Požehnávanie homosexuálneho zväzku je rúhanie a svätokrádež. Dokument Fiducia supplicans je rozporuplný a zavádza nový druh požehnania len preto, aby ospravedlnil požehnanie niečoho, čo je hriešne. Katolíci s tým nemôžu súhlasiť. Píše o tom J. E. kardinál Gerhard Ludwig Müller.
Jediným požehnaním Matky Cirkvi je Pravda, ktorá nás oslobodí.
Je Fiducia supplicans záväzným dokumentom pre katolíkov?
Dikastérium pre náuku viery vydaním Deklarácie Fiducia supplicans [ďalej FS] o pastoračnom význame požehnávaní tvrdí veci, ktoré nemajú v učení Katolíckej cirkvi obdobu. V dokumente sa de facto uvádza, že kňaz môže požehnať (nie liturgicky, ale privátne) pár, ktorý žije v mimomanželskom sexuálnom vzťahu vrátane homosexuálneho vzťahu. V súvislosti s týmto vyhlásením sa objavilo mnoho otázok zo strany biskupov, kňazov a laikov. Tie si zaslúžia jasnú a jednoznačnú odpoveď.
Nie je toto vyhlásenie v jasnom rozpore s katolíckym učením? Sú veriaci povinní prijať toto nové učenie? Mali by kňazi vykonávať tieto novo vynájdené požehnania? Môže ich diecézny biskup zakázať, ak by sa mali konať v jeho diecéze? Aby sme mohli odpovedať na tieto otázky, pozrieme sa na to, čo presne dokument učí a aké sú jeho dôvody.
Chýba základ pre závery dokumentu
Dokument nebol prerokovaný ani schválený na generálnom zhromaždení kardinálov a biskupov Dikastéria pre náuku viery. V texte sa priznáva, že hypotéza (alebo učenie?), ktorú navrhuje, je nová a vychádza v podstate z pastoračného magistéria pápeža Františka. Podľa katolíckej vierouky môžu pápež a biskupi klásť určité špecifické pastoračné akcenty a tvorivo vzťahovať pravdu Zjavenia na nové výzvy každej doby, napríklad v oblasti sociálnej náuky alebo bioetiky, pričom rešpektujú základné princípy kresťanskej antropológie.
Takéto inovácie však nemôžu ísť nad rámec toho, čo im bolo raz a navždy zjavené apoštolmi ako Božie slovo (Dei verbum 8). Pritom neexistujú žiadne biblické texty alebo texty otcov a učiteľov Cirkvi či skoršie dokumenty Magistéria, ktoré by podporovali závery FS.
Navyše to, čo vidíme, nie je doktrinálny vývoj, ale skok. O doktrinálnom vývoji možno hovoriť len vtedy, ak je nové vysvetlenie obsiahnuté – aspoň implicitne – v Zjavení a predovšetkým ak nie je v rozpore s dogmatickými definíciami. Doktrinálny vývoj, ktorý vstupuje do hlbšieho zmyslu učenia, musí prebiehať postupne, cez dlhé obdobie dozrievania.
Posledné učiteľské vyjadrenie k diskutovanej téme vydala Kongregácia pre náuku viery v Responsum, ktoré bolo publikované v marci 2021, teda pred necelými tromi rokmi. Kategoricky v ňom odmietla možnosť požehnávania takýchto vzťahov. Týka sa to verejného aj súkromného požehnávania tých, ktorí žijú v hriešnych podmienkach.
Ako FS odôvodňuje návrh novej doktríny bez toho, aby bola v rozpore so skorším dokumentom z roku 2021? Po prvé, FS uznáva, že tak Kongregácia Responsum 2021, ako aj tradičné, platné a záväzné učenie o požehnaní nepripúšťajú požehnanie v situáciách, ktoré sú v rozpore s Božím zákonom, ako je to v prípade sexuálnych vzťahov mimo manželstva. Je to jasné v prípade sviatostí, ale aj v prípade iných požehnaní, ktoré FS nazýva “liturgickými”. Takéto “liturgické” požehnania patria k tomu, čo Cirkev nazvala “sviatosťami”, ako o tom svedčí Rituale Romanum. Pri týchto dvoch typoch požehnaní musí existovať zhoda medzi požehnaním a učením Cirkvi (FS 9 – 11).
