Doktrinálne vyhlásenie Dikastéria náuky viery Dignitas infinita o ľudskej dôstojnosti bola v konzervatívnych kruhoch prijatá s vďakou a potešením. Zaznela aj veľmi ostrá kritika, ktorú prezentovali mnohí autori spojení s tradicionalistickým prostredím. V tomto texte by som chcel reagovať na najčastejšie formulované obvinenia a ukázať, že sú väčšinou neudržateľné.
Výhrady voči Dignitas infinita vznášajú najmä anglicky píšuci autori. Spomedzi nich možno spomenúť také osoby, ako sú (uvádzam s miestami publikovania): Peter Kwasniewski (X.com), Kennedy Hall (TheKennedyReport na YouTube), Robert Morrison (RemnantNewspaper.com); Edward Feser (EdwardFeser.Blogspot.com; Rorate-caeli.blogspot.com), Jeannine Smits (Rorate-caeli.blogspot.com); Jacob Tate (OnePeterFive.com); páter David Nix (PadrePeregrino.com) alebo páter Peter Ryan SJ a E. Christian Bagger (CatholicWorldReport.com). Existujú aj španielsky hovoriace hlasy, napríklad Caminante Wanderer (Caminante-Wanderer.blogspot.com). V Poľsku k nim patrí Paweł Lisicki (program “Ja, Katolik. Ekstra“) alebo v obmedzenej miere Paweł Grad (“Christianitas“).
Uvedení autori sa zameriavajú predovšetkým na päť problémov. Argumentujú:
– pojem “dignitas infinita” – “nekonečná dôstojnosť” – je heretický;
– “nekonečná dôstojnosť” nevyhnutne vedie k postulácii prázdneho pekla;
– vatikánsky dokument hlása herézu pelagianizmu;
– text je príliš silne zakorenený v agende OSN;
– text predstavuje falošné učenie o treste smrti a/alebo spravodlivej vojne.
Všetkými týmito obvineniami sa budem zaoberať nižšie, pričom čiastočne ustúpim len tým, ktorí obviňujú Dignitas infinita z omylu alebo vážneho rozporu v prípade trestu smrti. Konkrétne obvinenia nebudem priraďovať k jednotlivým osobám, keďže väčšina autorov uvádza viacero námietok (s výnimkou Paula Grada, ktorý dokument nekritizuje pre pojem “dignitas infinita”). Budem preto diskutovať o samotných námietkach ako takých.
“Dignitas infinita”. Môže byť ľudská dôstojnosť nekonečná?
V úvode deklarácie kardinál Victor Fernández vysvetľuje, že “nekonečnosť” ľudskej dôstojnosti znamená “nezávislosť od akéhokoľvek vonkajšieho vzhľadu alebo charakteristík konkrétneho života osôb” a že existuje “nezávisle od všetkých okolností”, ako sú “kultúrny kontext”, “moment existencie osoby”, “fyzické nedostatky”, “psychologické nedostatky”, “sociálne nedostatky”, “morálne nedostatky”. V dokumente sa ďalej zdôrazňuje, že “nekonečná dôstojnosť” má ontologickú povahu.
Nie je to teda dôstojnosť morálna, pretože tú – možno stratiť. Nie je ani spojená s ľudskou prirodzenosťou, poškvrnenou po prvotnom hriechu. Je zakotvená v samotnom fakte existencie – v tom, že Boh povolal k životu danú rozumnú bytosť a urobil tak z lásky – zašiel k človeku tak ďaleko, že sa dostal až k samotnému Vteleniu. “Nekonečná dôstojnosť” teda neznamená “zrovnoprávnenie” človeka s Bohom, pretože text dokumentu výslovne hovorí, že táto dôstojnosť závisí od Boha a patrí človeku na základe Božieho aktu milosti.
To, čo považujem za zjavný zámer autora deklarácie, ktorý používa výraz “nekonečná dôstojnosť”, je vcelku veľmi jednoduché: každý človek ako rozumná a Bohom vedená bytosť má dôstojnosť, ktorú iné ľudské bytosti nesmú za žiadnych okolností porušiť. Inými slovami: zo Židov sa nesmie robiť mydlo, z Vandalov búriacich sa proti revolúcii kožené nohavice, z černochov lovecké trofeje a z Poliakov mleté mäso (Hackfleisch, ako to urobil “generálny guvernér” Hans Frank).
