Krviprelievanie 7. októbra je barbarstvom, ktoré ďaleko presahuje izraelsko-palestínsky konflikt, nenachádza žiadne ospravedlnenie a ohrozuje celý Západ. Hamas si vypočítal aj reakciu Izraela, ktorý by však teraz mal mať odvahu na to, aby nepomstil na palestínskom ľude.
Čím viac dní uplynie, tým viac sa izraelsko-palestínska konfrontácia radikalizuje aj u nás, na sociálnych sieťach a v televíznych diskusných reláciách. Na internete sa množia rekonštrukcie histórie konfliktu a vzniku štátu Izrael (väčšinou v propalestínskom tóne): nikdy sme netušili, že Taliansko je aj krajinou historikov. Nebudeme tu pridávať nulté dejiny konfliktu, hoci v najbližších dňoch bude vhodné aspoň objasniť absurdnosť a nebezpečnosť niektorých neustále sa opakujúcich ošúchaných fráz.
Tu by sme chceli predovšetkým upozorniť na to, čo sa stalo 7. októbra, a to okrem dnes už chronického izraelsko-palestínskeho konfliktu. Áno, pretože masakru, ktorú vykonali militanti z Hamasu, nemožno považovať iba za x-tú kapitolu vojny, je to radikálne nová skutočnosť, a to tak z hľadiska jej rozsahu, ako aj povahy. Je pravda, že teroristické útoky sú stálicou takzvaného palestínskeho odporu: uskutočňovala ich Organizácia za oslobodenie Palestíny (OOP) Jásira Arafata, a keď tá prijala politické rokovania, zdedili ich Hamas a Islamský džihád.
Krviprelievanie zo 7. októbra je však oveľa viac ako útok: nejde o bombu ponechanú v autobuse a následne odpálenú, ani o samovražedného atentátnika operujúceho s opaskom s výbušninou, ktorý ju má na sebe na kontrolnom stanovišti alebo medzi ľuďmi sediacimi v bare. Ide o činy, ktoré sú v každom prípade odsúdeniahodné, ale ktoré sa skončia v okamihu, bez toho, aby sa atentátnik mohol pozrieť svojim obetiam do tváre.
To, čo sa stalo pred dvoma týždňami, je niečo úplne iné: tisíce teroristov vtrhli na izraelské územie a zmasakrovali stovky a stovky bezbranných civilistov (doterajšia oficiálna bilancia hovorí o 1 400 mŕtvych), prečesávali jednotlivé domy, aby nikoho nenechali na pokoji, tešili sa z toho, že im vidia hrôzu v očiach, zúrili nad zranenými a dokonca aj na mŕtvymi v orgii násilia, ktorá nemá obdoby.
Mali sme možnosť vidieť niekoľko videí, ktoré natočili samotní militanti Hamasu a ktoré vzhľadom na surovosť záberov nemôžeme reprodukovať, ale ktoré svedčia o tom, kam až môže zájsť ľudská priepasť, nenávisť tak hlboko zakorenená, že môže človeka priviesť k zúfalstvu nad tým, že tu zrejme už nie je možná nijaká zmena. Nenávisť nie malej skupiny útočiacich teroristov, ale celej armády, a pravdepodobne ešte ďaleko za jej hranicami.
Neexistuje žiadne politické alebo vojenské ospravedlnenie, ktoré by mohlo ospravedlniť takýto čin, žiadna utrpená nespravodlivosť, ktorá by dávala zmysel takémuto barbarstvu. K tomu treba pridať drámu rukojemníkov, ktorých bolo asi 200: deti, mladé dievčatá, starí ľudia, z ktorých niektorých sme mohli vidieť v okamihu zajatia.
A predovšetkým videá, ktoré zverejnili samotní vrahovia, aby vyvolali ešte väčšiu hrôzu. Novinkou je ostentatívnosť spáchaného násilia, radosť pred zasiatym terorom, oslavy pred znetvorenými telami. Vo vojnách sa tí, ktorí páchajú zločiny, aj keď ich vedome vykonávajú, snažia ich utajiť, pretože vedia, že ich v každom prípade všetci považujú za zlo, vedia, že prekračujú všeobecne uznávanú normu a že ich predvádzaním by stratili konsenzus.
