UNFPA je akronymom pre Populačný fond Spojených národov (United Nations Fund for Population Activities), ktorý vo wikipédii i na svojej webovej stránke je vykresľovaná ako bohumilá organizácia, ktorej na srdci leží hlavne právo všetkých na zdravý život s rovnými príležitosťami, zníženie materskej a kojeneckej úmrtnosti, zníženie násilia páchaného na ženách ako aj zaistiť každej žene právo na naplánovánie rodinného života, rozhodnutie o počtu detí či zabrániť nechceným tehotenstvám.
Aká bola skutočnosť?
Keď sa po druhej svetovej vojne začal zvyšovať počet obyvateľov rozvojových krajín, americké národné bezpečnostné inštitúcie (Pentagon, CIA, Federálna spravodajská služba (NSA) a Národná bezpečnostná rada (NSC)) – začali byť znepokojené. Počet obyvateľov bol a je dôležitým prvkom národnej moci a krajiny s rastúcou populáciou by nevyhnutne zvýšili svoju geopolitickú váhu. Preto sa tieto vládne inštitúcie rozhodli nenechať to tak a prikročiť k činom.
Washington sa pri presadzovaní svojej agendy mal spoliehať na externé agentúry a samotné najmenej rozvinuté krajiny. “Je dôležité, aby najmenej rozvinuté krajiny prevzali väčšiu iniciatívu v otázkach populácie na medzinárodných konferenciách a na domácej pôde…. Musíme pomôcť zabezpečiť, aby medzinárodné organizácie, ako je IBRD [skupina Svetovej banky]. WHO, UNDP, UNICEF a UNFPA, ako aj súkromné dobrovoľnícke organizácie, zohrávali aktívnu a pozitívnu úlohu pri podpore populačných programov.”
Starostlivo sa vytváralo zdanie medzinárodnej jednoty a konsenzu.
Pravdepodobne prvý “úspešný” program kontroly populácie sa uskutočnil v povojnovom vojnou zničenom Japonsku. Japonskí predstavitelia pokorne pristúpili na návrh, aby sa legalizovali potraty. Hoci sa verejne tvrdilo, že zdevastované japonské hospodárstvo nemôže uživiť viac ľudí, záujem Ameriky bol bojovať v ďalšej vojne – tentokrát v maternici. S výslekom musela byť spokojná, keďže pôrodnosť v nasledujúcich rokoch klesla o polovicu.
Washington pri presadzovaní svojej agendy mal maskovať túto studenú vojnu proti ľuďom ako vcelku nevinný program majúci za cieľ zlepšenie zdravia detí a matiek, pričom používal výrazy ako: “Máme na srdci len najlepšie záujmy vašich matiek a detí.” “Nesterilizujeme vaše ženy, aby sme im bránili mať deti, ale ich chránime pred nebezpečenstvom smrti pri pôrode.” Prejav maximálneho pokrytectva: tí, ktorým ide o zníženie počtu matiek a detí, sa radi vydávajú za ich ochrancov.
Dokumenty, ktoré UNFPA a iné agentúry na kontrolu populácie pripravujú pre verejnosť, bežne zabaľujú svoje plány do slov o “posilnení postavenia žien”, “udržateľnom rozvoji”. “bezpečnom materstve” či “reprodukčnom zdraví”.
Za nimi sa však skrýva neľudská maltuziánska predstava, že chudobu, hlad, choroby a znečistenie možno odstrániť odstránením chudobných, hoci znižovanie počtu narodených detí samo o sebe nerieši politické, vojenské, hospodárske ani environmentálne problémy, ako sa o tom snažia propagandisticky presviedčať milióny ľudí na Západe, ale naopak, často ich vytvára. Stačí sa pozrieť na súčasnú situáciu v Číńe, ktorej dlhoročná politika jedného dieťaťa je predmetom obdivu a uznania regulátorov populácie, hoci jej negatívne dopady sú dnes zrejmé aj politbyru Čínskej komunistickej strany.
