Päť kardinálov Katolíckej cirkvi napísalo Svätému Otcovi nové dubia – otázky, v ktorých ho žiadajú o objasnenie sporných otázok týkajúcich sa viery a morálky. Signatármi dubií sú kardináli Walter Brandmüller, Raymond Leo Burke, Juan Sandoval du Íñiguez, Robert Sarah a Joseph Zen Ze-Kiun. Svätý Otec im dal odpoveď, ktorá však podľa kardinálov nebola uspokojivá. Položili preto ďalšie otázky vo forme preformulovaných dubií. Odpoveď nedostali, preto 2. októbra zverejnili celú korešpondenciu a pripojili vysvetľujúci list adresovaný veriacim.
V dubiách zaslaných Svätému Otcovi 10. júla 2023 kardináli položili päť otázok. Chceli vedieť, či podľa Františka môže Cirkev meniť Božie zjavenie v súlade s duchom doby; či je v Cirkvi prípustné požehnávať homosexuálne zväzky; či je synodalita, ako hovorí pápež, skutočne najvyšším regulačným kritériom života Cirkvi; či možno udeľovať kňazské svätenie ženám; či je podľa pápeža na získanie sviatostného rozhrešenia potrebná ľútosť nad vlastnými hriechmi a predsavzatie polepšiť sa.
Všetky otázky vychádzali z výrokov Svätého Otca, ktoré podľa názoru piatich kardinálov vyvolávajú vážne pochybnosti; alebo z hlavných prvkov diskusie okolo synody o synodalite.
Pápež František odpovedal na pochybnosti kardinálov listom z 11. júla, v ktorom sa podrobne venoval každej z otázok:
Vatikán, Dom svätej Marty, 11. júla 2023.
Najdôstojnejší kardináli
Walter Brandmüller
Raymond Leo Burke
Drahí bratia,
Píšem vám v odpovedi na váš list z 10. júla. Chceli ste ma v ňom upozorniť na isté obavy, ktoré podľa vás do istej miery súvisia s procesom, ktorý sa rozbehol v súvislosti s nadchádzajúcou synodou biskupov na tému synodality.
V tejto súvislosti by som sa s Vami rád podelil o niekoľko veľmi dôležitých otázok. Veľmi mi záležalo na tom, aby nadchádzajúca synoda bola procesom, na ktorom sa zúčastní skutočne významná časť celého Božieho ľudu.
Na tejto ceste sme s pomocou a inšpiráciou Ducha Svätého dokázali zhromaždiť “radosti a nádeje, žalosti a úzkosti ľudí dnešných čias, najmä chudobných a všetkých, ktorí trpia, sú zároveň radosťami a nádejami, žalosťami a úzkosťami Kristových učeníkov a niet nič naozaj ľudské, čo by nenašlo ozvenu v ich srdciach.“ (Gaudium et spes, 1).
Práve preto, aby sme mohli na toto všetko plne reagovať, sa v tomto procese – ktorý, pripomíname, potrvá do októbra 2024 – zhromažďujú aj otázky a konzultácie o štruktúre (účasti a spoločenstve) a poslaní Cirkvi v dobe, v ktorej žijeme.
S veľkou úprimnosťou vám hovorím, že nie je dobré báť sa týchto otáznikov a otázok. Pán Ježiš, ktorý prisľúbil Petrovi a jeho nástupcom nezištnú pomoc v starostlivosti o svätý Boží ľud, nám aj prostredníctvom tejto synody pomôže viesť neustály dialóg s mužmi a ženami našej doby s úplnou vernosťou svätému evanjeliu.
Hoci sa však nezdá rozumné, aby som v každom prípade odpovedal na otázky adresované priamo mne (pretože by nebolo možné odpovedať na všetky), v tomto prípade si myslím, že je vhodné tak urobiť vzhľadom na nadchádzajúcu synodu.
Konkrétne:
Otázka č. 1
(a) Odpoveď závisí od toho, aký význam priradíme slovu “reinterpretovať”. Ak máme na mysli “lepšie vykladať”, potom je tento výraz správny. V tomto zmysle Druhý vatikánsky koncil konštatoval, že je potrebné, aby práca exegétov – dodávam [k tomu] teológov – mohla pomôcť “dozrievaniu rozhodnutia Cirkvi” (Druhý vatikánsky ekumenický koncil, Dogmatická konštitúcia Dei Verbum, 12).
