Pawel Lisicki, Grzegorz Górny a Krystian Kratiuk sú v Poľsku dobre známi katolícki publicisti, laici, ktorí majú za sebou viacero kníh, množstvo článkov, vystúpení a besied pred televíznymi kamerami a rozhlasovými
mikrofónmi, v poslednom čase predvšetkým na internete. V rámci relácie nazvanej „Ja, katolik“ sa 23. januára 2023 zišli po päťdesiaty raz, tentokrát vo Varšave, aby zo svojho pohľadu stručne komentovali posledné udalosti v Cirkvi.
Čo je pre nich typické? Ich charakteristickou črtou je bezpochyby láska k Cirkvi, starosť o jej dobro, pri čom nie sú zväzovaní politickou ani teologickou korektnosťou, takže sa vyjadrujú priamo a otvorene v súlade so zásadou, že pravdy sa netreba báť, aj keď nemusí byť vždy príjemná a tiež, že aj „pravda má svoje práva“..
Preto často hovoria o kríze v Cirkvi, o jej prejavoch, odkiaľ pochádza, aké sú jej dôsledky a ako ju možno prekonať.
Moderátor Krystian Kratiuk na začiatku informoval, že v týchto dňoch v Taliansku vychádza kniha kardinála Gerhard Müller, bývalého prefekta noekdajšej Kongregácie pre náuku viery, ktorý sa kriticky vyjadruje o viacerých bodoch pontifikátu pápeža Františka: obmedzenia uvalené na omšu v predkoncilovom obrade, reforma Rímskej kúrie, rozšírenie pevného princípu synodality, pochybná dohoda s komunistickou vládou v Číne. Ďalej uviedol, že pápež František teoreticky podporuje decentralizáciu, ale v skutočnosti mnohé rozhodnutia robí výlučne osobne. Nakoniec kardinál Müller vyzval kardinálov – a to je skutočný prelom, pretože hovoríme o vážnej osobnosti Katolíckej cirkvi –, aby pápeža napomenuli kolegiálnym spôsobom, pretože podľa jeho názoru neexistuje iný spôsob, ako napraviť súčasnú situáciu.
Je toto vôbec možné?, kladie
otázku moderátor. Existuje v dnešnom kardinálskom kolégiu taká možnosť, aby požiadavka
kardinála Müllera bola splnená?
Podľa Gregorza Górneho, ak sa pozrieme do Písma, v liste Galaťanom je pasáž, v ktorej svätý Pavol napomína svätého Petra, čiže jeden z apoštolov, ktorého biskupi sú nástupcami, napomína prvého z apoštolov, teda svätého Petra a Peter uznáva svoju vinu. To znamená, že právo je na Pavlovej strane. Môžeme teda povedať, že aj Písmo, Nový zákon stanovuje v tomto ohľade normu, podľa ktorej je možné, aby apoštol napomínal prvého z apoštolov. To znamená, že vzhľadom na apoštolskú postupnosť je napomenutie pápeža biskupom, teda je prípustné, ak sa, samozrejme, týka základov našej viery.
Je otázne, či to platí aj dnes. Pokiaľ ide o súčasné zloženie kardinálskeho kolégia, čiže ak by sa všetci kardináli mali stretnúť a vyjadriť sa takýmto spôsobom, tak skôr nie. Ale pokiaľ ide o jednotlivých purpurátov, myslí si, že by sa našlo niekoľko. Kardinál Müller je prvý, ale vidíme, že kritika Františkovho pontifikátu začala rásť najmä po smrti Benedikta XVI., keď sa objavil celý rad textov, ktoré poukazovali na slabiny tohto pontifikátu.
Prvým je táto kniha arcibiskupa Georga Gensweina, ktorej predchádzalo niekoľko tlačových rozhovorov tohto hierarchu okrem iného pre Tagespost, kde uviedol, že Františkovo rozhodnutie obmedziť omšu tridentského obradu v latinčine vlastne zlomilo Benediktovi srdce.
Neskôr sme sa mohli oboznámiť s dvoma textami kardinála Georgea Pella: Jeden vyšiel v britskom The Spectator, a druhý sa objavil už skôr, ale pod pseudonymom, anonymne ako Demos.
