V Poľsku nedávno vyšiel poľský preklad diela Učiteľa Cirkvi sv. Petra Damiána s názvom: „Kniha Gomora“. V dnešnej dobe je dobré siahnuť práve po tomto diele. Môže poslúžiť ako meradlo a súradnica v boji proti súčasným chorobám, ktoré postihujú našu ctihodnú zošedivenú Matku Cirkev. Cirkev má dnes problém s pedofíliou, hoci pedofília nie je žiadnou špecialitou katolíkov, ale nešťastím, ktoré postihuje celú našu generáciu.
[Text je úryvkom z úvodu knihy “Kniha Gomora – svätý Peter Damiani, učiteľ Cirkvi”].
Problém má aj s homosexualizmom, či skôr s homoherézou, teda s prístupom k homosexualizmu, ktorý je v otvorenom rozpore s učením Cirkvi vyjadreným vo Svätom písme, v Katechizme a v aktuálnych dokumentoch Magistéria. Tie isté kruhy, ktoré sa predtým angažovali v boji proti encyklike Pavla VI. Humanae vitae, vypovedali poslušnosť cirkevnému učeniu a kompromitovali autoritu nástupcu svätého Petra v mene obrany práva na antikoncepciu, sa dnes pripravujú na zrušenie celibátu, zavedenie kňazstva pre ženy, sväté prijímanie pre rozvedených a legalizáciu homosexuálnych párov v cirkevnom práve.
“Homosexuálni kňazi vedia, že nastal ten správny okamih,” povedal známy americký spisovateľ Rod Dreher, “a tak podnikajú kroky na zmenu Cirkvi. Medzitým, ak Cirkev prijme homosexualitu, zničí to nielen jej dôveryhodnosť, ale aj celú jej antropológiu rodiny. Zpohanštený svet nenávidí Cirkev pre jej postoj k sexualite. Od kresťanov v týchto postkresťanských časoch sa teraz očakáva, že sa ukážu ako silná kontrakultúra“.
Znepokojujúce je, že v mysliach a srdciach mnohých katolíkov vo svete narastá zmätok a nejednoznačnosť, ktoré ukazujú na dynamiku, s akou ľadový vietor morálnej a mravnej revolúcie zavial do mnohých kruhov našej biednej Cirkvi. Aspoň niekoľko príkladov: Americké jezuitské univerzity nedávno prekvapili verejnosť organizovaním drag queens a drag balls v duchu najrafinovanejších požiadaviek genderizmu. Na otázku o vzťahu týchto podujatí k biblickému učeniu, hoci len k Listu svätého Pavla Rimanom, farár farnosti svätého Jozefa v Seattli odpovedal:
“Pavol, muž svojej doby a okolností, jasne spájal modloslužbu pohanského sveta so sexuálnym správaním, ktoré ju často sprevádzalo. Vtedajšia ritualizovaná homosexualita a pederastia sa výrazne líšia od milujúcich a živých vzťahov dnešných gejov a lesieb. Pederastia, hedonizmus a vynútená, ritualizovaná sexualita sú v jasnom rozpore so slobodou prežívanou v Ježišovi Kristovi. Musíme rozlišovať medzi skúsenosťou konkrétnych jednotlivcov a očakávaniami hierarchickej Cirkvi. Keď ľudia robia zlé veci, treba ich odsúdiť, ale keď ľudia vyjadrujú mnohé cnosti vo vzájomnej príťažlivosti voči sebe, ktorá sa donedávna spájala s niečím zlým, musíme si odpovedať, či naše asociácie vychádzali zo správnych predpokladov.”
Páter Paolo Cugini, farár talianskej farnosti Regina Pacis v regióne Emilia Romagna, známy tým, že svätú omšu celebroval v tričku s podobizňou Che Guevaru, povedal, že od homosexuálnych párov nemožno očakávať, že budú cudné. “My kňazi sami máme problém zachovať si čistotu, a čo potom laici? Osoby treba stavať nad doktrínu”. Keď dúhový farár navrhol svojim farníkom modlitebnú vigíliu za obete homofóbie a inej diskriminácie, časť z nich zorganizovala alternatívnu odprosovaciu modlitbu s ružencom v ruke za osvietenie a obrátenie dušpastierov, ktorí sa dopúšťajú zrady voči učeniu Cirkvi tým, že sa stavajú na stranu stúpencov ideológie, ktorá v súčasnosti dominuje vo svete.
