Na Synode o synodalite sa veľa hovorilo o načúvaní Duchu Svätému, aby sme zistili, kam chce Duch viesť Cirkev. Nehovorí sa však o tom, čo presne to znamená.
Okrem toho sa málo hovorilo o tom, ako v sebe rozlišovať medzi autentickým hlasom Ducha Svätého v nás a inými “duchmi”, ktorí nepochádzajú od Boha a ktorí nás môžu zviesť na scestie. Namiesto toho existuje akási nejasná predstava o Duchu Svätom ako o akomsi vešteckom hlase v nás, kde dochádza k spájaniu vlastných pocitov o mojich skúsenostiach a vnuknutí Ducha Svätého.
Preto existuje vážne nebezpečenstvo, že v našej kultúre s jej terapeutickým pohľadom na seba ako tvorcu vlastnej “pravdy” a hyper individualistickým poňatím morálneho svedomia ako generátora vlastných morálnych právd sa kategórii individuálnej “skúsenosti” pripisuje väčšia váha, než si zaslúži.
Na synode sa veľa hovorí o potrebe “rozlišovania” vo všetkých synodálnych rozhovoroch. Nebola však daná žiadna duchovná metodológia správneho katolíckeho chápania toho, ako sa to robí. Takmer sa zdá, akoby rozlišovanie, o ktorom sa hovorí, bolo svojím vlastným cieľom a vlastným ospravedlnením.
Inými slovami, zmyslom je samotný proces. Nie je to však dosť prázdne? Nie sme preto tak trochu oprávnení pýtať sa, či slovo “rozlišovanie” nie je synonymom pre opätovné vyzdvihovanie rôznych “názorov”, ktoré Cirkev opakovane a počas mnohých storočí odsudzovala alebo dokonca odsúdila ako závažné omyly?
Cirkev má dlhú a hlbokú tradíciu veľkých duchovných učitelia, ktorí v priebehu storočí vypracovali osvedčené metódy, ako správne rozlišovať Ducha. A vo všetkých sa výrazne zdôrazňuje potreba asketickej disciplíny, očisťovania od nerestí, modlitby, pôstu, lectio divina (modlitbového čítania Písma), duchovného vedenia a kontemplácie učenia Cirkvi, kým človek spoľahlivo získa istotu, že môže rozoznať Ducha, ktorý k nemu hovorí.
Je naozaj zvláštne, keďže pápež je jezuita, že nebola spomenutá jedna z najväčších duchovných metód, aká bola kedy predložená na rozoznávanie Ducha Svätého: ignaciánska metóda na dosiahnutie stavu “ľahostajnosti” voči vlastným pocitom, názorom a subjektívnym dispozíciám, skôr než je človek pripravený konečne počuť Ducha.
. Ja sám som absolvoval 30-dňové ignaciánske rekolekcie pod vedením jedného úžasného starého jezuitu, ktoré ma konečne priviedli k tomu, aby som pochopil podnety Ducha Svätého vo mne. A vyústilo to do toho, že som opustil seminár a rozhodol sa pre akademickú teologickú kariéru ako laik.
Rozlišovanie v Duchu
Rekolekcie boli vyčerpávajúcim a hlboko bolestivým procesom, ktorý si vyžadoval hlbokú smrť falošnému „ja“ mojej vlastnej konštrukcie v prospech “misijnejšieho” chápania môjho skutočného povolania.
V Jánovom evanjeliu Ježiš označuje Ducha Svätého ako “Parakléta”, čo sa pravdepodobne najlepšie prekladá ako “Tešiteľ”. Ako taký utešuje nepokojnú dušu a upokojuje ducha, ktorý nám potom otvára oči pre “pravdu” (15, 26).
Ale akú pravdu? Pravdu, ktorú Boh zjavil v Kristovi a ktorej svedkami sa stali učeníci. Duch Svätý osvieti ich myseľ, oživí v pamäti tie významné udalosti, a tak pohne učeníkov vpred v ich Kristom danom mandáte získavať učeníkov zo všetkých národov.
Inými slovami, úlohou Ducha Svätého v našom živote je pripomínať nám naše poslanie, ktorým je pripodobniť sa Kristovi a jeho zákonu, a tak nás urobiť schopnými evanjelizovať na základe pravdy.