Preľudnenie”. Myšlienky majú dôsledky
Čína je krajina, o ktorej sa UNFPA domnievalo, že je zúfalo preľudnená a na pokraji katastrofy. Bola to krajina, ktorá vyriešením svojho “populačného problému” mala zároveň zmierniť “populačný tlak” na celom svete.
Západom financované organizácie ako UNFPA, IPPF a ďalšie nielenže poskytovali Číne svoju nadšenú podporu, ale ukázalo sa, že základné myšlienky, na ktorých sa zakladá politika jedného dieťaťa, pochádzajú zo západnej “vedy”, presnejšie zo známej štúdie Rímskeho klubu z roku 1974, a počítačovej simulácie Limits to Growth, ktorú uskutočnila skupina systémových inžinierov z MIT, z ktorej vyplývalo, že ak bude rast populácie pokračovať, svet skončí približne v roku 2070. Autori nevideli “inú cestu k prežitiu” ako kontrolu populácie, ktorá je “jediným možným riešením” dilemy ľudstva. Závery knihy sa stali podnetom na propagandu, čo, ako sa ukázalo, bolo presne to, čo Rímsky klub chcel. Bola najatá firma na styk s verejnosťou, zorganizovaná tlačová konferencia a kniha bola vydaná s veľkými fanfárami.
Číňania to v tom čase nemohli vedieť, ale to, čo považovali za špičkovú systémovú analýzu, bolo vedeckým podvodom. Údaje boli neúplné a niekedy nepresné, jej metodika bola chybná a predpokladal – nesprávne -, že vedecký a technický pokrok sa zastaví. Slovami Juliana Simona: “Limity rastu boli takmer každým ekonómom, ktorý ich pozorne čítal alebo recenzoval v tlači, odsúdené ako hlúposť alebo podvod.”
Do diskusie sa zapojili aj ďalší experti, ktorí tvrdili, že pod ťarchou obrovského počtu obyvateľov Číny sa vraj rúca nielen jej ekológia, ale aj hospodárstvo. Rast populácie je údajne zodpovedný za všetky možné ekonomické neduhy od rastúcej nezamestnanosti a chudoby až po klesajúcu produktivitu práce a investície. Zdalo sa, že Čína čelí populačnej kríze obrovských rozmerov, ktorá, ak nebude pod kontrolou, zničí akúkoľvek nádej, že sa niekedy zaradí medzi rozvinuté krajiny.
Komunistická strana bola rada, že mohla zvaľovať vinu za všetky problémy a zaostalosť na “nadmerný počet obyvateľov”, pretože to odpútavalo pozornosť ľudí od jej vlastnej chybnej politiky v predchádzajúcich troch desaťročiach. Rast populácie sa stal v oficiálnej tlači univerzálnym zloduchom, ktorý bol obviňovaný zo všetkého, od poklesu produktivity práce až po pokles hospodárskeho rastu.
Ako ukazuje prípad Číny, skutočným nebezpečenstvom pre mužov, ženy a deti v rozvojovom svete nie je “preľudnenie”, ale skôr panikárska predstava o preľudnení.
V čom spočíval čínsky program?
Vo svojej najnásilnejšej fáze čínsky program vyžadoval, aby si všetky ženy s jedným dieťaťom nechali zaviesť vnútromaternicové teliesko z nehrdzavejúcej ocele odolné voči manipulácii; rodičia s viac ako dvoma deťmi boli sterilizovaní a všetky nepovolené tehotenstvá boli prerušené. Iba v roku 1983 bolo sterilizovaných 16 miliónov žien a viac ako 4 milióny mužov, 18 miliónom žien bolo zavedené vnútromaternicové teliesko a viac ako 14 miliónov žien podstúpilo interrupciu. Preto Organizácia Spojených národov v roku 1983 udelila prvú Populačnú cenu OSN (United Nations Population Award) Čínskej ľudovej republike “za najvýznamnejší príspevok k informovanosti o populačných otázkach”.