“Nech Cirkev opustí svoje doterajšie učenie o sexualite a sexuálnej odlišnosti,” rozhodol brazílsky jezuita páter Luis Corrêa Lima z Pápežskej katolíckej univerzity v Riu de Janeiro. Východiskom katolíckej náuky by malo byť utrpenie homosexuálov. “Je lepšie držať sa ďaleko od rigidných kňazov,” domnieva sa Brazílčan, “pretože hryzú. V jeho prejavoch, podobne ako v prejavoch mnohých iných katolíckych podporovateľov LGBT hnutí v Cirkvi, sa množia výrazy, ktoré vylučujú akúkoľvek diskusiu alebo výmenu argumentov: “homofóbia”, “transfóbia”, “nenávistné prejavy” a pod.
Dúhové kruhy na mnohých miestach podnikajú križiacku výpravu proti poslednej bašte ortodoxie, Katechizmu Katolíckej cirkvi, ktorý homosexualitu označuje za “závažnú zvrátenosť” (KKC 2357). Je potrebné prijať taktiku Alexandra Veľkého: rozviazať tento gordický uzol jediným úderom meča. Katechizmus preto treba odstrániť, aby sa čoraz častejšie homosexuálne praktiky uznali ako variant ľudskej sexuality. Zo sociálnej a pastoračnej roviny sa boj presúva na doktrinálnu pôdu.
Čoraz viac teológov, kňazov a biskupov sa púšťa do vytrvalej ofenzívy, zatiaľ čo zvyšná väčšina drieme. Slzavé náboje v tomto boji poskytujú objavujúce sa rodičia, ktorých deti deklarujú dúhovú identifikáciu. “Boli sme hlboko presvedčení,” počuť na zhromaždeniach katolíckych LGBT skupín, “že homosexualizmus je hriech. Medzitým čítame Ježišove podobenstvá o márnotratnom synovi a chápeme, že Boh prijíma každého a nikoho neodsudzuje. Najdôležitejšie je žiť v pravde.” O akú pravdu však ide? Určite nie biblickú a katechetickú.
Problémom zostáva učenie Katechizmu, podľa ktorého homosexualizmus predstavuje vnútorne nezriadenú orientáciu. Tento kameň úrazu treba odvaliť, aby sa odblokoval prístup k homosexualizmu s katolíckym súhlasom. Hlavný argument používaný v dnešných diskusiách znie, že vraj náuka nie je zlučiteľná so životom. Preto je potrebné uskutočniť hĺbkovú reflexiu o sexualite, nevynímajúc najnovší vývoj v oblasti spoločenských vied a morálnej teológie. “Katolícka morálna teológia utrpela kvôli úpadku, ktorý spôsobil, že Cirkev sa stala zraniteľnou voči týmto zmenám v spoločnosti,” napísal Benedikt XVI. v texte o koreňoch krízy v Cirkvi.
Cieľom liberálnej ofenzívy je odstrániť základy objektívneho prístupu k ľudskej prirodzenosti a Božiemu plánu. Potom sa homosexualita stáva jedným z mnohých názorov, ktoré možno akceptovať a dokonca vyzdvihovať. “Nehovoríme,” počuť tu a tam v priestore pseudokatolíckeho newspeaku, “že sa musíte riadiť Katechizmom, pretože Cirkev ešte nemá odpoveď na túto tému. Hádzanie kamienkov smerom k hore vytvorenej zo zjavených právd môže spustiť lavínu. Podporou takéhoto zmýšľania je revízia Katechizmu, ktorú uskutočnil pápež František, ktorý zmenil odseky týkajúce sa trestu smrti. A ak toto možno zmeniť…
Portál “Giornata” zverejnil informácie o prvom kurze pre homosexuálnych snúbencov(!), ktorí majú v úmysle uzavrieť civilný zväzok. Kurz pozostáva zo štyroch stretnutí a organizuje sa vo vybraných farnostiach a kláštoroch v Ríme, Bologni a Miláne. Deklarovaným cieľom tejto pastoračnej iniciatívy má byť neutralizovať homosexualizmus považovaný za prirodzený variant ľudskej náklonnosti, spojiť homoerotický vzťah s víziou manželstva a vylúčiť predstavu hriechu z homosexuálneho správania.
