Nedávno zvolaná Synoda o synodalite vo Vatikáne vyvolala medzi niektorými katolíkmi očakávania, že Cirkev sa chystá prepracovať svoju tradičnú morálnu teológiu s cieľom zmeniť niektoré časti učenia týkajúce sa ľudskej sexuality.
V hre sú aj iné otázky, napríklad svätenie žien za diakonky resp. „kňažky“, ale ja sa tu zameriam najmä na otázku sexuálnej morálky.
Pápež František upozornil, že synodu nemožno brať ako akýsi parlament, ktorého účastníci budú hlasovať o zmene tej či onej náuky Cirkvi. V skutočnosti zdôraznil, že zmena doktríny vôbec nie je cieľom synody, korá je skôr veľkým cvičením v dialógu a vzájomnom rozlišovaní toho, kam Duch Svätý dnes vedie Cirkev. Ako však uvidíme, pápežova odpoveď na súbor dubií (súbor otázok, ktoré si vyžadujú objasnenie) v súvislosti s požehnaním zväzkov osôb rovnakého pohlavia prinajmenšom povzbudí tých, ktorí chcú synodu považovať za akési referendum o týchto otázkach.
Odpoveď na dubia
Tým sa dostávame k súčasnému momentu. Vzhľadom na dôležitosť synody pre pontifikát pápeža Františka je pozoruhodné, že Vatikán práve zverejnil oficiálnu odpoveď pápeža na dubia, ktoré mu v júli poslalo päť kardinálov.
Nemecký kardinál Walter Brandmüller, guinejský kardinál Robert Sarah, mexický kardinál Juan Sandoval Iniguez, americký kardinál Raymond Burke a čínsky kardinál Joseph Zen Ze-Kiun požiadali pápeža o objasnenie jeho postoja k cirkevnému požehnaniu zväzkov osôb rovnakého pohlavia, okrem súboru súvisiacich otázok týkajúcich sa synody. Obavy týchto “dubia kardinálov” spočívajú práve v tom, že niektorí preláti, kňazi a rehoľníci, ktorých pápež František vyzdvihol, sa zasadzovali za zmenu cirkevného učenia v otázkach sexuálnej morálky a zdá sa, že chcú využiť synodu na dosiahnutie tohto cieľa.
Pápež vo svojej odpovedi dôrazne potvrdzuje biblické učenie Cirkvi o manželstve. A preto uvádza, že nemôže existovať žiadne cirkevné požehnanie zväzkov osôb rovnakého pohlavia, ktoré by toto učenie zahmlievalo tým, že by stieralo hranice medzi tým, čo je sviatostné manželstvo a čo nie.
Ďalej však hovorí, že “pastoračná obozretnosť musí primerane rozlíšiť, či existujú formy požehnania, o ktoré žiada jedna alebo viac osôb, ktoré nevyvolávajú mylnú predstavu o manželstve”, čo zrejme naznačuje, že môže existovať cirkevné požehnanie zväzkov osôb rovnakého pohlavia v jednotlivých prípadoch, ktoré môže určiť miestny pastier v rámci obozretného úsudku. Hovorí, že by nemala existovať žiadna oficiálna “norma”, ktorá by umožňovala takéto požehnanie, ani by nemala odsudzovať všetky takéto požehnania, pretože by to viedlo k “neúnosnej kazuistike”.
Je to naozaj zvláštne, ak nie z iného dôvodu, tak preto, že sa zdá byť v rozpore s rozhodnutím jeho vlastného Dikastéria pre náuku viery pod vedením kardinála Luisa Ladariu, ktoré uviedlo, že žiadne takéto požehnanie nikdy nemožno udeliť, pretože toto by bolo signálom, že takéto zväzky sú skutočne v istom reálnom zmysle “manželstvami”.
Okrem tohto rozporu je však veľmi zvláštne tvrdenie, že takéto požehnanie možno udeliť, pokiaľ nehrozí vyvolanie dojmu, že ide o akési manželstvo. Ak človek nežije posledných desať rokov niekde na púšti, ako môže pochybovať o tom, že vzhľadom na našu súčasnú kultúrnu klímu bude takéto požehnanie väčšina ľudí skutočne vnímať inak než ako potvrdenie, že ide o istý druh manželstva?