Tu namiesto toho máme opačný prípad, zverstvá sa vystavujú na obdiv práve preto, že nejde o obyčajný vojnový čin, akokoľvek krutý, ale o túžbu po vyhladení. A s vedomím, že mnohí ďalší – vo všetkých častiach sveta – sa z tohto násilia tešia a možno sa k tomuto barbarstvu pridajú tam, kde sa nachádzajú.
Neuvedomiť si túto radikálnu odlišnosť a dosiahnutú úroveň neospravedlniteľného barbarstva znamená byť slepý a pripraviť sa na ďalšie podobné tragédie. V neposlednom rade preto, že aj v Európe, ako sme už videli, existujú ďalšie islamistické bunky pripravené konať.
Izraelsko-palestínsky konflikt je len zámienkou na rozpútanie násilia. Kardinál Pierbattista Pizzaballa má úplnú pravdu, keď hovorí, že ak sa nenájde skutočné riešenie palestínskej otázky, vo Svätej zemi nikdy nebude mier. Dnes je však situácia ešte horšia, pretože Hamas nechce iné riešenie ako vyhladenie izraelského štátu a každého Žida žijúceho vo Svätej zemi.
Hamas nechce žiadne riešenie, ktoré by zahŕňalo existenciu Izraela, a preto rozpútal takú zúrivosť v čase, keď dokonca aj Saudská Arábia po iných arabských krajinách normalizovala vzťahy so židovským štátom.
V skutočnosti je pre palestínsky ľud Hamas oveľa horším nepriateľom ako Izrael. A dokazuje to aj skutočnosť, že pri koncipovaní masakru zo 7. októbra Hamas počítal práve s pomstou Izraela, funkčnou až po zámer vyhodiť do vzduchu celý Blízky východ, aby si nakoniec presadil svoje právo.
Smrť toľkých palestínskych civilistov je hudbou pre uši teroristov z Hamasu, ktorí vždy využívali civilistov ako živé štíty, pretože vedia, že toľko mŕtvych Palestínčanov znamená väčšiu podporu pre ich vec. Nie nadarmo bránia civilistom v evakuácii z oblastí, ktoré Izrael oznámil, že bude bombardovať.
V tom spočíva najväčšia výzva pre Izrael v súčasnosti, aby sa zriekol zákona oko za oko, zub za zub: poraziť Hamas bez vyhladzovania palestínskych civilistov, zastaviť túto nekonečnú špirálu násilia, ktorá vážne riskuje tragické rozšírenie vojny. Koniec koncov, skutočným víťazstvom Hamasu by bola práve táto všeobecná vojna.
Nie je to ľahká úloha: Izrael by mal určite zmeniť svoj politicko-vojenský prístup, ktorý niekedy sťažuje medzinárodnú solidaritu; mal by presvedčiť svet, že Hamas nie je problémom len pre bezpečnosť Izraela, keďže Moslimské bratstvo (ktorého je Hamas odnožou) pôsobí aj v iných arabských krajinách a tiež v Európe a na Západe všeobecne; a mal by nájsť riešenie pre Gazu, ktoré by nebolo vojenskou okupáciou, aj keď zahŕňa elimináciu prítomnosti Hamasu.
To všetko sú veci, ktoré nemožno považovať za samozrejmé a ktoré si vyžadujú, aby sa ostatné krajiny stali protagonistami cesty, ktorá schladzuje napätie a snaží sa riešiť problémy vylúčením možnosti vojny. A krok týmto smerom určite nebude možný, ak sa najprv nevyrieši situácia izraelských rukojemníkov v rukách Hamasu.
Musíme však dúfať v nádej
a modlitba, ku ktorej nás vyzval kardinál Pizzaballa a tiež pápež, je silnou
zbraňou, ktorú môžeme vytasiť, nech sa zdá akokoľvek iluzórna, pretože zmeniť
sa musia predovšetkým naše srdcia. A aby sme si to uvedomili, stačí sa
pozrieť na komentáre na internete alebo na demonštrácie, ktoré sme v posledných
dňoch videli po celej Európe.
Preklad z lanuovabq.it
