„V Cirkvi je miesto pre každého, ale nikomu nemožno vnucovať veci, na ktoré ešte nie je pripravený alebo schopný.“ Takto sa vyjadril pápež na otázku o homosexuáloch, ktorí nechcú žiť pohlavnú čistotu.
Pápež František dostal otázku o homosexualite 5. augusta v Portugalsku, keď sa stretol s jezuitmi. Svätého Otca sa na sexuálne aktívnych homosexuálne cítiacich mladých študentov pýtal páter João pôsobiaci v univerzitnom centre (UPC) v Coimbre, pričom ho „pre istotu“ najprv vopred upozornil, že mu chce položiť „ťažkú otázku“.
Hovoril, že pozná mnoho študentov, ktorí sa angažujú v Cirkvi, poznajú jej učenie, ALE považujú sa za homosexuálov. “Povolanie k čistote nevnímajú ako osobné povolanie k celibátu, ale skôr ako príkaz.” Páter João chcel vedieť, či je možné povedať, že “všetci sa mýlia”, keď vo svedomí necítia, že ich vzťahy sú hriešne a ako sa k nim správať “z pastoračného hľadiska”.
František začal slovami, že do Cirkvi treba pozývať všetkých – tak ako Pán Ježiš, ktorý v podobenstve o hostine hovorí o pozývaní na hostinu na uliciach mesta. Podľa Františka má každý svoje miesto v Cirkvi. Podotkol, že otázka homosexuality sa dnes často otvára a že „v rôznych historických obdobiach sa k nej pristupovalo rôzne citlivo“. Odmietol však dať jasnú odpoveď a miesto toho povedal:
Čo sa mi však vo všeobecnosti vôbec nepáči, je to, že sa na takzvaný telesný hriech pozerá lupou, ako sa to už dávno robí pri šiestom prikázaní. Ak ste vykorisťovali pracovníkov, ak ste klamali alebo podvádzali, nepočítalo sa to a namiesto toho boli relevantné hriechy pod pásom.
Podľa katolíckeho filozofa Stefana Fontanu toto tvrdenie o veľmi dôležitej a zložitej otázke je v mnohých ohľadoch problematické, pretože odsudzuje celé epochy dejín, mnohých kňazov v spovedniciach, vychovávateľov a rodičov uštipačným a jednostranným úsudkom, pričom neberie do úvahy veľkú pozornosť, ktorú Sociálna náuka Cirkvi, katolícka morálka a príručky pre spovedníkov venovali tzv. sociálnym hriechom.
Veď katechizmus uvádzal okrádanie robotníkov o ich spravodlivú mzdu ako skutok, ktorý volá po pomste pred Bohom. Lev XIII. v Rerum novarum postavil do centra činnosti Cirkvi tých, ktorí boli “osamelí a bezbranní vydaní napospas chamtivosti pánov a bezuzdnej konkurencii”. Tento Františkov úsudok nezodpovedá “tomu veľkému hnutiu na obranu ľudskej osoby“, o ktorom sa zmieňuje Ján Pavol II. v dokumente Centesimus annus (č. 3) a ktoré sa usilovalo o spravodlivejšiu spoločnosť.
Stefano Fontana podotýka, že v minulosti sa určite venovala oveľa väčšia pozornosť hriechom “tela” ako dnes, keď – ako prezrádzajú mnohí spovedníci – sa už nikto nespovedá za skutky proti šiestemu prikázaniu.
Určite však nechýbalo spytovanie svedomia za skutky sociálnej nespravodlivosti a vykorisťovania, nechýbali skutky nápravy týchto hriechov, nechýbali verejné zásahy lásky, o ktorých svedčia sociálni svätci a ich charitatívne diela. Rerum novarum sa skutočne končí hymnom na charitu. A koľko generácií kňazov a laikov táto encyklika inšpirovala a viedla?
Taliansky filozof, ktorý sa osobitne venuje sociálnej náuke Cirkvi, kladie v tejto súvislosti rečnícku otázku: Ak sa dnes už nikto nespovedá za šiesteho, azda sa všetci spovedajú za siedmeho? Tento Františkov zvláštny zásah akoby zabúdal na to, že cnosť je predsa len jedna a starostlivosť o dôstojnosť vlastného tela a tela iných pomáha aj úcte k robotníkovi či chudobným.
Šieste prikázanie totiž nie je zďaleka iba privátna záležitosť, ale má široký dosah na spoločenský a politický život, pretože z podľahnutia estovania nespútaných vášní vznikajú všetky problémy spoločnosti. Na kolokviu v Lisabone pápež František veľa hovoril o začlenení homosexuálov a transsexuálov. Nie je dobré, keď toto spojenie medzi úctou k telu a spravodlivosťou, medzi šiestym a siedmym prikázaním uniká našej pozornosti, pretože hoci pohlavná čistota nie je jediným, ba ani prvým dobrom v morálnom živote ľudí, predsa bez nej nemôže byť morálny život celistvý.
A napokon Boh nežiada nič nemožné, ale svojou milosťou podporuje tých, ktorí sa snažia zachovávať jeho zákon, a to aj v otázkach sexuality.
Preto nie je skutkom milosrdenstva skláňať sa s ľudskou trochou a ľudským porozumením k homosexuálom a požadovať, aby ich Cirkev požehnala v ich hriešnom živote. Niečo také je samo osebe protirečivé podobne ako nie je možné starostlivo “pochopiť” ženy bojujúce za právo zabíjať nenarodené deti.
Jan P. Strumilowski Ocist píše, že ak dovolíme ľuďom formálne zotrvávať v Cirkvi, ale budeme ignorovať potrebu ich obrátenia, t. j. prijatia celej katolíckej pravdy, nebude mať pre nich zotrvanie v Cirkvi žiadny zmysel. Tvrdenie, že v Cirkvi je miesto pre každého – bez ohľadu na jeho názory, preferencie alebo spôsob života – je falošné.
