Encyklika svätého Pavla VI. z roku 1968 “Humanae vitae” je platná a aktuálna aj dnes, pretože je správnou odpoveďou Učiteľského úradu Cirkvi na dualistické antropológie našej doby. Navrhuje holistickú antropológiu ľudskej osoby, schopnú zjednotiť slobodu a prirodzenosť. A spomínané súčasné antropológie sa snažia inštrumentalizovať ľudské telo a nepredstavujú nové humanizmy, postmoderné a sekulárne, ale skôr antihumanizmy,” vysvetlil prefekt Dikastéria pre náuku viery kardinál Luis Francisco Ladaria Ferrer.
Hierarcha pripomenul, že dokument pápeža Montiniho sa zaoberá otázkami sexuality, lásky a života, ktoré sú navzájom hlboko prepojené. Ide o otázky, ktoré sa týkajú každej ľudskej bytosti v každom čase, a preto toto posolstvo Svätého Otca zostáva stále platné a aktuálne.. Kardinál pripomenul, že Benedikt XVI. vo svojom príhovore k účastníkom kongresu pri príležitosti 40. výročia encykliky v roku 2008 zdôraznil, že “učenie obsiahnuté [v tomto dokumente] je dnes ešte aktuálnejšie vo svetle nových vedeckých objavov“.
Poukázal na to, že odmietnutie encykliky nie je len prijatím antikoncepčnej morálky, ale aj prijatím dualistickej antropológie, ktorá v ľudskej prirodzenosti vidí ohrozenie slobody a verí, že manipuláciou s telom môže zmeniť podmienenosť pravdy o manželskom akte. Možnosť takej lásky, ktorá predpokladá sex, ale nie deti, vlastne vyplýva z predstavy sexu bez lásky, čo viedlo nielen k banalizácii ľudskej sexuality, ale spôsobilo aj zmenu chápania toho, čo je sexuálna intimita a čo sú sexuálne vzťahy na sociálnej úrovni.
Len tak si možno vysvetliť neschopnosť dnešných západných spoločností uznať morálne rozdiely medzi sexuálnym zväzkom medzi mužom a ženou a sexuálnym zväzkom medzi osobami rovnakého pohlavia. Ak je to človek, kto má dať zmysel svojej sexualite prostredníctvom svojho slobodného konania, potom nie je problém akceptovať napríklad vzťah osôb rovnakého pohlavia, pokiaľ tento “citový vzťah” je akože slobodný a dobrovoľný.
A z tohto pohľadu je to práve sloboda, ktorá má určovať pravdivosť konania. Už nie je potrebné, aby ľudský čin, v tomto prípade akt manželskej lásky, zodpovedal nejakému už existujúcemu významu, či už prirodzenému alebo ustanovenému Bohom, ale musí byť len slobodným činom,” uviedol kardinál. A zdôraznil, že encyklika sa postavila proti takejto antropológii a svojou prorockou víziou dokázala predvídať problémy z nej vyplývajúce.
Odmietnutie encykliky zaťažilo nielen víziu lásky a sexuality, ale aj vnímanie vlastného tela, povedal ďalej kardinál. Poukázal na to, že antikoncepčná antropológia je dualistická a snaží sa telo považovať skôr za inštrumentálne dobro než za osobnú skutočnosť. Veta z hesla tohto kongresu o tom, že “moje telo patrí mne”, vystihuje tento inštrumentálny charakter tela, tento dualizmus, redukujúci telo na obyčajnú materiálnosť, a teda na pasívny predmet manipulácie.
Táto komodifikácia tela nielenže predpokladá stratu pravdy o ľudskej láske a rodine, ale viedla k alarmujúcemu poklesu pôrodnosti a nárastu potratov. Z odmietnutia týchto dvoch významov, ktoré znamenali pokles pôrodov v dôsledku používania opatrení proti počatiu, sa vyvinula umelá manipulácia pôrodnosti prostredníctvom techník asistovanej reprodukcie. Najprv sa akceptovala sexualita bez detí, potom produkcia detí bez sexuálneho aktu. Takto vyrobený život sa už nepovažuje za “dar” sám osebe, ale považuje sa za “produkt”, ktorému sa pripisuje hodnota, pokiaľ je užitočný.