(b) Preto, hoci je pravda, že Božie zjavenie je nemenné a vždy záväzné, Cirkev musí zostať pokorná a uznať, že nikdy nevyčerpá jeho nesmierne bohatstvo a že musí rásť v jeho chápaní.
(c) V dôsledku toho [Cirkev] dozrieva aj v chápaní toho, čo sama potvrdila vo svojom Magistériu.
(d) Kultúrne zmeny a nové výzvy dejín nemenia Zjavenie, ale môžu nás podnietiť k lepšiemu vysvetleniu niektorých aspektov jeho nevyčerpateľného bohatstva, ktoré v sebe vždy skrýva čosi viac.
(e) Je nevyhnutné, že to môže viesť k lepšiemu vyjadreniu niektorých predchádzajúcich výrokov Magistéria, a skutočne sa to v priebehu dejín stalo.
f) Na druhej strane je isté, že Magistérium nie je nadradené Božiemu slovu, ale je tiež pravda, že tak texty Písma, ako aj svedectvá Tradície si vyžadujú výklad, ktorý umožní odlíšiť ich večný obsah od kultúrnych podmienok. Je to zjavné napríklad v biblických textoch (ako je Exodus 21, 20 – 21) a v niektorých magistériálnych zásahoch, ktoré tolerovali otroctvo (porov. Mikuláš V., bula Dum Diversas, 1452). Táto otázka nie je banálna vzhľadom na jej úzku súvislosť s večnou pravdou o neodňateľnej dôstojnosti ľudskej osoby. Tieto texty si vyžadujú výklad. To isté platí aj pre niektoré novozákonné úvahy o ženách (1 Kor 11, 3 – 10; 1 Tim 2, 11 – 14) a pre iné texty Písma a svedectvá Tradície, ktoré sa dnes nedajú materiálnym spôsobom zopakovať.
(g) Je nevyhnutné zdôrazniť, že to, čo bolo zjavené “na spásu všetkých národov”, nemožno meniť (II. vatikánsky ekumenický koncil, dogmatická konštitúcia Dei Verbum, 7). Preto musí Cirkev neustále rozlišovať medzi tým, čo je nevyhnutné pre spásu, a tým, čo je druhoradé alebo menej priamo spojené s týmto cieľom. V tejto súvislosti by som rád pripomenul slová svätého Tomáša Akvinského: Tomáša Akvinského: “Čím viac [v našom uvažovaní] zostupujeme do detailov, tým je to nespoľahlivejšie” (Summa Theologiae I-II, q. 94, čl. 4).
(h) Napokon, jedinú formuláciu pravdy nemožno nikdy správne pochopiť, ak stojí izolovane, odtrhnutá od bohatého a harmonického kontextu celého Zjavenia. “Hierarchia právd” ďalej predpokladá uvedenie každej pravdy do náležitého vzťahu s ústrednejšími pravdami a s celým učením Cirkvi. V konečnom dôsledku to môže viesť k rôznym spôsobom vysvetľovania tej istej náuky, hoci “ľuďom snívajúcim o monolitickom učení, ktoré všetci bez najmenších rozdielov musia zastávať, sa to môže zdať ako rozptyľujúca nedokonalosť. Ale skutočnosť je taká, že táto rôznorodosť pomáha lepšie vyjadrovať a rozvíjať rozličné aspekty nevyčerpateľného bohatstva evanjelia.” (Evangelii gaudium, 40). V každej teologickej línii je isté riziko, ale zároveň aj istá možnosť.
Otázka 2
(a) Cirkev má veľmi jasnú predstavu o manželstve: je to výlučný, trvalý a nerozlučiteľný zväzok medzi mužom a ženou, prirodzene otvorený pre plodenie potomstva. Cirkev nazýva “manželstvom” len takýto zväzok. Iné formy zväzku ho realizujú aspoň “čiastočným a analogickým spôsobom” (Amoris Laetitia, 292), a preto ich nemožno nazývať “manželstvom” v pravom zmysle slova.
(b) Nejde iba o záležitosť pomenovania; skutočnosť, ktorú nazývame manželstvom, sa vyznačuje jedinečnou podstatnou konštitúciou, ktorá si vyžaduje výlučné pomenovanie, ktoré je pre iné skutočnosti nepoužiteľné. Je to určite viac než len “ideál”.
