Pápež František 10. októbra 2021 vyhlásil Synodu o synodalite, ktorá by mala trvať do októbra roku 2024, čiže rovnako ako Druhý vatikánsky koncil. Jej dopad – pokiaľ nedôjde k nejakému „zásahu zhora“ – však bude oveľa oveľa výraznejší.
Téma synody sa spočiatku zdala byť abstraktná a nudná, takže nevzbudila väčší záujem zo strany veriacich, čiže Božieho ľudu. Mimoriadny záujem však prejavili „revolucionári“, ktorí zavetrili veľkú príležitosť. Unikátnosť Synody o synodalite má spočívať v tom, že na rozdiel od doterajších „tradičných“ synod, ktoré boli určené výlučne pre biskupov ako nástupcov apoštolov, učiteľov viery a pastierov, jej účastníkmi majú byť všetci pokrstení, čiže aj príslušníci iných cirkví, vrátane tých, ktorí zanechali praktizovanie viery, ba aj ľudí z iných náboženských tradícií, ale aj ateistov! Netreba byť teológom, ani odborníkom na dejiny Cirkvi, aby človek prišiel k záveru, že takto novátorsky interpretovaná kategória Božieho ľudu je jednoducho falošná.
Synoda o synodalite je totiž udalosť, ktorá hodlá zásadne zmeniť život Katolíckej cirkvi, zásadne zmeniť dvetisícročnú inštitúciu, čo nie je malá vec.. 20. júna bol zverejnený zatiaľ posledný synodálny dokumentu Instrumentum laboris, ktorý by mal byť základom pre diskusiu na synode v októbri 2023 v Ríme. Nech sa na to dívame z ktoréhokoľvek uhla pohľadu, obsahuje celý rad neuveriteľne revolučných bodov, ktoré majú potenciál zásadne prebudovať Cirkev.
Synodálna cirkev = cirkev všetkých pokrstených?
Doteraz Katolícka cirkev z jasných dôvodov nezahŕňala pokrstených baptistov, pravoslávnych protestantov či evanjelikálov (veď o to ani nestáli). Podľa bodu 24 Instrumentum laboris však z tohto dôvodu Cirkev nebola počas uplynulých storočí „autenticky synodálna“. Synoda v bode 24 pracovného dokumentu jej ponúka šancu na „reparát“:
Bod 24: Synodálna cirkev je cirkvou stretnutia a dialógu. (…) V súlade s magistériom Druhého vatikánskeho koncilu sa všade prejavuje snaha o prehĺbenie ekumenickej cesty. Autenticky synodálna Cirkev nemôže nezahŕňať všetkých pokrstených.
Synoda o synodalite za pontifikátu pápeža Františka vo svojich oficiálnych synodálnych dokumentoch prijíma túto čudnú ekleziológiu, podľa ktorej autentická Cirkev musí prijímať všetkých pokrstených, ktorí sa vôbec nemusia stať katolíkmi, čiže vôbec nemusia veriť všetko, v čo verí Katolícka cirkev.
Prečo? Pretože novo chápaná synodálna jednota si vytýčila heslo: Jednota v rozmanitosti, čo zhodou okolností je aj heslom Európskej únie.
Nejde tu o rozmanitosť vo forme rôznych liturgických tradícií, obradov, zvykov, jazykov a pod., ale o čosi iné: O rozmanitosť morálnu a doktrinálnu. Na európskom synodálnom stretnutí v Prahe vo februári 2023, keď sa konštituoval európsky synodálny orgán zložený z biskupov a laikov, bol prijatý tento princíp Cirkvi v rozmanitosti. Prijali ho preto, lebo – nevedeli sa dohodnúť.
Belgičania, Rakúšania Nemci, Švajčiari, Íri, Angličania, niektorí Taliani, Španieli a ďalší hovorilik: Chceme diakonát pre ženy, požehnávanie homosexuálnych párov, tretie pohlavie, atď. Poliaci, Slováci, Maďari a ďalší to však odmietli. Bol teda prijatý kompromis: Jednota v rozmanitosti.
Cirkev je radikálne inkluzívna
Podľa tohto dokumentu Synodálna cirkev je otvorená, priateľská a inkluzívna. (…) Radikálnou výzvou je teda spoločne synodálne budovať príťažlivú Cirkev, v ktorej sa všetci cítia vítaní.
Jedna z otázok v pracovnom dokumente, nad ktorou treba uvažovať znie: Aké konkrétne kroky sú potrebné vo svetle posynodálnej apoštolskej exhortácie Amoris laetitia na prijatie tých, ktorí sa cítia vylúčení z Cirkvi kvôli svojmu statusu alebo sexualite (napríklad znovuzosobášení rozvedení, ľudia v polygamných manželstvách, LGBTQ+ ľudia atď.)?
