných troch sa menej často hovorí. Ďalším sa budem venovať v nasledujúcom príspevku.
I. Sekularizmus – Slovo “sekulárny” pochádza z latinského slova saecula, ktoré sa prekladá ako “svet”, ale možno ho chápať aj ako označenie veku alebo doby, v ktorej žijeme. Sekularizmus je prílišný záujem o veci tohto sveta a doby, v ktorej žijeme, na úkor nebeských hodnôt a cností a Božieho kráľovstva.
Nepriateľské nastavenie – Nejde iba o pohltenie svetom, ale často o otvorené nepriateľstvo voči veciam mimo saecula (sveta alebo doby). Svetskí ľudia často odmietajú duchovné záležitosti ako nepodstatné, naivné, nepriateľské a rozdeľujúce. Sekulárnosť je postoj, ktorý vyžaduje, aby sa všetka pozornosť venovala svetu a jeho prioritám.
Nesprávne priority – Sekularizmus taktiež spôsobuje, že tí, ktorí ho prijmú, v rebríčku hodnôt kladú svoju vieru až za svetské priority a názory. V tejto atmosfére sú mnohí oveľa viac zapálení a oddané politike než svojej viere. Ich viera je “zastrčená” pod ich politické názory a prispôsobuje sa im. Malo by to byť naopak – politické názory by mali byť podriadené viere.
Evanjelium by malo byť nad našou politikou, naším svetonázorom, našimi názormi pred všetkými svetskými vplyvmi. Viera by mala byť vrátnikom, ktorý púšťa iba preverené idey a postoje. Všetko by sme mali vnímať vo svetle viery. Sekularizmus toto všetko obracia na hlavu a žiada, aby on mal navrch nad pravdami viery.
Sekularizmus je omyl spočívajúci v tom, že ak viera odporuje svetskému spôsobu myslenia alebo svetským prioritám, musí ustúpiť. Ak sa viera postaví do cesty kariére, hádajte, kto ustúpi? Ak mi viera zakazuje robiť to, čo sa mi páči a čo svet považuje za dobru, hádajte, kto ustúpi? Duch sveta často považuje pravdy viery za nerozumné a nerealistické a žiada, aby ustúpili, a to prijatím kompromisu, alebo odstrčením viery nabok.
Ako ľudia viery by sme mali skúmať a súdiť svet a jeho hodnoty. Misto toho sekularizmus súdi vieru a žiada, aby sa prispôsobila mysleniu sveta a jeho a prioritám.
Sekularizmus taktiež v čoraz väčšmi požaduje, aby viera bola iba súkromnou záležitosťou. Viera nemá mať miesto na verejnom námestí ideí a hodnôt. Ak to povedal Karol Marx, je to v poriadku, ale ak to povedal Ježiš, musí ísť preč. Každá iná záujmová skupina si môže nárokovať miesto na verejnom námestí, vo verejných školách atď. Ale kresťanská viera tam nemá miesto. Áno, Boh musí ísť preč. Sekularizmus vo svojej “najčistejšej” podobe požaduje svet bez viery, bez Boha. Ježiš sľúbil, že svet nás bude nenávidieť tak, ako nenávidel jeho. To zostáva pravdou a sekularizmus opisuje vzrastajúcu tendenciu sveta dosiahnuť svoje.
Dať tomuto svetu prednosť pred našu vieru je to isté ako nastúpiť na potápajúcu sa loď bez záchranných člnov. Sekularisti dávajú na prvé miesto požiadavky sveta. To je ako “premiestňovanie stoličiek na palube Titanicu”. Ak je svet naozaj to jediné, na čom záleží, potom sme najbiednejší ľudia na svete, pretože všetko, čo si ceníme, je odsúdené na zánik a už sa pomíňa.
II. Materializmus – Väčšina ľudí si pod materializmom predstavuje tendenciu získavať a potrebovať veľa materiálnych vecí. Patrí sem aj toto, ale skutočný materializmus ide oveľa hlbšie. Materializmus je blud, podľa ktorého fyzická hmota je jediná skutočnosť. Materializmus tvrdí, že reálne sú len tie veci, ktoré možno vážiť na váhe, vidieť v mikroskope alebo empiricky okúsiť (prostredníctvom piatich zmyslov). Z materializmu vyplýva moderný blud scientizmu, ktorý trvá na tom, že mimo sveta fyzikálnych vied nič neexistuje.
