Pred päťdesiatimi rokmi Josef Pieper presne predpovedal najvážnejšie dilemy nášho veku a poukázal na cnosť pietas, ktorá ich má vyriešiť.
Konzervativizmus nemá núdzu o obvinenia – neraz presné a bystré – adresované súčasnému Západu. Vyzdvihovanie individuálnych práv na úkor spoločenských povinností narušilo a oslabilo naše úsilie o spoločné dobro. Plytký emotivizmus, sofistika a manipulatívna rétorika podkopávajú našu tradíciu nezaujatého intelektuálneho skúmania a umlčujú všetkých, ktorí sa stavajú proti novému poriadku. Z globálnej technologickej totality profituje najmä sekularistická technokratická elita na úkor všetkých ostatných.
V rokoch 1965 až 1973 napísal nemecký katolícky filozof Josef Pieper pozoruhodne prezieravý súbor esejí – nedávno znovu publikovaných pod spoločným názvom The Weight of Belief (Ťažisko viery), v ktorých identifikoval tieto hrozby prežitia Západu. Aby sme čelili týmto výzvam, Pieper nás vyzýva, aby sme sa vrátili k cnosti pietas: k pokornému prijatiu a plneniu svojich povinností voči Bohu a spoločnosti.
Práva a povinnosti
Pieper predstavuje klasické chápanie pietas v protiklade k modernej, libertariánskej koncepcii vzťahov jednotlivcov v spoločnosti. Predmoderní filozofi, od Aristotela a Cicerona po Augustína a Akvinského, chápali spravodlivosť najprv cez prizmu povinností: povinností, ktoré má človek voči iným, a nie svojich práv. Ako tvrdí Sokrates v Platónových dialógoch: “Ten, kto pácha nespravodlivosť, je na tom horšie ako ten, kto nespravodlivosť trpí.”
To neznamená, že by sa človek nemal dožadovať aj vlastných práv, ale len to, že presadzovanie vlastných práv je v podstate obranný spôsob fungovania ľudskej spoločnosti, zatiaľ čo vychádzať z povinnosti je odvážne, agresívne a realistické. Je odvážne a agresívne, pretože od jednotlivca očakáva viac; je realistické, pretože ak ľudia najprv zvažujú, čo sú povinní druhým, vtedy blaho ich blížneho bude spoľahlivejšie zaistené ako v spoločnosti založenej iba na právach.
Tento posun posúva spoločenskú diskusiu od debaty o individuálnych právach vyvolávajúcej spory k oveľa širšiemu, zjednocujúcemu projektu určenia toho, čo sme dlžní človeku. Tento dialóg musí vychádzať z toho, že človeka stvoril Boh, najvyššia autorita – pravda uznávaná nielen na Západe, ale aj na Východe.
Napríklad čínsky Mandát nebies sa opieral o slávny aforizmus: “Nebesá milujú ľudí a vláda musí poslúchať nebesá.” Keď človek obráti svoj pohľad k nebu, rýchlo si uvedomí, že je potrebné dať Stvoriteľovi, čo mu patrí. Starí ľudia na toto prvotné poznanie reagovali obetou, symbolickým pokusom vyrovnať skóre s nebom.
Človek však nikdy nemôže povedať Bohu: “Teraz sme si vyrovnaní!” Dar života a mnohé ďalšie Božie požehnania sa nedajú “splatiť”. Analogický pohľad sa vzťahuje na naše ľudské vzťahy. Nemôžeme “splatiť” všetko, čo dlhujeme svojim rodičom, učiteľom, lekárom a všetkým ostatným, ktorí prispievajú k verejnému dobru. To je dôvod pre pietas.
Nedostatok pietas je príčinou veľkej neľudskosti vo svete. Keď sa ľudia považujú za atomizovaných jednotlivcov, ktorí nemajú žiadne povinnosti voči svojim blížnym, prejavujú málo súcitu s druhými. To vysvetľuje libertariánsky americký étos dvadsiateho prvého storočia, ktorý krčí ramenami nad epidémiami závislosti od opiátov alebo pornografie: mnohí si viac cenia právo určovať svoju vlastnú pravdu a osud než blaho blížneho.