(c) Práve z tohto dôvodu sa Cirkev vyhýba akémukoľvek druhu obradu alebo sviatosti, ktoré by boli v rozpore s týmto presvedčením a naznačovali, že za manželstvo sa uznáva niečo, čo nie je manželstvom.
(d) V našom styku s ľuďmi však nesmieme stratiť pastoračnú lásku, ktorá by mala prenikať všetkými našimi rozhodnutiami a postojmi. Obrana objektívnej pravdy nie je jediným prejavom tejto lásky, ktorá pozostáva aj z láskavosti, trpezlivosti, pochopenia, nežnosti a povzbudenia. Preto sa nesmieme stať sudcami, ktorí len odmietajú, zavrhujú, vylučujú.
(e) Pastoračná prezieravosť preto musí správne rozlišovať, či existujú formy požehnania, o ktoré žiada jedna alebo viac osôb a ktoré nie sú späté s falošnou predstavou o manželstve. Keď sa totiž žiada o požehnanie, je to žiadosť o pomoc od Boha, prosba o možnosť žiť lepšie, dôvera vložená do Otca, ktorý nám môže pomôcť žiť lepšie.
(f) Na druhej strane, aj keď existujú situácie, ktoré sú z objektívneho hľadiska morálne neprijateľné, tá istá pastoračná láska si vyžaduje, aby sme za “hriešnikov” nepovažovali iné osoby, ktorých vina alebo zodpovednosť môže byť zmiernená rôznymi faktormi ovplyvňujúcimi ich subjektívnu integritu (porov. sv. Ján Pavol II., Reconciliatio et Paenitentia, 17).
(g) Rozhodnutia, ktoré môžu byť za určitých okolností súčasťou pastoračnej obozretnosti, sa nemusia meniť na normu. Inými slovami, nie je vhodné, aby diecéza, Konferencia biskupov alebo akákoľvek iná cirkevná štruktúra trvalo a oficiálne schvaľovala postupy alebo pravidlá pre každý typ prípadu, pretože všetko, čo “je súčasťou praktického rozlišovania vzhľadom na konkrétnu situáciu, nemôže byť pozdvihnuté na úroveň normy“ pretože „by to viedlo k neznesiteľnej kazuistike“ (Amoris Laetitia, 304). Kánonické právo by nemalo a nemôže pokryť všetko a biskupské konferencie sa nemôžu tváriť, že to robia prostredníctvom rôznych dokumentov a protokolov, pretože život Cirkvi prebieha mnohými kanálmi mimo týchto normatívnych.
Otázka 3
(a) Hoci správne uznávate, že najvyššiu a plnú moc v Cirkvi vykonáva buď pápež z titulu svojho úradu, alebo kolégium biskupov spolu so svojou hlavou, rímskym biskupom (porov. II. vatikánsky koncil, dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 22), predsa len prostredníctvom týchto dubií vyjadrujete vlastnú potrebu účasti, slobodného vyjadrenia a spolupráce, a teda požadujete istú formu “synodality” pri výkone mojej služby.
(b) Cirkev je “tajomstvom misijného spoločenstva”, toto spoločenstvo však nie je len afektívne alebo éterické, ale nevyhnutne predpokladá reálnu účasť: nielen hierarchia, ale celý Boží ľud sa môže rôznymi spôsobmi a na rôznych úrovniach vyjadrovať a cítiť sa súčasťou cesty Cirkvi. V tomto zmysle môžeme skutočne povedať, že synodalita ako štýl a dynamika je podstatným rozmerom života Cirkvi. Svätý Ján Pavol II. to veľmi pekne vyjadril v diele Novo Millennio Ineunte.
(c) Čosi iné je posväcovať alebo vnucovať určitú synodálnu metodiku, ktorá vyhovuje jednej skupine, aby sa stala normou a povinným kanálom pre všetkých, pretože by to viedlo len k “zmrazeniu” synodálnej cesty, k vylúčeniu rôznych charakteristík rôznych partikulárnych cirkví a rozmanitého bohatstva univerzálnej Cirkvi.
Otázka 4
(a) “Všeobecné kňazstvo veriacich a služobné alebo hierarchické kňazstvo” “sa líšia od seba podstatne” (II. vatikánsky ekumenický koncil, dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 10). Nie je dobré argumentovať existenciou rozdielnosti v stupni, ktorý predpokladá považovať spoločné kňazstvo veriacich za niečo “druhoradé” alebo menej hodnotné (“nižší stupeň”). Obe formy kňazstva sa navzájom osvecujú a podporujú.