Na otázku novinára, prečo kardinál Müller nevyjadril takúto kritiku už skôr, vysvetlil, že keď bol prefektom Kongregácie pre náuku viery, vraj sa snažil zachrániť, čo sa dalo, ale keď bol odvolaný, keď prestal vykonávať túto funkciu, začal hovoriť čoraz otvorenejšie a dá sa povedať, že kniha, ktorá práve vyšla, sa stala súhrnom, apogeom týchto kritických vyjadrení proti Františkovi. V knihe je zaujímavá pasáž o okolnostiach odvolania kardinála Müllera, keď hovorí, že deň pred stretnutím s Františkom ho František objal, vyobjímal, povedal, že mu plne dôveruje, a na druhý deň ho odvolal bez udania dôvodu. A ako hovorí kardinál Miller, tlačová správa bola pripravená už oveľa skôr a rozhodnutie bolo v skutočnosti prijaté dva týždne predtým. A tento spôsob prepustenia ho veľmi prekvapil..
Na druhej strane v súčasnosti narastá kritika Františka aj zo strany tých, ktorí mu boli doteraz naklonení a ktorí, dá sa povedať, predstavujú akýsi heterodoxný či modernistický prúd v Cirkvi. Títo obviňujú Františka z toho, že sa zastavil reforiem, o ktorých snívajú napríklad nemeckí biskupi a že nestojí celým srdcom na strane Synodálnej cesty.
Na otázku, či možno povedať, že kardinál naozaj rozdeľuje Cirkev…. alebo azda aj kardinál Pell rozdeľoval Cirkev, keď vyslovili takéto slová, Pawel Lisicki sa najprv vyjadril, ako sa pozerá najprv z hľadiska kardinála, s ktorým ešte v roku 2018 urobil knižný rozovor, ktorý v Poľsku vyšiel pod názvom Kristus je vždy moderný, pri ktorom sa ho pýtal aj na okolnosti rezignácie. Lenže vtedy kardinál Müller bol veľmi opatrný a nakoniec rozhodol, že nie je vhodné priamo priamo hodnotiť rôzne pápežove výroky a tak urobili spoločnú zmenu v tom, že všade, kde sa objavili najradikálnejšie výroky o pápežových slovách, uvádzali ich ako výroky „istých teológov“, s ktorými možno diskutovať, s pápežom, ako vidíme, nie. Až po čase sa rozhodol, že sa už nemusí skrývať za „istých teológov“, a tu Lisicki uvieodl svoju prvú výhradu: Hovorí, že, žiaľ, vidí slabiny týchto rôznych prejavov a stále ich vníma ako prvok nejakej jednoducho cirkevnej politiky. Čo mu veľmi chýba, a žiaľ niekedy aj zo strany kardinála Mullera, je to, že nikdy nevieme, kto s ktorou frakciou kde hrá, na čo čaká, s kým sa chce spojiť a prečo. Je to azda hra pre budúce konkláve? Je to hra, ktorá má niekoho oslabiť, niekoho kamsi priviesť, alebo s niekým byť, alebo…. A toto je politika!
Arcibiskup Genswein síce povedal, že Benediktovi XVI. Františkovo rozhodnutie zlomilo srdce, ale dodal jednu vec, ktorá je, ak je pravdivá, iba potvrdzuje jeho názor, že tu máme do činenia s rôznymi politickými frakciami. Arcibiskup Genswein o apoštolskom liste Summorum pontificum, ktorý Pawel Lisicki považuje objektívne za jednu z najväčších zásluh Benedikta XVI., sa vyjadril, že jeho hlavným cieľom bolo vraj priviesť veriacich k tomu, aby sa nepridávali k tzv. lefebvristom. Takáto argumentácia je podľa novinára typická politická hra, pretože takto pracujú politici ….
Pokiaľ ide o zosnulého kardinála Pella, Pawel Lisicki kladie otázku: Je správne, že písal článok pod pseudonymom? Jeho kritické texty, ktoré napísal pod pseudonymom, sa teraz stali známymi, pretože zomrel. Prečo to teda urobil takým zvláštnym spôsobom? Ak sa zhodneme na tom, že máme do činenia s najvyšším dobrom, a tým dobrom je v tomto prípade dobro Cirkvi, potom Lisicki nechápe, prečo sú všelijaké dohody a dojednania. To sú chvíle, keď by človek očakával, že už sa nebudú hrať, ale bojovať, pretože ide o veľa. A to je pre Lisického základný problém s týmito rôznymi vyhláseniami, čo by sa dalo nazvať intrigami, politickými hrami, pozíciou pre budúce konkláve alebo pre niečo podobné….