Ďalej: počaté deti sa nesmú trhať kliešťami v lone matky a starí alebo chorí sa nesmú uspávať ako dobytok. Takéto veci sa nesmú robiť v žiadnej situácii. Nič viac, nič menej. “Nekonečná dôstojnosť” ľudskej bytosti sa vzťahuje na iné ľudské bytosti: jej “nekonečnosť” spočíva len v tom, že iné ľudské bytosti ju nemôžu “obmedziť”, t. j. urobiť ju “konečnou”, a teda ju porušovať.
Popiera ľudská dôstojnosť trest večného zatratenia?
Tvrdenie, že každá ľudská bytosť má právo na “nekonečnú dôstojnosť”, v žiadnom prípade nepodmieňuje prázdne peklo. Medzi jedným a druhým neexistuje žiadna logická súvislosť. Po prvé, z historického hľadiska sa heréza prázdneho pekla nezrodila z antropocentrizmu alebo humanizmu, ale z mylnej úvahy o Božom milosrdenstve. Klement Alexandrijský a Origenes naznačovali – nie “tvrdili”, ale práve “naznačovali” -, že Boh ako dokonalý pedagóg nedopustí, aby bol niektorý z jeho rozumných tvorov zatratený na večnosť.
Nie preto, že by boli tak “hodní”, ale preto, že on sám je taký dobrý. Cirkev túto myšlienku odmietla. Neskorší autor zaoberajúci sa myšlienkou všeobecnej spásy, Gregor z Nyssy, trval na tom, že Boh bude – napriek všetkému, teda napriek svojej dobrote – rešpektovať slobodnú vôľu človeka. Inými slovami, nikto nebude spasený proti svojej vlastnej vôli. Ak si človek úkonom svojej slobodnej vôle zvolí zlo – bude odsúdený. Slovami Katechizmu: “nemôžeme byť spojení s Bohom, ak si slobodne nevyberieme jeho lásku“.
“Nekonečná dôstojnosť” človeka nijako neruší toto napätie medzi Božou dobrotou a našou slobodou. Ako by to mohlo urobiť? Táto “nekonečná dôstojnosť”, ako som už napísal, sa vzťahuje na priestor ľudských vzťahov. Nemá žiadnu súvislosť s eschatológiou.
Každopádne, keď sa kardinála Fernándeza na tlačovej konferencii pýtali na túto záležitosť, poukázal práve na slobodu: “Ľudská bytosť si ho [peklo] môže vybrať a Boh chce túto slobodu rešpektovať,” zdôraznil.
Skutočnosť, že má “nekonečnú dôstojnosť” zakotvenú v Božom rozhodnutí priviesť k existencii nesmrteľnú rozumnú bytosť, nemôže žiadnym legitímnym spôsobom viesť k popretiu tejto slobody, a teda k hlásaniu prázdneho pekla. Dovoľte mi ešte raz zdôrazniť: heréza o prázdnom pekle nemá historicky nič spoločné s ľudskou “dôstojnosťou”. Ak sa pápež František niekedy pýta, či peklo nemôže byť prázdne, naráža tým na Origenovu myšlienku apokatastázy, ktorú Cirkev odmietla, a na “božskú pedagogiku” Klementa Alexandrijského. Spájať “nekonečnú dôstojnosť” a prázdne peklo je zavádzajúce.
Pelagianizmus. Spása len na základe skutkov?
Objavilo sa aj obvinenie z pelagianizmu, a to v súvislosti s bodom 12 Deklarácie, kde čítame: “Pre Ježiša je jediným kritériom hodnotenia dobro vykonané pre každého človeka bez ohľadu na pokrvné zväzky alebo náboženstvo”. Sama osebe by sa táto veta mohla interpretovať pelagianisticky. Takto ju však nemožno interpretovať, pretože sa tým porušuje zásada spravodlivého a zdravého katolíckeho výkladu textu. Citovanej vete predchádza ďalšia, ktorá znie: “Slávny Kristus bude súdiť podľa lásky k blížnemu, ktorá spočíva v pomoci hladnému, smädnému, cudzincovi, nahému, chorému, uväznenému, s ktorými sa stotožňuje (porov. Mt 25, 34 – 36)”.
