Deklarácia Fiducia supplicans o pastoračnom význame požehnania, ktorú 18. decembra 2023 vydalo Dikastérium pre náuku viery, predstavuje jeden z najnižších bodov pontifikátu pápeža Františka. Tento dokument totiž v rozpore s cirkevnou doktrínou schvaľuje a v skutočnosti podporuje “požehnávanie” “párov” žijúcich vo vnútorne nemorálnej situácii, pričom sa osobitne zameriava na homosexuálne páry.
Aby sme pochopili počiatky toho, čo sa stalo, musíme sa vrátiť na začiatok 70. rokov, keď sa na vlne revolúcie 1968, ale aj pokoncilovej “novej morálky” začali v Cirkvi šíriť formy “otvorenosti” voči homosexuálnym vzťahom. Podľa tradičnej náuky je sexuálny akt sám osebe svojou prirodzenosťou určený na plodenie a je dobrý len vtedy, ak sa uskutočňuje v manželstve, bez toho, aby sa odklonil od svojho účelu.
Naopak, pre nových teológov je sexuálny akt vždy dobrý, pretože predstavuje najintímnejší a najintenzívnejší moment ľudskej lásky, bez ohľadu na to, či je alebo nie je určený na plodenie, či sa uskutočňuje v manželstve alebo nie a či sa ho zúčastňujú muži a ženy rôzneho alebo rovnakého pohlavia.
Proti týmto omylom vydala Kongregácia pre náuku viery 29. decembra 1975 vyhlásenie Persona humana, podpísané prefektom kardinálom Seperom, v ktorom sa okrem iného uvádza: “Podľa objektívneho morálneho poriadku sú homosexuálne vzťahy skutkami, ktoré nespĺňajú základné a nevyhnutné pravidlo. Vo Svätom písme sú odsúdené ako ťažké nemravnosti a v skutočnosti sú prezentované ako fatálny dôsledok odmietnutia Boha. Tento rozsudok Písma nedovoľuje vyvodiť záver, že všetci, ktorí trpia touto abnormalitou, sú za ňu osobne zodpovední, ale potvrdzuje, že homosexuálne činy sú vnútorne nezriadené a že za žiadnych okolností nemôžu byť nijakým spôsobom schvaľované“.
Katechizmus Katolíckej cirkvi, vydaný v roku 1992, zasa v č. 2357 uvádza: “ Tradícia, opierajúc sa o Sväté písmo, ktoré predstavuje homosexuálne vzťahy ako veľmi závažnú zvrátenosť, vždy hlásala, „že homosexuálne úkony sú svojou vnútornou povahou nezriadené“. Sú proti prirodzenému zákonu.Zatvárajú totiž pohlavný úkon pred darom života. Nepochádzajú z opravdivého citového a sexuálneho dopĺňania sa. V nijakom prípade ich nemožno schvaľovať.“.
O pseudo “homosexuálnych manželstvách” sa začalo hovoriť až v 90. rokoch 20. storočia, najmä po tom, ako Európsky parlament vo svojej rezolúcii z 8. februára 1994 vyzval členské štáty Únie, aby “otvorili homosexuálnym párom všetky právne inštitúty, ktoré sú k dispozícii heterosexuálnym párom“. Ján Pavol II. v modlitbe Anjel Pána z 20. februára 1994 výslovne odsúdil európsku rezolúciu a uviedol, že “nie je morálne prípustné dať právny súhlas homosexuálnej praxi. Byť chápavý voči tým, ktorí hrešia, voči tým, ktorí nie sú schopní oslobodiť sa od tohto sklonu, v skutočnosti neznamená zľahčovať požiadavky morálnej normy (porov. Ján Pavol II., Veritatis Splendor, 95)” (Anjel Pána z 20. februára 1994).
Tento postoj sa v podstate nezmenil, ale najmä od otvorenia synody nemeckých biskupov v roku 2020 sa začali šíriť výzvy na “požehnávanie” homosexuálnych “párov”. Vtedajšia Kongregácia (teraz Dikastérium) pre náuku viery, na čele ktorej stál kardinál Luis F. Ladaria, 15. marca 2021 zverejnila Responsum, v ktorom odpovedala na otázku, či má Cirkev právomoc udeľovať požehnanie zväzkom osôb rovnakého pohlavia.
Vatikánske dikastérium odpovedalo záporne a vysvetlilo, že keďže požehnanie je svätenina, vyžaduje si, aby “to, čo sa požehnáva, bolo objektívne a pozitívne usporiadané na prijímanie a vyjadrovanie milosti v súlade s Božími zámermi vpísanými do stvorenia a plne zjavenými Kristom Pánom. Preto sú s podstatou požehnania udeľovaného Cirkvou zlučiteľné len tie skutočnosti, ktoré sú samy osebe usporiadané tak, aby slúžili týmto zámerom“.
Vatikánske dikastérium odpovedalo záporne a vysvetlilo, že keďže požehnanie je svätenina, vyžaduje si, aby “to, čo sa požehnáva, bolo objektívne a pozitívne usporiadané na prijímanie a vyjadrovanie milosti v súlade s Božími zámermi vpísanými do stvorenia a plne zjavenými Kristom Pánom. Preto sú s podstatou požehnania udeľovaného Cirkvou zlučiteľné len tie skutočnosti, ktoré sú samy osebe usporiadané tak, aby slúžili týmto zámerom“.
