Životopis dnes už blahoslaveného mučeníka Petra Pavla Gojdiča je dielom dlhoročnej mravčej práce rehoľníka Dr. Mariána Potaša, OSBM (1918-2006), ktorý ho písal v rokoch 1960 až 1981, keď sa literárna tvorba s takýmto námetom musela tajiť. Otec bazilián ho písal, obrazne povedané, „pod stolom“. Bádať v archívoch na túto tému bolo vtedy pre rehoľného kňaza s minulosťou politického väzňa niečo nemysliteľné. Po obnovení činnosti gréckokatolíckej cirkvi v roku 1968 sa otec Marián vrátil do pastorácie. V práci na knihe pokračoval vo voľnom čase — v nočných hodinách. V dôsledku úžasného pracovného vyťaženia sa mu oslabil zrak, neskôr ho ešte zhoršil diabetes.
Po páde totality sa autorovi v nových spoločenských podmienkach otvorili možnosti bádať, takže pokračoval v rozširovaní dokumentačnej základne svojho diela. Povinnosti pastorácie v pokročilom veku i oslabený zrak akoby pre neho neboli prekážkou.
V úvode knihy píše:
Pripadla mi veľká česť pozbierať drahocenné perly zo života nášho veľkého mučeníka svätej povesti vladyku Pavla Gojdiča, OSBM. Mal by tak vzniknúť majestátny obraz lásky, spravodlivosti a hrdinstva tohoto nášho gréckokatolíckeho biskupa.
Úloha je to dosť ťažká, lebo už nežijú jeho rovesníci, súrodenci ani iní príbuzní, ktorí by nám mohli porozprávať o jeho detstve; nie je nám prístupný ani archív ochraňujúci dokumenty svedčiace o jeho múdrosti a horlivosti pri spravovaní biskupstva. No ešte žijú ľudia, ktorí mali to veľké šťastie byť v jeho blízkosti vtedy, keď žil a pracoval, trpel a umieral; títo nech teda vydajú svedectvo o jeho veľkej láske, spravodlivosti a hrdinstve.
V tomto životopise nebude nič vymyslené ani zveličené. Budem pravdovravný, aj keď v daných okolnostiach nemožno hovoriť o všetkom. Tu uvedené svedectvá boli miestoprísažne potvrdené, preto nik nemusí pochybovať o ich pravdivosti.
Usiloval som sa zozbierať materiál o tom, čo svedkovia videli a počuli, aby to nezapadlo do zabudnutia, aby bol aspoň v hlavných rysoch načrtnutý obraz života otca biskupa Pavla, ktorým si vyslúžil česť byť postavený na piedestál medzi svätcov našich čias. Toto čestné miesto si zasluhuje svojím svätým životom plným hrdinských skutkov. (…)
Bol to človek, ktorý nemal osobných nepriateľov, lebo aj tí, ktorí ho zo zásady nenávideli, spoznajúc ho bližšie, obľúbili si ho, pomáhali mu, obdivovali ho a kapitulovali pred jeho dobrotou. Na ňom sa splnili Kristove slová: „Blahoslaveni tichí, lebo oni budú dedičmi zeme.“ (Mt 5, 5) Skutočne, svojou tichosťou a pokorou získal biskup Pavel všetky srdcia, dokonca aj srdcia svojich zarytých – zjavných aj skrytých — nepriateľov.
Štefan Gojdič bol skromný dobrosrdečný a všetkými milovaný kňaz. Po skončení bohosloveckých štúdií sa oženil s Annou, pobožnou a energickou ženou z rodiny Gerberijovcov. Bola to pracovitá, pedantná gazdiná a matka rodiny, ktorá si uprostred rozmanitých prác vedela vždy nájsť čas na sústredenú modlitbu. Azda od nej si túto schopnosť osvojil aj Petrík, jej synček.