Vytváranie ad hoc nových požehnaní
Aby bolo možné prijať požehnanie v situácii, ktorá je v rozpore s evanjeliom, navrhuje Dikastérium pre náuku viery originálne riešenie: rozšíriť pojem požehnania (FS 7; FS 12). Odôvodňuje sa to takto: “Je potrebné jasne sa vyhnúť riziku redukovania významu požehnania len na toto hľadisko [scil. na ‘liturgické’ požehnanie sviatostí a svätenín], pretože by to spôsobilo, že by sme očakávali splnenie tých istých morálnych podmienok pre jednoduché požehnanie, ktoré sa vyžadujú pre prijatie sviatosti” (FS 12). Potrebná je teda nová koncepcia požehnania, ktorá presahuje sviatostné požehnanie, aby pastoračne sprevádzala cestu ľudí žijúcich v hriechu.
V skutočnosti sa takéto rozšírenie nad rámec sviatostí už vyskytuje v iných požehnaniach schválených Rituale Romanum. Cirkev pre požehnanie nevyžaduje rovnaké morálne podmienky ako pre prijatie sviatostí. To je napríklad prípad kajúcnika, ktorý nechce zanechať hriešnu situáciu, ale pokorne prosí o osobné požehnanie, aby mu Pán dal svetlo a silu potrebnú na pochopenie a nasledovanie učenia evanjelia. Takýto prípad si nevyžaduje nový druh “pastoračného” požehnania.
Prečo je teda potrebné rozšíriť význam “požehnania”, ak požehnanie v zmysle Rímskeho rituálu už presahuje rámec požehnania udeľovaného ako sviatosť? Dôvodom je, že požehnania, o ktorých uvažuje Rímsky rituál, sú možné len voči “veciam, miestam alebo okolnostiam, ktoré nie sú v rozpore so zákonom alebo duchom evanjelia” (FS 10, citácia Rímskeho rituálu).
Dikastérium pre náuku viery chce prekonať práve tento bod, pretože chce požehnávať páry v situáciách, ako sú homosexuálne vzťahy, ktoré sú v rozpore so zákonom a duchom evanjelia. Je pravda, že Cirkev môže k existujúcim sviatostiam pridať “nové sväteniny” (Sacrosanctum concilium 79), ale nemôže meniť ich význam takým spôsobom, aby banalizovala hriech, najmä v ideologicky zložitých kultúrnych situáciách, čo môže veriacich zavádzať.
Pritom práve takáto zmena významu sa uskutočňuje vo FS, keď vytvára novú kategóriu požehnaní, ktoré presahujú tie, ktoré sa spájajú buď so sviatosťou, alebo s požehnaním, ako ich chápala Cirkev. FS tvrdí, že ide o mimoliturgické požehnania, ktoré patria do ľudovej zbožnosti. Existovali by teda tri druhy požehnaní:
A) Modlitby spojené so sviatosťami, pri ktorých sa vyžaduje, aby osoba bola v správnom stave na prijatie sviatosti, alebo pri ktorých sa prosí, aby osoba dostala silu potrebnú na odvrátenie sa od hriechu.
B) Požehnania, ktoré sú zahrnuté v Rímskom rituáli a ako ich vždy chápala katolícka náuka; môžu sa udeliť osobám, aj keď žijú v hriechu, ale nie “veciam, miestam alebo okolnostiam…, ktoré odporujú zákonu alebo duchu evanjelia” (FS 10, citát z Rímskeho rituálu). Preto by mohlo byť dané požehnanie žene, ktorá podstúpila potrat, ale nie potratovej klinike.
(C) Nové požehnania, ktoré navrhuje FS, by boli pastoračnými, nerituálnymi a neobradovými požehnaniami. Preto by už nemali obmedzenia “rituálneho” alebo obmedzenia spojené s požehnaním typu B. Mohli by sa udeľovať nielen osobám žijúcim v hriechu, ako je to pri “rituálnych” požehnaniach, ale aj veciam, miestam alebo okolnostiam, ktoré sú v rozpore s evanjeliom.
Takéto požehnania typu C sú novinkou. Nemajú liturgickú povahu, ale skôr povahu súvisiacu s “ľudovou zbožnosťou”; ako také by neohrozovali evanjeliovú náuku a nemuseli by byť v súlade ani s morálnymi normami, ani s cirkevnou doktrínou. Čo možno povedať o tejto novej kategórii blahoslavenstiev?
