Patriarcha arménskej katolíckej cirkvi Rafael Bedros XXI Minasian v rozhovore pre tlačovú agentúru SIR Talianskej biskupskej konferencie už po niekoľkýkrát bije na poplach v súvislosti s tým, čo sa deje okolo Lačinského koridoru, malého kúta krajiny na južnom Kaukaze, ktorý je jediným pozemným spojením medzi Náhorným Karabachom a Arménskou republikou. Od decembra 2022 je koridor fakticky blokovaný Azerbajdžanom, v dôsledku čoho je 120 000 Arménov vrátane 30 000 detí čoraz viac izolovaných, bez potravín, liekov a paliva.
Na území, na ktoré nikto nevstupuje a nikto ho neopúšťa, je humanitárna situácia na historickom minime. Tragédia, v súvislosti s ktorou pápež opakovane vyjadril svoje znepokojenie a vyzval na mierové riešenie pre dobro ľudí. Minassian vyzýva všetkých, ktorí sa podieľajú na ochrane ľudských práv, aby svoje vyhlásenia premenili na činy, pretože „prebieha nová genocída“!
„Sľúbili, že cesta zostane otvorená, a namiesto toho zostáva koridor už osem mesiacov obkľúčený a zablokovaný. Je to zločin, zločin proti ľudskosti.Sú tam deti, starí, chorí, hladní ľudia. A tvárou v tvár tomuto scenáru beznádeje nikto nič nerobí. Prinajmenšom treba vyhlásiť, že sa odohráva nová genocída,” hovorí Minassian, ktorý sa obracia na veľmoci, Európu, Spojené štáty, Rusko, „svedkov genocídy 21. storočia,“ ktorí však „nerobia nič,“ presne tak, ako to bolo v roku 1915, a pripomína, že vtedy „boli svedkami toho, čo sa dialo, veľvyslanci z celého sveta, ale neurobili nič, aby genocídu zastavili.
Dnes sa história opakuje. Bol predložený mierový pakt, ktorý sa však nedodržiava. Sme otvorení mieru, ale bez podmienok a bez nespravodlivosti.“
“Už 230 dní sa nad Arcachom či Náhorným Karabachom, etnickou arménskou autonómnou oblasťou, vznáša humanitárna kríza. Svet si to zatiaľ nevšimol, ale prečo by mal?”. Spravodlivá otázka, ktorú tento týždeň uverejnil Newsweek.
Kresťanské, pokojné a demokratické obyvateľstvo – vrátane 30 000 detí – je v hľadáčiku dvoch mocných islamských štátov. Vo videorozhovore z mája 2022 Ilham Alijev, vodca Azerbajdžanu, zverejnenom na jeho webovej stránke, neľútostne vyhlasuje: “Našou hlavnou povinnosťou je vyhnať Arménov z našich území.“
Od 12. decembra 2022 je Lačinský koridor, jediná cesta spájajúca Karabach s Arménskom, blokovaný Azerbajdžanom v rámci eskalácie po “44-dňovej vojne” v roku 2020. Spočiatku bola blokáda spôsobená “ekoaktivistami”, z čoho sa rýchlo vykľula zámienka, ktorá mala zakryť agresívnu kampaň Azerbajdžanu proti kresťanom v regióne. Blokáda má dva bezprostredné ciele: asimiláciu Arménov v Azerbajdžane a vyvíjanie tlaku na Arménsko, aby umožnilo Azerbajdžanu otvoriť cestu cez svoje územie, čím by sa Turecko spojilo so svojimi “bratmi” v Azerbajdžane, a tým by sa spečatila turecká nadvláda v celej strednej Ázii.
Azerbajdžanský petrodiktátor Alijev a turecký satrapa Erdogan sledujú tento zámer za cenu 120 000 arménskych životov. Stačí pohľad na mapu, aby sa osvetlil ich čierny plán: Arménsko je v strede, medzi Baku a Ankarou. Krajina v súmračnej zóne, medzi psom a vlkom. A “Hviezdne vojny verzus Verdun“, píše Valérie Toranian o nerovnej vojne so znepokojujúcimi dôsledkami.
Toto nie je ako vojna o Západnú Saharu. “Erdogan a Alijev majú v úmysle pokračovať v genocíde z roku 1915 a vymazať Arménov z mapy,” píše opäť Newsweek. “S odkazom na genocídu Arménov Erdogan vyhlásil, že “budeme pokračovať v plnení misie, ktorú naši starí rodičia vykonávali po stáročia“.
Kdeže, to nie je vojna civilizácií”, bude opakovať mainstream a politici, z ktorých mnohí ťažia zo štedrosti Turkov a Azerbajdžancov, ktorej sa Arménsko nikdy nedokáže vyrovnať. Turci a Azerbajdžanci nikdy neprestali kynožiť Arménsko, ktoré sa v priebehu sto rokov zmenšilo na desatinu toho, čím bolo, aby sa dnes stalo mikroštátom s 3 miliónmi obyvateľov.
