Po vražde mladej ženy Giulie Cecchettinovej 11. novembra Taliansko zistilo, že ho ohrozuje “patriarchát”. Názov dossier v denníku La Repubblica z 24. novembra je výrečný: “Zastavme vraždenie žien“. Téza, ktorá je rovnaká ako tá, ktorú šíria médiá, sociálne siete a všetky druhy influencerov, je, že dochádza k masakru žien a zodpovednosť treba pripísať kultúre “patriarchátu”, ktorá je stále dominantná. Proti patriarchátu vraj treba bojovať, aby sa zastavilo násilie páchané na ženách.
Patriarchát bol spoločenský systém, ktorý potvrdzoval autoritu mužov a rozdelenie úloh v rodine. S výnimkou súčasnosti sa otcovská autorita vždy považovala za jeden z nemenných prvkov spoločenského poriadku, ktorý je nevyhnutný pre všetky národy a vo všetkých dobách. Otec po stáročia vykonával v rodine úlohu, ktorú v politickej spoločnosti vykonával panovník (samotné slovo patria (otčina) je odvodené od slova pater (otec) a ktorú v Cirkvi vykonáva pápež, “Svätý Otec”.
Pred päťdesiatimi rokmi to bol ešte taliansky model rodiny: otec musel viesť rodinu a finančne ju zabezpečovať, matka sa starala o domácnosť a výchovu početných detí. Do rodinnej jednotky často patrili starí rodičia, strážcovia tradície, ktorá sa odovzdávala z generácie na generáciu.
Tento sociálny systém zničila kultúrna revolúcia v roku 1968 a to, čo nasledovalo po nej: zákony ako rozvod, interrupcia a v Taliansku najmä zákon o novom rodinnom práve z 22. apríla 1975, ktorý zlikvidoval otcovskú autoritu, zrušil právne prvenstvo otca a prispel k zániku autority a identity v talianskych rodinách.
Spomedzi ideológov roku ’68 spomeňme aj teoretikov “antipsychiatrie”, ako napríklad Davida Coopera, autora niekoľkokrát vydanej knihy s príznačným názvom Smrť rodiny. Išlo o presvedčenie, ktoré sa začalo šíriť koncom 60. rokov: o blížiacom sa a nevyhnutnom zániku inštitúcie rodiny. V tejto eseji Cooper navrhoval vymazať otcovskú rolu nahradiac ju rolou bratskou a tak dúfať vo vznik paradoxnej spoločnosti bratov bez otca, alebo skôr bratov, pretože sú vrahmi Otca: ako sa to stalo v roku 1793 pri atentáte na francúzskeho kráľa, ako si to prial Nietzsche, keď prorokoval zavraždenie Boha Otca.
Proces demokratizácie Cirkvi, spoločnosti a rodiny je jedno a to isté. Zničenie rodiny sa muselo opierať najmä o “oslobodenie” žien. Feminizmus požadoval zrušiť rozlišovanie mužských a ženských rolí a zničiť prirodzené povolanie k materstvu a ženskosti. Požiadavka na “právo” na interrupciu a antikoncepciu bola presadzovaná ako právo ženy na sebaurčenie, na vlastné telo a sexualitu, oslobodenie sa od mužskej autority a “bremena” materstva.
Maskulinizáciu žien sprevádzala feminizácia mužov, ktorú naplno podporovala móda, reklama a hudba. Gender teória je vrcholom, ale heslá proti kultúre patriarchátu, ktoré dnes rezonujú, majú svoj pôvod vo feministických demonštráciách, ako bola tá, ktorá sa konala 6. decembra 1975 v Ríme a ktorú oživilo asi dvadsaťtisíc žien, ktoré skandovali heslá ako: “Už žiadne manželky, matky, dcéry! Zničme rodiny!”.
A rodina bola zničená. Autorita otca sa rozplynula, rodové roly boli potlačené a všetci členovia rodiny, otec, matka a deti, trpia hlbokou krízou identity. Patriarchálna rodina už v Taliansku neexistuje, s výnimkou niekoľkých šťastných ostrovčekov. A na týchto niekoľkých ostrovoch, ktoré by sme skôr ako patriarchálnymi mali nazvať prirodzenými, žena rešpektuje svojho manžela a deti rešpektujú svojich rodičov a žena nie je zabíjaná, ale je milovaná a rešpektovaná. Vrah Giulie Cecchettinovej nie je dieťaťom kultúry patriarchátu, ale kultúry roku 1968, relativistickej a feministickej kultúry, ktorá dnes preniká celou spoločnosťou a ktorej je každý zodpovedný a zároveň obeťou.
Kríza rodiny však presahuje koniec patriarchálnej rodiny. Taliansko smeruje k tomu, aby sa stalo spoločnosťou “single”, v ktorej už nie sú rodiny. Podľa poslednej správy CENSIS o sociálnej situácii v krajine bude mať v roku 2040 deti iba každý štvrtý pár, teda 25,8 % z celkového počtu, a jednočlenných „rodín“ bude 37 %. 34 % Talianov bude starších a osamelých. V súčasnosti je totiž v kríze nielen rodina, ale aj samotná existencia páru. Nielenže sa ľudia čoraz menej sobášia a rodia menej detí, ale aj menej spolu žijú, pretože sa vyhýbajú myšlienke mať akúkoľvek zodpovednosť voči partnerovi alebo spoločníkovi, ktorého sa boja mať príliš dlho.
Takzvaná feminicída nie je dôsledkom starej patriarchálnej kultúry, ale novej antipatriarchálnej kultúry, ktorá zamieňa predstavy, oslabuje city a destabilizuje psychiku zbavenú prirodzenej opory, ktorú od narodenia poskytovala rodina so svojimi otcovskými a materskými záchrannými bodmi. Človek je sám so svojimi nočnými morami, strachom, úzkosťou na okraji priepasti: priepasti prázdnoty, do ktorej sa človek rúti, keď sa zriekne byť tým, čím je, keď sa vzdá svojej nemennej a trvalej prirodzenosti muža, ženy, otca, matky, dieťaťa.
A ak všetci hovoria o feminicíde, nikto nehovorí o oveľa rozšírenejšom a rozšírenejšom zločine: o infanticíde, ktorú v Taliansku, v Európe a vo svete každý deň páchajú otcovia a matky, ktorí uplatňujú maximálne násilie voči vlastnému nevinnému dieťaťu ešte predtým, ako uzrie svetlo sveta. Spoločnosť, ktorá zabíja svoje deti, je odsúdená na smrť a dych smrti v každej podobe, nielen v podobe feminicídy, je čoraz viac cítiť.
Život, obnova spoločnosti, je možný len vtedy, ak sa znovu obnoví prirodzený a božský model rodiny. Aby sme zastavili šialenstvo, ktoré ničí našu spoločnosť, musíme sa s Božou pomocou vrátiť k patriarchálnemu modelu rodiny, založenému na autorite otca, hlavy rodiny, a na svätosti matky, ktorá je jej srdcom: obaja zjednotení v úlohe plodiť a vychovávať deti, aby sa stali občanmi neba. Alternatívou je peklo, ktoré sa začína už na tejto zemi.
Preklad
z corrispondenzaromana.it