Vzhľadom na tento zmätok je ľahké pochopiť, ako bude najnovšia odpoveď na dubia použitá ako slabo zahalený pokus zmeniť prax Cirkvi spôsobom, ktorý implicitne mení jej učenie, ale bez toho, aby to bolo oficiálne povedané. Čistým efektom bude rozšírené zneužívanie tohto povolenia na požehnanie kňazmi a inými osobami, ktoré podporovali osoby žijúce LGBTQ životným štýlom. Preto pretrváva obava, že pápežova výzva v jeho odpovedi dubium na “pastoračnú obozretnosť” bude použitá na rozpútanie skrytej agendy.
Túto istú dynamiku v praxi sme videli v apoštolskej exhortácii Amoris laetitia, kde v niekoľkých známych poznámkach pod čiarou (329 a 351) pápež otvára dvere “niektorým” rozvedeným katolíkom žijúcim v novom civilnom zväzku, aby po období “rozlišovania” s pastierom mohli v jednotlivých prípadoch prijať Eucharistiu,.
Samozrejme, každý je presvedčený, že jeho “prípad” je výnimočný a hodný takýchto výnimiek, a tak je tlak na kňazov, aby súhlasili s prijímaním, obrovský. Odmietnuť ho totiž znamená vystaviť sa obvineniu z “rigidity” a farizejskej slepoty voči životnej skúsenosti “reálnych ľudí”, ktorí žijú v “zložitých podmienkach”. A často sa to spája aj s obvinením, že dotyčný kňaz je proti Františkovi, čiže je „antifrantiškovský“.
Vo svetle pápežových odpovedí na dubia je preto ťažké vyhnúť sa tomu, aby sme synodu nevnímali ako urputnú snahu o zmenu morálnej teológie Cirkvi, keď toľko prelátov, ktorých František povýšil do vysokých funkcií, sa práve v tomto duchu vyjadruje. Nakoniec tomu nemusí tak byť a synoda sa môže ukázať ako niečo pozitívne pre Cirkev. Napriek tomu jeho nedávna odpoveď na dubia v otázke požehnávania osôb rovnakého pohlavia práve je natoľko otvorená, že by mohla byť povzbudením pre tých, ktorí chcú synodu využiť na podporu veci LGBTQ katolíkov.
Presadzovanie agendy?
A kto patrí medzi osoby presadzujúce túto agendu a prečo je dôvod na obavy? Kardinál Robert McElroy zo San Diega v dnes už známom článku v jezuitskom časopise America vyzval Cirkev, aby prestala rozlišovať medzi “LGBTQ” katolíkmi, ktorí žijú sexuálnu čistotu, a tými, ktorí sú sexuálne aktívni, pretože toto vraj “rozdeľuje” “LGBTQ komunitu”. Z toho by teda malo vyplývať, že takéto „rozdelenie komunity LGBTQ“ je samo osebe horšie ako zachovávanie tradičného učenia Cirkvi, podľa ktorého homosexuálne sexuálne akty sú ťažko hriešne.
Existuje dosť rozšírené presvedčenie, že prežívaná skúsenosť mužov a žien, ktorí žijú homosexuálnym životným štýlom, je celkovo veľmi pozitívna, a preto morálne učenie, ktoré ho spochybňuje a rozdeľuje, musí byť vo svojej podstate škodlivé. Kardinál McElroy ďalej vyzýva k “radikálne inkluzívnej” Cirkvi, ktorej eucharistická disciplína umožní prijímať Eucharistiu aj tým, ktorí sa venujú rôznym sexuálnym aktivitám, ktoré Cirkev tradične považuje za vážne nemorálne. Pápežovu odpoveď na dubia kardinál McElroy s najväčšou pravdepodobnosťou použije na synode.
Luxemburský kardinál Jean-Claude Hollerich, ktorého pápež František ustanovil za generálneho relátora synody, tvrdí, že učenie Cirkvi o homosexualite vychádza zo starovekej vedy, ktorú moderná veda vraj vyvrátila, a preto je nesprávne a treba ho zmeniť. Aj tu sa dá predpokladať, že odpoveď Svätého Otca na dubia bude pre kardinála Hollericha veľmi vítaná.