Pre Turecko je to však stále priveľa. A tak mu berie Náhorný Karabach, ktorý sa stal arménskou krajinou v 6. storočí pred Kristom a zostane ňou napriek perzskej, arabskej, seldžuckej, mongolskej, osmanskej, safavidskej a ruskej nadvláde.
O masakrách Arménov v Európe ako prvý písal Johannes Lepsius, ktorý pôsobil v nemeckej komunite v Jeruzaleme ako protestantský pastor. Po návrate do Nemecka na neho zapôsobili správy o masakre Arménov v roku 1895 (pred genocídou) a rozhodol sa vycestovať do Osmanskej ríše, aby pochopil, čo sa stalo.
V Lepsiovej knihe sa uvádza, že “88 000 Arménov zahynulo, 645 kostolov a kláštorov bolo zničených, 560 dedín prešlo na islam a 330 kostolov bolo premenených na mešity! Masové zabíjanie, únosy a násilná islamizácia, okrem hladu, nadľudského úsilia a iných nedostatkov, zmenili karavány na úbohú hromadu polonahých, chorých a umierajúcich žien, detí a starcov, ktorí po dosiahnutí cieľa nenašli nič, čím by sa mohli živiť”.
Inštalácia vojenského kontrolného stanovišťa Azerbajdžanom pri vstupe do lačínskeho koridoru v apríli medzitým viedla k úplnej blokáde. Nedostatok potravín, pohonných hmôt a zdravotníckeho materiálu je dramatický. Blokáda viedla k vyhláseniu organizácie Genocide Watch a Lemkinovho inštitútu o hroziacej “genocíde”. Ale čo ďalej?
Ruská blokáda ukrajinského obilia bola predmetom sankcií zo strany USA, OSN a EÚ. Pomoc OSN pre Gazu predstavuje 5 miliárd dolárov. Azerbajdžanská blokáda Arcachu, čiže Náhorného Karabachu, však ostáva bez odozvy.
Taliansky novinár Giulio Meotti kladie rečnícku otázku: Buďme úprimní: zaujíma sa niekto o 120 000 arménskych kresťanov? Čo chceme, aby 3 milióny Arménov dosiahlo oproti 100 miliónom Turkov a Azerbajdžancov?
A odpovedá: Keby im Západ ponúkol čo i len desatinu podpory, ktorú poskytuje Ukrajine, Arménsko by bolo zachránené. Ale v Európe, ktorá chce obhajovať humanistické hodnoty, dodržiavanie ľudských práv sa hodnotí podľa typu „klienta“. Veď koľko asi stojí život Arména v porovnaní so 7 miliardami kubických metrov azerbajdžanského plynu, ktoré od januára dorazili do Európy?
Erdoganom najatí sýrski džihádisti vraj dostali za každú hlavu Arména prémiu 100 dolárov. Toľko stojí jeden Armén. Ale starci sťatí azerbajdžanskými vojakmi v Náhornom Karabachu majú ešte menšiu hodnotu: iba 30 dolárov.
Okrem
toho Arméni sú bieli, sú kresťania, sú chudobní, sú demokratickí a nie sú to Ukrajinci,
zatiaľ čo ich nepriatelia sú moslimovia, ktorí sú bohatí, sú diktátori a navyše
sú aj v NATO. “9,5 milióna moslimov disponujúcich ropou oblieha a
vyhladuje 120 000 kresťanov, ktorých jediným cieľom je zachovať si svoju
existenciu a identitu,” píše Christian Makarian v Le Point.
A tí, ktorí by na to mali dohliadať, sú podplácaní. Vyslanec Rady Európy, Rakúšan Eduard Lintner, ktorý v rokoch 2005 až 2013 monitoroval voľby v Azerbajdžane, ktoré podľa neho boli “v norme”, dostal od proazerbajdžanskej loby “symbolických” 820 000 eur.
“Tak ako Putin nazýva pád Sovietskeho zväzu najväčšou ‘geopolitickou katastrofou’ 20. storočia, Erdogan za katastrofu považuje kolaps Osmanskej ríše,” píšu Sam Brownback a Michael Rubin. “Nie sú to plané špekulácie. Erdogan povedal presne to, čo si myslí. Sám seba označil za ‘imáma Istanbulu’ a ‘služobníka šaríe’.
Turecké sily, ktoré vtrhli do Sýrie, označil za ‘Mohamedovu armádu’. Premena Svätej Sofie na mešitu sa neuskutočnila vo vákuu. Erdoganov najnovší hriech sa týka Arménska, najstaršieho kresťanského národa na svete. Keďže sa Erdogan snaží rozšíriť dosah tureckého a islamského sveta od tureckých hraníc s Gréckom a Bulharskom až po Čínu, malé Arménsko mu stojí v ceste”.
Arménsko “musí” padnúť.