Téma hriechu ustupuje potrebe boja proti diskriminácii osôb patriacich k menšinám v spoločnosti (a v Cirkvi). Napokon homosexuálnemu vzťahu treba priznať nielen morálny, ale aj teologický význam. Takýto kurz má v Cirkvi inaugurovať pastoračnú starostlivosť o homosexuálne páry s využitím nástrojov tichého súhlasu.
Požehnanie pre homosexuálne páry?
Zatiaľ najkontroverznejšiu aktivitu vyvíja páter James Martin, SJ, americký jezuita a konzultant vatikánskeho Sekretariátu pre komunikáciu. Je široko kritizovaný za podporu, ktorú prejavuje organizovaniu podujatí Gay Pride po celom svete, ktoré, ako je známe, sa netešia súhlasu cirkevných autorít. Na týchto podujatiach sa neraz zosmiešňujú postavy Ježiša a Panny Márie. Páter Martin bol osobitným rečníkom na Svetovom dni rodiny v Dubline v roku 2018.
Bol tiež hviezdou Fóra LGBT kresťanov zorganizovaného v diecéze Albano pod záštitou jej vtedajšieho biskupa a dnes prefekta Kongregácie pre kauzy svätých kardinála Marcella Semerara.
Kardinál Robert Sarah mu vytkol, že ľuďom nehovorí celú pravdu a obchádza katechézu: “Tí, ktorí hovoria v mene Cirkvi, musia byť verní nemennému Kristovmu učeniu, pretože len životom v súlade s Božím stvoriteľským zámerom môžu ľudia dosiahnuť hlboké a trvalé naplnenie.”
A dodal: “Nie sexuálna orientácia, ale to, že sme Božie deti, určuje našu najhlbšiu identitu. Homosexuálne sklony, hoci sú v rozpore s ľudskou prirodzenosťou, nie sú samy o sebe hriešne, pokiaľ nie sú vzbudzované alebo rozvíjané. Čosi úplne iné sú rovnakopohlavné vzťahy. Tie sú ťažkým hriechom a zraňujú jeho účastníkov“.
Medzitým podľa biskupa Roberta Waltera McElroya zo San Diega “čistota nie je ústrednou cnosťou kresťanského morálneho života“. Podľa neho je sodomia prijateľná, pretože “naším hlavným povolaním je milovať Boha celým srdcom a blížneho ako seba samého“. Akákoľvek kritika priaznivcov LGBT v lone Cirkvi je vraj diktovaná homofóbiou a jedovatým útokom na pápeža Františka a na jeho úsilie neodsudzovať iných ľudí.
V rovnakom duchu sa kardinál Joseph Tobin rozhodol osobne pozdraviť účastníkov prvej púte LGBT osôb do katedrály v Newarku: “Vitajte, v minulosti sme sa vo vás mýlili,” – povedal. Nasledujúci deň komentoval túto udalosť denník New York Times slovami, že ak sa homosexuáli po sobáši vracajú do Cirkvi a pristupujú k spoločenstvu ako páry, znamená to, že odveké názory Cirkvi na homosexualitu, počnúc Bibliou a končiac najnovšími oficiálnymi dokumentmi o tomto fenoméne, ak sa aj úplne nemenia, získavajú nový výraz. “Ja som Jozef,” zvolal kardinál Tobin, “a som tvoj brat ako hriešnik, ktorý nachádza milosť u Pána. Cirkevní predstavitelia sa doteraz zdráhali viesť dialóg a spoločne sa modliť s LGBT katolíkmi, čím vyjadrovali len temné tmárstvo týchto pastierov.”
