V homílii z roku 1919 blahoslavený Rupert Mayer vysvetľuje obrovskú pravdu o večnom zatratení: je to desivá skutočnosť, ale spásonosný strach, ktorý môže človeka priviesť k obráteniu, a tým aj k spáse.
Nasledujú úryvky z kázne o pekle (Die Höllenpredigt), ktorú blahoslavený kňaz Rupert Mayer predniesol v Mníchove v roku 1919 v rámci ľudových misií. Blahoslavený sa narodil 23. januára 1876 v Stuttgarte v Nemecku. Počas prvej svetovej vojny bol vojenským kaplánom bavorskej armády a pri vykonávaní tejto služby bol zasiahnutý granátom a prišiel o nohu. Po prvej svetovej vojne sa venoval pomoci chudobným a obrane viery pred útokmi socialistov, komunistov a vtedy vznikajúceho národno-socialistického hnutia. Počas Tretej ríše bol za svoj odpor proti nacizmu zatknutý a odsúdený, v roku 1938 strávil päť mesiacov vo väzení, potom bol desať mesiacov väznený v koncentračnom tábore Sachsenhausen-Oranienburg a neskôr bol pridelený do väznice benediktínskeho kláštora v bavorskom Ettale. Po vojne pokračoval v pomoci chudobným a vyzýval na odpustenie a zmierenie v nemeckom národe. Počas homílie na slávnosť Všetkých svätých 1. novembra 1945 utrpel mozgovú príhodu a o niekoľko hodín neskôr zomrel.
Najhorším ovocím ťažkého hriechu je peklo, ktoré je predmetom nášho dnešného zamyslenia. Môžem vás ubezpečiť, že nerád vzbudzujem v druhých strach, aj keď ide o zdravý strach. (…)
Peklo existuje. Kto nám to hovorí? Najprv rozum a potom sám Spasiteľ. Na vysvetlenie: hlas svedomia nám hovorí, že existujú zákony, ktoré sú vpísané v srdciach ľudí. Tieto zákony môžu pochádzať iba od večného Zákonodarcu, od Boha. (…) Bol by to úbohý zákonodarca, ktorý by vydával zákony a potom by mu bolo ľahostajné, či sa tieto zákony dodržiavajú alebo ignorujú. Práve preto, ak Pán Boh dal zákony, musí stanoviť aj odmenu a trest pre tých, ktorí ich dodržiavajú alebo prekračujú. (…)
Dobre viem, že sa vždy nájdu ľudia, ktorí tieto slová prekrútia, zmiernia ich a povedia: “Tieto slová netreba brať doslovne. Slovíčko ‘večný’ znamená dlhý, ale nie večný trest. Toto slovíčko treba chápať v prenesenom význame“. Moji milí poslucháči, všetko hovorí proti takémuto výkladu. Božský Spasiteľ vynáša rozsudok. A vieme, že jedným z prvých požiadaviek vynesenia rozsudku je, aby bol vyjadrený jasne, isto a precízne. (…)
Po druhé, a to je ešte poučnejšie, božský Vykupiteľ hovorí (…): “A pôjdu títo do večného trápenia, kým spravodliví do večného života” (Mt 25, 46). Žiadnemu rozumnému človeku ešte nenapadlo pochybovať o tom, že keď sa hovorí o večnom živote, večné šťastie treba chápať vo vlastnom zmysle slova. Ale ak v tomto prípade vykladám toto slovíčko týmto spôsobom, kto mi potom dáva právo, keď hovorím o večnom treste, povedať: “To treba chápať v prenesenom význame?” Je to v rozpore s vernosťou. Človek to nemôže s čistým svedomím tvrdiť. (…)
Teraz vám chcem povedať, milí priatelia, toto: Ak Kristus, večná Pravda, hovorí: “Peklo existuje”, čo je vám platné, ak sa nejaký profesor zo svojej katedry a vo svojich spisoch všemožne snaží sebe i iným dokázať, že v neexistuje večný trest v pekle? Čo vám pomôže, ak Kristus, večná Pravda, povie: “Peklo existuje!” (…)
Na tomto mieste sa hovorí: “Boh je spravodlivý, nemôže predsa potrestať hriech, omyl, nečistý okamih večným trestom. Trest musí byť primeraný chybe a omylu, na ktorý sa vzťahuje”. Áno, to hovoríme aj my. Trest musí byť úmerný vine, ale nie časovému trvaniu viny. Inak by sme museli zavrieť do väzenia len na niekoľko okamihov zločinca, ktorý plánovane zabil človeka výstrelom z brokovnice. (…) Trest teda musí byť úmerný nie časovému trvaniu zločinu, ale vnútornej zlobe zločinu. Teraz sa pýtam: “Aká bezbožnosť spočíva v hriechu?”. Zatvrdilý hriešnik s jasnou predstavou prestúpi zjavný Boží zákon. Hriešnik teda pošliapava nekonečne sväté Božie právo. Búri sa proti nekonečnému Božiemu majestátu. Je to nekonečný zločin, preto v ňom spočíva nekonečná zloba a zaslúži si takýto trest.
