Dlhší čas sledujem vlog poľského novinára Tomasza Wróblewského na rôzne témy vyznačujúci sa naozaj širokým rozhľadom a zmyslom pre detaily. Z jeho prednášky na tému demografie som vybral podstatné časti:
Po témach, ktoré dnes dominujú v médiách – klíma, energetika, pohlavie – nebude o 20-30 rokov vo verejnej diskusii ani stopy. Nie že by sa klíma, rodová rovnosť a nerovnosť radikálne zmenili. Je to jednoducho tak, že našu pozornosť budú upútavať iné problémy. Napríklad populačný rozvrat, ktorý zmení nielen ekonomickú, etnickú, duchovnú štruktúru, dôchodkovú politiku, ale môže dokonca zmeniť aj náš model rodiny.
Pol storočia vypracovával všetky demografické prognózy malý tím v OSN. Ich štúdie ďalej putovali po svete, posielali sa novinárom, ktorí nám hovorili, koľko ľudí bude žiť na Zemi, publicisti dvíhali obočie, že je ich toľko, a táto rutina sa opakovala každé dva alebo tri roky.
Z týchto údajov sme však neboli oveľa múdrejší. Lenže ľudí stále pribúdalo. Niekoľko rokov však už nemáme iba jednu predpoveď OSN, ale viacero, ba dokonca desiatky rôznych predpovedí.
Čoraz viac nezávislých inštitúcií vykonáva vlastný výskum s vlastnými odhadmi počtu obyvateľov Zeme a nielenže majú vlastné, čoraz sofistikovanejšie výskumné metódy, ktoré sa navzájom predháňajú.
Čo nám to prezrádza?
Nuž to, že veci sa opäť spolitizovali, teda že sa vraciame k normálnosti, do čias, keď sila štátu závisela od toho, koľko mužov sa podarí naverbovať do armády, koľko žien dokáže porodiť nových daňových poplatníkov a s akými nákladmi budú musieť vládcovia počítať v prípade neúrody alebo hladomoru.
Prvé odhady a pokusy o odhad populácie sa datujú do roku 3800 pred Kristom, keď Babylončania prvýkrát zorganizovali sčítanie ľudu, aby zistili, koľko potravín budú potrebovať na zimu.
Podrobnejšie údaje pochádzajú z Číny z druhého storočia nášho letopočtu a ukazujú, že v oblastiach dnešnej Ázie, ktoré ovládala dynastia Chan, žilo takmer 58 miliónov ľudí v 12,5 miliónoch domácností.
Najstaršie sčítanie ľudu v Európe pochádza z roku 1806 a bolo pripravené pre daňový systém kráľa Viliama Dobyvateľa.
Od čias Viliama Dobyvateľa sa sčítanie obyvateľstva vykonávalo vždy, keď panovník potreboval získať viac peňazí z daní do svojej pokladnice.
Covid do istej miery prekazil vládne výskumné plány. To však vedcom poskytlo dôvod na hľadanie účinnejších metód, ako je chodenie od domu k domu s ceruzkou a krúžkovanie počtu obyvateľov.
Rôzne techniky počítania odrážajú potreby rôznych zadávateľov, čo je podľa časopisu Nature taktiež znakom doby.
Pokles populácie a migračné rošády sú niekde také veľké, že čerstvé údaje potrebujú nielen vlády, armády, spravodajské služby, ale aj stavebné firmy, energetické spoločnosti, výrobcovia potravín, všetci potrebujú okamžite vedieť, koľko nás bude o niekoľko rokov. Ba dokonca aj investičné fondy tvrdia, že ich stratégie môžu z roka na rok kolísať práve z tohto dôvodu.
Napríklad zmena vekovej štruktúry alebo pôrodnosti je rozhodujúca pre odhad tolerancie rizika potenciálnych investorov alebo dlžníkov.
Podľa spoločnosti Price Waterhouse Coopers hodnota vysokorizikových investícií v roku 2019 klesla o takmer desať percent napriek vynikajúcej ekonomickej situácii a nezotavila sa na úroveň spred roka 2008.