František učí čosi iné ako Fiducia supplicans
Prvým zistením je, že pre toto nové použitie neexistuje žiadny základ ani v biblických textoch, ktoré cituje FS, ani v skorších dokumentoch Magistéria. Ani texty pápeža Františka netvoria základ pre takýto nový typ požehnania. Podľa Rímskeho rituálu môže kňaz udeliť požehnanie (“typ B”) osobe žijúcej v hriechu.
Tento typ “požehnania možno podľa Františka (citovaného vo FS 27) aplikovať na niekoho vo väzení alebo na skupinu, ktorá podstupuje určitý druh terapie”. Inovatívne “pastoračné” požehnanie (“typ C”) naopak presahuje rámec toho, čo hovorí František, pretože takéto požehnanie by bolo možné udeliť aj realite, ktorá je v rozpore s Božím zákonom, napríklad mimomanželskému vzťahu. Podľa kritérií, ktorými sa riadi tento druh požehnania, by sa vlastne mohla požehnať aj potratová klinika alebo mafiánska skupina.
Svojvoľná moc nad významom slov
To vedie k druhej poznámke: vymýšľať nové pojmy, ktoré sú v rozpore s tradičným používaním jazyka, je riskantné. Takýto postup môže viesť k svojvoľnému uplatňovaniu moci. V našom prípade je faktom, že požehnanie má svoju objektívnu realitu a nemožno ho ľubovoľne predefinovať tak, aby zodpovedalo subjektívnemu zámeru, ktorý je v rozpore s povahou požehnania.
Tu prichádzajú na myseľ slávne slová Humpty Dumptyho z “Alice v krajine zázrakov”: “Keď použijem slovo, znamená to, čo chcem, aby znamenalo, nič viac a nič menej“. Alica odpovedá: Otázka znie: “Dokážeš, aby slová znamenali rôzne veci?”. Humpty Dumpty tvrdí: “Otázka je, kto tu má moc, to je všetko“.
Skutočný účel vytvárania nových požehnaní
Tretia poznámka sa týka samotného pojmu “mimoliturgické požehnania”, ktoré nemajú v úmysle nič sankcionovať (FS 34), t. j. “pastoračné” požehnania (“typ C”). Ako sa líšia od požehnania, o ktorom uvažuje Rímsky rituál (“typu B”)? Rozdiel nie je v spontánnej povahe tohto požehnania, ktorá je možná už pri požehnaniach “typu B”, pretože nemusia byť regulované ani schválené Rímskym rituálom.
Rozdiel sa netýka ani ľudovej zbožnosti, pretože požehnania podľa Rímskeho rituálu sú už dnes prispôsobené ľudovej zbožnosti, ktorá zahŕňa požehnanie predmetov, miest a ľudí. Zdá sa, že inovatívne “pastoračné” požehnanie vzniklo ad hoc na požehnanie situácií, ktoré sú v rozpore so zákonom a duchom evanjelia.
Toto vôbec nie je požehnanie
To nás privádza k štvrtej poznámke týkajúcej sa účelu takéhoto “pastoračného” požehnania, ktoré sa líši od “rituálneho” požehnania rímskeho rituálu. “Pastoračné” požehnanie môže riešiť situácie, ktoré sú v rozpore s evanjeliom. Je dôležité si všimnúť, že tu nie sú požehnávané len hriešne osoby, ale tým, že sa požehná pár, požehná sa aj samotný hriešny vzťah. Boh však nemôže dať svoju milosť vzťahu, ktorý je v priamom rozpore s ním a nemôže byť zameraný na neho.
Sexuálny akt mimo manželstva nemôže ľudí priblížiť k Bohu, a teda nemôže byť otvorený Božiemu požehnaniu. Preto ak by sa takéto požehnanie udelilo, jediným účinkom by bolo zavádzanie tých, ktorí ho prijali alebo ktorí boli pri ňom prítomní. Takíto ľudia by si mysleli, že Boh požehnáva to, čo požehnať nemôže.
“Pastoračné” požehnanie by teda nebolo ani pastoračným, ani požehnaním. Je pravda, že kardinál Fernández v neskoršom komentári pre Infovaticana povedal, že tu nie je požehnaný vzťah, ale pár. To však znamená zbaviť slová ich významu, pretože to, čo definuje pár, je práve to, že ide o vzťah.