V poslednom čase sa výraz “Cirkev, ktorá nikoho nevylučuje” snaží prezentovať ako hlavná vizitka Katolíckej cirkvi. Podľa tejto vízie môžu byť v Cirkvi tak zbožní katolíci, ktorí pravidelne chodia na spoveď a prijímanie, ako aj tí, ktorí na spoveď z princípu nechodia, ako napríklad katolíci v Nemecku.
V takejto Cirkvi, ktorá nikoho nevylučuje, sa určite dobre cítia politici, ktorí podporujú umelé potraty a pristupujú k sviatostiam. V takejto Cirkvi sa dobre cítia aj pastieri, ktorí týmto politikom udeľujú sviatosti. Cirkev, ktorá “nikoho nevylučuje”, je pohostinná aj voči všetkým mimomanželským vzťahom, ktoré “chcú kráčať po ceste viery”…
Takáto Cirkev sa tvári veľmi prívetivo a usmieva sa na každého, ale… nie je to naša Katolícka cirkev! Podobná prax bola charakteristická aj pre prvotnú Cirkev. Ten, kto nevyznával vieru hlásanú Cirkvou alebo nežil životom Cirkvi, bol vylúčený z cirkevného spoločenstva. Apoštol národov nevidel v tom problém, ba nástojil na tom, aby boli vylúčení z Cirkvi tí, ktorí odmietli vieru:
Toto prikázanie ti zverujem, syn môj Timotej, podľa predošlých proroctiev o tebe, aby si nimi posilnený bojoval dobrý boj, aby si mal vieru a dobré svedomie, ktoré niektorí odvrhli a stroskotali vo viere. K nim patrí Hymeneus a Alexander, ktorých som vydal satanovi, aby sa odučili rúhať. (1 Tim 1, 18 – 20).
Vieme si predstaviť takéto napomenutie v dnešnej dobe? Predstavme si list rímskeho biskupa, ktorý píše veriacim Katolíckej cirkvi: „Biskupov Nemecka a Belgicka som vydal satanovi, aby sa odučili rúhať“?
Takáto bola prax „rigidnej“ prvotnej Cirkvi. Pápež Kalixt I. (217 – 222) považoval exkomunikáciu za najprísnejší trest a nerozlišoval medzi druhmi exkomunikácie. Vylúčenie zo spoločenstva bolo trestom za veľké a verejne známe previnenia, napr. zrieknutie sa viery, vražda, zhýralosť.
Podľa učenia Cirkvi, ako ho vyjadril Lyonský koncil I (1245), exkomunikácia je liečebný trest zameraný na nápravu previnilca, a nie na jeho definitívne vylúčenie. Z toho vyplýva, že Cirkev sa usilovala predovšetkým o obrátenie páchateľa a ochranu spoločenského poriadku.
Neuplatňovanie takéhoto vylúčenia v prípadoch verejného odpadnutia od viery a mravov, ktoré môžeme pozorovať v mnohých krajinách, vnáša zmätok medzi veriacich. Predstavme si mladého muža s homosexuálnymi sklonmi, ktorý sa však snaží s tým bojovať, aby si uchoval čistotu, hoci občas zapochybuje, či Cirkev naozaj správne posudzuje fenomén homosexuality, keď svet predsa hovorí niečo iné. Jedného dňa mu si však prečíta správu, že belgickí biskupi jednomyseľne schválili liturgiu požehnávania homosexuálnych párov… Neotrasie to jeho vierou? Kto bude zodpovedný za jeho spásu?
Alebo si predstavme mladú tehotnú ženu, ktorej poradia, aby išla na potrat, ale ona váha, bojuje so svojimi pochybnosťami… Jedného dňa uvidí Joea Bidena (zástancu potratov), ako sa chváli, že je dobrý katolík…
alebo pani Nancy Pelosiovú (deklarovanú zástankyňu zabíjania nenarodených detí v lone matiek) ako prijíma sväté prijímanie…
A táto žena potom dospeje k záveru, že potrat zrejme nie je až taký hrozný čin. Kto sa bude zodpovedať za spásu tejto osoby?
Napokon, mnohí ľudia opúšťajú Cirkev, pretože v nej nevidia nič, čo ju výrazne odlišovalo od sveta. Kto sa bude zodpovedať za spásu tých, ktorých zožierajú duchovné metastázy?
Ak synodalita viac zodpovedá povahe Cirkvi než hierarchické usporiadanie, znamená to, že sa Cirkev doteraz mýlila?