V západných demokraciách sa podiel kapitálu určeného na nové investície, nové podniky, tiež rýchlo znižuje v dôsledku starnutia obyvateľstva, ktoré je menej tolerantné k riziku.
Počet ľudí ochotných investovať klesá a tí, ktorí investujú, sú konzervatívnejší a svoje peniaze sústreďujú na jednom mieste.
Silicon Valley získalo v roku 2012 40 % finančných prostriedkov rizikového kapitálu v porovnaní s približne 30 % koncom 90. rokov. Hoci všetky investície boli teraz o 12 % nižšie.
Časopis Economist vo svojom októbrovom vydaní v roku 2020 uverejnil fascinujúci výskum, ktorý ukázal, že desaťročné zvýšenie priemerného veku mužov viedlo k 2,5-percentnému poklesu záujmu o investovanie do akcií.
John Haltwanger, ekonóm z Univerzity v Merlande, tvrdí, že v čase hospodárskeho poklesu sa čoraz viac prejavuje averzia k riziku zo strany podnikov aj jednotlivcov.
Čím väčšia je neistota, tým väčšia je potreba nových údajov a demografického výskumu. Čím však máme viac údajov, tým máme aj viac neistoty.
Ešte pred niekoľkými rokmi existoval v podstate iba jeden oficiálny údaj o tom, koľko ľudí žije na Zemi. Dnes sa odhady môžu mýliť o desiatky miliónov.
Napríklad Medzinárodný inštitút aplikovaných systémov vo Viedni tvrdí, že vrchol populácie Zeme bude dosiahnutý okolo roku 2070 a bude to 9 miliárd 400 miliónov ľudí. Potom do roku 2100 začne klesať až na deväť miliárd.
Inštitút pre meranie a hodnotenie zdravia sa zase domnieva, že v roku 2064 nás bude 9,7 miliardy a v roku 2100 len 8,5 miliardy, čo nie je o veľa viac ako dnes.
Na druhej strane OSN predpovedá v roku 2050 9,7 miliardy a do konca storočia by to mohlo byť dokonca 11 miliárd, potom sa začne pokles.
Čísla sa líšia, ale všetky predpovedajú postupné vyľudňovanie
Vedci uznávajú, že procesy, ktorým je demografia v súčasnosti vystavená, sa nedajú porovnať s ničím od čias veľkej morovej epidémie v 15. storočí alebo veľkého civilizačného rozmachu v 18. storočí. Je to spôsobené jednak poklesom pôrodnosti, covidu a tiež zintenzívnením emigrácie všade vo svete.
Aj keď tempo zmien nebude všade rovnaké, rozdiely medzi kontinentmi môžu byť markantné. Zatiaľ čo počet obyvateľov saharskej Afriky sa do roku 2050 zdvojnásobí, počet obyvateľov ázijskej Číny sa zvýši len o tri percentá a počet obyvateľov Európy a Severnej Ameriky o dve percentá.
Celosvetová miera pôrodnosti, ktorá klesla zo štatistických 3,2 pôrodov na ženu v roku 1990 na 2,5 v roku 2019 a v roku 2050 bude ďalej klesať na 2,2.
V Európe už v roku 2030 klesne počet štatistických detí na 1,3 dieťaťa na ženu.
Dovoľte mi pripomenúť, že 2,1 je minimum potrebné na zachovanie obnoviteľnosti krajiny.
Slovensko pri miere plodnosti 1,57 dieťaťa. a ak prijmeme údaje Paula Morlanda, autora slávnej knihy Ľudská vlna, patríme do skupiny národov odsúdených na zánik.
Píše: “Keď sa normou stanú dve deti, je prakticky nemožné obnoviť mieru plodnosti na 2,5; keď sa normou stane jedno dieťa, v krátkom čase sa v desivom počte rodín narodí len jedno dieťa a potom už žiadne.”
Netreba pripomínať, že tieto už aj tak dramatické štatistiky sú vystavené ďalšiemu narušeniu v dôsledku spomínanej pandémie.
