“Ničiť slová je krásna vec!” zvolal Syme, postava zo slávneho románu Georgea Orwella 1984. Išlo o Newspeak, nový jazyk vytvorený totalitným štátom s cieľom manipulovať mysle občanov.
Každá revolúcia manipulovala s jazykom, aby zastrela realitu a prispôsobila ju svojej konkrétnej ideológii. Keď Lenin v roku 1919 v inauguračnom prejave Tretej internacionály navrhol “demokratický mier”, bolo jasné, že nemá na mysli kresťanský tranquillitas ordinis, ale diktatúru proletariátu, teda jej presný opak.
V súvislosti s kultúrnou revolúciou, ktorá v súčasnosti prebieha – štvrtá revolúcia podľa známej schémy Plinia Corrêa de Oliveiru – dosahuje tento druh jazykovej manipulácie svoj vrchol. Antikoncepcia sa prezentuje ako “kontrola vlastného tela“; zo zabitia nenarodeného dieťaťa sa stáva „prerušením tehotenstva“; vrahovia nenarodených sa jednoducho nazývajú “pro-choice“; a homosexuáli sa menia na “gejov”, čiže v pôvodom význame anglického slova „veselých“ či „rozjasaných“.
To všetko je jazyk, ktorý zďaleka nie je morálne neutrálny, ale vedie k hriechu tým, že ho predstavuje v priaznivom svetle.
S takzvanou teóriou gender bol prekročený nový míľnik. Táto teória popiera prirodzenú dichotómiu muž/žena a nahrádza ju nekonečným počtom mnohotvárnych “sexuálnych orientácií”. Niektorí vedci identifikovali viac ako päťdesiat “pohlaví” a v súčasnosti je dokonca moderné vyhlasovať sa za osobu gender fluid, t. j. bez definovaného pohlavia.
Teória gender popiera existenciu sexuálnej identity založenej na prirodzenosti. Tá by bola výsledkom kultúrnej, sociálnej a jazykovej podmienenosti, ktorá je podľa definície premenlivá. Tvrdí sa teda, že nič – teda ani príroda – nie je objektívne, ale človek s ním môže manipulovať podľa svojej vôle, čím sa stáva demiurgom, ktorý sa neriadi rozumom, ale nespútanými vášňami. Sexualita, polymorfne oslobodená podľa subjektívnych chúťok a nezávislá ani od prirodzených zákonov, sa tak stáva hybnou silou postmodernej spoločnosti.
Teória gender popiera existenciu sexuálnej identity založenej na prirodzenosti. Tá by bola výsledkom kultúrnej, sociálnej a jazykovej podmienenosti, ktorá je podľa definície premenlivá. Tvrdí sa teda, že nič – teda ani príroda – nie je objektívne, ale človek s ním môže manipulovať podľa svojej vôle, čím sa stáva demiurgom, ktorý sa neriadi rozumom, ale nespútanými vášňami. Sexualita, polymorfne oslobodená podľa subjektívnych chúťok a nezávislá ani od prirodzených zákonov, sa tak stáva hybnou silou postmodernej spoločnosti.
Tu už nemáme do činenia s púhou dekonštrukciou jazyka, ale s pokusom prevrátiť Bohom stvorenú prirodzenosť, čo podľa nášho názoru predstavuje nový krok v revolučnom procese, začiatok piatej revolúcie.
Egalitarizmus: prameň revolučného procesu
To, čo definuje revolučný proces dechristianizácie, ktorý od konca stredoveku pustoší kresťanskú civilizáciu, je egalitarizmus s jeho nevyhnutným dôsledkom, liberalizmom.
Protestantizmus sa usiloval o rovnosť v náboženskej oblasti, pričom popieral autoritu pápeža a v mnohých sektách aj autoritu biskupov a kňazov. Francúzska revolúcia preniesla tieto egalitárske princípy do politickej sféry a poprela autoritu kráľa a šľachty. Komunizmus bojoval proti poslednej zostávajúcej nerovnosti, ekonomickej nerovnosti, prostredníctvom zrušenia súkromného vlastníctva.
Zostávalo však zničiť poslednú hierarchiu, hierarchiu in interiore hominis, pre ktorú viera osvetľuje inteligenciu, ktorá riadi vôľu, ktorá ovláda citlivosť. To je úloha kultúrnej revolúcie, ktorá sa začala v búrlivých dvadsiatych rokoch a svoj vrchol mala v parížskom máji ’68. Hovorí sa o “revolúcii v spôsoboch bytia”, o “totálnej revolúcii”, o “oslobodení”, čo v skutočnosti znamená tyraniu vášní nad akoukoľvek intelektuálnou, morálnou, sociálnou alebo kultúrnou zdržanlivosťou.
