Panuje všeobecne rozšírený názor, že filozofia je pramálo užitočná. Pritom z nedostatočného rozlišovania medzi zdanlivo teoretickými pojmami vyplývajú antropologické a spoločenské problémy.
Mnohí sú presvedčení, že filozofia nemá veľký zmysel. Pritom mnohé biedy v prístupe k sociálnym problémom a najmä k antropologickým a rodovým otázkam vyplývajú z nedostatočného alebo chybného filozofického prístupu.
Aj keď tí, ktorí sa týchto chýb dopúšťajú, si to neuvedomujú, pretože akousi nepostrehnuteľnou osmózou si osvojili rozšírený spôsob myslenia, ktorý pôvodný filozofický omyl rozriedil na kvapky užívané každý deň pred jedlom a po jedle.
Veľmi aktuálnym príkladom sú pojmy podstata (essentia) a existencia, medzi ktorými klasická a kresťanská filozofia vždycky rozlišovala, zatiaľ čo dnes, najmä keď je reč o pohlaví, homosexualizme a transsexualizme, sa medzi nimi už nerozlišuje a podstata sa stotožňuje s existenciou.
Stalo sa to napríklad nedávno, keď noviny Avvenire vydávané Talianskou biskupskou konferenciou v texte Luciana Moia tvrdili, že “sexuálna orientácia, ak je hlboko zakorenená, je konštitutívnou súčasťou osobnosti jednotlivca”.
Tvrdil tak, že homosexuálna orientácia, a teda aj všetky ostatné sexuálne orientácie, ktoré sa dnes objavujú ako huby po daždi, už len preto, že súvisí s existenciou, sa stáva konštitutívnou súčasťou podstaty osoby, takže homosexuálne sklony sú vraj podstatnou zložkou bytia človeka, prirodzenou dispozíciou či inklináciou.
Tento postoj je neudržateľný, pretože to, čo patrí k podstate človeka, musí byť vlastné všetkým ľuďom, nie iba niektorým z nich. Podstatný znak nemôže byť akcidentálny čiže nepodstatný, súvisiaci s okolnosťami, ako je tomu v existenciálnom rozmere.
Homosexuálny sklon totiž majú iba niektorí, a preto jeho chrakter je príležitostný súvisiaci s konkrétnymi situáciami, nemá charakter univerzálnosti, ako je to v prípade iných ľudských vlastností, napríklad inteligencie alebo slobody, ktoré sú esenciálne.
Voči tomu by sa dalo namietať tým, že z pohľadu osôb s homosexuálnou tendenciou aj heterosexuálnu orientáciu nemajú všetci a teda nie je univerzálna. A tu chýba metafyzický pohľad, ktorý odhaľuje podstatu. Je to ako keby sme povedali, že kto je v kóme, nie je inteligentný, že ten, kto je vo väzení, už nie je slobodný, že ten, kto má homosexuálnu orientáciu, nie je heterosexuálny.
Na existenciálnej úrovni je to pravda, ale na úrovni podstaty nie je, pretože kto je v kóme, je naďalej ako bytosť obdarená inteligenciou, kto je vo väzení, je naďalej bytostne slobodný a homosexuál je tiež bytostne heterosexuálny, len sa mu do cesty postavila nejaká neprirodzená prekážka, ktorá mu spôsobila ťažkosti a zabránila, aby po prvom dejstve nastúpilo dejstvo druhé.
Ak sa stratí rozdiel medzi podstatou a existenciou, potom existencia bude rozhodovat o tom čo je človek a kto je človek. Vtedy sa všetky existenciálne situácie budú považovať za v plnej miere ľudské, bez akýchkoľvek kritérií.
Biskup José Ignacio Munilla sa pokúsil napraviť tento omyl počas Svetového dňa mládeže v Lisabone. V katechéze k mladým ľuďom, ktorá vyvolala široký ohlas, povedal, že “Boh nás stvoril dobre. Boh nerobí chyby. Nikto sa nenarodil v nesprávnom tele”. Mal na mysli podstatu, ktorá sa u človeka týka duše a tela, hovoril o “bytostnom tele”, a nie o “existenciálnom tele”. Keď sa teda medzi nimi objaví nezrovnalosť, človek sa musí usilovať pracovať na náprave existenciálneho tela, aby bolo v súlade s esenciálnym telom.
Z toho vyplýva správny morálny prístup k homosexualite alebo transgenderizmu, v prípade ktorých je dnes tendencia postupovať opačným smerom a za esenciálne telo považovať telo existenciálne. Výraz “Nikto sa nerodí v nesprávnom tele” by sme mohli chápať ako jeden z výrazov “Boh nás miluje takých, akí sme”: ak ste homosexuál, znamená to, že Boh vás takto stvoril, a preto chce, aby ste takí boli. Tohto omylu sa dopúšťame, keď zabudneme na súvislosť s podstatou, ale okamžite sa napraví, ak začneme rozlišovať medzi podstatou a existenciou.
Jean Paul Sartre napísal, že “existencia predchádza esenciu” (v knihe Existencializmus je humanizmus, 1946).
Cornelio Fabro mu v roku 1952 v knihe Medzi Kierkegaardom a Marxom odpovedal, že “existencii musí predchádzať esencia”. Esenciálny človek má svoje potreby, ktorým sa má existenciálny človek prispôsobiť, a nie naopak.
Samozrejme, ak neexistuje žiadna podstata (essentia) , neexistujú ani normy, a preto si človek môže namýšľať, že je úplne slobodný, ale táto sloboda je redukovaná– podľa Fabra – “na vnímanie vonkajšieho tlaku v danom okamihu aktuálneho javu “.
Čo sa stane, ak ignorujeme podstatu? To, čo sme videli v prípade genderu, sa rozšíri na všetky dimenzie života: “Ak už neexistujú podstaty, existujú iba existencie, ktorými hýbe čas a strháva ich so sebou. To, čo sa deje v každom okamihu, je tiež pravdivé a dobré, celé bytie sa redukuje na čas. Keďže však čas plynie, bytie sa redukuje na ničotu”.
Preklad z lanuovabq.it