Celý výrok je teda úzko zakotvený v opise posledného súdu v Matúšovom evanjeliu. V známom úryvku sám Pán Ježiš hovorí, za čo bude človeka súdiť. Kritériom je práve láska k blížnemu v situáciách hladu, smädu, odcudzenia, nahoty, choroby, väzenia; Pán sa stotožňuje s chudobnými, a preto to, čo človek urobil chudobným, urobil vlastne sebe. Iné kritériá posudzovania Spasiteľ v tomto podaní neuvádza. To, samozrejme, neznamená, že Pán Ježiš ruší požiadavku viery v seba samého; naopak, skutky lásky majú hodnotu kvôli nemu; ale tak ako to nerobí Pán Ježiš, nerobí to ani dokument Dignitas infinita.
Obvinenie tohto textu z pelagianizmu by logicky muselo viesť k obvineniu samotného Krista z pelagianizmu na základe Mt 25, 34 – 36. Ak na základe Mt 25, 34 – 36 neobviníme Krista z pelagianizmu, nerobíme to preto, lebo to zaraďujeme do širšieho kontextu učenia nášho Pána; a vieme, že učil aj o nevyhnutnosti viery v Neho atď. Mt 25, 34 – 36 čítame “spolu s Cirkvou” alebo, inak povedané, “spolu s Kristom” – s celým jeho učením. Dignitas infinita by sme mali čítať rovnakým spôsobom – spolu s Cirkvou. Odkaz vatikánskeho dokumentu na rozsiahle Spasiteľove slová o poslednom súde by nemal byť základom pre obvinenie z pelagiánskej herézy.
Vzťah Dignitas infinita k dokumentu OSN
Textu sa tiež vyčíta, že sa príliš opiera o Všeobecnú deklaráciu ľudských práv OSN z roku 1948. Hoci niektoré formulácie Dignitas infinita týkajúce sa Deklarácie OSN môžu vzbudzovať určité námietky, najmä v očiach vopred kriticky nastaveného čitateľa, v zásade je možná aj pozitívna interpretácia: uznať, že dokument Dikastéria pre náuku viery chcel jednoducho poukázať na “dobrú vôľu tohto svetského dokumentu” a konštatovať “skutočnosť, že Deklarácia ľudských práv sa časom stala základom medzinárodného právneho poriadku”.
Silné odvolávanie sa kardinála Fernándeza na dokument OSN považujem za legitímne a správne, pretože problém porušovania ľudskej dôstojnosti sa v žiadnom prípade neobmedzuje len na katolícky svet, ale vyskytuje sa univerzálne. Vatikánsky dokument má ambíciu osloviť širší okruh čitateľov než len ortodoxných katolíkov, preto je vhodné, že argumentuje aj inými zdrojmi. Okrem toho Dignitas infinita poukazuje po prvé na to, že ľudská dôstojnosť je uznávaná samotným rozumom, ďalej na to, že bola potvrdená Cirkvou vo svetle Zjavenia – a až po tretie na to, že bola reflektovaná v OSN. Vatikánsky dokument teda jednoducho konštatuje, že v tomto veľmi dôležitom texte pre celé medzinárodné spoločenstvo sa mu podarilo vyjadriť niečo, čo vychádza z prirodzeného práva a čo je potvrdené Zjavením. Nevidím na tom nič zlé, naopak, je to rétoricky veľmi šikovný ťah.
Spravodlivá vojna a trest smrti
Posledným bodom kritiky je učenie Dignitas infinita o vojne a treste smrti. V prvom prípade podľa môjho názoru vôbec nejde o kontroverziu. Dokument nijako nepopiera teóriu spravodlivej vojny, iba poukazuje na to, že v praxi “je veľmi ťažké zachovať racionálne kritériá, ktoré boli vypracované v predchádzajúcich storočiach, aby sa dalo hovoriť o možnosti ‘spravodlivej vojny'”.
To je koniec koncov pravda; pretože, aj keď len v prípade rusko-ukrajinského konfliktu, je na jednej strane zrejmé, že Ukrajinci boli napadnutí a mali právo sa brániť, ale na druhej strane je rovnako zrejmé, že oni sami by bez medzinárodnej pomoci nemali vyhliadky na úspešnú obranu (čo je jedno z kritérií spravodlivej vojny), nehovoriac o zložitej situácii, ktorá sa od roku 2014 rozrastá okolo Donbasu, a o mnohých ďalších problémoch. Dignitas infinita zároveň uvádza, že sa potvrdzuje “neodňateľné právo na legitímnu obranu”. Dokument tak potvrdzuje, že vojna, hoci je sama osebe v podstate veľkou katastrofou a nešťastím, môže byť niekedy spravodlivá.