Jadrom tejto revolúcie je tzv. sexuálne oslobodenie. Hlása rozklad doteraz prevládajúcej morálky a slobodu “mať sex” s kým chcete, kde chcete a ako chcete. Táto revolúcia, pôvodne chápaná ako slobodný sex medzi mužmi a ženami, sa čoraz viac vyvíjala do šírenia homosexuality a v poslednom čase aj pansexuality.
Nič nemôže byť logickejšie. Pre extrémistov je genitálny sex stále “utláčajúci” v tom, že sa vykonáva spôsobmi vymedzenými našou prirodzenou morfológiou. Preto hlásajú, že ľudské bytosti sa musia “oslobodiť” aj od svojej morfológie a prežívať svoju zmyselnosť každým vláknom, každým pórom, každou možnou fantáziou. To vedie k akejsi verzii toho, čo Freud nazval “perverzným polymorfizmom”.
Ničenie prirodzenosti
Tento druh pan-senzuality však naráža na neprekonateľnú prekážku: objektivitu reality, inými slovami prírody. Rozdiel medzi mužom a ženou vychádza zo samotnej prírody.
Stúpenci rodovej teórie sú ďaleko od toho, aby sa podriadili prírodným zákonom, a popierajú, že rozdiel medzi pohlaviami, s následným rozdielom v správaní medzi mužmi a ženami, je objektívny. Aby túto absurditu presadili, tvrdia, že realita ako objektivita neexistuje, všetko je subjektívne interpretovateľné, prepisovateľné a premenovateľné podľa ľubovôle. To už nie je “slabé myslenie”. Tu sa stretávame s vyhlásením fantázie za pravidlo správania.
To, čo klinicky definuje šialenstvo, je práve nesúlad intelektu s realitou a následné vymýšľanie vnútorného sveta, ktorý už nekorešponduje s vonkajším.
Stúpenci rodovej teórie chcú zničiť prirodzený zákon, ktorý nie je nič iné ako božský zákon vrytý do prírody. Snažia sa rozvrátiť najvnútornejšiu štruktúru prírody, v ktorej sa človek začína správať ako Boh a sníva o novom stvorení, ktoré by protikladom stvoreniu, ktoré Boh stvoril.
Nikdy predtým nedosiahlo satanovo non serviam takú radikálnosť. Doteraz – napriek svojej deštruktívnosti – všetky revolúcie rešpektovali prírodné zákony. Tu máme do činenia s najmohutnejšou revolúciou všetkých čias.
Zostup do ničoty
“Genitálny človek sa musí premeniť na perverzného polymorfa, schopného prežívať svet všetkými zmyslami a všetkými pórmi,” píše Daniel Bell pri analýze tejto revolúcie[1]. Po prekonaní genitality sa prekonáva rozdiel medzi pohlaviami a rodí sa androgýnna bytosť. Vzniká “nový Adam”, alebo skôr sa znovuzrodí prvotný Adam, androgýnny faun z ezoterickej mytológie. Prvotný hriech (t. j. podľa nich potlačenie Erosu) je vykúpený a Dejiny, ktoré sa vracajú k svojim počiatkom, sa končia.
Norman Brown, zvestovateľ tohto nového sveta, hovorí o “triumfe Dionýza, šialeného boha, ktorý prichádza vyslobodiť zajatcov”[2]. Je to triumf šialenstva, jediný spôsob, ako sa definitívne oslobodiť od Boha. Niektorí postmoderní teológovia navrhujú, aby v tomto bode bolo stvorenie znovu pohltené “kozmickým Kristom”, v konečnej syntéze, “Plerome”, o ktorej hovoril Teilhard de Chardin, a vzniklo by “mystické telo dionýzovského Krista“[3]. Čo však bude mimo takéhoto mystického tela? Bell hovorí: “Za mystickým telom je ničota”.
A tak odteraz, keďže ničota je konečným horizontom, jedinou činnosťou, ktorá má zmysel, je podnecovanie rozpadu všetkých vecí, vrátane samotného ja, prostredníctvom telesnej pan-senzuálnosi a delíria snov. Moderna sa doteraz riadila myšlienkou Aufheben, konštrukciou racionálneho nadčloveka v rámci dokonalej civilizácie. Teraz ide o to, aby tento vzostupný impulz nahradil Niedergang, zostup do ničoty.
Po dobytí všetkého by mal diabol spáchať samovraždu, aby vymazal poslednú stopu Božieho diela vo vesmíre: seba samého.
Poznámky
[1] Daniel Bell, Beyond Modernism. In: Beyond Self. The Winding Passage Essays and Sociological Journeys, Cambridge, ABT Books 1967, s. 295.
[2] Citované v id, s. 296.
[3] Tamže.
Preklad z atftp.it