Ruské Pekľany boli na sklonku 19. storočia maličkou dedinkou a tamojšiu faru dostávali spravidla začínajúci kňazi, ku ktorým patril aj otec Štefan. V roku 1889 tam žilo 80 gréckokatolíkov a 381 ich bolo v deviatich filiálkach, takže spolu sa napočítalo 461 gréckokatolíckych veriacich.
Aj keď to v podstate nebolo veľa, prácu dušpastiera sťažovala okolnosť, že farníci boli roztrúsení po desiatich dedinách a ich osadách. Do nejednej z nich sa išlo cez úžľabiny; riadne cesty vtedy prakticky neexistovali. Zvlášť namáhavé bolo, keď zavolali kňaza k chorému alebo umierajúcemu v daždivom počasí alebo v zime a uprostred noci. Vtedy bolo treba ísť bez ohľadu na tmu, dážď alebo snehové záveje.
Takto oddelený od sveta ťažko prístupnou horou žil a pracoval otec Štefan. Bol to zbožný človek a často navštevoval chrám a monastier otcov baziliánov na Bukovej Hôrke. Pán Boh mu požehnal štvoro zdravých detí. Najstarší Kornel sa narodil na Nový rok 1885 v Mikovej, po ňom prišiel na svet Štefan (9. 1. 1887). Rodičia si priali ešte dievčatko, ale narodil sa im tretí chlapček, Peter (17. 7. 1888). Až o desať rokov neskoršie vyslyšal Pán ich vrúcne modlitby a posiela im dcérku Helenku, ktorá uzatvára počet potomkov tejto spravodlivej rodiny.
No vráťme sa k životopisu nášho biskupa Pavla.
Pretože chlapček bol po narodení slabý, už na siedmy deň ho odniesli do chrámu na krst, pri ktorom dostal meno Peter. Symbolické, ba možno povedať prorocké meno! Lebo Peter — to je skala. A práve o túto skalu sa raz bude opierať gréckokatolícka cirkev v časoch najhoršieho náporu rozbúrených vín mora ateizmu a „červenej schizmy“.
Necelé dva roky po Pavlovom narodení bol otec Štefan Gojdič preložený na faru do obce Cigeľka, kde náš budúci vladyka prežil svoje detské a mládenecké roky. Rodinná atmosféra, v ktorej malý Petrík vyrastal, bola preniknutá hlbokou úctou jedného k druhému, disciplínou a zmyslom pre poriadok, skutočnou rodinnou láskou a dobroprajnosťou ku všetkým ľuďom. Otec Štefan bol veľký priateľ národa, zaujímal sa o všetky problémy svojich farníkov a pomáhal im kde len mohol slovom, dobrou radou i skutkom.
Tieto čnosti v sebe pestoval aj Petrík a rozvíjal ich počas celej svojej životnej cesty. Od prírody bol veselej povahy, nikdy neklamal, klamstvo mu bolo cudzie. Miloval cerkov a bohoslužby, rád sa ich zúčastňoval vyspevujúc svojím strieborným hláskom, takže si ho všímali mnohí ľudia. Obdivujúc jeho pobožnosť pokyvovali hlavami a predpovedali mu neobyčajnú budúcnosť.