(b) Keď svätý Ján Pavol II. učil, že nemožnosť udeľovať kňazské svätenie ženám treba „považovať za konečné”, v žiadnom prípade tým neponižoval ženy ani nepriznával najvyššiu autoritu mužom. Ján Pavol II. potvrdil aj ďalšie body. Napríklad, že keď hovoríme o kňazskej autorite, “nachádzame sa na rovine funkcie a nie na rovine dôstojnosti a svätosti” (Ján Pavol II., Christifideles Laici, 51). To sú slová, ktoré sme si dostatočne neosvojili. Ján Pavol II. tiež jasne povedal, že hoci pri Eucharistii predsedá iba kňaz, tieto úlohy “neodôvodňujú nadradenosť jedných nad druhými” (sv. Ján Pavol II., Christifideles Laici, pozn. 190; porov. Kongregácia pre náuku viery, Deklarácia Inter Insigniores, V).
Uviedol tiež, že hoci je kňazská funkcia “hierarchická”, nemala by sa chápať ako forma nadvlády, ale že je “úplne zameraná na posvätenie údov Krista“. (Ján Pavol II., Mulieris Dignitatem, 27). Ak sa toto nepochopí a ak sa z týchto rozdielov nevyvodia praktické dôsledky, bude ťažké akceptovať, že kňazstvo je vyhradené len pre mužov, a nebudeme schopní uznať práva žien ani potrebu ich účasti, a to rôznymi spôsobmi, na vedení Cirkvi.
(c) Na druhej strane by sme v záujme dôkladnosti mali uznať, že jasná a autoritatívna náuka o presnej povahe “posledného súdu” ešte nebola úplne vypracovaná. Nie je to dogmatická definícia, napriek tomu sa jej musia všetci držať. Nikto ju nemôže verejne popierať, a predsa môže byť predmetom skúmania, ako je to v prípade platnosti ordinácie v anglikánskom spoločenstve.
Otázka 5
(a) Pokánie je nevyhnutné pre platnosť sviatostného rozhrešenia a zahŕňa úmysel zdržať sa hriechu. To však nie je matematika a opäť musím pripomenúť, že spovednica nie je colnica. Nie sme pánmi, ale pokornými správcami sviatostí, ktoré živia veriacich, pretože tieto Pánove dary sú nástrojmi Ducha Svätého na podporu ľudského života, nie relikviami, ktoré treba strážiť.
(b) Existuje mnoho spôsobov, ako vyjadriť pokánie. Ľudia s veľmi zraneným pocitom vlastnej hodnoty často vnímajú priznanie viny ako kruté mučenie, ale samotný fakt, že ideme na spoveď, je symbolickým vyjadrením pokánia a hľadania Božej pomoci.
(c) Chcel by som tiež pripomenúť, že “niekedy je nám zaťažko dať v pastorácii priestor bezpodmienečnej láske Boha” (Amoris Laetitia, 311), ale musíme sa to naučiť. V nadväznosti na svätého Jána Pavla II. si dovolím tvrdiť, že od veriacich by sme nemali vyžadovať príliš presné a isté ciele zmeny, ktoré sa nakoniec stanú abstraktnými či dokonca egomaniakálnymi, ale ani predvídateľnosť nového pádu “neuberá na autenticite zámeru” (svätý Ján Pavol II., List kardinálovi Williamovi W. Baumovi a účastníkom výročného kurzu Apoštolskej penitenciárie, 22. marca 1996, 5).
(d) Napokon by malo byť jasné, že všetky podmienky, ktoré sa bežne spájajú so spoveďou, neplatia, keď je osoba v stave agónie alebo keď sú jej mentálne a psychické schopnosti veľmi obmedzené.
Drahí bratia,
Verím, že tieto odpovede vyjasnia vaše pochybnosti.
Nezabudnite sa za mňa modliť. Modlím sa za vás.
S bratským pozdravom,
František
Kardináli sa však domnievali, že pápežove odpovede len vyvolali ďalšie otázky a vôbec neobjasnili existujúce pochybnosti. Preto 21. augusta poslali Svätému Otcovi preformulované dubia. Ďalšie odpovede na ne však už nedostali; preto sa 2. októbra rozhodli celú korešpondenciu s pápežom zverejniť a pripojili k nej aj list adresovaný veriacim Cirkvi.