Čoraz viac si uvedomujeme, že kultúra, ktorá sa najprv pýta: “Aké sú moje práva?”, dehumanizuje svojich občanov. Namiesto toho sa musí pýtať: “Čo dlhujem druhým?”.
Sofistika: Premena jazyka na nástroj moci
Dôrazné praktizovanie pietas by riešilo aj emotívnu sofistiku našich dní tým, že by nás preorientovalo od cynizmu k transcendentnej pravde. Sokrates definoval sofistiku ako odtrhnutie slov od reality. Táto “ľahostajnosť voči pravde” odpútava slová od “pravej povahy vecí” a považuje ich za nástroje moci. Súčasnú podobu sofistiky nachádzame v téze Michela Foucaulta, že poznanie nikdy nie je nezaujaté, ale vždy slúži moci, alebo v skepse Jacquesa Derridu voči schopnosti človeka pochopiť skutočný význam textov.
Prijať sofistiku znamená prestať rešpektovať svojich poslucháčov ako ľudské osoby a pohŕdať našimi povinnosťami voči spoluobčanom. Každé slovo sofistu sa stáva podlým pokusom manipulovať druhými s cieľom maximalizovať svoju moc.
Takéto zneužívanie nachádzame v reklamách využívajúcich lichotenie a prívlastky, alebo v tom, ako nás sociálne médiá nabádajú k tomu, aby sme boli posadnutí tým, ako nás vnímajú ostatní. Paradoxne, inzerenti a širšie médiá apelujú aj na súčasnú túžbu “byť skutočný”, čo naznačuje, že stále túžime po autenticite.
Sofistika redukuje jazyk na “mocenskú štruktúru”: prostriedok marginalizácie alebo elimináciu nepriateľov ich diskreditáciou ako “rasistov”, “homofóbov” alebo “sexistov”. Nezáleží na tom, či tieto nálepky skutočne získajú, vysvetľuje Pieper:
Akonáhle sa slovo… z princípu stalo neutrálnym voči norme pravdy, je zo svojej podstaty hotovým nástrojom, ktorý len čaká na to, aby sa ho chopila “moc” a “použila” ho na násilné alebo despotické ciele.
V sofistickej spoločnosti sú ľudia “zastrašovaní hrozbou kritiky, očierňovaním charakteru, vystavenia sa verejnému posmechu, alebo toho, že pri povyšovaní budú “vynechaní”, a tak ďalej. V našich časoch stačí, ak mainstreamové médiá čo i len položia otázku “je XY rasista/sexista?”, a človek môže mať po kariére.
Základňou tejto sofistiky je zrejme univerzita, kde je jazyk “nástrojom sily” v rôznych podobách. Na jednej strane študenti označovaní za „snehové vločky” tvrdia, že určité slová alebo myšlienky – ak sú jednoducho vyslovené nahlas alebo napísané – sú formou “násilia”, ktoré spôsobuje nevyčísliteľné škody na ich blahobyte.
Na druhej strane tí istí študenti deklamujú ideologicky nabité tirády s cieľom očierniť a umlčať svojich oponentov, či už ide o nekonformných študentov, profesorov alebo hosťujúcich rečníkov. Táto jazyková vojna má za následok “verejnú stratu schopnosti poznávať realitu”, keďže sme “obklopení iluzórnou realitou, ktorej fiktívny charakter hrozí, že sa stane úplne neodhaliteľným!“
Správnou reakciou na to je hovoriť v súlade s objektívnou pravdou, ktorej “prirodzeným prostredím je ľudská konverzácia”. Toto je dôležitá súčasť pietas, pretože jednou z najzákladnejších povinností, ktoré máme voči svojim spoluobčanom, je pravda. Jednotlivci, a tým aj inštitúcie, musia kultivovať fóra, kde “ľudia môžu skúmať, diskutovať a tvrdiť pravdu o veciach bez toho, aby im v tom niekto bránil”.
Každá spoločnosť musí u svojich členov podporovať “úplnú otvorenosť alebo úprimnosť”, aby mohli nájsť a vyjadriť “celú skutočnosť”, a tak objaviť naše záväzky. Táto úprimnosť je vo svojej podstate “protisofistická”: stavia sa proti “zaujatosti a prílišnému zjednodušovaniu, ideologickému zápalu, všetkým formám slepého emocionalizmu” a odmieta svojvoľnú terminológiu, ktorá očierňuje nepriateľa. Vskutku, partner v rozhovore, nech je akokoľvek problematický, je stále spoluobčanom; človek mu vždycky dlhuje pravdu (a lásku).