Materializmus v podstate hovorí, že hmota je všetko, na čom “záleží”. Duchovné buď neexistuje, alebo je pre materialistu nepodstatné. To samozrejme vedie k snahe získavať veci a zanedbávať duchovno. Ak je hmota všetko, na čom skutočne záleží, potom budeme mať tendenciu chcieť jej veľké množstvo: väčšie domy, viac vecí a viac hmotného pohodlia, aby to dávalo zmysel a uspokojenie.
Nakoniec je to však krutý žart, pretože Všetky veci sú tak únavné, že sa to nedá ani vypovedať. Oko sa nenasycuje videním, ucho sa nenapĺňa počúvaním.(Kaz 1, 8). Kto miluje peniaze, nikdy nemá peňazí dostatok. Kto má rád nahromadený (majetok), nemá (dosť) zisku. (Ale) aj to je márnosť. Ako sa (totiž) množí majetok, tak sa množia aj tí, čo z neho jedia. Akýže osoh má z neho jeho majiteľ? Iba toľko, že jeho oči hľadia naň. Kto pracuje, má sladký spánok, či sa naje menej a či viac. Nasýtenosť však nedopraje boháčovi spať. (Kaz 5, 9-11).
Napriek tomu materialista bude stále trvať na tom, že je to jediná reálna či relevantná vec.
Blud materializmu sa v konečnom dôsledku viaže na presvedčenie, že hmota je všetko, čo existuje, a že človek, tvor z hmoty a ducha, sa môže uspokojiť iba s hmotou. Materializmus popiera celý svet morálnych a duchovných skutočností, ktoré živia ľudskú osobu: dobro, krásu, pravdu, spravodlivosť, rovnosť, transcendenciu, odvahu, city, postoje, anjelov a Boha. To sú v konečnom dôsledku duchovné skutočnosti. Môžu mať do istej miery fyzické prejavy, ale nie sú fyzické. Spravodlivosť neprechádza dverami a nesadá si do prvého radu. Transcendencia nechodí na prechádzku, neprednáša prejav ani si nepodáva ruku s krásou. Takéto veci nie sú iba materiálne.
Popierať duchovno znamená už teraz zomierať, pretože forma tohto sveta pominie. Popierať duchovno znamená nemať pre čo žiť okrem dneška, pretože zajtrajšok je neistý a o krok bližšie k smrti.
III. Individualizmus – Blud individualizmu vyzdvihuje jednotlivca nad všetky predstavy spoločného dobra a nad našu potrebu žiť zodpovedne v spoločenstve s Bohom a s ostatnými. Individualizmus vyzdvihuje pohľad jednotlivca na úkor prijatej múdrosti tradície.
Individualizmus požaduje autonómiu bez náležitého ohľadu na práva a potreby druhých. Minimalizuje povinnosti voči druhým a maximalizuje osobné výsady a privilégiá. Má tiež tendenciu popierať vyváženú predstavu závislosti od druhých pri formovaní človeka a potrebu prijímať nápravu a poučenie.
Individualizmus má tiež tendenciu vzdorovať a vyhlasovať: “Nedám si diktovať, čo mám robiť.” Z toho vyplýva, že si málo uvedomuje požiadavku prispôsobiť sa pravde alebo dokonca realite. Predstava, že by som mal žiť podľa “vierouky mŕtvych bielych mužov”, sa odmieta ako absurdná, represívna a dokonca nezdravá.
Väčšina individualistov si o sebe myslí, že majú prirodzené právo vytvoriť si vlastné náboženstvo, vymyslieť si vlastné božstvo, a dokonca vytvoriť si vlastnú realitu. V minulosti sa takéto veci nazývali modloslužbou, synkretizmom, herézou a bludným myslením. Dnes však mnohí v našej kultúre oslavujú tento pojem ako zvláštnu formu slobody, nevnímajúc ho ako izoláciu, pričom si neuvedomujú, že sami seba posielajú do postavenia duchovných sirôt.
Osobná sloboda a autonómia majú, samozrejme, svoje miesto a vláda ani iné kolektívy by si ich nemali uzurpovať, ale sloboda sa dnes často nesprávne chápe ako možnosť robiť, čo sa človeku zachce, a nie ako schopnosť – moc – robiť to, čo je dobré. Sloboda nie je absolútna a nemala by byť oddelená od rešpektovania práv a blaha iných. Individualizmus sa tejto predstave nakoniec vysmieva.