Dubia piatich kardinálov z 10. júla 2023
Dubium 1. týkajúce sa tvrdenia, že by sme mali reinterpretovať Božie zjavenie v súlade s módnymi kultúrnymi a antropologickými zmenami.
Po výrokoch niektorých biskupov, ktoré neboli ani korigované, ani odvolané, sa vynára otázka, či by sa Božie zjavenie v Cirkvi malo reinterpretovať v súlade s kultúrnymi zmenami našej doby a v súlade s novou antropologickou víziou, ktorú tieto zmeny presadzujú; alebo či je Božie zjavenie záväzné navždy, nemenné, a preto ho nemožno poprieť, v súlade s príkazom Druhého vatikánskeho koncilu, že Bohu, ktorý zjavuje, patrí “poslušnosť viery” (Dei Verbum 5); že to, čo bolo zjavené pre spásu všetkých, musí zostať “navždy neporušené” a živé a musí sa “odovzdávať všetkým pokoleniam” (7); a že pokrok v chápaní neznamená žiadnu zmenu pravdy vecí a slov, pretože viera bola odovzdaná “raz navždy” (8) a učiteľský úrad nie je nad Božím slovom, ale „učí iba to, čo bolo odovzdané“ (10).
Dubium 2. K tvrdeniu, že všeobecná prax požehnávania zväzkov osôb rovnakého pohlavia by bola v súlade so Zjavením a Učiteľským úradom (KKC 2357).
V súlade s Božím zjavením, potvrdeným vo Svätom písme, ktoré Cirkev “z Božieho poverenia a pomocou Ducha Svätého nábožne počúva…, sväto zachováva a verne vykladá” (Dei Verbum 10): “Na počiatku” Boh stvoril človeka na svoj obraz, muža a ženu ich stvoril, potom ich požehnal, aby boli plodní (porov. Gn 1, 27 – 28), pričom apoštol Pavol učí, že popieranie rozdielnosti pohlaví je dôsledkom popierania Stvoriteľa (Rim 1, 24 – 32).
Ponúka sa otázka: môže sa Cirkev odkloniť od tohto “princípu”, považovať ho v rozpore s učením Veritatis Splendor 103 iba za ideál a akceptovať objektívne hriešne situácie, ako sú zväzky osôb rovnakého pohlavia, ako “možné dobro” bez toho, aby sa dopustila zrady zjavenej náuky?
Dubium 3. Pokiaľ ide o tvrdenie, že synodalita je “konštitutívnym rozmerom Cirkvi” (apoštolská konštitúcia Episcopalis Communio 6), čo by znamenalo, že Cirkev je synodálna zo svojej podstaty.
Vzhľadom na to, že synoda biskupov nezastupuje kolégium biskupov, ale je len poradným orgánom pápeža, keďže biskupi ako svedkovia viery nemôžu delegovať svoje vyznanie pravdy, ponúka sa otázka, či môže synodalita predstavovať najvyššie regulačné kritérium vlády Cirkvi bez toho, aby sa narušil konštitutívny poriadok ustanovený jej Zakladateľom, podľa ktorého najvyššiu a plnú moc Cirkvi vykonáva tak pápež z titulu svojho úradu, ako aj kolégium biskupov spolu so svojou hlavou, rímskym biskupom (Lumen gentium 22).
Dubium 4. v súvislosti s presadzovaním teórie, že “teológia Cirkvi sa zmenila”, a preto možno udeľovať kňazské svätenie ženám.
Po výrokoch niektorých cirkevných hodnostárov, ktoré neboli korigované, ani odvolané, podľa ktorých sa teológia Cirkvi a zmysel omše zmenili s Druhým vatikánskym koncilom, sa vynára otázka, či diktum Druhého vatikánskeho koncilu, podľa ktorého “všeobecné kňazstvo veriacich a služobné alebo hierarchické kňazstvo sa líšia od seba podstatne, a nielen stupňom” (Lumen gentium 10) a že presbyteri na základe svojej “posvätnej kňazskej moci prinášať obetu a odpúšťať hriechy” (Presbyterorum ordinis 2) konajú v mene a osobe Krista Prostredníka, skrze ktorého sa duchovná obeta veriacich stáva dokonalou.