A práve táto užitočnosť, meraná špecifickými funkciami, určuje to, čo sa teraz označuje ako “kvalita života”, ktorá sa tak stáva rozlišovacím pojmom medzi životom, ktorý je hodný, a životom, ktorý si nezaslúži byť žitý, a preto môže byť zničený. Odtiaľto pochádzajú eugenické potraty, likvidácia postihnutých, eutanázia nevyliečiteľne chorých atď. A to všetko je osladené akýmsi “súcitom” voči tým, ktorí sa v tejto situácii ocitli (eliminácia chorých), ich príbuzným a spoločnosti, ktorá sa tak zbaví zbytočných nákladov (uvádza sa to v dokumente Kongregácie pre náuku viery “Samaritanus Bonus” o starostlivosti o osoby v kritickom a terminálnom štádiu z 22. septembra 2020).
Táto manipulácia s telom, ktorá je vlastná morálnemu relativizmu a prítomná v antikoncepčnej antropológii, sa nachádza v dvoch súčasných ideológiách: gender a transhumanizmus. Obe vychádzajú z predpokladu, že neexistuje pravda, ktorá by mohla obmedziť zavedenie ich ideologických požiadaviek. Sloboda sa opäť stavia do protikladu k prirodzenosti a toto vyzdvihovanie slobody bez odkazu na pravdu spôsobuje, že obe ideológie predstavujú túžbu a vôľu ako rozhodujúcich kritérií ľudských rozhodnutí. Veta “Telo je moje” pokračuje ďalej: “a ja si s ním robím, čo chcem”, čo zasa vyjadruje iba túžbu ako garanta morálneho rozhodnutia. Ale práve ľudské telo sa javí ako prekážka, obmedzenie naplnenia túžby.
Ak sa gender ideológia usiluje o to, aby si občania sociálne konštruovali svoje vlastné pohlavie (rod, gender), pričom vychádza z predpokladanej sexuálnej neutrality, potom treba odmietnuť antropologickú pravdu, ktorá za ňou stojí, o sexuálnom dimorfizme (mužskom a ženskom), ktorý je vlastný ľudskému rodu. Gender ideológia teda popiera, že identita človeka je spojená s jeho biologickým telom: človek sa neidentifikuje so svojím telom (pohlavím), ale so svojou orientáciou, a akákoľvek väzba na binárny rod sa odmieta, aby sa mohla hlásať rodová rozmanitosť.
Presne takým istým spôsobom sa v transhumanizme osoba redukuje len na svoj rozum, resp. na svoje nervové spojenia ako základ svojej osobitosti, a táto osobitosť je teraz podstatou osoby, bez tela, ktoré ju identifikuje a ktoré možno preniesť do iného ľudského tela, zvieracieho tela, do kyborga alebo do obyčajného súboru. Obe tieto ideológie sú prejavom tej antropológie – odmietnutej encyklikou “Humanae Vitae” -, ktorá popiera osobný rozmer tela a redukuje ho na obyčajný predmet, ktorý je náchylný na manipuláciu.
Kultúrna, sociálna a právna identita človeka už nebude neoddeliteľne spojená s jeho mužskosťou alebo ženskosťou, ale bude teraz založená na orientácii, teda bez spojenia s vlastným telom a bez spojenia s telom “druhého”, opačného pohlavia. Ide o antropológiu, ktorá oddelila povolanie k láske od povolania k plodnosti. V tomto zmysle je v podstate ahistorická, ktorá hľadá len prítomný okamih, antropológia “carpe diem” [ užívaj si dnes].
V tejto antropológii sa kyborg objavuje ako jej plná realizácia. Prostredníctvom neho sa dosiahne skutočná biologická emancipácia: bude totiž možné budovať telo a pohlavie prostredníctvom biotechnológií a kyborg umožní svet bez ľudskej sexuálnej reprodukcie a bez materstva, čo je snom radikálneho feminizmu. Kyborg premieta gender ideológiu do akejsi postpohlavnej budúcnosti, zatiaľ čo transhumanizmus sa usiluje o to, aby sa táto budúcnosť vďaka kyborgom stala posthumánnou (posthumanistickou) budúcnosťou.
Jediná možná odpoveď vedie cez znovuobjavenie integrálnej antropológie osoby, ktorú predkladá “Humanae Vitae“, ako jednoty tela a duše; antropológie schopnej pochopiť plnosť a slobodu integrovanú do ľudskej prirodzenosti. Iba tak budú ľudské bytosti schopné byť samy sebou.
Zdroj: lanuovabq.it