V podobnom duchu sa vyjadrujú aj ďalší cirkevní hierarchovia, napríklad kardinál Blaise Cupich z Chicaga, biskup Franz-Joseph Bode z Osnabrücku a biskup Antonio Carlos Cruz Santos z brazílskej diecézy Caico. V roku 2015 sa na Pápežskej Gregorovej univerzite uskutočnilo tajné stretnutie približne 50 starostlivo vybraných biskupov, teológov a zástupcov médií o tom, ako presvedčiť synodálnych otcov, aby akceptovali zväzky osôb rovnakého pohlavia. Iniciatíva na stretnutie o “pastoračných inováciách” vyšla od predsedov biskupských konferencií Nemecka, Švajčiarska a Francúzska, kardinála Reinharda Marxa, biskupa Markusa Büchela a arcibiskupa Georgesa Pontiera.
Hlavnou témou diskusie bola potreba “rozvinúť” učenie Cirkvi o ľudskej sexualite, konkrétne ísť nad rámec teológie tela Jána Pavla II. smerom k novej “teológii lásky”. Ak by Cirkev na nadchádzajúcej Synode o rodine len potvrdila existujúce učenie, bolo by to “zlyhanie”. Myšlienka zvolať takúto konferenciu vznikla na stretnutí predsedov troch spomínaných biskupských konferencií v Marseille v januári toho roku. Krátko po tom, čo írsky ľud v referende podporil legalizáciu “manželstva” osôb rovnakého pohlavia. To vyvolalo potrebu, aby sa Cirkev prispôsobila očakávaniam sekularizovaného sveta. Kardinál Marx vo svojej homílii na sviatok Turíc v mníchovskej katedrále povedal, že voči homosexuálom treba vytvoriť “kultúru prijatia”. A uviedol, že “nie je dôležité to, čo nás odlišuje, ale to, čo nás spája”.
Medzi odborníkmi, ktorí vystúpili na konferencii v Ríme, boli aj páter Mgr. Hans Longendörfer SJ, tajomník Nemeckej biskupskej konferencie, a páter Eberhard Schockienhoff, morálny teológ. Podľa neho je vernosť v homosexuálnych vzťahoch “eticky hodnotná“. Veriaci sa čoraz viac odkláňajú od cirkevného učenia o sexuálnej morálke, pretože ho vnímajú ako “nerealistické a nepriateľské”. Morálna teológia sa musí “oslobodiť od prirodzeného zákona”, zatiaľ čo individuálne svedomie musí konať na základe “životnej skúsenosti veriacich”. Účastníci tajnej konferencie zdôraznili potrebu prehĺbiť štúdium biblickej hermeneutiky, teda kódu na chápanie Písma, ktorý sa líši od starobylej Tradície.
Hovorili o potrebe zamyslieť sa nad “teológiou lásky”, ktorá predstavuje abstraktný výklad, podľa ktorého oddelenie pohlavného styku od plodenia umožňuje rôzne formy mimomanželských vzťahov vrátane homosexuality, a to skôr na základe emócií než biologických faktov. Otázku hriechu, obrátenia a spásy duší rečníci úplne ignorovali.
V roku 2021 sa vo Vatikáne pod záštitou Pápežskej rady pre kultúru konala ďalšia medzinárodná konferencia s názvom Smerom k jednému svetovému náboženstvu? za účasti okrem iných aj aktivistky za potraty Liz Yoreovej, doktora Toniho Fauciho, riaditeľa amerického Národného inštitútu zdravia, Cindy Crawfordovej, Chelsea Clintonovej a riaditeľov farmaceutických spoločností Pfizer a Moderna. V logu podujatia bol zobrazený dúhový sprievod detí, čo bolo jasným znakom podpory túžob LGBT komunity.
“V niektorých oblastiach Cirkvi sa šíria projekty a návrhy na požehnávanie zväzkov osôb rovnakého pohlavia,” uvádza sa v dokumente Responsum ad dubium Kongregácie pre náuku viery o udeľovaní požehnania zväzkom osôb rovnakého pohlavia, ktorý bol vydaný 21. februára 2021, v deň liturgickej spomienky svätého Petra Damiána. Kongregácia v tejto súvislosti oznámila:
“Keďže požehnanie osôb súvisí so sviatosťami, požehnanie homosexuálnych zväzkov nemožno považovať za prípustné, pretože v istom zmysle by išlo o imitáciu alebo analogický odkaz na manželské požehnanie vzývané nad mužom a ženou, ktorí sa spájajú vo sviatosti manželstva, keďže “neexistuje žiadny základ na porovnávanie alebo predpokladanie analógie, hoci aj vzdialenej, medzi homosexuálnymi zväzkami a Božím plánom pre manželstvo a rodinu“. Ako sa v dokumente spresňuje, “vyhlásenie o nespravodlivosti požehnania zväzkov osôb rovnakého pohlavia teda nie je a nemá byť nespravodlivou diskrimináciou, ale pripomienkou pravdy liturgického obradu a toho, čo hlboko zodpovedá podstate sviatostí, ako ich chápe Cirkev“.
