Prinášame rozhovor so Stefanom Fontanom, riaditeľom Osservatorio Van Thuan, ktorý 3. októbra 2023 uverejnil denník La Verità.
Existuje právo na emigráciu, ale aj – a azda predovšetkým – právo neemigrovať, pretože ich k tomu vedie bieda, prenasledovanie alebo možno plánované a vynútené operácie z iných dôvodov. Na druhej strane neexistuje absolútne právo na emigráciu do inej krajiny, ktorá musí byť schopná stanoviť pravidlá pre vstup a integráciu migrantov do svojej spoločnosti, pričom musí chrániť spoločné dobro.
Ak sa migrácia stala nezvládnuteľnou núdzovou situáciou, je to aj preto, že sa málo zohľadňujú kritériá sociálnej náuky Cirkvi, ktorej učenie – na míle vzdialené od istých bežných fráz dnešného katolicizmu o prijímaní a láske – s kresťanským realizmom osvetľuje rôzne aspekty tohto zložitého javu. O týchto orientáciách, ktoré sú cenné pre riešenie epochálneho momentu, v ktorom žijeme, hovoríme so Stefanom Fontanom, teológom, filozofom a riaditeľom Osservatorio VanThuân sociálnej náuky Cirkvi, ktoré už v roku 2016 venovalo svoju výročnú správu téme Chaos migrácie, migrácie v chaose.
Je rozšírená mylná predstava, že Cirkev podporuje slepé a neobmedzené prijímanie migrantov. V jej sociálnej náuke sú uvedené kritériá nevyhnutné pre zvládnutie fenoménu migrácie: aké sú to kritériá?
V centre vízie Sociálnej náuky Cirkvi je pojem nazvaný “spoločné dobro”. Spoločné dobro má analogický a nie jednoznačný význam. To znamená, že existuje spoločné dobro migrantov, ale aj spoločenstiev, z ktorých migrujú, a tiež národov, ktoré ich prijímajú. Okrem toho spoločné dobro je cieľom, ktorý nemôže pripúšťať žiadne obchodovanie s ľuďmi či plánovanie úmrtí na mori a podobné veci.
Kritérium nediskriminačného prijímania všetkých migrantov degraduje zmysel spoločného dobra a v skutočnosti znamená vzdať sa politického uvažovania a zdravého rozumu. Predstierať, že mimovládne organizácie na mori sú dobrodinci nezištne dávajúci svoje finančné prostriedky je naivita, ktorá poškodzuje spoločné dobro. Existuje právo na záchranu v nebezpečenstve, ale neexistuje absolútne právo na imigráciu.
Ako teda chápať a uplatňovať kresťanskú výzvu na prijatie a solidaritu?
Prijímanie a solidarita aplikované na migráciu sú politické kategórie, ktoré sa musia riadiť kritériami politického rozumu, podľa ktorých nemožno prijať každého, ani nemožno prijať všetko. Solidarita, keď je slepá, vždy niekomu škodí. Politický rozum nie je založený na emóciách alebo pocitoch. Môžem prijať jedného človeka v núdzi do svojho domu, ale nemôžem ich prijať desať, pretože na to doplatí moja rodina. Je tu aj zodpovednosť susedov, a to nielen tých vzdialených.
Často používaným slovom je “integrácia”, ale je prázdne a teda nepoužívané: čo znamená a čo zahŕňa?
Pojem integrácia je ideologický, pretože v jeho svetle si vôbec nekladieme otázku, či tí, ktorých chceme integrovať, sú integrovateľní a či sa chcú vôbec integrovať. Predpokladá sa, že kto integruje, to musí robiť tak či tak, a predpokladá sa, že integrujúca spoločnosť je ochotná v dôsledku integrácie zmeniť svoju identitu. Tieto tri nerealistické predpoklady bránia integrácii, pretože v skutočnosti v integračnej Európe miesto integrovaných spoločností prevláda balkanizácia uzavretých spoločenstiev a štátov v štátoch s vlastnými zákonmi, ekonomikami a systémami solidarity.
Z tohto hľadiska má islamské prisťahovalectvo charakteristiky, ktoré ho robia problematickým
Remi Brague a Marie Thérèse Urvoy správne ukázali, že islam nie je náboženstvo, ale civilizácia, ktorá dôsledne zahŕňa všetky životné situácie: vzťah medzi mužom a ženou, rodinu, deti, právo, štát, vzťah medzi politickou autoritou a náboženskou autoritou. Islam nemožno začleniť do žiadneho iného kontextu, iba do islamu.
