Spektakulárne nepokoje vo Francúzsku na prelome júna a júla 2023 nie sú len anekdotickou udalosťou z kriminálnej rubriky, ale sociálnym a politickým fenoménom, ktorý odhaľuje rôzne skryté skutočnosti. Nejde o maličkosť, ale o symptóm hlbšieho trendu, ktorý stojí za analýzu.
Nepokoje sa často porovnávajú s nepokojmi z jesene 2005, najmä pokiaľ ide o ich brutalitu, intenzitu násilia a rozsah ničenia – ale tohtoročné udalosti ďaleko prekonali tie spred osemnástich rokov. Pozorovatelia vyzdvihujú aj skutočnosť, že tentoraz nepokoje trvali len šesť dní, zatiaľ čo predtým utíchli až po troch týždňoch. Je viac-menej známe, ako nepokoje vypuknú, ale nie je vlastne známe, ako sa skončia….
Kto vlastne ukončil nepokoje vo Francúzsku?
Vo Francúzsku existujú iba tri centrá politickej a parapolitickej moci, ktoré sú schopné neutralizovať a potlačiť spontánne vypuknutie chaosu na prisťahovaleckých predmestiach.
Prvým je, samozrejme, ústredná vláda so svojimi základnými funkciami, medzi ktoré patrí udržiavanie verejného poriadku. Práve ona je vďaka svojmu monopolu na násilie, donucovacím prostriedkom, ktoré má k dispozícii, a svojmu postaveniu suveréna poslednej inštancie schopná účinne zasahovať pri upokojovaní nepokojov na francúzskom území.
Stratégia udržiavania verejného poriadku obsahuje dva možné smery, ktoré sú výsledkom dvoch hľadísk. Buď poriadok za každú cenu ako najvyššia hodnota, čo vedie k implicitnému súhlasu nielen s použitím násilia, ale aj s jeho dôsledkami v podobe možných ľudských obetí. Alebo snaha vyhnúť sa prekročeniu červenej čiary z hľadiska strát na životoch, čo znamená nevyhnutnú cenu v podobe dlhotrvajúcich nepokojov a materiálneho ničenia. Jedným slovom, nastolenie poriadku, t. j. odstránenie chaosu alebo zvládnutie chaosu.
V prípade týchto nepokojov sa štátne orgány držali striktne na minime, zvolili vyčkávaciu stratégiu a dúfali, že nálada sa sama upokojí a výbuch agresie rýchlo ustúpi. Namiesto silového riešenia sa zvolila možnosť stáť so zbraňou v ruke. Následne boli polícia a žandárstvo inštruované, aby boli pasívne, vyhýbali sa kontaktu s výtržníkmi, nereagovali na provokácie, zakázali používať hladké zbrane s výnimkou núdzových prípadov atď. Nebolo to teda odhodlanie výkonnej moci, ktoré ukončilo nepokoje.
Druhým kvázi politickým centrom rozhodovania v týchto štvrtiach je islam, najmä radikálny islam, a jeho predstavitelia: imámovia, rektori mešít, nezávislí kazatelia, moslimskí influenceri na internete atď.
Zásahy islamských hodnostárov v minulosti viackrát pomohli odvrátiť alebo obmedziť nepokoje a konflikty, ako napríklad pamätné prímerie zo 16. júna 2020 medzi Čečencami a afro-arabskými prisťahovalcami v Dijone, ktoré vyvrcholilo niekoľkodňovou trestnou výpravou prvých menovaných vo štvrti Grésilles, o ktorej sa rokovalo v mešite v neďalekom Quétigny.
Tentoraz však vedúci predstavitelia moslimskej komunity neboli na mieste veľmi viditeľní. Vo viacerých podparížskych mestách ako Garges-la-Gonesse a Bonneuil-sur-Marne boli na ulici prítomní imámovia miestnych mešít, rektor Veľkej parížskej mešity, vždy blízky moci, vydal výzvu na pokoj, ale väčšina radšej zostala bokom, “aby sa vyhla vstupu na politickú scénu a pretože ich pozícia je slabá”, cituje denník Le Monde.
Keďže nie vláda a nie islam, zostáva tretie centrum moci, či skôr sily. Hovoríme o organizovanom zločine v podobe gangov, ktoré sa zaoberajú najmä obchodovaním s drogami. Všetko nasvedčuje tomu, že to boli práve oni, kto podľa policajných zdrojov a kriminalistov “odpískal” koniec nepokojov.