Inak je to v prípade trestu smrti. Podľa Dignitas infinita trest smrti “porušuje neodňateľnú dôstojnosť každej ľudskej osoby bez ohľadu na všetky okolnosti”; preto treba zaujať postoj “rozhodného odmietnutia trestu smrti“. Okolo tejto otázky sa už mnoho rokov vedie veľmi hlboká diskusia, v ktorej obe strany sporu formulujú závažné argumenty. Na jednej strane sa tvrdí, že Cirkev v zásade vždy akceptovala trest smrti, aj keď sa v praxi líšila v jeho uplatňovaní, uznávajúc, že legitímna autorita ako pochádzajúca od Boha môže uložiť aj najvyšší trest; na druhej strane sa argumentuje, že to bolo skôr spôsobené materiálnymi okolnosťami, teda že civilizačný vývoj môže ospravedlniť negáciu trestu smrti.
Som za prvú vetu, a preto považujem formuláciu v Dignitas infinita za unáhlenú a nie veľmi obozretnú. Je však spravodlivé povedať, že v tomto konkrétnom aspekte dokument nevytvára nič nové, ale je závislý: (1) na predchádzajúcom učení pápeža Františka; (2) na učení dvoch predchádzajúcich pápežov, s osobitným odkazom na svätého Jána Pavla II. Problém trestu smrti sa vyskytuje v Dignitas infinita, ale nie je to problém špecifický pre tento dokument: je to problém špecifický pre obdobie po Druhom vatikánskom koncile a ešte viac pre obdobie po druhej svetovej vojne a zločiny veľkých totalít. Navyše sa týka v podstate druhoradého problému, ako je to napríklad v prípade otroctva. V minulosti Cirkev akceptovala množstvo dôvodov na “spravodlivé zotročenie” ľudí, čo dnes už nerobí a vyhlasuje, že otroctvo je zlé.
Záver. Dignitas infinita je dôstojný text
Celkovo si teda myslím, že obvinenia voči Dignitas infinita neobstoja pred kritikou. Nezamýšľam sa posudzovať dôvody, prečo sa tieto obvinenia v jednotlivých prípadoch vôbec vznášajú. Zdá sa, že to – vo všeobecnosti – závisí od širšej atmosféry okolo pontifikátu pápeža Františka. Mnohí katolíci môžu čítať dokumenty Svätého Otca s najväčším podozrením, vedome alebo podvedome si vyberajú nepriaznivú interpretáciu všade tam, kde je to možné, pretože majú zlé skúsenosti: môžu očakávať, že ak je možné interpretovať Františkov výrok len v revolučnom a heretickom duchu, a to dokonca strnulo a v rozpore so zákonmi logiky, určite to bude interpretácia, ktorú skôr či neskôr predloží on sám alebo jeho blízki. Je to hermeneutika ľudsky pochopiteľná, ale napriek tomu nesprávna.
Pápežove texty treba čítať v perspektíve celého učenia Cirkvi. Ak tak urobíme v súvislosti s Dignitas infinita, máme pred sebou v zásade dobrý text, ktorý možno užitočne využiť v každodennom zápase kléru a laikov za budovanie spoločenského poriadku založeného viac na prirodzenom práve a Božom zjavení. Ako napísal uznávaný taliansky historik Roberto de Mattei: pri práci s pápežskými dokumentmi treba byť opatrný pri vytváraní úsudku, pokiaľ v nich neobjavíme “chyby alebo nejasnosti, ktoré by mohli priamo uškodiť dušiam”, a “učenie pápeža Františka treba prijať, ak je v súlade s usmerneniami jeho predchodcov, ako je to v prípade najnovšieho dokumentu”.
Dignitas infinita podľa všetkých indícií neubližuje dušiam; a s výnimkou kontroverzie okolo trestu smrti sa v súlade s večným učením Cirkvi zasadzuje za ľudskú dôstojnosť, ktorá sa nesmie porušovať, ako to dnes robia rôzni bezbožní zločinci: nacisti, komunisti alebo propagátori “civilizácie smrti”.
Preklad
z pch24.pl