Ďalej sa kladie otázka, či učenie obsiahnuté v apoštolskom liste svätého Jána Pavla II. s názvom Ordinatio Sacerdotalis, ktorý ako definitívnu pravdu vyhlasuje nemožnosť vysväcovania žien za kňazky, zostáva v platnosti, takže toto učenie už nepodlieha zmene ani voľnej diskusii zo strany duchovných či teológov.
Dubium 5 týkajúce sa výroku “odpustenie je ľudské právo” a trvania Svätého Otca na povinnosti rozhrešovať každého a vždy, takže pokánie nie je nevyhnutnou podmienkou sviatostného rozhrešenia.
Kladie sa otázka, či je pre platnosť sviatostnej spovede nevyhnutné učenie Tridentského koncilu, podľa ktorého kajúcnikova ľútosť, ktorá spočíva v odpore k spáchanému hriechu s úmyslom viac nehrešiť (XIV. zasadanie, IV. kapitola: DZ 1676), takže kňaz musí odoprieť rozhrešenie, keď je jasné, že táto podmienka nebola splnená.
Vatikán, 10. júla 2023.
Kardinál Walter Brandmüller
Kardinál Raymond Leo Burke
Kardinál Juan Sandoval du Íñiguez
Kardinál Robert Sarah
Kardinál Joseph Zen Ze-Kiun, S.D.B.
Preformulované dubia z 21. augusta 2023.
Jeho Svätosti pápežovi Františkovi
Svätý Otče!
Sme veľmi vďační za odpovede, ktoré ste nám boli ochotný poskytnúť. Na úvod by sme chceli objasniť, že sme tieto otázky položili nie zo strachu pred dialógom s ľuďmi našej doby alebo pred otázkami o Kristovom evanjeliu, ktoré by nám mohli položiť. V skutočnosti sme rovnako ako Vaša Svätosť presvedčení, že evanjelium dáva ľudskému životu plnosť a odpovedá na každú našu otázku.
Obavy, ktoré nás poháňajú, sú inej povahy: Znepokojuje nás, že existujú pastieri, ktorí pochybujú o tom, že evanjelium je schopné premieňať srdcia ľudí, a neponúkajú im už zdravé učenie, ale “podľa svojich chúťok” (porov. 2 Tim 4, 3). Tiež nám záleží na tom, aby bolo jasné, že Božie milosrdenstvo nespočíva v zakrývaní našich hriechov, ale je oveľa väčšie, pretože nám umožňuje odpovedať na jeho lásku zachovávaním jeho prikázaní, teda pokáním a prijatím viery v evanjelium (porov. Mk 1, 15).
S rovnakou úprimnosťou, s akou ste nám poskytli svoje odpovede, sme nútení dodať, že Vaše odpovede nerozptýlili pochybnosti, ktoré sme vyslovili, ale dokonca ich prehĺbili. Preto sa cítime povinní tieto otázky ešte raz predložiť Vašej Svätosti, ktorej ako Petrovmu nástupcovi Pán zveril úlohu utvrdzovať bratov vo viere. Je to mimoriadne naliehavá záležitosť vzhľadom na nadchádzajúcu synodu, ktorú chcú mnohí využiť na popretie katolíckej náuky práve v otázkach, ktorých sa týkajú naše dubia. Preto Vám opakujeme naše otázky, aby ste na ne mohli odpovedať jednoduchým “áno” alebo “nie”.
1. Vaša Svätosť tvrdí, že Cirkev môže prehlbovať svoje poznanie tradovaných skutočností. To učí Dei Verbum 8 a je to súčasťou katolíckej náuky. Odpoveď Vašej Svätosti však nerozptýlilo naše obavy. Mnohí dnešní kresťania vrátane pastierov a teológov tvrdia, že kultúrne a antropologické zmeny našej doby by mali pobádať Cirkev k tomu, aby učila opak toho, čo vždy učila.
Týka sa to otázok, ktoré nie sú druhoradé, ale zásadné pre našu spásu, ako napríklad vyznanie viery, subjektívne podmienky na pripustenie k sviatostiam a dodržiavanie mravného zákona. Preto chceme preformulovať naše dubium: Môže dnes Cirkev učiť doktríny, ktoré sú v rozpore s tými, ktoré predtým učila vo veciach viery a morálky, či už pápežom [hovoriacim slávnostne] ex cathedra, alebo v rámci definície ekumenického koncilu, alebo v rámci bežného univerzálneho magistéria biskupov rozptýlených po celom svete (porov. Lumen gentium 25)?