Školský prah prvýkrát malý Petrík prekročil roku 1895 v Cigeľke. Malý postavou, ale veľmi čulý a bystrý chlapček so školskou kapsou na pleciach rád chodil do školy. A nebola to veru malá ani ľahká kapsa, pretože sa do nej museli pomestiť dve polienka dreva na vykúrenie školy, drevená tabuľka, písadielko, kúsok chleba, dva zošity a šlabikár Alexandra Duchnoviča, ktorý sa mu stal studnicou múdrosti a do ktorého denno-denne s úctou a so zvedavosťou nakúkal, čudujúc sa, že tie vlnovky, čiary a bodky, hoci sú neživé, jednako sa dokážu prihovoriť človeku. Jeho prvým učiteľom bol Peter Krajňak, ktorý podľa vtedajšej obyčaje vykonával súčasne aj funkciu kantora a miestneho úradníka. V Cigeľke Petrík ukončil prvé dva ročníky ľudovej školy, tretí ukončil v Bardejove. Štvrtý vychodil už v Prešove, kde sa dostal k vychýrenému dobráčiskovi, starému učiteľovi strýčkovi Bakajsovi. Potom prešiel na gymnázium. (K 1, 12)
Čo sa naučil v škole, vedel odovzdávať iným. Úspešne doučoval menej nadaných študentov, za čo sa mu ich rodičia radi odvďačili. Peter si takto zarábal na jedlo aj odev a zakrátko prestal byť bremenom pre svojich rodičov, lebo mohol prežiť z vlastnej práce. Jeho profesori boli s ním nadmieru spokojní a rodičom menej úspešných detí, ktoré mali ťažkosti s učivom, vrelo odporúčali, aby ich posielali na doučovanie k Petrovi Gojdičovi. Učil sa zo všetkých síl, aby aspoň dobrým vysvedčením odplatil svojim rodičom ich obety a pomoc. Na konci školského roku bol takmer zakaždým vyznamenaný na veľkú radosť svojich rodičov, ktorí s nádejou hľadeli na budúcnosť svojho syna a často si kládli otázku, čo vlastne z neho bude – lekár, advokát alebo profesor?
Cez prázdniny Peter často navštevoval dedinu svojho raného detstva, Ruské Pekľany. Tamojší zemepán Pilier ho pozýval do svojho kaštieľa, aby aj jeho deťom pomohol v učení. Postupne celá zemepánska rodina si tak obľúbila tohto chudobného, tichého, ale nadaného a dobre vychovaného študenta, že uvažovala dokonca o spríbuznení a manželia Pillerovci sa zahľadeli na Petra ako na svojho budúceho zaťa. Zamýšľali poslať ho na medicínu a po jej skončení ho oženiť s jednou zo svojich dcér, ktorá mala dostať do vena veľký majetok.
No Božie plány boli iné. Pán chcel mať Petra v kruhu svojich najbližších učeníkov, apoštolov. Hlavné črty charakteru, potrebné k tomuto veľkému povolaniu, sa u Petra prejavili počas gymnaziálnych štúdií.
Už ako malý žiačik svojou skromnosťou a prívetivosťou si vedel získať a utíšiť aj tých najrozjarenejších kamarátov. Stačilo, aby len trochu prísnejšie pozrel na niektorého z nich alebo povedal zopár tichých slov, a ten už klopil oči, zahanbil sa a zvyčajne urobil všetko, čo malý Peter uznal za dobré. Kamaráti ho milovali a uznávali jeho autoritu. Skôr, než sa do niečoho pustili, išli si k nemu po radu. Rád pomáhal slabším žiakom v učení a rovnako rád sa s každým o všetko podelil. Napríklad, keď dostal od rodičov balík s koláčmi alebo keď mu otec Štefan priviezol na voze niečo z domu, potom to bola hostina a sviatok pre všetkých kamarátov.
V Petrovej duši závisť nemala miesto. Úprimne sa vedel tešiť z dobrých známok, ktoré dostali jeho kolegovia v škole. Jeden z jeho spolužiakov, otec Irenej Mankovič, napísal o ňom toto: „Môžem smelo povedať, že jemu môžeme byť vďační za to, že celá naša trieda až do maturity žila v pokoji a nádhernej zhode. Všetci z tejto triedy boli v živote pracovití, čestní a morálni ľudia.“ (K 1, 13-14)
Jeho mladosť bola naplnená čistou radosťou Božieho dieťaťa. Je pravda, že aj on si neraz zavtipkoval, alebo vyviedol voľajaký mládenecký žart, ako všetci chlapci v jeho veku, ale pritom vždy pozorne dbal, aby ním nikoho nezarmútil, neurazil ani neponížil. Nikdy sa nepovyšoval nad ostatných spolužiakov. S priateľmi a spolužiakmi vždy jednal ako rovný s rovným a s každým spolucítil v jeho trápeniach.