Od samého začiatku Cirkev, vychádzajúc z odsúdení Svätého písma (Gn 18, 20; 19, 12 – 13. 24 – 28; Lv 12, 22. 29; Iz 3, 9; 1 Tim 1, 9-10; 1 Kor 6, 9 – 10) odsúdila hriech proti prirodzenosti ústami Otcov a Učiteľov Cirkvi, svätých, pápežov, koncilov a kanonického práva. Deklarácia Fiducia supplicans Dikastéria náuky viery toto magistérium úplne prevracia.
Dokument sa začína prezentáciou prefekta Fernandeza, ktorý vysvetľuje, že vyhlásenie deklarácia chce “ponúknuť špecifický a inovatívny príspevok k pastoračnému významu požehnania“, ktorý umožní “rozšíriť a obohatiť klasické chápanie” prostredníctvom teologickej reflexie “založenej na pastoračnej vízii pápeža Františka”. Odkazy v nasledujúcom texte sú vždy a len na učenie pápeža Františka ignorujúc všetky predchádzajúce výroky Svätej stolice, akoby sa učenie Cirkvi začalo ex novo s pápežom Františkom.
Po prvých odsekoch (1 – 3) deklarácia vyhlasuje za “neprípustné obrady a modlitby, ktoré by mohli vyvolať zmätok medzi tým, čo je konštitutívne pre manželstvo“, a tým, “čo mu odporuje“, aby sa akýmkoľvek spôsobom predišlo uznaniu “za manželstvo niečoho, čo ním nie je“. Učenie Cirkvi v tomto bode zostáva pevné” (č. 4 – 6). Ale práve v tomto objasnení spočíva klamstvo a pokrytectvo dokumentu, ktorý podpísal kardinál Victor Manuel Fernández a kontrasignoval ex audientia pápež František.
Prvým zavádzajúcim bodom je tvrdenie, že homosexuálne vzťahy nie sú rovnocenné s kresťanským manželstvom, pričom sa ani len slovom nespomenie, že ide o vnútorne nezriadené skutky; druhým bodom je trvanie na rozlišovaní medzi liturgickým a mimoliturgickým požehnaním, akoby mimoliturgické požehnanie, ktoré udeľuje kňaz, mohlo urobiť legitímnym to, čo je nelegitímne požehnať.
V druhej kapitole dokumentu (č. 7 – 30) sa tvrdí, že keď sa vhodným liturgickým obradom “vzýva požehnanie určitých ľudských vzťahov“, je potrebné, aby “to, čo sa žehná,bolo schopné zodpovedať Božím zámerom vpísaným do stvorenia” (č. 11), ale ak sa človek pohybuje “mimo liturgického rámca”, žiadosť o požehnanie treba prijať a oceniť, pretože sa nachádza “vo sfére väčšej spontánnosti a slobody” (č. 23). Opäť sa v texte naznačuje, že tieto “ľudské vzťahy” nie sú v rozpore s prirodzeným a božským zákonom.
Tretia kapitola vyhlásenia (č. 31 – 41) teda pripúšťa “možnosť požehnávať páry nachádzajúce sa v neregulárnej situácii a páry rovnakého pohlavia” (č. 31). Čisto rétorické ubezpečenia, že “rituál požehnania párov v neregulárnej situácii by sa nemal podporovať ani ustanovovať” (č. 38), sú ) a že “toto požehnanie sa nikdy nebude vykonávať súčasne s civilnými obradmi zväzku alebo dokonca v súvislosti s nimi” (č. 39), naďalej zámerne obchádzajú základnú pravdu vnútornej nemorálnosti homosexuálnych vzťahov.
Treba zdôrazniť, že dokument povoľuje požehnanie nie jednotlivým veriacim, ktorí sa chcú oslobodiť od neregulárnej situácie, ale “páru”, ktorý žije trvalo v stave hriechu bez úmyslu oslobodiť sa od neho. Pár, ktorý navyše nemožno definovať ako taký, pretože nejde o prirodzený zväzok muža a ženy. Tento hriešny vzťah je objektívne požehnávaný.
Veľký škandál vyvolala veta pápeža Františka “Kto som ja, aby som súdil geja?”, ktorú vyslovil 29. júla 2013 počas letu z Ria de Janeiro späť do Ríma. Túto vetu, hoci predstavovala jasný mediálny odkaz, bolo možné bagatelizovať ako nešťastný spontánny výrok. Vyhlásenie Fiducia supplicans je nesmierne závažnejšie, pretože ide o oficiálne “vyhlásenie”, ktorého význam zdôrazňuje informačný portál Svätej stolice Vatican News, keď píše, že “od augusta pred 23 rokmi bývalé Sväté ofícium nezverejnilo vyhlásenie (naposledy v roku 2000 Dominus Jesus), dokument vysokej doktrinálnej hodnoty”.
Bude na teológoch a kanonistoch, aby ponúkli presné hodnotenie tohto aktu Dikastéria pre náuku viery. Zatiaľ nás jednoduchý sensus fidei vedie k tomu, aby sme potvrdili, že nie je možné akýmkoľvek spôsobom schvaľovať skazený a nemorálny vzťah, a už vôbec nie “požehnaním”. Kňaz, ktorý by udelil takéto požehnanie, alebo biskup, ktorý by ho schválil, by sa dopustil ťažkého verejného hriechu. A s bolesťou musím povedať, že veľmi ťažkého hriechu sa dopustili tí, ktorí toto škandalózne vyhlásenie vyhlásili a podpísali.
Preklad z corrispondenzaromana.it
