Pápež František nie je prvý, kto používa metaforu “obrátenej pyramídy” na opis novej Cirkvi, ktorú si praje. Už v osemdesiatych rokoch 20. storočia používali teológovia oslobodenia rovnaký obraz, pričom predkladali svoj vlastný osobitný výklad Cirkvi ako “Božieho ľudu”.
Vo svojich pôvodných verziách teológia oslobodenia používala marxistické pojmy, aby postavila “ľudovú cirkev” (proletariát) proti “inštitucionálnej cirkvi” (buržoázii), a tak navrhla “oslobodenie” prvej z nich, čo by zvrátilo situáciu. Túto ekleziológiu rozvinul najmä brazílsky teológ Leonardo Boff. Jazykom pripomínajúcim synodálnu syntézu správy o synodalite napísal: “Všetky služby sú dané Božiemu ľudu, v Božom ľude, pre Boží ľud. Služby sú „až potom“. Spoločenstvo je na prvom mieste. Štýl: bratsko-spoločenský, flexibilný“[1].
Jeho knihu Cirkev, charizma a moc, vydanú v roku 1981, odsúdila Kongregácia pre náuku viery v roku 1984.
Vo svojich najaktuálnejších verziách, ktoré vypracoval vtedajší františkánsky mních Leonardo Boff, teológia oslobodenia opustila starý marxizmus a využila charizmatické a letničné doktríny. Pritom stavala do protikladu “pneumatickú” alebo “kozmickú” Cirkev s “Cirkvou moci” a hlásala “oslobodenie” tej prvej od tej druhej: “Cirkev treba vnímať ani nie tak z pohľadu vteleného ako predovšetkým vzkrieseného Krista, stotožneného s Duchom. Cirkev má nielen kristologický pôvod, ale najmä pneumatologický (pneuma = Duch). (…) Má dynamický a funkčný rozmer, ktorý ju definuje v zmysle energie, charizmy, budovania sveta“[2].
„Pneumatická Cirkev” by bola fluidnou aglomeráciou osôb, ktoré dostávajú inšpiráciu priamo od “Ducha” vo forme vnútorných hnutí a “chariziem”. Tieto letničné fermenty by spoločenstvo zdieľalo prostredníctvom určitých rituálov, ktoré by sa veľmi nelíšili od tých, ktoré sú v móde v kruhoch New Age. To by bolo zdrojom autority a služby v novej Cirkvi. Podľa Jamesa a Evelyn Whiteheadových “božské vedenie sa nemá chápať ako vedenie patriarchu alebo pána, ale skôr ako sila imanentná v samotnom spoločenstve. (…) Túto dobrotivú silu netreba brať ako osobu“[3].
Akákoľvek podobnosť so synodálnymi návrhmi nie je vôbec náhodná.
Poznámky
[1] Leonardo BOFF, Chiesa: carisma e potere, Rím, Borla, 1986, s. 234.
[2] Tamže, s. 240-241.
[3] James Whitehead a Evelyn Eaton Whitehead, The Emerging Laity, New York, Doubleday & Co, 1986, s. 21-22.
Preklad z atft.it