Slová môžu znieť rovnako, ale ich význam je iný. Islam, ako písal Brague, sa neprihovára k svedomiu človeka, neuznáva prirodzený morálny zákon, neverí v cnosť rozvážnosti… Islamská morálka je iba náboženská a spočíva v uplatňovaní nariadení Alaha obsiahnutých v Koráne a vo výrokoch a skutkoch Mohameda. Islam nemá teológiu, má len školy právneho výkladu božích ustanovení.
Dve otázky, o ktorých sa málo hovorí, sú právo – ktoré zdôraznil Benedikt XVI. a predtým Ján Pavol II. neemigrovať, teda mať možnosť zostať vo vlastnej krajine – a postoj mnohých afrických biskupov, ktorí odrádzajú svoje deti od emigrácie: prečo?
Dnes je cieľom multireligiózna spoločnosť, ktorú si určite želajú mnohé mocnosti Deep State a tiež mnohé inštitucionálne orgány. Zdá sa, že dokonca aj Katolícka cirkev kladie tento cieľ dokonca nad spoločné dobro. Je to nesprávne a nemožné vzhľadom na to, že existujú náboženstvá, ktoré neuznávajú aspekty prirodzeného práva, ktoré vôbec nie sú druhoradé, a teda idú proti spoločnému dobru.
Odvolávanie sa na princíp práva neemigrovať má ten zmysel, aby sa multireligiózna spoločnosť nestavala nad spoločné dobro. Ľudia majú právo na svoju zem, svoj národ, svoju kultúru a svoju históriu ako identifikačné faktory, určite nie absolútne, ale reálne prvky spoločného dobra.
Samozrejme, majú právo aj na emigráciu v prípade potreby alebo zo slobodného osobného rozhodnutia, ale nemali by byť k tomu nútení, pretože by sa tak stali vykorenenými a oslabili by svoje pôvodné spoločenstvá. Africkí biskupi majú pravdu, to európski biskupi nevidia veci dobre, pretože ideológie tu zašli ďalej. Napokon, právo neemigrovať signalizuje prioritnú úlohu odrádzať od odchodov ešte pred reguláciou prijímania, akceptovať boj proti podzemným silám a organizovanému zločinu.
Tí, ktorí už nevedia, kto sú, nemôžu ani prijímať: nakoľko je pre úspech dialógu dôležité to, čo pápež František nazval “povinnosťou identity” (Príhovor k účastníkom medzinárodnej mierovej konferencie, 2017, pozn. red.), a pre úspech spolužitia zmysel pre “národ”?
Je pravda, že Západ, ktorý už nevie, kým je, nie je schopný prijímať, nieto ešte integrovať. Náboženský pluralizmus sa tak stáva novým prvkom subjektivistického relativizmu našich spoločností konzumného privatizmu. Bez toho, aby sme vedeli, čo je život a smrť, muž a žena, matka a otec… bez akéhokoľvek odkazu na rozmer nedostupnosti, t. j. transcendencie, čo máme ponúknuť civilizáciám, ktoré vstupujú do našich domovov s migráciou? Ján Pavol II. však povedal, že jedným z kritérií riadenia migrácií je aj zachovanie vlastnej kultúrnej identity, duchovnej duše hostiteľských národov.
Čo poukazuje na právo na selekciu imigrantov, čo je dnes politicky veľmi nekorektný princíp. Okrem toho, ak národ ako Taliansko odstúpil veľkú časť svojej identity Európskej únii, ako môže očakávať, že mu táto pomôže brániť jeho identitu pred prisťahovalectvom?
Rastúci počet prichádzajúcich lodí s imigrantmi vzbudzuje u mnohých pocit, že to, čo sa prezentuje ako prirodzený a spontánny jav, má za sebou organizáciu a plánovanie, a to nielen “logistické”, ale aj kultúrne: súhlasíte s tým?
V súčasnosti je to už viac než len pocit. Niet pochýb o tom, že za tým je plán. Existujú o tom autoritatívne svedectvá, od Kissingera až po Ban-chi-moona. Je poľutovaniahodné, že súčasné cirkevné magistérium sa nielenže nedotýka tejto otázky, ale samo prispieva ku globalistickej ideológii, ktorá má v úmysle zaviesť mnohonáboženskú spoločnosť, aby nakoniec dospela k jedinému svetovému náboženstvu synkretického typu. Náboženstvu dobrého správania vyhovujúcemu svetovej vláde. Tento fenomén teda nie je iba “logistický”, ale dokonca nie je iba kultúrny, je aj politický (a geopolitický) ba dokonca náboženský.
