Katolíci sa nezriedka dopúšťajú dvoch fatálnych omylov, ktoré často nevychádzajú ani tak z nesprávnych, ako skôr z neúplných predpokladov. Sú výsledkom čiastkového, úzko obmedzeného, a preto práve neúplného videnia. Iba dôkladná meditácia vo svetle prirodzených úvah a nadprirodzených argumentov, dokáže vykoreniť jedovatý zárodok, ktorý sa v nich skrýva.
Prvým z týchto omylov je tvrdenie, že činnosť Cirkvi pri riešení súčasnej krízy je neúčinná. V katolíckych kruhoch i v kruhoch okolo nich, je tu a tam počuť tvrdenie, že Cirkev v súčasnosti nie je schopná sama čeliť komunizmu a vysporiadať sa s ním. Preto by sme sa mali obrátiť na inú organizáciu s cieľom zachrániť kresťanskú civilizáciu pred hroziacou katastrofou.
Pokojne si túto námietku zanalyzujme. Urobme tak s neomylnou autoritou rímskych pápežov. Ak argument inšpirovaný slovami pápežov nie je pre katolíka dostatočne presvedčivý, potom by sa mal radšej vrátiť a preštudovať si Katechizmus, než sa pokúšať “zachrániť civilizáciu”.
Pápež Lev XIII. a po ňom všetci pápeži učili, že komunizmus je zlo výsostne morálneho pôvodu. Na zrode komunistického hnutia sa podieľajú aj ekonomické a politické faktory, ale tie nie sú hlavné. Komunizmus je predovšetkým hnutie, ktoré spôsobuje úpadok morálnych hodnôt civilizácie. Táto morálna kríza následne generuje ďalšie hospodárske, sociálne a politické krízy. Môžeme teda konštatovať, že ekonomické, sociálne a politické problémy súčasných národov sa vyriešia len vtedy, keď sa vyrieši základný morálny problém.
K vyriešeniu morálneho problému však môže dôjsť iba prostredníctvom činnosti Cirkvi, pretože iba katolicizmus, obdarený prirodzenými a nadprirodzenými zdrojmi, má úžasný dar produkovať v dušiach plody cnosti, ktoré sú nevyhnutné pre rozkvet kresťanskej civilizácie.
To, čo sme uviedli, je prevzaté priamo z pápežských encyklík. Stačí si ich pozorne preštudovať, aby sme tieto pravdy našli. Buď sa všetci pápeži mýlili, alebo musíme uznať, že jedine katolicizmus môže zachrániť svet z krízy, do ktorej sa dostal. Je preto zbytočné hovoriť, že takej a takej krajine sa darí alebo že taký a taký vodca hovorí správne veci.
Ak je pravda, že iba Cirkev môže napraviť súčasné zlo, musíme sa usilovať o odstránenie tohto zla práve v radoch Cirkvi. Nie je dôležité, ak si iní neplnia svoje povinnosti. My si plňme svoje. A ak urobíme všetko, čo môžeme – zdôrazňujem “všetko”, nehovorím o “veľa” alebo “málo” – ak nás po tom, čo urobíme všetko, zmetie revolučná lavína, netrápme sa. Aj keby naša krajina zanikla, aj keby Cirkev spustošili vlci herézy, ona je nesmrteľná. Bude sa vznášať nad rozbúrenými vodami potopy. Ak zostaneme v jej svätom lone ako Noe v arche, po potope tam nájdeme ľudí, ktorí založia kresťanskú civilizáciu zajtrajška.
Žiaľ, len málo katolíkov má odvahu pozrieť sa priamo do tváre tejto hroznej perspektíve. Podobne ako Židia chcú vidieť iba Krista na tróne slávy. Sú mu verní len na Kvetnú nedeľu, keď ho davy oslavujú a pokrývajú ulice svojimi plášťami. Pre nich musí byť Kristus pozemským kráľom, ktorý vládne svetu. Na druhej strane, ak ho bezbožnosť na istý čas zredukuje na ukrižovaného a zhanobeného Kráľa, už viac nechcú o ňom počuť…
Pre takýchto ľudí Kristus neprišiel zachrániť duše pre večnosť. Prišiel skôr nastoliť korporatívny režim alebo bojovať proti komunizmu. A ak sa na chvíľu zdá, že komunizmus zvíťazí, netrvá dlho a tí istí ľudia sa chopia biča a pridajú sa ku Kristovým mučiteľom: To On je veľkým vinníkom našej porážky!
Kristus naopak chcel pretrpieť všetky urážky, pohoršenia, poníženia práve preto, aby nás naučil, že dejiny Cirkvi sú plné kalvárií. Je oveľa dôstojnejšie byť verným na Golgote ako na Tábore.
Niektorí katolíci sa však nezriedka dopúšťajú ešte jedného ale tentokrát opačného omylu. A práve ich chcel Kristus na Kvetnú nedeľu osvietiť.
Sú ľudia s veľmi nesympatickou mentalitou, ktorí považujú za normálne, že Kristus trpí, že Cirkev je pošliapávaná, ponižovaná, prenasledovaná. Sú to ľudia leniví, ktorí majú za svojho boha vlastné brucho, žijúci v presvedčení, že keďže Cirkev musí napodobňovať Krista, je prirodzené, že proti nej vystupujú všetci nepriatelia a že nutne musí trpieť. Hovoria, že je to Kristovo utrpenie, ktoré sa stále opakuje. A kým sa Umučenie opakuje, oni si vedú pohodlný a komfortný život uprostred búrky hriechov a vystupňovania zmyselnosti.
Na takýchto ľudí náš Pán použil bič a vyhnal ich z chrámu.
Nie je pravda, že si môžeme založiť ruky, kým Cirkev napádajú jej nepriatelia! Nie je pravda, že môžeme spať, kým Nášho Pána vedú na Kalváriu! Sám Kristus radil svojim apoštolom, aby “bedlili a modlili sa”. Ak je pravda, že musíme prijať utrpenie Cirkvi s odovzdanosťou , s akou Panna Mária prijala utrpenie svojho Syna, o nič menej je pravda aj to, že dôvodom nášho večného zatratenie bude to, ak o bolestiach nášho Božského Spasiteľa budeme uvažovať s ľahostajnosťou, s ospalosťou, so zbabelosťou neverných učeníkov.
Pravda je iba jedna: musíme byť vždy s Cirkvou, lebo iba ona má slová večného života. Ak je Cirkev napádaná, musíme za ňu bojovať. Musíme bojovať až do preliatia krvi a nasadiť všetky svoje zdroje energie, duše a inteligencie. Ak napriek tomu všetkému bude Cirkev naďalej utláčaná, musíme trpieť s Cirkvou ako svätý Ján Evanjelista pri úpätí kríža. Pritom buďme si istí, že milosrdný Ježiš nám ani na tomto, ani na budúcom svete neodoprie nádhernú odmenu byť svedkami Jeho božskej a najvyššej slávy.
Zdroj: «Legionário», São Paulo, N° 236, 21. marec 1937, atfp.it
