To, že dnes Cirkev, lepšie povedané ľudský faktor v Cirkvi, prežíva hlbokú krízu, netreba osobitne dokazovať. Očividný je doktrinálny zmätok. Učenie Cirkvi sa síce nezmenilo, ani sa zmeniť nemôže, ale problém je v tom, že doktrína akoby bola čoraz menej dôležitá a do popredia sa dostávali pastoračné otázky, ktoré údajne môžu podliehať zmene, čo nemá logiku, pretože za každým každým pastoračným príkazom je predsa učenie, o ktoré sa opiera.
Ak teda dnes niektorí presadzujú požehnávanie homosexuálnych “manželstiev”, či chcú uvoľniť disciplínu pristupovania k Eucharistii aj pre tých, ktorí sú v ťažkom hriechu, sotva možno tvrdiť, že je to iba pastoračná zmena v duchu akéhosi “väčšieho milosrdenstva”.
Rozsah problému sa v plnej miere ukázal nielen počas nemeckej Synodálnej cesty, ale aj v synodách v ostatných krajinách prevažne západnej Európy, ktoré sa uberali smerom, ktorý vytýčilo Nemecko, aj keď možno boli o niečo opatrnejší či zdržanlivejší. Na druhej strane hoci syntézam zo Slovenska a z krajín východnej Európy nebolo možné vytknúť podobné nešváry, zväčša vôbec (z nepochopiteľných dôvodov) nereagovali na reálne nebezpečenstvá zo strany ideológie LGBT tváriac sa, akoby sa ich to vôbec netýkalo.
Hoci sa cirkevná doktrína meniť nemôže, môže sa iba prehlbovať a zdokonaľovať chápanie jednotlivých právd, v Cirkvi sú silné prúdy, ktoré nepripúšťajú existenciu krízy. Kvôli zjednodušeniu ich môžeme nazvať modernistami. Podľa nich v Cirkvi existuje iba progres a „zdravé prispôsobovanie sa svetu“ a tí, ktorí bijú na poplach v súvislosti s modernizmom, sú reštaurátori, ktorí by chceli z Cirkvi urobiť “bezpečný skanzen”.
Problém modernizmu, ktorý odsúdil sv. pápež Pius X., ale o ktorom dnes už veľmi nepočujeme, sa totiž týka podstaty našej spásy, čo si málokto uvedomuje. Pre lepšie pochopenie, o čo tu ide, je dobré sa vrátiť o nejakých 1600 rokov dozadu, keď Cirkev sužovala heréza arianizmu, podľa ktorej Ježiš nemá božskú prirodzenosť. Podľa neho Boží Syn, druhá osoba Trojice, nie je skutočným Bohom, iba najdokonalejším stvorením, ktorému Boh udelil svoje božstvo. Dá sa teda povedať, že je “stvoreným bohom“, a preto, ako tvrdil Árius, “bol čas, keď nebol“.
Toto vyznávajú aj tzv. svedkovia Jehovovi, ktorí sú vlastne pokračovatelia a aktívni šíritelia ariánskej herézy.
Otcovia, ktorí bojovali proti tejto heréze, argumentovali, že takýto “stvorený boh” nemôže existovať, pretože Otec by nemohol odovzdať celú svoju prirodzenosť Synovi, ktorého by bol stvoril, keďže božská prirodzenosť zahŕňa večnosť a Jeho syn by bol stvorením, ktoré malo počiatok. Preto takýto syn – stvorenie – nemôže byť Bohom.
Pre „bežného“ veriaceho je to učenie, v ktoré treba jednoducho veriť. Týmto však problém nie je zďaleka uzavretý, ba môžeme povedať, že tu len začína. To učenie má svoju logiku a ďalekosiahle dôsledky a treba mu rozumieť, nakoľko je to nášmu ľudskému rozumu možné, aby sme sa vyhli pasci prízemného chápania večného života na spôsob spomínaných tzv. svedkov Jehovových.
V boji proti ariánskej heréze sa cirkevní otcovia museli nutne zaoberať významom a podobou našej spásy.