V 80. rokoch 20. storočia sa začali objavovať správy o nátlaku v Číne. Michele Vinková písala 30. novembra 1981 v denníku Wall Street Journal o ženách, ktoré boli “spútané, zviazané povrazmi alebo vložené do prasacích košov a prevážané na potratové kliniky. Christopher Wren na stránkach denníka The New York Times informoval, že tisíce čínskych žien boli “sústreďované na jedno miesto a nútené podstúpiť interrupciu”. Hovoril o “strážcoch, ktorí unášali tehotné ženy na uliciach a odvážali ich (niekedy spútané) na potratové kliniky” a o “potratených deťoch, ktoré … plakali, keď sa narodili”.20 Michael Weiskopf z denníka Washington Post v roku 1985 uverejnil sériu článkov o politike jedného dieťaťa, ktoré priblížili ľudské tragédie spojené s týmto programom.
Príležitostne sa môže stať, že dieťa unikne z pazúrov kliniky, kým sa nenarodí. Úradníci sú však pripravení aj na takýto prípad. Vo svojich taškách nosia “škrtiace pásky” podobné bielym plastovým páskam na zaväzovanie rúk, ktoré používajú policajné oddelenia v Spojených štátoch ako putá. Toto “škrtidlo” sa jednoducho nasadí na mäkký krk živého dieťaťa a pevne sa zovrie. Dieťa potom bezmocne máva nožičkami a ručičkami a v priebehu asi piatich minút bolestivo umiera na uškrtenie, zvyčajne pred očami úbohej matky, ako “lekciu poslušnosti strane a želaniam štátu”.
Smutné malé mŕtvolky, ktoré sú výsledkom tohto pro-potratového mäsiarstva, málokedy prídu nazmar; bežne sa hádžu komunálnym prasatám, ktoré ich radostne trhajú a žerú.
Na chvíľu si predstavte, že ste novorodenec, ktorý vychádza z tepla a bezpečia matkinho lona. Predstavte si, že namiesto toho, aby vás matka držala v milujúcom náručí, niekto vás chytí, zadusí váš život a vaše rozbité, mŕtve telíčko hodí zvieratám ako odpad.
Steven W. Mosher zdokumentoval prípady, keď matka porodila dvojčatá a potom bola okamžite postavená pred neľudskú “Sofiinu voľbu”, keď sa jej úradníci pýtali, ktoré dvojča si chce nechať. Druhé dvojča bolo na mieste popravené.
Spôsby dosahovania cieľov na celoštátnej úrovni.
Čína v snahe “kontrolovať reprodukciu v rámci štátneho plánu stanovovala každoročne limit povolených pôrodov v súlade s politikou “jeden pár, jedno dieťa”. Každý rok sa úradníci na každej jednej administratívnej úrovni písomne zaväzovali, že budú plniť stanovené ciele a kvóty. Kto ich splnil, dostal verejnú pochvalu a peňažné odmeny a mohol postupovať. Kto to nezvládol, bol verejne karhaný a pokutovaný a dokonca degradovaný. Splnenie cieľov teda rozhodovalo o kariére, alebo o jej ukončení.
Išlo o kombináciou úplatkov, hrozieb a trestov. Tým, ktorí súhlasili s politikou jedného dieťaťa, sa sľubovalo, že ich deti budú mať prednostný prístup k očkovaniu, vzdelaniu a zamestnaniu. Tým, ktorí porušujú pravidlá, sa tieto výhody nielen odopierajú, ale navyše sa im hrozí mimoriadne vysokými pokutami. Podľa predpisov prijatých v roku 1991 v samospráve Pekingu sa pokuty za narodenie druhého dieťaťa pohybujú od 5 000 do 50 000 jüanov a za narodenie tretieho dieťaťa od 20 000 do 100 000 jüanov. Vzhľadom na to, že priemerná vidiecka rodina zarába menej ako 1 000 jüanov ročne, pokuty v takejto výške sa zdajú byť neprimerane vysoké, kým si neuvedomíme, že ich skutočným cieľom je odradiť páry od neplánovaného tehotenstva a dotlačiť ich k interrupcie. Pokuty sú zámerne tak vysoké, že sú pre mnohých prakticky nezaplatiteľné.