(2) Vaša Svätosť kládla dôraz na to, že manželstvo sa nesmie zamieňať s inými druhmi zväzkov sexuálnej povahy, a preto sa treba vyhnúť akémukoľvek obradu alebo sviatostnému požehnávaniu párov rovnakého pohlavia, ktoré by mohlo viesť k takémuto zamieňaniu. Naše obavy sa však týkajú čohosi iného: obávame sa, že požehnanie párov rovnakého pohlavia by mohlo v každom prípade plodiť zmätok, a to nielen preto, že by sa mohlo javiť ako niečo analogické manželstvu, ale aj preto, že homosexuálne akty by sa prakticky prezentovali ako dobro alebo aspoň ako možné dobro, ktoré Boh žiada od ľudí, ktorí k nemu smerujú.
Naše dubium teda preformulujeme nasledovne: Je možné, aby kňaz za určitých okolností požehnal vzťahy medzi homosexuálnymi osobami, čím by naznačil, že homosexuálne správanie ako také nie je v rozpore s Božím zákonom a s tým, že človek smeruje k Bohu? S vyššie uvedeným dubiom súvisí potreba vzniesť ďalšie dubium: Je stále platné učenie, ktoré zastáva riadne všeobecné magistérium, že každý mimomanželský sexuálny akt, a najmä homosexuálny, predstavuje objektívne ťažký hriech proti Božiemu zákonu, bez ohľadu na okolnosti, za ktorých sa uskutočňuje, a úmysel, s ktorým sa uskutočňuje?
3. Zdôraznili ste, že Cirkev má synodálny rozmer, na ktorom sú všetci, vrátane veriacich laikov, povolaní zúčastniť sa a vyjadriť svoj hlas. Náš problém však spočíva v niečom inom: budúca synoda o “synodalite” sa v súčasnosti prezentuje tak, akoby v spoločenstve s pápežom predstavovala najvyššiu autoritu v Cirkvi. Synoda biskupov je však poradným orgánom pápeža; nie je reprezentáciou kolégia biskupov a nemôže rozhodovať o otázkach, ktorými sa zaoberá, ani vydávať dekréty o týchto otázkach, pokiaľ jej v určitých prípadoch rímsky biskup, ktorého povinnosťou je ratifikovať rozhodnutia synody, výslovne neudelí rozhodujúci hlas (porov. kán. 343 Kódexu kánonického práva).
Toto je kľúčový bod, nakoľko nezapojenie kolégia biskupov do vecí, akými sa chce zaoberať nasledujúca synoda a ktoré sa dotýkajú samotnej štruktúry Cirkvi, by bola presne v rozpore s koreňmi tej synodality, ktorú má táto synoda podporovať. Naše dubium teda preformulujeme nasledovne: bude synoda biskupov, ktorá sa má zísť v Ríme a na ktorom bude iba vybrané zastúpenie pastierov a veriacich, vykonávať v doktrinálnych alebo pastoračných otázkach, o ktorých sa má vyjadriť, najvyššiu autoritu v Cirkvi, ktorá patrí výlučne rímskemu biskupovi a una cum capite suo kolégiu biskupov (porov. kán. 336 Kódexu kánonického práva)?
4. Vaša Svätosť vo svojej odpovedi ste vysvetlili, že rozhodnutie svätého Jána Pavla II. vyjadrené v Ordinatio Sacerdotalis treba v konečnom dôsledku zachovať, a správne ste dodali, že je potrebné chápať kňazstvo nie v zmysle moci, ale v zmysle služby, aby sme správne pochopili rozhodnutie nášho Pána vyhradiť kňazské svätenie výlučne mužom. Na druhej strane ste v poslednom bode svojej odpovede dodali, že táto otázka môže byť ešte predmetom ďalšieho štúdia.
Obávame sa, že niektorí by si toto vyhlásenie mohli vysvetliť tak, že táto otázka ešte nie je definitívne vyriešená. V skutočnosti svätý Ján Pavol II. v Ordinatio Sacerdotalis potvrdzuje, že táto doktrína bola vyučovaná neomylne v rámci riadneho a všeobecného magistéria, a preto patrí do depozitu viery.
Takto odpovedala Kongregácia pre náuku viery na pochybnosť o tomto apoštolskom liste a túto odpoveď schválil aj sám Ján Pavol II. Naše dubium teda preformulujeme nasledovne: Mohla by Cirkev v budúcnosti mať možnosť udeľovať svätenie ženám, čím by poprela, že výlučné vyhradenie tejto sviatosti pokrsteným mužom tvorí samotnú podstatu sviatosti svätenia, ktorú Cirkev nemôže zmeniť?