My totiž veríme, že keď sa Boží Syn stal človekom, prijal ľudské telo v Máriinom lone, ľudská prirodzenosť sa zjednotila s Bohom. Je to čosi, čo vyráža dych a čo sa zároveň absolútnym spôsobom odlišuje od predstáv akéhokoľvek náboženstva počnúc juidaizmom, islamom a v neposlednom rade rôznych sektárov…
Ak by Boží Syn bol iba stvorenou bytosťou, znamenalo by to, že ľudská prirodzenosť sa zjednotila iba so stvorenou bytosťou, ktorá bez ohľadu na svoju vznešenosť aj tak by bola nekonečne odlišná od samotného Boha. Naša spása by potom nespočívala v spojení s Bohom, v účasti na Jeho živote, ale iba v zdokonalení ľudskej prirodzenosti.
Možno väčšina účastníkov bohoslužieb sa nad tým nikdy ani len nezamyslela.
Keby sme sa ich opýtali, v čom spočíva spása, asi by sme dostali množstvo odpovedí, ktoré jednoducho neprekračujú stvorenú ľudskú prirodzenosť:
Spása je život, v ktorom niet slabosti, utrpenia, sĺz, chorôb, hladu, smútku, umierania atď. Je to svet, v ktorom vládne radosť, úcta, vzájomnosť, láskavosť, mier, v ktorom neexistujú vojny, katastrofy ani neúspechy. Svet prosperity a naplnenia, v ktorom si môžeme užívať šťastie s našimi blízkymi.
Toto je pozemská vízia konečnej spásy.
Ak takto si predstavuje spásu väčšina katolíkov, potom je to dôkaz, že v súčasnosti čelíme kríze podobnej ariánskej, a to nielen rozsahom, ale aj obsahom.
Je to vlastne predstava večnej blaženosti Svedkov Jehovových, ktorá je priveľmi pozemská, priveľmi primitívna a svojím spôsobom obdobou pekla. Ak napriek tomu sa im darí získavať prívržencov aj z radov katolíkov, svedčí to o tom, že téma posledných vecí, téma neba je v homíliách trestuhodne zanedbávaná.
Problém je v tom, že podstatou neba nie je dokonalosť ľudskej prirodzenosti a jej naplnenie, ako si to mnohí predstavujú. To, po čom by sme mali túžiť a na čo sa tešiť, je spojenie s naším milovaným Bohom. Nebo je nekonečná krása nie preto, že tam nič nebolí, že je radostné a že v ňom zažívame naplnenie. Nebo je nekonečná krása preto, lebo tam žijeme s Bohom, vidíme Boha a sme s ním spojení!
Podstatou neba je jednota s Bohom. To je to, po čom túžili otcovia. Vedeli, že nič nemôže uspokojiť ich túžiace srdcia, iba Boh. Všetko, čo chceli, bol Boh! Iba spojenie s Bohom môže priniesť skutočné naplnenie. Akékoľvek iné domnelé naplnenie je šialená prázdnota. Ak je teda Boh jediný, kto môže naplniť naše srdce, potom bez neho je všetko ostatné totálna porážka.
Je pochopiteľné, že pre svätého Atanáza, ktorý bojoval proti arianizmu, bolo neprijateľné také naplnenie, aké mu chcel ponúknuť Árius vo svojom bludnom učení a dôveroval Kristovmu prísľubu, že sme naozaj Božími deťmi. Boh nás nevolá iba metaforicky a nekŕmi nás tým, čo naša prirodzenosť potrebuje k šťastiu, ako rybičky v akváriu, ale inak sa nami nemá nič a my si žijeme svoje životy.
Ak sme Božími deťmi, a to znamená, že sme sa nenarodili len z našej prirodzenosti (“ani z krvi ani z vôle tela ani z vôle muža”, porov. Jn 1, 13), ale z Boha, a môžeme, hoci žijeme ľudským životom, mať účasť na Božom živote. Večná spása je naplnená láska k Bohu, NIE uspokojovanie vlastných potrieb.
Herézy ako je arianizmus, islam či falošná predstava svedkov Jehovových znemožňujú človeku skutočnú účasť na Božom živote. Pretože kresťanstvo nie je humanizmus + Boh, charita + Boh, socializmus + Boh alebo komunizmus + Boh.
Kresťanstvo je ponorenie sa do lásky k pravému a živému Bohu.