Iní prichádzajú a hovoria: “Ale Boh je milosrdný. Ako je možné, aby Boh urobil dušu nešťastnou na večnosť?”. Áno, Boh je milosrdný. Môžem vám povedať to, čo som hovoril veľmi často: Chvála a vďaka Bohu, lebo je milosrdný! Keby ma dnes zavolali k lôžku ťažko chorého človeka a keby mi bolo jasné, že tento úbohý človek vo svojom živote páchal jeden hriech za druhým, keby mi bolo jasné, že celý jeho život bol jedným nepretržitým radom ťažkých hriechov, a keby som videl, že tento človek ľutuje, že žil taký zlý život, a keby som videl, že tento človek je zronený a skľúčený, potom by som mu povedal: “Drahý priateľu! Maj vieru! Teraz sa ti to zdá vážne, ale máš dobrú úprimnú vôľu. Tak ver! Boh je milosrdný! Boh je nekonečne milosrdný!”.
Teraz prichádza opačný prípad: ak človek nechce, ak človek svojou veľkou, ťažkou vinou odvracia od seba ruku Boha, ktorý ho chcel zachrániť, ak sa človek pre svoju ťažkú vinu stal predmetom Božieho odsúdenia zatratenia… Nuž, tento človek sa už nemôže sťažovať, ak sa pre neho hroznosť Božieho súdu uplatňuje v celej svojej prísnosti. Boh je milosrdný. Ale je aj nekonečne spravodlivý. “Spravodlivý si, Bože, a spravodlivé sú tvoje súdy” (porov. Dan 3, 27).
Nám, ktorí zostávame na pôde svätého náboženstva, zostáva už len jedno, a to úkon viery v túto základnú pravdu kresťanstva. A hoci je táto pravda strašná a desivá, pripomínať ju dobrým skutkom voči ľuďom, pretože bez tejto perspektívy by proti ľahkomyseľnosti a povrchnosti nič nezmohli. V tejto strašne vážnej myšlienke je čosi spásonosné. Vďaka Bohu, človek má túto bariéru, ktorú nikdy nemôže rozumne prekonať. (…)
Ó, večnosť! Ó, večnosť, zúfalá večnosť! Musieť si zúfať bez toho, aby sme mohli dúfať aj v smrť, ktorá to raz ukončí. Čosi nepredstaviteľné. Zbytočne! Neskoro! Príliš neskoro! Len si pomyslite: po prežití tohto strachu by sa človek mohol dokonca obrátiť. Akú radosť a akú horlivosť by priniesol na svet! Ale je už neskoro! (…)
Môj priateľ, ešte stále nie je neskoro. Ešte stále máme čas. Koľko času, to vie len dobrý Pán Boh. Ale prosím vás, pre spásu vašich nesmrteľných duší, nenechajte čas milosti uplynúť bez toho, aby ste sa vážne kajali a napravili sa s naším Pánom Bohom!
Pre niektorých z vás je toto možno posledné volanie milosti! Priateľ môj, prosím ťa, pre Boha, netvár sa, že si nepočul! Nie! Je to pre tvoje vlastné dobro! Čo presne od teba chceme? Chceme len, aby si sa vydal na cestu záchrany tvojej nesmrteľnej duše; chceme, aby si sa zmieril so svojím Pánom, svojím Bohom, svojím Stvoriteľom, aby si sa nepotopil, ale naopak, aby si opäť patril k tým, ktorí chvália a oslavujú Božie milosrdenstvo.