Odpor voči globálnej technologickej totalite
Človek, ktorý má pietas, dokáže lepšie pochopiť aj náš digitálny vek a jeho excesy. Uvedomuje si, že technológia ponúka možnosti veľkého pokroku, ale že môže aj zviesť, zotročiť a zmeniť ľudskú osobu. Táto hrozba je o to reálnejšia v globalizovanom svete, kde “‘ostrovov už niet”. Keďže rôzne inštitúcie – vlády, korporácie, bohaté globálne mimovládne organizácie – majú vďaka technologickému pokroku väčší vplyv, ľudia “už nemusia prikladať veľký význam zvyšku slobody, ktorý leží medzi nimi a absolútnou kontrolou“, aby sme citovali Wilhelma Röpkeho.
Prostredníctvom pietas si človek uvedomuje, že technológia nás síce môže oslobodiť, ale rovnako ľahko nás môže aj zotročiť a spôsobiť, že nebudeme schopní plniť si svoje povinnosti voči blížnemu.
Táto “vedecká diktatúra”, ako sa vyjadril Aldous Huxley, “bezbolestne reglementovaná zborom vysoko kvalifikovaných sociálnych inžinierov“, podporuje sofistiku. Dôvodom je, hovorí Pieper, že sa spolieha na “atrofiu komunikácie medzi ľuďmi” a je udržiavaná “obrovským komunikačným priemyslom, ktorý sa nezaoberá… ani pravdivým, ani nepravdivým, ale neskutočným, viac-menej úplne nepodstatným“.
Podporuje tiež atomizáciu spoločnosti, pretože si stále menej uvedomujeme osoby okolo nás alebo sme od nich závislí. Pieper tu veľmi prezieravo opisuje práve realitu súčasnej televízie, sociálnych médií, smartfónov, globálnych dodávateľských reťazcov a digitálneho “cloudu”.
Totalitnú tendenciu “globálnych technológií” môžeme obmedziť tým, že sa staneme “digitálnymi minimalistami” alebo prijmeme podobné opatrenia; v konečnom dôsledku nám však Pieper odporúča, aby sme mali nádej, ktorá je dôležitou súčasťou pietas. Občan, ktorý praktizuje pietas, odmieta sebectvo alebo nihilizmus a pracuje pre nejaký cieľ alebo telos väčší, než je on sám a tento svet. Dúfa v “plnosť života, obnovu alebo uzdravenie človeka; vlasť; ‘návrat domov’, absolútne uspokojenie všetkých našich potrieb; blaženosť, akú sme nikdy predtým nepoznali”.
Človek, ktorý má takúto nádej, môže mať účasť na spoločenstve aj uprostred katastrofy; môže pracovať pre spoločnosť, ktorej predstava ľudského šťastia presahuje materializmus a zmyselnosť. Táto nádej podporuje túžbu po skutočnej spravodlivosti, ktorá odráža konečnú spravodlivosť “novej zeme” z Knihy zjavenia.
Pietas: Antidotum na výzvy našej doby
Pred päťdesiatimi rokmi Josef Pieper presne predpovedal najdôležitejšie dilemy našej doby a ich dehumanizačné tendencie. Našťastie nám Pieper nezanechal len diagnózu našich chorôb. Pripomína nám aj naše povinnosti voči blížnym: hľadať pravdu namiesto moci; čeliť deštruktívnym, dehumanizujúcim tendenciám technológie. Jedným slovom, poukazuje nám na pietas.
Ba čo viac, pripomína nám, že odpoveď nespočíva len v našej vlastnej tvorivosti či vynaliezavosti, ale aj v uvedomení si potreby transcendentnej, vyššej moci, voči ktorej mámne povinnosti. Pietas, plne realizovaná, orientuje človeka na večnú povinnosť a nádej, o ktorú sa usilovne usiluje, hoci “nevie, v ktorú hodinu ani v akej podobe napokon príde“.
Preklad z thepublicdiscourse.com