Možno väčšina kresťanov si nikdy neuvedomilo, že medzi túžbou po vlastnom šťastí a naplnení a túžbou po zjednotení s Bohom je rozdiel viac-menej rovnaký ako medzi manželstvom, v ktorom si muž berie ženu, pretože mu prináša šťastie, a manželstvom, v ktorom si ju berie, pretože ju miluje.
Podstata modernizmu: Čo z toho ja budem mať?
Jeho typickou črtou je redukovanie kresťanstva na čosi prirodzené, čo má slúžiť človeku, čo má byť potvrdením jeho psychologických náboženských pocitov.
Podľa tejto predstavy
náboženstvo nám má pomôcť lepšie žiť,
náboženstvo nám pomáha lepšie vychovať deti,
modlitba nám má pomôcť lepšie sa cítiť,
sv. Písmo nám má pomôcť lepšie pochopiť náš život a žiť ho s hlbším zmyslom.
To všetko je pekné, ale je to iba ľudské: Podľa tejto predstavy naše naplnenie je v nás, v dokonalosti našej prirodzenosti, zatiaľ čo Boh – ak existuje! – je nanajvýš nástrojom nášho šťastia, NIE naším cieľom. Modernizmus zbavil kresťanstvo nadprirodzena, uzavrel človeka do jeho vlastnej prirodzenosti.
Ako podotýka o. Jan Strumilowski OCist, súčasná verzia modernizmu je však jemnejšia a rafinovanejšia. Už nespochybňuje nadprirodzenú sféru, milosť alebo Boží život, ale naopak, rozširuje ju na všetko, čo existuje.
Podľa tohto neomodernizmu všetko, čo je stvorené, je posvätné, dotknuté milosťou. Každý človek je Božím dieťaťom nie preto, že sa znovuzrodil prostredníctvom sviatostí v Cirkvi, ale je ním už len na základe toho, že bol stvorený. Aj neveriaci majú v sebe Boží dych, aj oni sú zmierení s Bohom.
Každý je teda akoby anonymným kresťanom a všetky náboženstvá sú cestou k posväteniu.
Celá príroda je svätá. Príroda je svätá. Matka Zem je svätá, zatiaľ čo svätosť sama je jednoducho čosi normálne a bežné. Tak aj to, čo je v podstate posvätné, ako sú sviatosti, liturgia a bohoslužby, treba zosunúť z piedestálu hieratického a urobiť “normálnym”, aby zapadlo do každodenného života. Liturgia má byť stretnutím a pokrmom, bohoslužba má byť priateľským rozhovorom s Bohom. Pretože svätosť je normálnosť a všednosť.
Ak najprv bola snaha všetko, čo je nadprirodzené, odsunúť, oddeliť, onálepkovať ako mýtus a vyradiť z ľudského, humanistického a racionálne naplneného života, čo bola snahou viacerých pomýlených teológov posledných päťdesiat až sto rokov, desaťročí, dnes sa na to ide opačne: všetko, čo je ľudské a stvorené, je automaticky samo osebe posvätné. Dôsledok je taký istý: spása je v nás, božstvo je v nás.
Celý spor je vlastne o tom, či nás má kresťanstvo vytiahnuť z nášho vlastného ja k Bohu, pretože iba v ňom môžeme nájsť naplnenie, alebo nás má v našom ja utvrdiť, pretože v ňom je zmysel všetkého. Liturgia má človeka približovať k Bohu alebo mu lichotiť či pochlebovať? Manželstvo nás má vytrhnúť zo sebectva a nasmerovať na nadprirodzenú a obetavú lásku, alebo je to pochlebovanie našej prirodzenosti?
O. Jan Strumilowski Ocist. kladie otázku:
Má sa Cirkev pridržiavať nemenného učenia vyžadujúceho askézu, boj proti hriechu a sebazaprenia, aby sa usmrtil starý človek a zrodil človek nový, ktorý žije pre Boha, alebo sa má Cirkev prispôsobovať človeku, jeho prirodzenosti a lichotiť mu?
Máme obetovať a odovzdať svoj život a ľudské pohodlie Bohu, ktorého nadovšetko milujeme, alebo obetovať večnú pravdu Cirkvi, milovanej Kristovej nevesty, aby sme ju prispôsobili našej dobe a jej túžbam, a zapáčili sa svetu?