V biblickom svedectve sa objavuje Duch Svätý ako božská sila, ktorá nás poháňa a vedie k misii. Aj v Kristovom živote vidíme, že Kristus všetko, čo robí, robí v súlade s Otcovou vôľou “v Duchu”. Je to Duch, ktorý núti Ježiša ísť 40 dní na púšť, je to Duch, ktorý ho pomazáva v rieke Jordán s Jánom Krstiteľom, a je to Duch, ktorý ho vedie k jeho misijnému osudu na kríži. A čo je najpoučnejšie, v Getsemanskej záhrade v noci pred ukrižovaním sa Ježiš pýta svojho Otca, či by mu nemohol odňať tento kalich.
Inými slovami, ľudský Kristus túži po inej ceste k spáse ľudstva, ak nejaká existuje. To je v istom zmysle jeho subjektívny “pocit” ako ľudskej bytosti. To je jeho “prežívaná skúsenosť v zložitom súbore okolností”. Keďže je však aj božský a naplnený Duchom Svätým, okamžite sa podriaďuje Otcovej, a nie svojej vôli a ide na kríž.
A ak to platilo pre Krista, ktorý bol bez hriechu, o čo viac sa musíme mať na pozore pred stotožňovaním našich vlastných “pocitov v našej prežívanej skúsenosti” s hnutím Ducha Svätého! Kristus odišiel na púšť a 40 dní sa postil a modlil, aby v Duchu rozoznal Božiu misijnú pravdu pre neho. O čo viac potrebujeme neustále očisťovanie svojich “názorov”, aby sme rozoznali Boží názor na veci?
Rozlišovanie v Duchu by nás malo odkazovať späť ku Kristovi a jeho verejnému Zjaveniu a k spôsobu, akým sa toto Zjavenie rozvinulo v Písme, v učení Cirkvi a v živote svätých. Práve vydávanie svedectva o tomto Zjavení je jediným poslaním Cirkvi. A ak sa od tohto poslania odkloní a namiesto toho postaví do popredia ducha doby, potom sa stane irelevantnou.
Samozrejme, mnohí progresívni členovia synody budú tvrdiť, že nasledujú Ducha Svätého a vydávajú svedectvo o Kristovi tým, že sa snažia rozoznať hnutie Ducha cestou dialógu a načúvania “Božiemu ľudu”. Osobne ma však práve toto najviac irituje na veľkej časti žargónu a slovných spojení, ktoré vychádzajú zo synodálneho procesu.
Synoda a Duch
Bez odkazov na osvedčenú cestu rozlišovania, ako ju vypracovali duchovní učitelia Cirkvi, a prešpikovaná prázdnou kruhovou logikou a nejednoznačnosťou, sa namiesto toho uchýlila k niektorým z najpovrchnejších módnych slov modernej kultúry čerpaných z pop psychológie a nostalgií našich konfesionálnych talkshow.
Kardinál Joseph Tobin z Newarku v New Jersey v niektorých poznámkach, ktoré tento týždeň predniesol médiám informujúcim o synode, uviedol nasledovné:
“Ak chceme synodálnu cirkev, musíme si položiť otázku, či veríme, že Duch sa slobodne prejavuje prostredníctvom všetkých osôb a ich životných príbehov, a to aj v názoroch, ktoré sú úplne odlišné a rôznorodé od nášho vlastného postoja.”
To všetko je v poriadku a na prvý pohľad sú tieto poznámky relatívne neškodné. A určite je veľkou cnosťou vedieť čo najvernejšie načúvať myšlienkam iných, aby sme mohli empaticky vstúpiť do ich životnej skúsenosti. Avšak ako opis synodálneho spôsobu – spôsobu, ktorý sa propaguje ako nový spôsob “byť Cirkvou” – je potrebná väčšia precíznosť kritérií, ktoré má Cirkev používať na rozhodovanie medzi skúsenosťami, ktoré sú viac v súlade s evanjeliom než iné.
Sú si v tomto ohľade všetky skúsenosti rovné? Sú hlasom Ducha Svätého len na základe toho, že sú naozaj niečím, zážitkom, skúsenosťou kohokoľvek? Pripúšťame, že Duch Svätý skutočne hovorí ku každému z nás. Ale toto hovorenie je častejšie než inokedy zmiešané do horúcej kaše, v ktorej sa miešajú moje vlastné blahosklonné a hriechom deformované myšlienky a pocity.