Ťažkosti s požehnaním vzťahu alebo páru sú obzvlášť zjavné v prípade homosexuality. V Biblii sa požehnanie vzťahuje na poriadok ustanovený Bohom; [poriadok], ktorý je z Božej vôle dobrý. Tento poriadok je založený na sexuálnej odlišnosti medzi mužom a ženou, ktorí sú povolaní byť jedným telom.
Žehnať skutočnosť, ktorá je v rozpore so stvorením, je nielen nemožné, ale je to rúhanie. Opäť nejde o požehnanie ľudí, ktorí “žijú vo vzťahu, ktorý sa nedá nijako porovnať s manželstvom” (FS 30), ale o požehnanie samotného vzťahu, ktorý sa nedá porovnať s manželstvom. Práve na tento účel bol vytvorený nový druh požehnania (FS 7, 12).
V texte sa nachádza niekoľko argumentov, ktoré sa snažia takéto požehnanie zdôvodniť. Po prvé, možnosť okolností, ktoré znižujú zodpovednosť hriešnika. Takéto okolnosti sa však týkajú osoby, a nie samotného vzťahu. Hovorí sa tiež, že prosba o požehnanie umožňuje dobro v podobe toho, že si tieto osoby uvedomia svoju súčasnú situáciu, akoby prosba o požehnanie už predstavovala otvorenie sa Bohu a obrátenie.
To môže platiť pre ľudí, ktorí prosia o požehnanie pre seba, ale nie pre tých, ktorí prosia o požehnanie ako pár. Títo druhí chcú žiadosťou o požehnanie buď nepriamo, alebo priamo ospravedlniť svoj vzťah v Božích očiach bez toho, aby uznali, že práve tento vzťah ich oddeľuje od Boha. Napokon sa tvrdí, že vo vzťahu sú pozitívne prvky a že práve tie môžu byť požehnané.
Tieto pozitívne prvky (ako napríklad vzájomná pomoc v chorobe) sú však druhoradé vo vzťahu ako takom – jeho definitívnou charakteristikou je spoločenstvo sexuálnych aktov. Takéto prvky nemenia povahu daného vzťahu, ktorý v žiadnom prípade nemôže byť nasmerovaný na Boha, ako sa uvádza už v Responsum 2021 Kongregácie pre náuku viery. Aj na interrupčnej klinike existujú pozitívne prvky, od anestéziológov, ktorí zmierňujú fyzickú bolesť, až po lekárov, ktorí chcú chrániť život ženy podstupujúcej interrupciu.
Kňaz VŽDY koná v mene Krista a Cirkvi
Piata poznámka sa týka vnútornej nekonzistentnosti týchto inovatívnych “pastoračných” požehnaní. Je možné udeliť neliturgické požehnanie, teda požehnanie, ktoré by oficiálne nepredstavovalo učenie Krista alebo Cirkvi? Kľúčom k odpovedi na túto otázku nie je to, či sú takéto obrady oficiálne schválené, alebo skôr spontánne udelené. Otázka sa týka niečoho iného: či osoba, ktorá udeľuje požehnanie, je kňazom, a teda predstaviteľom Krista a Cirkvi.
FS uvádza, že nie je problém, aby sa kňaz pripojil k modlitbám tých, ktorí sú v situácii, ktorá je v rozpore s evanjeliom (FS 30). Pri takomto požehnaní však kňaz robí viac než len to, že sa pripája k ich modlitbe – skôr sa dovoláva udelenia Božích darov pre ich samotný vzťah. Keď kňaz koná ako kňaz, robí to v mene Krista a Cirkvi. Tvrdiť, že človek môže oddeliť význam tohto požehnania od učenia Cirkvi, znamená postulovať dualizmus medzi tým, čo Cirkev učí, a tým, čo robí.
Ako však učí Druhý vatikánsky koncil, Zjavenie nám bolo dané v skutkoch a slovách, ktoré sú neoddeliteľné (Dei Verbum 2), a ohlasovanie Cirkvi nemôže oddeľovať skutky od slov. Práve obyčajní ľudia, ktorých sa diskutovaný dokument snaží osloviť prostredníctvom podpory ľudovej zbožnosti, sú najviac náchylní na oklamanie symbolickými skutkami, ktoré sú v rozpore s učením, pretože intuitívne pochopia doktrinálny obsah skutku.
Môže katolík akceptovať Fiducia supplicans?