A, samozrejme, je tu aj pápežovo neustále vyzdvihovanie služby jezuitu pátra Jamesa Martina zameranej na homosexuálov a ďalších členov “komunity” označenej “LGBTQ+IAA”. Príznačné je, že pápež urobil otca Martina aj oficiálnym členom synody s hlasovacím právom.
Existujú aj listy podpory, ktoré pápež poslal sestre z Loreta Jeannine Gramickovej za jej pomoc (New Ways Ministry) ľuďom zo spektra LGBTQ+IAA. A pre tých, ktorí to nevedia, skupina sestry Jeannine otvorene odmieta cirkevné učenie o sexuálnej morálke a zosnulý kardinál Francis George, vtedajší predseda Konferencie katolíckych biskupov USA, ktorý hovoril v mene USCCB, ju verejne vyhlásil za odporujúcu katolíckej viere.
Proporcionalizmus verzus Veritatis Splendor
Morálna teológia, ktorá je súčasťou takéhoto myslenia “prípad od prípadu” či situačnej etiky – tak pri požehnaní osôb rovnakého pohlavia, ako aj pri prijímaní rozvedených a znovu zosobášených – je až desivo podobná morálnej teórii nazývanej “proporcionalizmus” alebo “konzekvencionalizmus”.
V období po Druhom vatikánskom koncile proporcionalizmus okrem iného učil, že v skutočnosti neexistujú “univerzálne” morálne normy v podobe vnútorne zlých činov, ktoré nemôže ospravedlniť žiadne množstvo zložitých okolností, a že všetky morálne činy treba posudzovať pomocou kalkulu dobra a zla, kde je často v poriadku vybrať si v danej situácii “menšie zlo”.
Ako povedal pápež vo svojej odpovedi na dubia, povýšenie požehnávania na úroveň “normy” – pre alebo proti – vedie ku kazuistike, čím pravdepodobne myslí punktičkárske rozlišovanie všetkých faktorov v príliš akademickom tóne. Zdá sa, že namiesto toho je potrebné, ako hovorí pápež, obozretné posúdenie každého prípadu, pretože konkrétne okolnosti všetkých činov sú skutočne rozhodujúcim faktorom, ktorý je v hre vo väčšine týchto “ťažkých prípadov”.
Problémom je, že toto otvorene odporuje učeniu pápeža Jána Pavla II. vo Veritatis Splendor, kde jasne potvrdzuje, že skutočne existujú vnútorne zlé činy, ktoré vylučujú takéto výnimky (81).
Zložité okolnosti môžu skutočne znižovať morálnu vinu, ale samotný čin nemožno nikdy potvrdiť inak ako zlo, ktorému sa treba vyhnúť, a nikdy nemožno nad ním “prižmúriť oko”, akoby o nič nešlo. Zlo je zlo a žiadny kresťan sa ho nikdy nemôže vedome a dobrovoľne dopustiť bez toho, aby na seba nevzal určitú mieru hriechu.
Zdá sa však, že pápež František hovorí, že daná hriešnosť môže byť okolnosťami natoľko zmiernená, že zúčastnený pár môže pokračovať v manželskom vzťahu s pokojným svedomím. Ako hovorí v Amoris Laetitia:
Svedomie však môže spoznať nielen to, že nejaká situácia objektívne nezodpovedá všeobecnému pozvaniu evanjelia; môže tiež úprimne a čestne spoznať to, čo je v danom momente ušľachtilou odpoveďou, ktorú možno ponúknuť Bohu a objaviť s určitou morálnou istotou, že práve toto je darovanie, ktoré sám Boh žiada uprostred konkrétnej zložitosti ohraničení, i keď to ešte naplno nezodpovedá objektívnemu ideálu. (303).
