Skôr než náš zbor začne intonovať Jeremiášove náreky, dovoľte mi niekoľko poznámok.*)
Prorok Jeremiáš oplakával pád Jeruzalema a zároveň umučenie a smrť nášho Pána Ježiša Krista. V tomto zmysle je azda najsmutnejším prorokom, najplnším trápenia a náreku. Až tak, že aj dnes sa o niekom, kto narieka, hovorí, že je “Jeremiáš”, a o strašnom náreku sa hovorí, že je to “jeremiáda”. Jeremiáš bol prorokom sĺz, ten, ktorý predpovedal plač a smútok nášho Pána a Panny Márie.
“Ach, ako sedí osamelé mesto (kedysi) plné ľudu, postihol osud vdovy paniu národov, kňažná medzi krajinami ostala slúžkou, ktorá musí platiť daň.“(Nár 1,1)
Jeruzalem bol panovníkom a vládol provinciám, teraz je nútený slúžiť a platiť dane. Stratil zvrchovanosť, ktorá ho zdobila, a je podriadený cudzej moci. Stratil to najlepšie zo svojej slávy a je totálne skľúčený.
Jeremiáš pokračuje: “Prehorko plače v noci, líca má zaslzené, niet, kto by ju potešil zo všetkých jej milencov; priatelia, tí ju opustili, prešli k jej nepriateľom.” (Nár 1,2)
Princezná je skľúčená. Tí, čo ju milovali, ju opustili, jej priatelia ňou teraz opovrhujú. A ona plače v noci, v tme a izolácii. Jeruzalem je opustený, protivníci si ho podmanili a ľudí uvrhli do otroctva, nikto ho už nehľadá, niet už božskej bohoslužby, niet zákona, niet obchodu, niet života. Mesto je hromadou ruín….
Tento prorocký nárek nad mestom Jeruzalem sa vzťahuje aj na utrpenie Svätej katolíckej Cirkvi v priebehu stáročí a predovšetkým na najtrpkejšie zo všetkých utrpení Cirkvi od Turíc až po dnešok: na bolesť zo strašnej krízy, ktorá ju dnes zachvacuje a ktorá je čoraz výraznejšia. Na dnešnú Cirkev môžeme aplikovať Jeremiášove slová: “Ach, ako sedí osamelé mesto (kedysi) plné ľudu.“
Katolícka cirkev bola kedysi plná ľudí. Všetci ju navštevovali, klaňali sa jej, uctievali ju, ctili si ju. Dnes sú kostoly stále plné, ale Cirkev je prázdna. Na omši vidíte veľa ľudí, počet svätých prijímaní sa zvyšuje. Keď príde čas prijímania, v niektorých kostoloch pristupujú k eucharistickému stolu takmer všetci. Človek by povedal, že nastáva rozkvet viery. Aký márny je takýto rozkvet! Ako málo je tých, ktorí sa v Cirkvi môžu považovať za skutočných synov a skutočné dcéry!
Čo je to pravý syn a pravá dcéra Katolíckej cirkvi? Je to ten, kto verí všetkému, čomu Cirkev verí, miluje všetko, čo Cirkev miluje, a preto nepochybuje o ničom z toho, čo Cirkev učí. Zároveň nenávidí všetko, čo je v rozpore s Cirkvou. Je to teda úplne ultramontánny jedinec, ktorý nedáva svoje srdce ničomu inému než srdcu Cirkvi. Toto je pravý katolík.
Pýtam sa sám seba: koľko z týchto ľudí, ktorí sa dnes tlačia v kostoloch, sú ozajstní katolíci? Koľkí myslia vo všetkom ako Cirkev a sú plní jej ducha?
Kedysi boli kostoly viac preplnené pravými katolíkmi, veriacimi, z ktorých každý bol skutočným chrámom Ducha Svätého. Cirkev žila v dušiach veriacich, ktorí ju navštevovali. Dnes Cirkev toto panstvo stratila, ľudia ju opustili. Dnes pastieri vedú stádo opačným smerom ako Cirkev.
Cirkev je úplne osamotená. Tá, ktorá bola pani národov, lebo vládla nad všetkými. Tá, ktorá bola princeznou provincií, lebo každý veľký národ na zemi bol ako provincia s láskou podriadená jej vláde. No táto princezná leží sama a opustená….
Spomínam si na stredovekú maľbu zobrazujúcu pápežskú omšu. Pápeža vítal cisár Svätej ríše a francúzsky kráľ, zatiaľ čo španielsky a anglický kráľ stáli vedľa neho. To bola Svätá cirkev, pani provincií! Svätá ríša, Francúzsko, Španielsko, Anglicko, všetci sa jej klaňali a slúžili jej!
Aké je dnes všetko iné! Preto Cirkev plače, plače v noci, plače sama. Je to noc nepochopenia, nikto jej už nerozumie, nikto ju už nenasleduje. A ona plače. Je to plač Panny Márie v Syrakúzach, plač Panny Márie v Rocca Corneta. V La Salette a na iných miestach sa Panna Mária zjavila plačúca alebo prejavujúca smútok. Je to ten istý plač Cirkvi, osamelý a nočný.
Je na nás, aby sme ju v tomto osamelom plači sprevádzali, dnes, v noci. Musíme hľadať smútok princeznej národov, aby sme ju potešili!
Prichádza mi na um krásny Chateaubriandov výrok. Keď hovoril o svojej vernosti právoplatným dedičom francúzskeho trónu, ktorí ho veľmi sklamali, napísal: “Som dvoran nešťastia! Musíme byť dvoranmi nešťastia. V túto strašnú noc, keď Cirkev leží vyčerpaná na zemi, opustená všetkými, musíme k nej pristupovať s úctou a nehou. So srdcom preplneným láskou musíme Cirkvi povedať to, čo musí počuť.