Taktiky skupinového nátlaku
V mestách, kde sa taktiež prísne presadzovala politika jedného dieťaťa, sa pracovníkom v podniku, továrni alebo oddelení odopierali prémie, odmeny, a akékoľvek iné výhody, ak mal čo i len jeden z nich neoprávnene narodené dieťa. Ženy, ktoré otehotneli mimo plánu, boli okamžite ostrakizované svojimi kolegami a vystavené obrovskému tlaku, aby potratili.
Táto nátlaková taktika čínskych skupín sa veľmi účinne využívala aj inde. Napríklad v Indii bol niektorým dedinám odopretý prístup k zavlažovacej vode za dotované ceny, kým nedosiahli požadovaný počet sterilizácií. Ďalšej dedine bola prisľúbená nová dedinská studňa, ak 100 % oprávnených párov” podstúpi sterilizáciu: Po vykonaní poslednej vazektómie bola studňa vykopaná.
Dlhodobá antikoncepcia/sterilizácia
Od začiatku politiky jedného dieťaťa sa čínske úrady riadili jediným nepružným pravidlom: Sterilizovať alebo implantovať vnútromaternicové teliesko žene po narodení prvého dieťaťa: určite sterilizovať po narodení druhého dieťaťa. “Výhoda” takýchto metód pre čínskych úradníkov zodpovedných za plánovanie rodiny je zrejmá: už nemusia neustále sledovať všetky ženy v plodnom veku, či sa nepokúšajú o nepovolené tehotenstvo alebo ho nezatajujú. Ak si žena sama odstránila vnútromaternicové teliesko, to definované ako trestný čin.
Úspech strategickej propagandy
Mnohí inak vzdelaní Číňania verili komunistickej strane, že hlavným problémom Číny je príliš veľa ľudí (a nie napríklad absencia demokratickej vlády, obrovská korupcia úradov, nedostatok právneho štátu, neisté vlastnícke práva atď.)
Číňanom sa neustále opakovalo, že demografická situácia v krajine je “pochmúrna”, že hospodársky pokrok je ohrozený a že dokonca aj zásobovanie potravinami je v dôsledku nadmerného rastu populácie vážne ohrozené. Vládna propagandistická mašinéria nielenže chrlila tvrdenia, že kontrola populácie je nevyhnutná pre ďalší hospodársky rozvoj Číny v dlhodobom horizonte, ale trvala na tom, že aj nesplnenie súčasných cieľov bude znamenať sociálnu a hospodársku skazu pre celú krajinu.
Zrušenie politiky jedného dieťaťa. Koniec dobrý všetko dobré?
Čína v januári 2016 zrušila desaťročia trvajúcu politiku jedného dieťaťa a nahradila ju limitom dvoch detí, ktorý však neviedol k trvalému nárastu pôrodnosti. V roku 2020 bola miera pôrodnosti v Číne 1,3 dieťaťa na ženu, čo je pod úrovňou 2,1 dieťaťa na reprodukciu, ktorá je potrebná na stabilnú populáciu.
V máji 2021, po tom, čo údaje zo sčítania ľudu ukázali prudký pokles pôrodnosti, oznámila že umožní párom mať až tri deti. Potratenie vyše štyristo miliónov detí a demografické zmeny spôsobené čiastočne politikou jedného dieťaťa však budú mať ďalekosiahle psychologické, sociálne a hospodárske dôsledky nielen v Číne, ale aj na celosvetovej úrovni. Znížená pôrodnosť v kombinácii s čoraz viac starnúcou populáciou povedie k zvyšovaniu pomeru závislosti medzi pracujúcimi a dôchodcami, ako aj k znižovaniu ponuky pracovnej sily a iným problémom.