Vidíme to aj v poznámke pod čiarou 329 Amoris, kde pápež naznačuje, že pre mnohé neplatne zosobášené páry je voľba pohlavného života lepšou morálnou voľbou, pretože zdržanie sa takýchto intímnych aktov predstavuje pre vzťah záťaž, ktorá môže poškodiť deti. Nemožno sa teda vyhnúť implikácii, že predmetné skutky nie sú teraz len zmiernené vo svojej hriešnosti v dôsledku ťažkých okolností, ale sú skutočne obozretne múdrym konaním vzhľadom na tieto okolnosti.
Ďalej to implikuje veľmi reálnu pochybnosť o premieňajúcej sile milosti a naznačuje takmer Lutherovu predstavu o súbežnosti spásy a nepreniknuteľného odporu hriechu voči milosti.
Vyhýbanie sa krížu za každú cenu
Inými slovami, riziko spočíva v tom, že podľa všetkého pápež považuje morálnu etiku evanjelia za čosi, čo je pre mnohých ľudí priťažké. Ale skutočnosť, že žiť podľa evanjelia je skutočne ťažké, by sa nemala zamieňať s bremenom, pretože, ako povedal Ježiš, jeho jarmo je príjemné a jeho bremeno ľahké, čím chcel povedať, že cesta k svätosti je cestou oslobodenia, a teda radosti, aj keď si vyžaduje vziať svoj kríž.
Práve snímanie “bremena” povolania k svätosti z pliec ľudí je v skutočnosti nemilosrdné, ba dosť často, ako upozorňuje C. S. Lewis v knihe Problém bolesti, ide o skrytú formu pohŕdania. Vytvára totiž druhú triedu ľudských bytostí, ktoré patria do kategórie “osôb, pre ktoré sú niektoré cnosti nedosiahnuteľné, a preto im treba uznať ich neschopnosť svätosti“.
V stredajšom úvodnom príhovore k Synode o synodalite pápež vyzval prítomných, aby neukladali ľuďom “bremená”, a zdôraznil, že potrebujeme Cirkev, ktorá prijíma “každého”. A pre zdôraznenie pápež trikrát po taliansky zopakoval: Tutti! Tutti! Tutti!
V našej terapeutickej kultúre to znie skvele, ale v skutočnosti to hraničí s duchovným zlom. Cirkev je skutočne poľnou nemocnicou, ako povedal pápež, ale poľná nemocnica je stále nemocnica, a nie hospic.
Gradualizmus v pastoračnej praxi je základom každého dobrého a citlivého pastiera a poznám len veľmi málo kňazov, ktorí sú drakonickými morálnymi inkvizítormi spálenej zeme, ktorí zo spovednice urobili, ako hovorí pápež, “mučiareň”.
Nikto nežiada, aby sa so sexuálnymi hriešnikmi zaobchádzalo ako s vyvrheľmi. Pretože ak by sme to robili, v laviciach – alebo za oltárom – by zostalo len málo ľudí. Ale povýšenie princípu pastoračného gradualizmu na takú úroveň, ako to urobil pápež, má v našej relativistickej kultúre za následok, že dáva zelenú ľahostajnosti voči hlbokému významu morálneho života. Pretože “výnimky” majú nepríjemný zvyk stať sa časom pravidlom, keď sú v našich morálnych kalkuláciách povýšené na prvé miesto.
A všetky tieto reči o odstraňovaní bremien a zahrnutí každého bez ohľadu na jeho morálne úmysly akoby zabúdali na to, že kľúčovým aspektom úplne prvej etapy duchovného života je očisťovanie od nerestí, ktoré nás držia v duchovnom otroctve. Všetci môžu byť vítaní, ale vítaní do čoho presne? Na oddelenie pre chorých v nemocnici, v ktorej lekári vedia dobre držať pacientov za ruku, ale zanedbávajú diagnostiku či predpisovanie liekov?
V našej súčasnej kultúre ľudia najčastejšie nechcú vedieť: “Som tu vítaný?”, ale skôr to, prečo by som tu mal vôbec vstúpiť? Ako mi môžete pomôcť? Ako ma môžete oslobodiť od mojej existenciálnej biedy? Nepotrebujem avetovú celebritu Oprah Winfreyovú ani Dr. Phila. Potrebujem Krista a cestu očisty, ktorá ma vyvedie z tohto otroctva.
To je morálne poslanie Cirkvi. A nič menej.
Preklad z ncregister.com