Predovšetkým musíme povedať, že v Cirkev veríme z hĺbky duše, úplne, úplne. Chceme myslieť tak, ako ona myslí, cítiť tak, ako ona cíti, chcieť tak, ako ona chce. Musíme sa – doslova – opiť láskou k Cirkvi, čistým opojením Duchom Svätým. Keď apoštoli na Turíce prijali Ducha Svätého, ľudia hovorili, že sú opití. Bolo to nadšenie z božského Ducha Svätého.
Naplňme sa duchom Cirkvi a ohlasujme, že napriek všetkému zostávame verní: zachovávame starobylú náuku, zachovávame magistérium, ktoré sa nemení, zachovávame večné zvyky, v ktorých sa odráža autentický duch Cirkvi. Zachovávame si istotu, že Cirkev je živá, že jedného dňa zvíťazí. Zachovávame pohľad obrátený k Cirkvi, k jej budúcim triumfom, k Máriinmu kráľovstvu. Naša adorácia Cirkvi siaha tak ďaleko, že práve keď stojí osamotená a vyčerpaná na zemi, ponúkame jej tento akt najvyššej poslušnosti.
Vo chvíli, keď sa zdá, že ju všetci opúšťajú, skláňame sa pred ňou. V miere, ktorá je rozumná, v miere, ktorá je nevyhnutná, a podľa jej božskej ústavy hovoríme, že poslúchame jej hierarchiu a jej právoplatných pastierov. To je náš postoj.
Ak niekto z nás v tomto čase zomrie, po prebudení do večného života bude kontemplovať Boha v tvári a Panna Mária ho privíta s nevýslovnou nežnosťou. Počuje od Panny Márie hlasom preniknutým láskou tieto slová týkajúce sa posledného súdu: “Bol som hladný a dali ste mi jesť, bol som smädný a dali ste mi piť, bol som cudzinec a prijali ste ma, bol som nahý a obliekli ste ma, chorý a navštívili ste ma, uväznený a prišli ste ma navštíviť.”
Svätá katolícka Cirkev, ktorá je mystickým telom Krista, je v istom zmysle nahá. Musíme ju prikryť svojou láskou, obetovať za ňu všetku svoju prestíž a všetky svoje pozemské dobrá, a to výlučne preto, aby sme ju v očiach ľudí povýšili slávou.
Chceme, aby sme mohli povedať: Cirkev bola hladná a my sme ju nakŕmili a priviedli do jej stáda deti dokonalej vernosti. Bola uväznená, jej hlas už nebolo počuť a my sme prerušili ticho tým, že sme hlásali jej pravé večné učenie. Ak pri Poslednom súde Boh veľkolepo odplatí každú malú almužnu danú najmenšiemu zo žobrákov, ako neodplatí almužnu danú tomuto vznešenému, tomuto kráľovskému, tomuto obdivuhodnému žobrákovi! Svätá katolícka Cirkev je naša Pani, plná bolesti, pokrytá modrinami, ale Kráľovná ako vždy a krajšia ako kedykoľvek predtým!
Keď o niekoľko minút budeme počuť zbor spievať Jeremiášove náreky, musíme nechať melódie vyjadriť pocity našich duší, darované svätej katolíckej Cirkvi prostredníctvom Panny Márie a nášho Pána Ježiša Krista. Musíme Cirkvi povedať, že zdieľame jej bolesť, zdieľame jej plač, že naše duše plačú a plné lásky ju túžia utešiť obnovujúcou láskou, ktorá zakryje všetko zlo a všetku nenávisť, ktorá sa na ňu v tomto čase vrhá.
Musíme mať na pamäti, že práve vtedy, keď je Cirkev najviac prenasledovaná, ak sa k nej niekto priblíži, aby ju utešil v jej vznešenej osamelosti, aby svojimi slzami zmyl jej hanbu, milosti a zázraky tryskajú zo všetkých strán. Po agónii a smrti nášho Pána Ježiša Krista sa začala éra veľkých zázrakov.
Bolo to obrátenie Dismasa, ktoré z odsúdeného a popraveného lotra spravilo svätca: “Dnes budeš so mnou v raji“. Prvý svätec v dejinách bol kanonizovaný z výšky kríža. Bolo to uzdravenie stotníka Longina, ktorý kopijou prebodol bok nášho Pána. On, ktorý bol takmer slepý, bol uzdravený tekutinou, ktorá z neho vytekala. Krátko predtým sa stal Veronikin zázrak. Zastavila sa, aby očistila nášho Pána, pokrytého prachom, krvou, pľuvancami a všelijakou špinou, a uvidela Svätú tvár vytlačenú na šatke.
Prosíme nášho Pána Ježiša Krista, aby nám za našu vernosť Cirkvi v tejto najvyššej chvíli udelil zázrak nášho obrátenia. Prosíme, aby sa každý z nás stal apoštolom posledných čias, ako napísal svätý Ľudovít Mária Grignion de Montfort vo svojej “Ohnivej modlitbe”.
Prosíme, aby každý z nás bol naplno tým, na čo bol stvorený, aby sa stal svätým, akým by mal byť. Prosíme, aby na tejto šatke, ktorou očisťujeme svätú Cirkev nášho Pána Ježiša Krista, bola vytlačená Jeho svätá tvár. Chceme, aby na našich dušiach bola vytlačená Svätá tvár nášho Pána Ježiša Krista, to znamená Kristov duch, pretože tvár je symbolom ducha.
S týmito postojom a prosiac o orodovanie proroka Jeremiáša, si teraz vypočujme Náreky.
*) Zo stretnutia pre členov a spolupracovníkov brazílskej TFP, 11. augusta 1967.
Preklad z pliniocorreadeoliveira.info