Cirkev musí ľuďom skutočne načúvať. Ale musí nás aj učiť, viesť a pomáhať nám k posväteniu tým, že bude udržiavať Kristovu pravdu ako jediné správne meradlo v našom duchovnom živote. Všetko, čo je v tomto smere nedostatočné, znamená ponechať nás napospas rôznym zmätkom a modlárstvu, ktorých môže byť mnoho. A tieto modloslužby môžu podporovať nebezpečné ilúzie, ktoré nás nechávajú nešťastnými a uväznenými v otroctve našich deštruktívnych hriechov.
Nie je preto žiadnym milosrdenstvom a už vôbec nie cnosťou vypočuť ľudí, ale potom ich nechať takých, akí sú, pod falošnou zámienkou väčšej “ústretovosti” a “potvrdenia”, že Boh ich miluje “takých, akí sú”. Samozrejme, že miluje, ale Duch Svätý nás v Novom zákone “usvedčuje” aj preto, aby nás vyprovokoval “vystúpiť vyššie”, čo zahŕňa pokrok smerom k pravde.
Inými slovami, Duch Svätý nás nevedie do otvorených rozhovorov, v ktorých pravda vždy mlčí. Duch Svätý prichádza s obsahom. Duch nie je bezobsažný plyn pozitívnych vibrácií. Duch je Duchom pravdy a iba pravda nás oslobodí.
Duch Svätý a jednota
Strávil som 20 rokov vyučovaním teológie typických súčasných vysokoškolákov. A samozrejme som strávil veľa času tým, že som ich počúval a dokonca som im dosť často radil v súvislosti s problémami v ich živote. Ale po skončení počúvania asi 90 % mojej práce spočívalo v kritickej analýze predpokladov, ktoré oživovali ich životy, a v ich odhalení ako ilúzií.
Svoje poslanie prácu som vnímal najmä ako “prevrátenie scenára”, ktorý mali v hlavách o tom, o čom je život. A scenár, ktorý mali v hlavách, pochádzal z ich kultúry a zdal sa im najreálnejší. Bola to ich prežitá skúsenosť. A pre väčšinu z nich ich život skutočne zahŕňal “zložité okolnosti”.
Aký by som bol nedbalý, keby som ich v tom nechal v domnienke, že scenár v ich hlavách a skúsenosti, ktoré tento scenár vyvolával, bol Duch Svätý, ktorý k nim hovoril! A ako hlúpo by som si povedal, že keďže to bola ich skúsenosť, potom to s najväčšou pravdepodobnosťou bol Duch Svätý, ktorý mi prostredníctvom nich hovoril nové pravdy!
Takže, pri všetkej úcte ku kardinálovi Tobinovi, niektoré názory nie sú len odlišné od mojich. Niektoré názory sú jednoducho nesprávne. A on správne poukazuje na to, že Duch Svätý môže priniesť jednotu Cirkvi, tak ako to urobil na Turíce, aj uprostred týchto rozdielov. Ale Duch Svätý nepriniesol jednotu prvým kresťanom tým, že by potvrdzoval, že všetci majú pravdu. Priniesol jednotu napriek rozdielom tým, že osvietil ich mysle na Kristovu pravdu.
Takto Duch Svätý na Turíce zvrátil jazykovú roztrieštenosť Babylonu. A túto roztrieštenosť, treba pripomenúť, spôsobil hriech pýchy. Nejednotnosť týchto prvých kresťanov bola teda výsledkom hriechu, a nie pozitívnym prejavom dúhového kaleidoskopu ľudskej rozmanitosti – rozmanitosti, ktorú Duch požehnáva a potom používa ako odrazový mostík k jednote -, akoby táto rozmanitosť bola nefalšovaným dobrom, ktoré treba oslavovať.
Zdá sa však, že synoda chce prijať Babylon a požehnať ho ako pozitívny prejav hnutia Ducha Svätého. A práve Babylon je najväčším nebezpečenstvom, ktoré táto synoda rozpútala.
Pravý pluralizmus v Duchu vytvára jednotu tým, že našu pozornosť presmeruje na to, čo máme spoločné, a tak integruje rôzne názory do integrovaného celku okolo ústrednej osi: Kristus. Falošný pluralizmus však nie je z Ducha a hrozí, že Cirkev sa zmení nie na integrovaný celok, ale skôr na zmes zle usporiadaných fragmentov.
Príď, Duchu Svätý!
Preklad z ncregister.com