“Díleri žiadali, aby sa nepokoje zastavili, aby mohli pokračovať v obchode s drogami,” tvrdí Rudy Manna, hovorca policajných odborov Alliance. “Drogoví díleri sú v podstate pragmatickí ľudia. Sú to obchodníci, hoci nelegálni, ale predsa len obchodníci,” dodáva kriminológ Frédéric Ploquin.
Najvýrečnejším príkladom sú povestné severné štvrte Marseille, ktoré okrem iného preslávil aj film The Stronghold dostupný na Netflixe, ktoré mali značný povstalecký, ak nie rebelantský potenciál a ktoré zostali relatívne pokojné, zatiaľ čo väčšina chaosu sa odohrávala v centre mesta, s rabovaním obchodov a symbolickým požiarom knižnice Alcazar.
Postrehy nanteských policajtov sú podobné: nepokoje v prisťahovaleckých blokádach Dervillières a Bellevue neboli ničím v porovnaní s inými štvrťami mesta.
Náhle uprednostnenie poriadku je pochopiteľné , keď najvýnosnejšie predajne drog v parížskom regióne prinášajú denne 100 000 eur a v Marseille 80 000 eur. Neporiadok, výtržnosti, neistota, zvýšená prítomnosť polície v uliciach – to všetko sťažuje predaj tovaru, čo vedie k poklesu počtu zákazníkov, a teda aj obratu a zisku dílerov.
Drogoví bossovia jednoducho nariadia výtržníkom, najčastejšie neplnoletým, aby dokončili zábavu, sčasti tým, že im sľúbia prácu vo svojich mafiánskych štruktúrach, kde strážca na dne pyramídy zarába troj- až štvornásobok minimálnej mzdy, a sčasti preto, že už pre nich pracujú.
Jérôme Pierrat, odborník na organizovaný zločin, poukazuje na to, že pacifikovaním svojich blokov v mene vlastného záujmu díleri zároveň vykonávajú službu štátu a obyvateľom ako akýsi paralelný agent poriadku.
Nečakane sa zdá, že záujmy prisťahovaleckých gangov drogových dílerov sa tu zhodujú so záujmami štátu, ktorý sa na nich zatiaľ oficiálne nespolieha, aby udržal aspoň zdanlivý pokoj v problémových štvrtiach, ale víta pacifikačný charakter tejto nelegálnej činnosti. Díler je zároveň prvkom chaosu a poriadku, prvkom, ktorý vnáša neporiadok do optiky verejného poriadku, ale aj regulačným a stabilizačným faktorom pre jeho územie.
Situácia sa dostane do vyššieho štádia až vtedy, keď si díleri uvedomia, že tým, že ukončujú výtržnosti a udržiavajú poriadok ako taký na sídliskách, robia de facto službu štátu. Uvedomenie si vlastnej nepostrádateľnosti ich určite neprinúti k tomu, aby sa dobrovoľne vzdali svojho privilegovaného postavenia barónov prisťahovaleckých štvrtí.
Drogový biznis – a organizovaný zločin vo všeobecnosti – predstavuje v týchto štvrtiach akési alternatívne centrum moci, v ktorom vládne právo geta paralelne s právom republiky. Gangy možno považovať za konkurenčné centrum, ktoré chce v týchto oblastiach zatlačiť štát a posunúť hranice vlastného lokálneho monopolu na násilie.
Problémy v týchto štvrtiach, či už ide o pravidelne sa opakujúce nepokoje v celoštátnom meradle, lokálnejšie výtržnosti alebo neustále a každodenné násilie, nie sú revolúciou, ale akýmsi permanentným územným konfliktom o kontrolu priestoru. Republikánsky alebo štátny poriadok sa v tejto konfigurácii nevníma ako nadradený poriadok, ktorému sa dané územie alebo sociálna skupina podriaďuje, ale ako konkurenčný poriadok, s ktorým sa rivalizuje.
Parapolitické centrum moci, ktoré súperí so štátom, chce z prisťahovaleckých predmestí vytvoriť autonómne enklávy, no-go zóny pre inštitúcie reprezentujúce republikánsky poriadok, zóny bez zákona…. Preháňanie? Veď to bol francúzsky prezident François Hollande, kto použil výraz “rozdelenie”, a minister vnútra Gérard Collomb, kto hovoril o “rebélii“.
V skutočnosti práve za súčasného francúzskeho prezidenta vznikol oficiálny administratívny termín “Štvrť Republikánskej Rekonkvisty” (QRR), čo neznamená nič iné ako to, že určité štvrte (v súčasnosti je ich 62) republika stratila a musí ich takým či onakým spôsobom získať späť alebo dokonca prebrať.