To nič, že prehnané a mylné predstavy o slobode spôsobili v našej kultúre veľké škody a že často najviac trpia deti. Sexuálna promiskuita, ľahké rozvody, potraty, zneužívanie návykových látok atď. – to všetko je zneužívanie slobody a spôsobuje škody deťom aj širšej spoločnosti, ktorá sa často musí snažiť napraviť škody spôsobené nezodpovedným správaním. Individualizmus sa tomu stále vysmieva a odmieta uznať akúkoľvek osobnú zodpovednosť za spoločenské neduhy.
Keďže individualizmus odmieta kolektívnu múdrosť vekov, vedie aj k ikonoklazmu ďalšej problematickej oblasti: hermeneutike diskontinuity.
IV. Hermeneutika diskontinuity – Slovo “hermeneutika” označuje interpretačný kľúč, podľa ktorého človek vidí a chápe svet. Výraz “hermeneutika diskontinuity” teda odkazuje na interpretáciu, podľa ktorej je múdrosť predchádzajúcich generácií chybná, mylná, naivná a podobne.
Je pravda, že žiadna minulá epocha nebola dokonalá ani všemúdra. Napriek tomu existuje nahromadená múdrosť, ktorá obstála v skúške času.
Ale tí, ktorí vyznávajú hermeneutiku diskontinuity, si nič z toho nenechajú vziať.
Je stará, a preto zlá, irelevantná, neosvietená, bigotná, naivná, poverčivá, zaostalá, stredoveká atď.
V Cirkvi sa vymaňujeme z obdobia, keď všetko “staré” bolo odmietané ako “pred Druhým vatikánskym koncilom”. Predpokladal sa zlom a veľká priepasť oddeľujúca od minulosti, ktorú by sme “mali” dodržiavať, že je akosi “nesprávne” citovať svätého Tomáša alebo Tridentský koncil.
Je rozšírená arogantná moderná predstava, že sme “dospeli”. Zamieňame si naše technické znalosti s múdrosťou. Naša arogancia nás však odrezáva od naakumulovanej múdrosti našich predkov a my sa dopúšťame chýb, ktoré boli už dávno uznané za škodlivé a hlúpe.
Aj v tomto prípade, keď Cirkev “nanovo ponúka” evanjelium, ponúka Božiu múdrosť a múdrosť vekov. Moderný svet, často uzavretý v hermeneutike diskontinuity, sa však tomu vysmieva len preto, že to, čo navrhujeme, je starobylé a nie moderné.
Bez ohľadu na to sa musíme naďalej pridržiavať Božej múdrosti a hlásať ju vhod i nevhod. Musíme odmietnuť nechať sa zviesť falošnými predstavami a požiadavkami na aktuálnosť. Pravý význam slova relevantný nie je “moderný” alebo “moderný”. Toto slovo pochádza z latinského re (opäť) + levare (zdvihnúť). A teda znamená znovu zdvihnúť to, čo bolo opustené alebo čo sa dostalo na vedľajšiu koľaj.
Našou úlohou je vytrvať a svojou vytrvalosťou udržiavať Božiu múdrosť stále pred ľudstvom ako horiacu pochodeň. Musíme hlásať evanjelium vhod i nevhod a nezamieňať si pominuteľné pojmy s múdrosťou. Nemali by sme si však ani predstavovať, že dnes nie je nič dobré alebo že niečo je zlé len preto, že je to moderné. Ježiš hovorí: Preto sa každý zákonník, ktorý sa stal učeníkom nebeského kráľovstva, podobá hospodárovi, ktorý vynáša zo svojej pokladnice veci nové i staré (Mt 13, 52).
V. Neonominalizmus – Existujú prinajmenšom dve hlavné verzie nominalizmu. Jedna verzia popiera existenciu univerzálií – vecí, ktoré možno ilustrovať mnohými konkrétnymi vecami (napr. sila, ľudskosť). Druhá verzia konkrétne popiera existenciu abstraktných predmetov, pretože neexistujú v priestore a čase. Väčšina nominalistov zastávala názor, že reálne sú len fyzické partikulárne veci v priestore a čase a že univerzálie existujú až následne po partikulárnych veciach. Pojem “nominalizmus” vychádza z latinského slova nomen (meno).