Vatikánska nóta vyvolala početné protesty v Nemecku a Belgicku. Niektorí pastieri vrátane limburského biskupa Georga Bätzinga, predsedu Nemeckej biskupskej konferencie, uviedli, že je to len “názor” Kongregácie. Kňazstvo žien, zrušenie celibátu a požehnanie homosexuálnych párov patria medzi ciele, ktoré chcú účastníci nemeckej “Synodálnej cesty” dosiahnuť. Biskup Franz-Josef Bode povedal, že tieto ciele sa nedosiahnu zaťatými päsťami a metódou vynútenia zmien, pretože by to len vyvolalo odpor. “S vytrvalosťou dosiahnete ešte viac. Ako špirála sa pomaly, ale nevyhnutne dostanete do cieľa. Už teraz je to vidieť na zmenách, ktoré sa dosiahli za posledných päť rokov.”
V máji 2021 na protest proti nóte Kongregácie pre náuku viery pastori v stovkách nemeckých kostolov zorganizovali obrad požehnania homosexuálnych párov s podporou reformného hnutia Maria 2.0. Z iniciatívy Münsterskej univerzity sa začala aj kampaň na zbieranie podpisov proti vyhláseniu dokumentu Kongregácie. V januári 2022 urobilo 125 kňazov a ďalších nemeckých pastoračných pracovníkov verejný coming out, v ktorom sa prihlásili k LGBT a požadovali ukončenie prenasledovania takýchto kňazov v cirkevnom prostredí. V špeciálnom televíznom programe vystúpil biskup Helmut Dieser z Aachenu, niekoľko kňazov, mníšky, ktoré sa identifikujú ako lesby, a zamestnanci kúrie a Caritas.
Nedávno kardinál Jean-Claude Hollerich, luxemburský arcibiskup a tajomník synody o synodalite v Cirkvi, v rozhovore uviedol, že “postoj Cirkvi k hriešnosti homosexuálnych vzťahov je nesprávny. Som presvedčený, že sociologický a vedecký základ tohto učenia je nesprávny. Nastal čas na dôkladnú revíziu cirkevného učenia. Spôsob, akým pápež František hovorí o homosexuáloch, by mohol viesť k takejto zmene. A pokiaľ ide o homosexuálnych kňazov, je ich veľa a bolo by dobré, keby o tom mohli diskutovať so svojím biskupom bez rizika odsúdenia.“
Zastaviť príliv
Dvaja významní kardináli, bývalí zamestnanci Svätej stolice, vo februári 2019 vystúpili s vášnivou výzvou v otvorenom liste adresovanom všetkým biskupským konferenciám: “Bratia, zastavte príliv homosexuality v Cirkvi!”. O tom, aká je to neľahká a vo svojich dôsledkoch riskantná úloha, sme sa presvedčili na príklade samotného emeritného pápeža Benedikta XVI. Za útokmi proti nemu a jeho dobrej povesti stojí podľa Riccarda Cascioliho homosexuálna loby. Objavili sa práve v čase formovania silnej LGBT agendy v Cirkvi vzhľadom na Synodu o synodalite.
“Nemôžu Benediktovi XVI. odpustiť, že demaskoval krízu viery, ktorá je koreňom morálnej skazy. A paradoxom je, že do bahna sexuálneho zneužívania ho vrhajú práve tí, ktorí ho podporujú a chránia.” “Existuje prostredie, ktoré by sa chcelo dištancovať od jeho osoby a diela,” povedal arcibiskup Georg Gänswein, pápežov osobný sekretár. – Nikdy ho nemali radi, ani jeho teológiu ani jeho pontifikát. Konečne prišla príležitosť vyrovnať si účty tým, že ho zatlačia do damnatio memoriae (priepasti zabudnutia).”