5. Nakoniec Vaša Svätosť potvrdila učenie Tridentského koncilu, podľa ktorého si platnosť sviatostného rozhrešenia vyžaduje ľútosť hriešnika, ktorá zahŕňa rozhodnutie viac nehrešiť. Vaša Svätosť nás povzbudila, aby sme nepochybovali o nekonečnom Božom milosrdenstve. Chceli by sme zopakovať, že naša otázka nevyplýva z pochybností o veľkosti Božieho milosrdenstva, ale naopak, pramení z vedomia, že toto milosrdenstvo je také veľké, že sme schopní obrátiť sa k nemu, vyznať svoje hriechy a žiť tak, ako nás to On naučil.
Na druhej strane, niektorí by si mohli odpoveď Vašej Svätosti vysvetliť tak, že samotná návšteva spovednice je dostatočnou podmienkou na získanie rozhrešenia, keďže by to mohlo implicitne zahŕňať vyznanie hriechov a pokánie. Preto by sme chceli preformulovať naše dubium takto: Môže kajúcnik, ktorý pri vyznaní hriechu odmietne vyjadriť úmysel, že sa ho už nedopustí, platne prijať sviatostné rozhrešenie?
Vatikán, 21. augusta 2023
Kardinál Walter Brandmüller
Kardinál Raymond Leo Burke
Kardinál Juan Sandoval Íñiguez
Kardinál Robert Sarah
Kardinál Joseph Zen Ze-kiun
Oznámenie Kristovým veriacim (kán. 212 § 3) týkajúce sa dubií zaslaných pápežovi Františkovi
Bratia a sestry v Kristovi!
My, členovia Posvätného kolégia kardinálov, vedení povinnosťou, ktorá prislúcha všetkým veriacim, “oznámiť svätým pastierom svoj názor vo veciach týkajúcich sa dobra Cirkvi” (kán. 212 § 3), a predovšetkým povinnosťou, ktorá prislúcha kardinálom, “poskytovať pomoc rímskemu biskupovi… jeden po druhom… najmä v každodennej starostlivosti o všeobecnú Cirkev” (kán. 349), vzhľadom na rozličné vyhlásenia vysokopostavených klerikov týkajúce sa konania nadchádzajúcej biskupskej synody, ktoré sú v zjavnom rozpore so stálou cirkevnou doktrínou a cirkevnou disciplínou a ktoré viedli a vedú k veľkému zmätku a upadnutiu do omylu zo strany veriacich a iných osôb dobrej vôle, sme rímskemu biskupovi vyjadrili svoje hlboké znepokojenie.
V našom liste z 10. júla 2023 sme s využitím osvedčenej praxe predkladania dubií [otázok] predstavenému, aby mal možnosť prostredníctvom svojich responzií [odpovedí] objasniť náuku a disciplínu Cirkvi, predložili pápežovi Františkovi päť dubií, ktorých kópiu pripájame. Pápež František na náš list odpovedal listom z 11. júla 2023.
Keď sme vzali na vedomie jeho list, ktorý nezodpovedal praxi responsa ad dubia [odpovede na otázky], preformulovali sme dubia, aby sme získali jasnú odpoveď založenú na večnej doktríne a disciplíne Cirkvi. V našom liste z 21. augusta 2023 sme rímskemu biskupovi predložili preformulované dubia, ktorého kópiu pripájame. Do dnešného dňa sme nedostali odpoveď na preformulované dubiá.
Vzhľadom na vážnosť záležitosti dubií, najmä vzhľadom na nadchádzajúce zasadanie Biskupskej synody, považujeme za svoju povinnosť upovedomiť [vás], veriacich (kán. 212 § 3), aby ste nepodľahli zmätku, omylu a znechuteniu, ale aby ste sa radšej modlili za všeobecnú Cirkev a osobitne za rímskeho biskupa, aby sa evanjelium hlásalo stále jasnejšie a zachovávalo stále vernejšie.
Vaši v Kristovi
Kardinál Walter Brandmüller
Kardinál Raymond Leo Burke
Kardinál Juan Sandoval Íñiguez
Kardinál Robert Sarah
Kardinál Joseph Zen Ze-kiun
Rím, 2. októbra 2023