Moderná a laickejšia verzia nominalizmu, ktorú tu budem nazývať neonominalizmus, zastáva názor, že slová (nomen = slovo) sú len ľubovoľné zvuky, ktoré priraďujeme veciam, a že sú skôr naším odrazom než toho, čo nazývame realitou. V širšom zmysle sa odmietajú aj celé kategórie.
Tak napríklad slová a kategórie ako muž, žena, manželstvo, potrat, eutanázia atď. sú len slová, ktoré priraďujeme; sú to len ľudské konštrukcie, ktoré v skutočnosti neexistujú. Mnohí si teda dnes nárokujú právo prekročiť ľudské slová a kategórie, ako sú muž, žena, manželstvo atď. Zároveň si nárokujú právo priradiť nové slová na opis týchto skutočností. Potrat sa stáva “voľbou”, “reprodukčnou slobodou” alebo “zdravotnou starostlivosťou o ženy”.
Neprirodzené akty sodomie sa nazývajú “gay” (slovo, ktoré kedysi znamenalo šťastný) a análny sex sa oslavuje ako “prejav lásky”. Homosexuálna “pseudogamia” sa nazýva “manželstvo”. Samovražda alebo zabitie starých alebo nedokonalých ľudí sa nazýva “eutanázia” (slovo, ktoré v gréčtine znamená “dobrá smrť”). Sexuálna identita sa teraz nazýva “gender” (gramatická kategória podstatných mien v takmer štvrtine svetových jazykov, nie slovo pre ľudskú sexuálnu diferenciáciu).
Neonominalizmus si nárokuje právo definovať novú realitu a opovrhuje skromnejším návrhom, že by sme mali objavovať realitu a prispôsobovať sa jej. Nominalizmus odmieta takúto pokoru a nárokuje si právo definovať realitu vymýšľaním nových slov a myšlienok a ich následným vnucovaním tomu, čo skutočne je.
A tak vznikli nekonečné absurdity, ako napríklad LGBTQ (a kto vie, aké písmená tam ešte pribudnú). Máme bizarné pojmy ako “transgender”, pojem, ktorý popiera ľudské rozdiely, ktoré nemôžu byť zjavnejšie a sú doslova vpísané do našich tiel. Neonominalisti sa však nebudú trápiť s realitou.
Ďalším a pre mnohých z nich ešte absurdnejším “okrajovým vesmírom” je takzvané “transhumánne” hnutie, v ktorom sa dokonca realita ľudského bytia odmieta ako obyčajný konštrukt. Ľudia si budú nárokovať právo začať sa nazývať inými druhmi a (pravdepodobne) právo na najrôznejšie bizarné spolužitie so zvieratami, “právo” na rozvoj krížového klonovania atď. Napokon, kto povie, čo je pre týchto neonominalistických obrazoborcov “ľudské”?
Pre nich neexistuje realita ako taká, len ľudské konštrukty, ktoré sú zameniteľné. S takzvanou “realitou” sa treba iba hrať a definovať ju podľa najnovšieho rozmaru a potreby sebaospravedlnenia prostredníctvom opätovného opisovania toho, čo sa v skutočnosti deje.
Neo-nominalizmus sa veľmi rýchlo stáva temným a absurdným, ako to pozorujeme každý deň v našej čoraz nerozlúštiteľnejšej “antikultúre”.
VI. Hedonizmus – ide o učenie, podľa ktorého je hlavným dobrom života pôžitok alebo šťastie. Pochádza z gréckeho slova hēdonē “potešenie” a je príbuzné gréckemu hēdys, čo znamená “sladký”.
Samozrejme, po pôžitku môžeme túžiť a do istej miery ho aj vyhľadávať, ale nie je jediným dobrom v živote. Niektoré z našich najväčších dobier a úspechov si skutočne vyžadujú obetu: roky štúdia a prípravy na kariéru; krv, pot a slzy pri výchove detí.
Hedonizmus sa však za každú cenu snaží vyhnúť obetiam a utrpeniu . Hedonizmus je v priamom rozpore s teológiou kríža. Svätý Pavol vo svojej dobe hovoril o nepriateľoch Kristovho kríža. Ich koniec je záhuba, ich bohom je brucho a hanba je slávou tých, čo zmýšľajú pozemsky. (Flp 3, 18 – 19). Učil tiež, že kríž je pre pohanov bláznovstvo (1 Kor 1, 23).