Bavorský pápež, starec, sa javí ako obrovská prekážka pri uskutočňovaní zmien v prospech Dúhovej cirkvi. Z tohto dôvodu tiež žne údery a poníženie. Gregor VII (Hildebrandt), jeho stredoveký predchodca na Petrovom stolci a priateľ svätého Petra Damiána, zaplatil za reformy uskutočnené vo vtedajšej Cirkvi ostrakizmom a vyhnanstvom.
Dante vo svojej Božskej komédii umiestnil Petra Damianiho do neba medzi duše rozjímajúce nad Božou tvárou. Vykreslil ho ako človeka neochvejne oddaného boju proti skazenosti kléru a milovníka modlitby. Damianov prvý životopisec, Ján z Lodi, ho opísal ako “vynikajúceho bojovníka” (egregius bellator). Petrovými bojovými nástrojmi boli jeho kolená a pero. Jeden z najväčších bojov svojho života podnikol za to, aby Cirkev znovu získala svoju svätosť.
Liber Gomorrhianus nie je “krížovou výpravou proti homosexuálom”, ale jedným z prejavov systematického a vytrvalého boja Petra Damianiho za sexuálnu čistotu kléru. Autor tejto pozoruhodnej brožúrky bol jedným z predchodcov mohutnej gregoriánskej reformy, vďaka ktorej Cirkev opäť získala svoj stredoveký lesk. Damiani považoval sodomiu za hriech, ktorý je pre Cirkev oveľa nebezpečnejší ako iné prehrešky, ktorých sa dopúšťajú duchovní a katolícki laici.
Považoval ju za hriech, ktorý môže ohroziť svetový poriadok. Priateľ autora tohto traktátu Hildebrand, neskorší svätý pápež Gregor VII. dôsledne bojoval proti morálnej skazenosti duchovenstva a dôrazne vystupoval proti rôznym patológiám, ktoré sužovali Cirkev. Bojoval za obnovenie dôveryhodnosti Cirkvi tým, že v nej obnovil rozmer nadprirodzena. Cirkev existuje ako cesta, ktorá vedie ľudí k večnému životu, k bezhraničnej Božej láske.
Prorockými znameniami ohlasujúcimi tento kresťanský cieľ sú kňazský celibát a rehoľná telesná čistota. Ukazujú, že iba Boh môže nasýtiť ľudské srdce a uspokojiť všetky jeho túžby. Pápež Gregor si po vzore svojho priateľa svätého Petra Damiána uvedomoval, že hriech, ktorý zničil tieto prejavy nadprirodzeného života v Cirkvi, čoskoro privedie túto Cirkev k zámernej sebdehonestácii vo svete.
Preto sa pustil do hrdinského boja, nie však proti niekomu, ale za obnovenie kvality kňazského celibátu a rehoľného panenstva. Bojoval za zásady duchovného života, hoci sa priamo nezaoberal otázkou sodomie medzi duchovnými, hoci svätý mních Peter Damiani naznačil, že povedie boj predovšetkým týmto smerom. Možno dnešný bolestný zmätok v Cirkvi, spojený s narastajúcou homoherézou je dôsledkom práve tohto zanedbania.
V každom prípade sa autorovi podarilo získať svoj traktát späť tým, že prinútil pápeža Alexandra II. vrátiť ho. Vďaka tomu môže svojou presvedčivou silou pôsobiť aj na nás, ktorí žijeme síce o tisíc rokov neskôr, ale v časoch podobných tým vtedajším. Musíme si uvedomiť, že existuje špina, ktorá môže Cirkvi ublížiť. Preto treba ľuďom hlásať celú pravdu o ľudskom živote vykúpenom Kristom. Ten, kto miluje, hovorí jasne. Laickí katolíci by mali požadovať od svojich pastierov, aby žili ako slobodní ľudia a hlásali evanjelium ako proroci. Kristus je ten istý včera, dnes aj zajtra. “Nemiluje Krista, kto nemiluje jeho kríž“.