Zaujímavé je, že etymologicky je predmestie vo francúzštine banlieue – od ban, feudálne právo, a lieue, mila – teda oblasť ležiaca v právomoci mestského župana. Zdá sa, že súčasný trend je pokusom preniesť suverenitu a zatlačiť späť feudálnu moc na územie vnútri mestských hradieb.
Kto vykonáva účinnú kontrolu nad “stratenými územiami republiky”?
Na rozdiel od všeobecného presvedčenia to nie je islam, aj keď sa mu tu a tam podarilo získať faktickú kontrolu, napríklad nad povestným mestečkom Trappes, ktoré sa paradoxne nachádza v buržoáznom regióne Paríža, neďaleko Versailles. Ak islam vykonáva vládu nad dušami, tak len čiastočne, skôr ako soft power a ideologický faktor mobilizujúci miestne obyvateľstvo proti republikánskemu poriadku. “Moslimovia sa nedokážu zmieriť so sekulárnym štátom, ktorý stelesňuje slobodu náboženstva, ktorej nerozumejú,” – napísal Michel Houellebecq.
Kontrolu nevykonávajú ani prisťahovalci ako takí, t. j. ako etnická menšina. Miestne združenia, často konštituované podľa etnických kritérií, ktoré francúzska štátna ideológia neuznáva, sú, áno, partnermi štátu a faktorom brániacim integrácii, t. j. “zázračnej” premene alochtónnych komunít na budúcich Francúzov, ale sú heterogénne. Cudzie obyvateľstvo žijúce na týchto územiach je neorganizované a ešte “archaickejšie” ako domáci Francúzi.
Je to trochu paradoxné, ale najstabilnejším kvázi politickým centrom v “ťažkých štvrtiach” je organizovaný zločin. Keďže práve on je schopný rozhodnúť o výnimočnom stave, ukončiť nepokoje radikálnym rozhodnutím, je to ona, ktorá má podľa princípu Carla Schmitta nárok na pozíciu suveréna.
Sú to gangy, ktoré štruktúrujú predmestie, poskytujú jeho obyvateľom minimálne pravidlá spolužitia, hoci odlišné od tých, ktoré sú všeobecne akceptované vonku, a zaručujú značnej časti obyvateľov podiel na nemalých ziskoch tieňovej ekonomiky, vrátane zločinu, podľa teórie kvapiek.
Keď experti po nedávnych nepokojoch analyzovali ich kartografiu, demograf a štatistik Jérôme Fourquet ukázal, že mapa nepokojov sa prekrýva s mapou prisťahovalectva, a kriminológ Alain Bauer zasa zistil, že prekrýva sa s mapou obchodu s drogami. Toto je určujúca triáda týchto území: obyvateľstvo prevažne prisťahovaleckého pôvodu, hospodárstvo založené na organizovanom zločine a každodenné násilie ako kultúrny vzor.
Zatiaľ čo o klasickej hard power sa v tomto prípade dá diskutovať, o existencii soft power niet pochýb. Na predmestiach sa vyvinula určitá subkultúra, dokonca subcivilizácia, ktorá konkuruje obom matriciam, ktoré dve storočia tvorili štruktúru Francúzska, a to tak voči tradičnému, kresťanskému modelu, ako aj modernému, sekulárnemu modelu. Je expanzívna a dobýva metropoly, ako aj provincie, elity, mládež a dokonca aj kultúrny svet.
Blokom sa dostalo istého intelektuálneho zušľachtenia ako dejisku mnohých populárnych, niekedy až kultových filmov, ako napríklad Nenávisť (La Haine, 1995), v Poľsku neznámy Ma 6-T va crack-er (1997), futuristický 13. okrsok (13th District, 2004) Luca Bessona či nedávne na Oscara nominované Bedári (Les Miserables, 2019) a Anténa (Anthena, 2022).
Všetky tieto filmy majú spoločné to, že predstavujú romantizovanú marxistickú víziu komunity, v ktorej prípadné násilie a zločin vychádzajú z rasizmu a vylúčenia. Známu kriminálnu drámu Severná bašta (2020) spoločnosti Netflix, ktorá do istej miery porušila tieto tabu tým, že obraz severných štvrtí v Marseille ukázala vo svetle bližšom realite, kritici a intelektuáli všeobecne považovali za nesprávny.
Model alternatívnej predmestskej kultúry je taký príťažlivý a zároveň tak usilovne propagovaný, že dochádza k akejsi integrácii à rebours, a to nielen medzi zvyškami tam žijúceho bieleho autochtónneho obyvateľstva. Na základe demografického vývoja ako katalyzátora vedie táto postupná integrácia provincií do predmestí v posledných približne desiatich rokoch k tomu, že obchod s drogami sa šíri do menších miest a kriminalita v nich rastie.