Údaje zo sedemnástich krajín Európy, Ázie a Spojených štátov ukazujú, že pôrodnosť klesá v priemere o 5 % – v novembri 2020 to bolo takmer 9 % za rok 2021 v porovnaní s údajmi zrejme pred pandémiou.
Španielsko zaznamenalo pravdepodobne jeden z najstrmších poklesov pôrodnosti, a to takmer o 20 %.
Pre mnohé národy je vyľudňovanie dnes a tu oveľa vážnejšou a reálnejšou hrozbou ako otepľovanie klímy, o ktorom sa toľko hovorí.
A to samozrejme nikdy neuhádol, keď porovnal počet citácií klimatických programov s populačnými programami.
Povedal som, že ide o politickú záležitosť. Myslím si, že na to, aby sme lepšie pochopili, čo sa tu stalo a čo sa na Zemi ešte pravdepodobne stane, nestačí používať populačné modely alebo sa pracovať s rôznymi programami na podporu demografie. Táto vec je neoddeliteľná od novej mentality západnej civilizácie, od priorít, ktoré sme si stanovili.
Charles Goodhart sa domnieva, že roky povojnovej hospodárskej expanzie, ktorá trvala až do roku 2019, vďačili rovnako slobode trhu ako priateľskej demografickej aure. Paul Morland tvrdí, že sme zažili “jedinečné divadlo v dejinách ľudstva”.
Povojnová generácia baby boomu na Západe bola jedinečná nielen svojím počtom, ale aj úplne odlišným prístupom k životu, k rodine. Táto vzbura v šesťdesiatych rokoch, antikoncepčná pilulka, otvorenie pracovného trhu ženám, to všetko spôsobilo revolúciu nielen v západných ekonomikách, ale aj prevrátilo tradičný model rodiny a naše predstavy o nej.
Mladí ľudia, ktorí už nemali čas ani chuť zakladať veľké rodiny, je čoraz menej pravdepodobné, že budú mať viac ako dve deti, pričom priemerná dĺžka života ich rodičov bola v šesťdesiatych rokoch 69 rokov, čo znamenalo, že mali dostatok času na to, aby robili kariéru a ušetrili veľa peňazí v porovnaní s tým, aké sociálne náklady museli znášať ich rodičia, ktorí vychovávali ďalšie deti a neskôr ich deti, ďalšia generácia narodená po osemdesiatych rokoch, keď sa budú musieť starať práve o túto generáciu boomu, o rýchlo rastúci počet dôchodcov.
Stručne povedané, už dobrých 60 rokov si generácie bezstarostne užívajú život ako žiadna generácia pred nimi a žiadna po nich.
Samozrejme, pridávali k tomu filozofiu a hovorili o sociálnom štáte ako o súčasti rozvoja civilizácie. Blahobytný život a štát, ktorý ich zbaví všetkých starostí, to bol politický model.
V západnej Európe s priemernou mierou hospodárskeho rastu okolo 3 % umožnila demografická dividenda garantované vysoké dôchodky, bezplatné vzdelávanie, dlhú materskú dovolenku a, samozrejme, štedrú podporu v nezamestnanosti.
Je vecou sémantiky, či tieto roky prosperity nazveme víťazstvom civilizácie sociálnej starostlivosti, ako si to želajú liberálne elity, alebo obdobím sociálneho úpadku a generačnej bezmyšlienkovitosti tvárou v tvár demografickej bubline, ale fakty a čísla sú rovnaké. Stojí za zmienku, že na tejto jednorazovej demografickej bubline sa vytvorila celá nová ideológia tohto dokonalého štátu, sociálneho štátu. Myslenie bolo založené na viere, pretože jeden spoločenský pohyb hojnosti bol spôsobený múdrosťou ľudí, nie racionalizáciou ich hedonizmu a štatistickou náhodou.
Koncepcia sociálneho štátu sa oddelila od demografie. Štát je v súčasnosti naďalej štedrý bez ohľadu na to, že pracuje čoraz menej ľudí, aby uživili rastúcu armádu dôchodcov, a že sa rodí čoraz menej detí.
Koniec prvej časti.
Dokončenie v druhej časti.
