Dnes všetky technológie musia byť “čisté” a “inteligentné”. Obe sú však mýty.
Inteligentná technológia je technológia dohľadu. Nie je inteligentnejšia vďaka svojim prirodzeným vlastnostiam, ale preto, že odosiela a prijíma údaje, ktoré jej umožňujú byť “inteligentnejšou” pri manipulácii s používateľmi. Tá inteligentná časť inteligentnej technológie pochádza od ľudí. Rovnako aj tá hlúpa časť, keď ľudia obetujú svoje súkromie a nezávislosť za výhody technológie, ktorá ich sleduje.
Čistá energia je ešte väčší mýtus. Zákon Inflation Increase Act vyčleňuje ďalšie miliardy na neefektívne formy výroby energie, ktoré americká vláda dotuje už viac ako 50 rokov, pretože ich nejaká reklamná agentúra z Madison Avenue označila za “čisté”.
Energia je vo svojej podstate čistá a špinavá. Využívanie prirodzených síl vesmíru si vyžaduje ťažbu kovov, výrub stromov a premenu fosílnych palív na plast, z ktorého sa montujú stroje. Keď tieto stroje začnú pracovať, budú vylučovať teplo, pretože bet ohľadu na to, či sú “čisté” alebo “špinavé”, tak funguje druhý zákon termodynamiky.
Ani Al Gore nedokáže uniknúť entropii a ani ten najžiarivejší solárny panel, najelegantnejšia veterná turbína alebo hladko hučiaca Tesla nezabránia plytvaniu energiou, keď sa prenáša, skladuje alebo používa na tú či onú vec na miestnej alebo národnej úrovni.
Jediná skutočne energeticky účinná energia pochádza z bioluminiscenčných tvorov, ako sú svetlušky. Nevytvorili sme ich a napriek všetkému vychvaľovaniu sa zo strany technokratov ich nedokážeme napodobniť.
Čistá energia závisí od obrovských baní na vzácne zeminy, ktoré prevádzkuje komunistická Čína a ktoré otravujú všetko naokolo. Veterné turbíny si vyžadujú obrovské množstvo balzového dreva, ktoré odlesňuje Amazóniu.
Turbíny ani solárne panely po pokazení nie sú recyklované. Končia na skládkach a stávajú sa toxickým odpadom. Vdychovanie sklených vlákien z odrezaných veterných turbín alebo pitie vody kontaminovanej ťažkými kovmi zo solárnych panelov predstavuje vážne zdravotné riziko.
Veľká časť čistého odpadu, ktorý nazývame “recykláciou”, tiež končí na skládkach. Rozdiel medzi špinavým odpadom a čistým odpadom je v tom, že časť čistého odpadu posielame do Číny alebo krajín tretieho sveta, kde sa recykluje v primitívnych podmienkach a potom sa posiela späť k nám. To platilo dovtedy, kým Čína nezistila toxické riziká recyklačného priemyslu a nezačala odmietať väčšinu našich čistých odpadov, ktoré teraz putujú na rovnako „čisté“ skládky.
Na posielaní krabíc od pizze alebo fliaš od koly cez pol sveta nebolo nič ekologické. V jednom článku bolo čínske mesto, kde sa recyklovali plasty, opísané ako “mŕtva zóna”, v ktorej nie je “nič zelené” a kde sa “listy vlnitých plastových krabíc, staré plastové sudy a obrovské vyschnuté kaluže plastov” drvia, “sypú do kovových vaní plných žieravej čistiacej kvapaliny” a potom sa “prebytočný odpad a čistiaca kvapalina” “hádžu do odpadovej jamy na okraji mesta”.
Taká je špinavá realita za recyklačným trojuholníkom a reklamami plnými kresleného tovaru na jedno použitie, ktorý sa na želanie ochotných detí túži recyklovať na nové výrobky.
Čistá časť čistej energie alebo odpadu nespočíva v tom, ako sa vyrába, ale v tom, ako ju vnímame.