Katowický arcibiskup Adrian Galbasa, vedúca synodálna osobnosť v Poľsku v jednom rozhovore vyzdvihol citát pápeža Františka, že „synodalita, ako ju chápe Druhý vatikánsky koncil, viac zodpovedá povahe Cirkvi ako feudálne praktizovaná hierarchia“.
Táto myšlienka, ktorá sa v prejavoch Svätého Otca i synodálnych predstaviteľov opakuje v rôznych obmenách, pretože priam ideálne vystihuje celú ideu synodality, akoby vyjadrovala očakávanie, že až teraz konečne začneme žiť podstatu Cirkvi, ktorá doteraz bola „feudálna a hierarchická“ napriek tomu, že synodalita je podľa synodálnych dokumentov konštitutívnym rozmerom, čiže niečím podstatným, nevyhnutným pre Cirkev.
Ak tomu doteraz Cirkev nevenovala pozornosť, vyplýva z toho, že sa Cirkev 2000 rokov mýlila? Vyplýva z toho, že až teraz objavuje pravdu?
Máme sa ospravedlňovať, že v minulosti sme nežili synodalitu?
Bod 23: Ako počúvajúca cirkev, synodálna cirkev, chce byť pokorná a vie, že musí prosiť o odpustenie a má čo učiť. V niektorých dokumentoch zozbieraných počas prvej fázy sa konštatovalo, že synodálna cesta je nevyhnutne kajúcna, pričom sa uznáva, že sme nie vždy žili v súlade s konštitutívnym synodálnym rozmerom cirkevného spoločenstva.
Čiže ospravedlňujeme sa, že v minulosti sme nežili synodalitu, hoci ju ani dnes ešte nevieme presne vysvetliť. Vieme, že máme byť synodálni, ale nevieme, čo to je, azda to matne tušíme. Vieme jedno, že v minulosti synodalita nebola, a to bolo zlé. Teraz synodalita bude a to bude dobré.
Dokument viackrát cituje slová pápeža Františka o tom, že Cirkev musí byť synodálna, hoco to bližšie nevysvetlil, čo to znamená, rovnako ako nevysvetlil, prečo musí byť synodálna. To, čo sa zdá byť o tejto synode o synodalite isté, je to, že má ísť o radikálny rozchod s minulosťou. Dobré bude všetko, čo bude mať synodálnu nálepku, všetko, čo sa bude odlišovať od toho, čo bolo v minulosti.
Synodálna liturgia?
Ďalším prvkom synodality, má byť synodálna liturgia. V synodálnom dokumente sa môžeme dočítať, že liturgická rozmanitosť, je niečo dobré a prospešné, veľká hodnota pre Cirkev.
Rôzne diecézy, biskupské konferencie, kontinentálne zhromaždenia vyjadrili túžbu, aby sa v procese trvalej inkulturácie mohol nanovo formovať život spoločenstva a najmä liturgia v súlade s miestnymi kultúrami.
Táto rozmanitosť však v žiadnom prípade nezahŕňa tridentskú omšu. Prečo? Pretože tridentská omša pripomína Cirkev, aká bola. Trvalá inkulturácia v prípade Latinskej Ameriky je napríklad amazonská liturgia, v prípade Strednej Ameriky je to mayská liturgia a v prípade nemecko-európskej synodálnej liturgie je to homosexuálna liturgia.
Prehodnotenie úlohy rímskeho biskupa?
V tomto dokumente sa hovorí, že je potrebné prehodnotiť, začať diskusiu o vývoji úlohy rímskeho biskupa a o vykonávaní primátu v synodálnej Cirkvi. To znamená, že primát sa má vykonávať inak – synodálne. Čo to znamená? V dokumente je to pomerne dobre vysvetlené.
Ide o rozptýlenie či atomizáciu doktrinálnej zodpovednosti v Cirkvi. Aby to už nebolo tak, že doktrinálnu zodpovednosť má iba pápež alebo úrady rímskej kúrie, ale aby doktrinálnu zodpovednosť mali rôzne synodálne zhromaždenia. Mohli by to byť buď biskupské konferencie, rôzne medzinárodné orgány, alebo, na čo dokument upriamuje pozornosť, tzv. kontinentálne orgány.
Revolučná je aj skutočnosť, že o tom všetkom majú rozhodovať nielen biskupi, ale aj laici!.
V synodálnom dokumente sa dokonca píše, že treba zvážiť, či takéto kolegiálno-synodálne rozhodnutie nemá zaväzovať pápeža, aby ho prijal a schválil. To by síce bolo rozvrátenie cirkevného poriadku, ale médiá a svet by tomu určite nadšene tlieskali.