Raz sa stalo, že jeden z jeho spolužiakov nezaslúžene dostal „pucung“ od prefekta. Nikto si to nevšimol, iba bystré oko Petrovo, ktorý k postihnutému spolužiakovi okamžite prišiel, aby ako milosrdný samaritán umyl jeho duševnú ranu a zalial ju balzamom potešujúcich slov.
Za povšimnutie stojí tiež skutočnosť, že usilovnosť a vytrvalosť aj v telesných cvikoch priniesli mladému Petrovi úspechy v gymnastike, keď pre seba, a teda aj pre svoju školu vydobyl trofeje a medaily.
Obdivuhodný je Boh vo svojich svätých
V rokoch gymnaziálnych štúdií ho pritúlil internát Spolku sv. Jána Krstiteľa, tzv. Alumneum, založený ešte za čias prešovského eparchu Gaganca pre rusínskych gymnazistov. Čas plynul a roku 1907 Peter absolvoval gymnázium maturitnou skúškou s vyznamenaním.
Stal sa z neho homo maturus, dospelý človek, ktorého okrem maturitného vysvedčenia ozdobovala aj usilovnosť, vytrvalosť, vysoká mravnosť a pobožnosť. Za úspešné ukončenie štúdia dostal od vedenia školy prémiu — Časoslov (gréckokatolícky breviár).
V ňom si vedľa titulného listu zaznačil poznatok o piatich prostriedkoch spásy a svätosti:
1) Pokora srdca
2) Ustavičná modlitba
3) Všestranné umŕtvovanie
4) Odovzdanosť do vôle Božej
5) Uspokojenie sa vo vôli Božej.“
Bol veselej povahy, milého vzhľadu, dobrý športovec, talentovaný hudobník (vedel pekne hrať na cimbale), a pritom všetkom aj rozumný a šikovný chlapec. Svet sa pred ním otváral a rodičia ho už videli ako popredného lekára a zaťa zemepána Piliera. Ale v ňom samotnom rezonovali slová, ktoré raz počul na duchovných cvičeniach: „Narodil som sa pre vyššie veci.“ A tieto slová postupne dávali nášmu maturantovi nový životný smer: zatúžil stať sa Božím sluhom, tak, ako obaja jeho starší bratia. Rozhodnutie mladého Petra trochu prekvapilo rodičov, ktorí túžili po tom, aby si zvolil svetské povolanie, aby aspoň on zostal pri nich, keď už obetovali Bohu dvoch starších synov. No Peter na ich námietky s úctou, avšak rozhodne odpovedal: „Prečo práve ja by som mal zostať v civilnom odeve? Aj ja sa chcem stať kňazom!“ (K 1, 15)
Po týchto rozhodných slovách rodičia kapitulovali. Zriekli sa svojich nádejí a túžob a večer sa dlho spolu modlili, aby Pán prijal aj túto ich obetu, aby z ich synov vyrástli traja svjatiteli. Zmierili sa s tým, že miesto plánovaného slávneho lekára a bohatého dediča, ktorým sa mohol stať ich pekný, veselý chlapec, vyrastie v Božej škole nemenej slávny lekár ľudských duší. Dávajúc mu pri rozlúčke krížik na čelo, povedali: „Choď, synček, a staň sa dobrým dušpastierom, miluj svoj národ, a on bude milovať teba ešte viac.“ S týmito slovami vypravili svojho Petra do kňazského seminára.
Podľa mienky jedného jeho spolužiaka bola to Petrova zásluha, že sa na bohoslovecké štúdium prihlásila väčšina jeho spolužiakov (K 1, 15); z nich ôsmi boli gréckokatolíci. Príklady priťahujú!
Pokračovanie.