“Arméni, ktorí Karabach obývali po stáročia, miznú spolu so svojím hmotným a nehmotným kultúrnym dedičstvom,” píše arménsky skladateľ Michel Petrossian v denníku Le Figaro. “Ich chrámy budú zničené a ich cintoríny – ako v Džulfe v Nachitčevane – zrovnané so zemou. Toto opustenie bude jasným signálom dokončenia konečného riešenia arménskeho problému“.
Nebude sa opakovať rok 1915? Tak ako bola exkláva Nachičevan v roku 1990 vyprázdnená od arménskeho obyvateľstva, zostávajúcich 120 000 arménskych kresťanov v Karabachu bude natlačených na nákladné autá, ktoré ich “odvezú” späť do Jerevanu. Kresťanská krajina tak bude vyčistená od týchto “psov” (ako Azerbajdžan nazýva Arménov). Na mieste oltárov budú postavené mešity. Keď naposledy Panturkovia obsadili arménske územie Nachičevan, 98 % arménskych chrámov bolo zničených.
Koniec príbehu? Nie, napriek Fukuyamovi sa história nikdy nekončí. “Jerevan (hlavné mesto Arménska) je tiež náš,” hovorí Alijev.
Reakcia Vatikánu ma veľmi sklamala, – povedal známy francúzsky spisovateľ Sylvain Tesson pre časopis La Vie po tom, ako sprevádzal Emmanuela Macrona vo Vatikáne. Spisovateľ sa nikdy netajil svojím priateľstvom s Arménmi. Využil preto príležitosť a opýtal sa pápeža Františka a Paula Gallaghera, vatikánskeho ministra zahraničných vecí, prečo sa Svätá stolica v konflikte s Azerbajdžanom verejne viac neangažovala na strane Arménska, prvého kresťanského štátu na svete.
“Jeden z nich sa na mňa pozrel s úplným zdesením a druhý to mimoriadne brutálne odmietol s tým, že nie je vecou Vatikánu odsudzovať agresorov,” prezrádza Tesson.
EÚ o Arménsku mlčí, okrem vydania niekoľkých “komuniké”. Spojené štáty mlčia. Všetci mlčia. Áno, sem-tam sa objavia články, ktoré odsudzujú osud tohto malého kresťanského národa, ktorý nikdy nikomu neskrivil ani vlas na hlave, ale ktorému mnohí krivdili, ale osud tohto “kresťanského Sarajeva” poznáme a bude rovnaký ako osud kresťanov z Mosulu (vyhnanstvo, konverzia alebo smrť) a ich arménskych starých rodičov pred sto rokmi. Správy o zániku Arménska nepriťahujú čitateľov.
Napriek tomu, ako práve povedal Michel Onfray vo francúzskom Senáte, “Arméni sú majákom, to znamená, že v tme je svetlo, ktoré tam je a ktoré bliká a hovorí nám, že sa dejú veci o tom, čo sa pravdepodobne stane o niečo neskôr aj nám, a možno rýchlejšie, ako sa očakáva, v tejto Európe, ktorá sa tiež rúca”.
Najmä preto, že, ako píše Franz-Olivier Giesbert, “veľká výmena obyvateľstva je cieľom Erdogana a jeho komorníka Alijeva. Panaturkizmus má v úmysle zjednotiť turecké (a moslimské) národy v jednom štáte. Aj keby to malo znamenať “genocídu” pôvodných obyvateľov, ktorí sa previnili tým, že tieto krajiny obývali dávno pred vpádmi Turkov zo Strednej Ázie, ktoré viedli k pádu Konštantínopolu a Východorímskej ríše v roku 1453.
Z toho vyplýva systematické vyvražďovanie kresťanských “domorodcov“: Arménov (1,5 milióna), Asýrčanov a Aramejcov (500 000), Grékov z Pontu (rovnako veľa). Tento scenár pomalej smrti je predzvesťou toho, čo Erdogan a Alijev pripravujú pre Arménsko, alebo to, čo z neho zostane po dvoch tisícročiach slávy: národ veľkosti Bretónska, vnútrozemský a obklopený nepriateľmi. Prečo toľko nenávisti?
Odpoveď zaznela z úst Benedikta XVI. Vo svojom regensburskom prejave tento veľký intelektuál pripomenul dialóg medzi jedným z posledných kresťanských cisárov Konštantínopolu a perzským moslimským učencom. Pre prvého z nich sa vnucovanie viery násilím rovná “nekonaniu podľa rozumu”, čo je “v rozpore s Božou prirodzenosťou.
Pred dvadsiatimi rokmi pápež povedal, že arménsky národ sa “obetoval”, aby ubránil kresťanstvo. V posolstve pri príležitosti 1700. výročia pokrstenia arménskeho národa Ján Pavol II. (ktorý ako Poliak vedel, čo znamená brániť Európu pred Turkami) povedal: “Ak dnes Západ môže slobodne vyznávať svoju vieru, je to zásluha tých, ktorí sa obetovali a urobili svoje telá obranou kresťanského sveta v jeho krajných výbežkoch“.
Má Arménsko spočítané dni?
Otázka
zostáva: Kedy príde rad aj na Európu?