Solárny panel sa zdá esteticky čistejší ako uhoľná elektráreň. Elektromobil vydáva umelý hukot vesmírnej lode, keď sa kĺže po ulici. Veterná turbína žiari bielou farbou. Takéto triviálne povrchové dojmy, ktoré si mýlia architektúru s procesom, udržiavajú pri živote triliónový podvod.
Solárne a veterné energetické systémy sa prezentujú ako prirodzenejšie než akýkoľvek iný druh energie, pretože spojenie so slnkom a vetrom ich nejakým spôsobom izoluje od špinavej reality termodynamiky. Dizajn a značka solárnych panelov a veterných turbín vštepujú mýtus, že ide o čisté rozhrania na prijímanie tejto magickej odmeny pre nebo.
Neoromantizmus 60. rokov 20. storočia odmietol priemyselnú revolúciu. Keď z detí kvetov vyrástli buržoázni predmestskí obyvatelia zamestnaní v reklamných agentúrach a neziskových organizáciách, chceli technológiu, ktorá by si zachovala rovnakú ilúziu filozofickej konzistencie. Namiesto toho, aby sa riadili svojimi zásadami, premenili tvár priemyselnej revolúcie tak, aby bola oveľa drahšia, menej efektívna a nedostupná pre špinavú robotnícku triedu. Nová technológia, rovnako ako ich život na predmestí, by bola morálne a esteticky čistá. Podobne ako odpadky recyklované v Číne a vrátené v lesklej fľaši vyčistenej vody z vodovodu by sa špinavé stali opäť čistými.
Idealisti veria, že život je čierno-biely, špinavý alebo čistý, a že tieto dve veci sa dajú absolútne oddeliť. Vesmír sa nedá zaradiť do takýchto úhľadných kategórií. Napriek tomu ľavica strávila dve storočia rozbíjaním spoločnosti v snahe o čistú utópiu. Špina, baníci, továrne a ľudia, ktorí sa živia prácou, zaváňajú útlakom. Keď triedny boj ustúpil zelenému novoromantizmu, na pracujúcu triedu sa vykašlali a uprednostnili čistú postindustriálnu počítačovú budúcnosť.
Špinavé práce boli presunuté do Číny, zatiaľ čo robotníckej triede zostal Hrdzavý pás a pervitín. Amerika sa mala stať čistým národom, kde každý sedel pri notebooku Apple, než nasadol do svojho elektromobilu a odišiel na výlet. Nebolo dovolené fajčiť.
Ale čo je vlastne čisté? Stará ľavica odsudzovala spájanie fyzickej a morálnej čistoty, len aby nová ľavica aj tak upadla do tohto omylu. Nová spoločenská trieda hovorí baníkom, aby sa naučili kódovať alebo inštalovať solárne panely. Podobne ako u starej elity, ktorej prekážalo, že sú špinaví. Nezmyselné princípy environmentalizmu sú estetickým fetišom vyššej triedy. Predstavujú kultúrnu , nie vedeckú citlivosť. Jeho slovník zaváňa únikom od reality života, inteligentných technológií, čistej energie a informácií uložených v “cloude”.
Technológia nie je mágia. Jediná inteligencia je ľudská, jediná energia je špinavá a cloud je kopa serverov patriacich globálnej korporácii, ktoré sú napájané z uhoľných elektrární, kde je neustály hluk taký silný, že zamestnanci môžu utrpieť poškodenie sluchu.
Mýtus o čistote je útekom pred realitou. Tento únik má vysokú cenu, a to nielen v podobe premárnených miliárd a zničených životov v dôsledku ekologických trikov, ale aj v celej krvavej histórii ľavice, ktorá je jedným dlhým únikom od reality do tyranie kráľov-filozofov.
Energia ľavice a jej odpadky nie sú čistejšie ako jej ideológia a história. A tí, ktorí sú vo vnútri najšpinavší, pociťujú najväčšiu patologickú potrebu byť navonok čistí.
Preklad z frontpagemag.com