Môže veriaci katolík vo svetle toho, čo bolo povedané, prijať akceptovať FS? Vzhľadom na jednotu skutkov a slov v kresťanskej viere možno súhlasiť s tým, že požehnanie takýchto zväzkov je dobré – aj z pastoračného hľadiska – len vtedy, ak človek verí, že takéto zväzky nie sú objektívne v rozpore s Božím zákonom.
Preto pokiaľ pápež František zastáva učenie, že homosexuálne zväzky sú vždy v rozpore s Božím zákonom, nepriamo potvrdzuje, že takéto požehnanie sa nesmie udeľovať. Učenie FS je preto rozporuplné a vyžaduje si ďalšie objasnenie. Cirkev nemôže robiť jednu vec a učiť niečo iné, pretože, ako napísal svätý Ignác Antiochijský, Kristus bol Učiteľom, “ktorý prehovoril a stalo sa“. Preto nikto nemôže oddeliť jeho Telo od jeho Slova.
Môže kňaz požehnať homosexuálny zväzok a biskup s ním súhlasiť?
Ďalšou otázkou je, či môže kňaz súhlasiť s požehnávaním takýchto zväzkov, z ktorých niektoré koexistujú s legitímnym manželstvom alebo v ktorých nie je zmena partnerov čímsi neobvyklým. Podľa FS by tak mohol urobiť prostredníctvom mimoliturgického, neoficiálneho “pastoračného” požehnania. To by znamenalo, že kňaz by takéto požehnanie udelil bez toho, aby konal v mene Krista a Cirkvi. Znamenalo by to, že by nekonal ako kňaz. V skutočnosti by takéto požehnanie nedával ako Kristov kňaz, ale ako niekto, kto Krista odmietol.
Kňaz, ktorý požehnáva takéto vzťahy, ich prezentuje ako cestu k Stvoriteľovi. Tým sa dopúšťa svätokrádežného a rúhavého činu proti Stvoriteľovmu plánu a proti Kristovi, ktorý za nás zomrel, aby sa Stvoriteľov plán mohol naplniť. To isté platí aj pre diecézneho biskupa. Ako pastier svojej miestnej Cirkvi je povinný zabrániť takýmto rúhavým skutkom, inak by sa stal ich spolupáchateľom a poprel by mandát, ktorý mu dal Kristus, aby utvrdzoval svojich bratov vo viere.
Kňazi majú hlásať Božiu lásku a dobrotu všetkým ľuďom, pomáhať modlitbou a radou hriešnikom a tým, ktorí sú slabí a majú ťažkosti s obrátením. To sa veľmi líši od toho, aby im dávali vymyslené a zavádzajúce znamenia a slová, podľa ktorých sa Boh o hriech vôbec nestará. Skrýva pravdu, že hriech myslenia, reči a skutkov nás oddeľuje od Boha.
Pre hriech neexistuje žiadne požehnanie
Pre hriešnikov, ktorí žijú v podmienkach objektívne odporujúcich svätej Božej vôli, neexistuje žiadne požehnanie – nielen verejné, ale ani súkromné. Nie je dôkazom zdravej hermeneutiky, že odvážni obhajcovia kresťanskej náuky sú stigmatizovaní ako rigoristi, ktorých viac zaujíma legálne plnenie ich morálnych noriem než spása konkrétnych osôb.
Ježiš hovorí: “Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním. Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom; a nájdete odpočinok pre svoju dušu. Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké“. (Mt 11, 28-30)
Ako to apoštol vysvetľuje? “A jeho prikázania nie sú ťažké. Veď všetko, čo sa narodilo z Boha, premáha svet. A tým víťazstvom, ktoré premohlo svet, je naša viera. Veď kto iný premáha svet, ak nie ten, kto verí, že Ježiš je, Boží Syn?” (1 Jn 5, 3 – 5).
V čase, keď falošná antropológia podkopáva Božiu inštitúciu manželstva medzi mužom a ženou, s rodinou a deťmi, by Cirkev mala pamätať na slová svojho Pána a svojej Hlavy: “Vchádzajte tesnou bránou, lebo široká brána a priestranná cesta vedie do zatratenia a mnoho je tých čo cez ňu vchádzajú. Aká tesná je brána a úzka cesta, čo vedie do života, a málo je tých, čo ju nachádzajú!” (Mt 7, 13 – 14).
Kardinál Gerhard Ludwig Müller, emeritný prefekt Kongregácie pre náuku viery
Zdroj: lanuovabq.it