Prisťahovalecko-gangsterská olejová škvrna sa rozširuje stále viac a v dynamike obrátenej kolonizácie zasahuje do miest a obcí, ktoré sú čoraz vzdialenejšie od ich tradičnej metropolitnej sféry vplyvu. Tento fenomén dokonca dostal aj špeciálne vytvorený termín – banlieusardizácia .
Zostáva posledná pochybnosť. Prečo nový teritoriálny kvázi suverén, namiesto toho, aby sa usiloval o väčšiu stabilitu, nielenže toleruje, ale dokonca vytvára prísne chaotické správanie, ako je každodenné násilie a pravidelné nepokoje? Západná karteziánska myseľ bude mať tendenciu hľadať zmysel v správaní, ktoré sa vymyká racionálnemu vysvetleniu, ale možno sa v ňom dá nájsť kúsok racionality.
Začnime tým, že “normálne” nepokoje a incidenty – od bitiek cez streľbu až po popravy – sú zvyčajne prvkami vojny skupín o územie. Väčšie kontrolované územie znamená potenciálne viac odbytísk obchodu s drogami, viac ľudských zdrojov a následne väčší zisk. Určité trenice a rivalita medzi gangmi sú preto prirodzeným výsledkom súhry viacerých faktorov.
Mimochodom, takto si možno vysvetliť pravidelnú vojnu proti polícii, ktorá sa v kmeňovej logike nevníma ako zástupca poriadku a reprezentant autority, dokonca sa odmieta a spochybňuje, ale ako konkurenčný gang súperiaci o kontrolu územia.
Na predmestiach prebieha vojna proti symbolom štátu, vojna, ktorá je maskovaná a každodenná, hoci niekedy dochádza k prudším výbuchom, ako boli nedávne nepokoje. Gangy útočia na všetko, čo má uniformy, nielen na políciu, ale aj na hasičov, záchrannú službu, poštárov…. Útočia aj na symboly štátu – nielen na politické symboly, ako sú starostovia a komisári, spojené so silovými rezortmi, ale aj na kultúru – ako na symbol inej civilizácie. Preto počas nepokojov vypaľovali knižnice a školy.
Často majú tieto akty nepriateľstva mimoriadne symbolickú podobu, napríklad podpálenie drahého kultúrneho alebo športového zariadenia v predvečer slávnostného otvorenia. Takýto zámerný a cielený výbuch násilia akoby prostredníctvom plameňov a popola odovzdával jediné posolstvo: “Toto je naša oblasť”. Násilie nie je len prostriedkom na dosiahnutie konkrétnych cieľov, ale aj štruktúrujúcim prvkom deštruovanej spoločnosti.
Nepokoje ukazujú, že nový suverén sa už do istej miery upevnil. Je schopný rozvíjať komplexné operácie, brániť územie a začať ťaženie na nepriateľské územie. Plánované a organizované rabovanie obchodov v centrách miest, mimo územia priamo kontrolovaného gangmi, je novou kvalitou týchto nepokojov, ktorá svedčí o vstupe imigrantských povstaleckých skupín na vyššiu úroveň násilia. Vyškolení v “malých bodových výtržnostiach”, ktoré sa takmer denne odohrávajú v obytných blokoch, využívajú nadobudnuté know-how pri výtržnostiach v plnom rozsahu.
Tieto výtržnosti opäť poslúžili vládnucim gangom na to, aby presunuli svoje hranice. Ich dôsledkom, a najmä dôsledkom slabej reakcie a odvety, tak policajnej, už v okamihu intenzity násilia, ako aj súdnej, už a posteriori (pretože odsúdených je zatiaľ málo a rozsudky sú groteskné), bude ešte viditeľnejšie vytlačenie štátu z predmestí, „sanktuarizovanie” panelákov a neutralizácia funkcií polície pri udržiavaní poriadku.
Ešte viac sa bude tolerovať správanie kriminálneho typu, ako sú pouličné naháňačky, poriadkové sily v teréne a v mestách bude menej policajtov. Beztrestnosť za mnohé správanie sa dostane z úrovne nariadenej praxe na úroveň nepísanej dohody.
To neveští pozitívne vyhliadky do budúcnosti. Keďže nepokoje sú rozšírením oblasti boja, efektívne preto neexistuje dôvod, prečo by sa k nemu nový kvázi politický územný suverén nemal opäť uchýliť.
Preklad z Nlad.pl