Veci sa nezmenili, priatelia. A tak svet reaguje s veľkým rozhorčením, kedykoľvek sa čo i len naznačí kríž alebo utrpenie. A tak svet bude so zmäteným rozhorčením kričať a pýtať sa (rečnícky) Cirkvi: “Chcete povedať, že chudobná žena, ktorá bola znásilnená, musí dieťa donosiť a nemôže ísť na potrat?” (Áno, hovoríme.) Hovoríte, že “homosexuál” si nikdy nemôže vziať svojho homosexuálneho milenca a musí žiť v celibáte?” (Áno, hovoríme.) “Tvrdíte, že postihnuté dieťa v maternici musí byť “odsúdené” žiť na svete ako postihnuté a nemôže byť potratené a zbavené svojho (čítaj “nášho”) utrpenia?” (Áno, hovoríme.) “Tvrdíte, že umierajúci človek, ktorý trpí bolesťami, nemôže byť eutanazovaný, aby sa vyhol bolesti?” (Áno, hovoríme.)
Šok vyjadrený v týchto rečníckych otázkach ukazuje, ako hlboko hedonizmus infikoval modernú myseľ. Pojem kríža je nielen absurdný, ale pre modernú hedonistickú mentalitu, ktorá považuje pôžitok za jediné skutočné ľudské dobro, je priam “nemorálny”. Pre hedonistu je život bez dostatočného pôžitku životom, ktorý nestojí za to žiť. A každý, kto by sa snažil stanoviť hranice zákonným (a niekedy aj nezákonným) pôžitkom iných, je zlý, nenávistný, absurdný, tupý, netolerantný a jednoducho zlý.
Keď je pôžitok jediným cieľom alebo dobrom života, ako sa opovažujete vy, Cirkev alebo ktokoľvek iný snažiť sa mu stanoviť hranice, nehovoriac o tom, že cesta kríža je lepšia alebo sa od nás vyžaduje! Treba vás vyhnať, umlčať a zničiť.
A skutočne, mnohí veriaci katolíci v kostolných laviciach sú hlboko nakazení ilúziou hedonizmu a rozhorčene či posmešne sa ozvú vždy, keď Cirkev poukazuje na kríž a trvá na sebazaprení, obete a konaní správnych vecí, aj keď neraz za cenu veľkých obetí. Často vidieť krútenie hlavou v zhromaždeniach, ak sa kňaz odváži spomenúť, že potraty, eutanázia, oplodnenie in vitro, antikoncepcia a podobne sú zlé; alebo ak káže o realite kríža. Veriaci, ktorí plávajú vo vodách hedonistickej kultúry, sú často šokovaní každou myšlienkou, ktorá by mohla obmedziť rozkoš, ktorej sa chcú iní oddať.
Hedonizmus spôsobuje, že ústredné kresťanské tajomstvá kríža a vykupiteľského utrpenia sa zdajú byť vzdialenou planétou alebo zvláštnym paralelným vesmírom. Úvodné slovo z Ježišových úst “Kajajte sa” sa zdá byť čudné hedonistickému svetu, ktorý si Ježiša dokonca pretvoril na svoju podobu a nevie si predstaviť, že by mohol chcieť niečo iné než to, aby boli šťastní a spokojní. Dokonca aj medzi veriacimi sa ozýva výkrik: “Nechce Boh, aby som bol šťastný?”. A preto by sa mali tolerovať všetky druhy hriešneho správania, pretože trvať na opaku je “tvrdá reč” a hovoriť o kríži alebo sebadisciplíne v hedonistickej kultúre je “kruté”.
Priviesť ľudí späť k skutočnému Ježišovi a k skutočnému posolstvu evanjelia, ktoré obsahuje kríž ako cestu k sláve, si vyžaduje veľa práce a dlhý rozhovor. Musíme byť pripravení viesť s ľuďmi tento dlhý rozhovor.
O ďalších štyroch moderných trendoch (redukcionizmus, scientizmus,
“dizajnérske” náboženstvo a zastavený vývoj) si povieme nabudúce.
Články
Msgr. Charlesa Popea k tejto téme:
Osem moderných omylov, ktoré by
každý katolík mal poznať a vyhnúť sa im
Ďalšie štyri
trendy, ktoré sú výzvou pre moderného evanjelizátora