Základným problémom je, že vo všetkých týchto hrách sa stratilo to, čo by podľa Lisického názoru malo byť podstatou tohto sporu: sú vyjadrenia pápeža a vyjadrenia najdôležitejších hierarchov verné cirkevnej doktríne? Toto je podstata.
Ďalší príklad: Šokujúce rozhodnutie pápeža Františka podpísať dokument z Abú Zabí vzbudilo rozruch, pretože v ňom stálo, že Božia múdrosť si praje existenciu rôznych náboženstievá. Pawel Lisický takme spadol z nôh, keď o dva dni na to si prečítal šokujúci komentár kardinála Müllera, ktorý povedal: “Toto je fantastický dokument! Nikto to nepovedal tak múdro, nikto to nenapísal tak brilantne!
Lisicki nad tým krúti hlavou: Buď mu niekto priložil pištoľ k hlave a povedal, že sa chystá niečo oznámiť, alebo mu niekto niečo sľúbil… A toto je, žiaľ, problém prakticky celej súčasnej hierarchie. Nikdy neviem, kto čo povie, pretože možno niekomu niečo sľúbili, alebo sa mu vyhrážali, alebo chceli jeho ľudí niekam posunúť, alebo niečo iné… Pritom je nad slnko jasnejšie, že deklarácia Abú Zabí je v rozpore s cirkevnou doktrínou!
A kardinál Müller, ktorý doteraz presne toto hovoril, bude to zrazu posudzovať o 180 percent inak. To vidíme v politike, keď ľudia úplne zmenia názor? Napríklad niekto sľúbil buď konkrétne jemu, alebo jeho ľuďom nejaké pozície, alebo nejaké miesta, alebo niečo iné. Takto sa, žiaľ, manipuluje s ľuďmi v politike, buď im niečo dáte, alebo ich niečím vystrašíte. Takto to funguje.
A to je pre Lisického najväčší problém, pretože by si veľmi prial pozitívny príklad prekročenia týchto schém intríg a hier ako sú stanoviská, ktoré podpísal napríklad biskup Schneider. Jeho výhodou je, že je pomocným biskupom v Astane, nehrozí mu, že by sa stal niečím viac v hierarchii. Preto dokumenty alebo kritiky, ktoré podpísal, nesú znaky skutočnej oddanosti Cirkvi.
Pokiaľ ide o najdôležitejšie udalosti uplynulého roka, pre Grzegorza Górneho to bola a stále je vojna na Ukrajine, ktorá má aj istý náboženský rozmer, ktorý nám často uniká. A týka sa jednak pravoslávneho sveta, pretože tam sa táto studená náboženská vojna medzi Konštantínopolom a Moskvou prehlbuje, a niekde uprostred je Kyjev, kde je pravoslávie je momentálne rozdelené na promoskovské a autokefálne verné Konštantínopolu, pričom Moskva ruší sviatostnú jednotu so všetkými krajinami, ktoré uznali autokefáliu Ukrajiny.
Górny hovorí, že bol na ostrove Patmos, kde sa stretol s duchovnými moskovského patriarchátu, ktorým bola odopretá možnosť sláviť svätú liturgiu v gréckych pravoslávnych chrámoch, hoci predtým mohli sláviť spolu s Grékmi, keď prišli na Patmos. Teraz zavreli všetky dvere pravoslávnych chrámov, sú tam persona non grata. A toto je ten druh veľmi vážneho konfliktu, ktorý nám, väčšinou katolíkom, trochu uniká.
Prelomovou udalosťou bolo určite zasvätenie Ruska Panne Márii, Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie, na splnenie jej žiadosti z Fatimy po viac ako sto rokoch.
Pre Pawla Lisického najdôležitejšou udalosťou celého minulého roka bola jednoducho smrť Benedikta XVI., ktorú považuje za akési uzavretie jednej epochy. K jeho abdikácii došlo síce v roku 2013, ale samotná prítomnosť Benedikta spôsobili, že tento dvojhlavý pápežský úrad bol prítomný po celý čas, takže samotná smrť človeka, ktorý mal 95 rokov, nie je veľkou udalosťou, pretože každý to istým spôsobom očakával a vedelo sa, že sa to niekedy stane, nesprevádzali ju žiadne šokujúce náhle, mimoriadne udalosti, pretože to, čo bolo šokujúce a mimoriadne, sa stalo už predtým, v roku 2021 v Traditionis custodes, v dokumente, ktorý v podstate chcel zvrátiť najdôležitejšiu časť odkazu Benedikta XVI. Bez ohľadu, ako to zdôvodňoval arcibiskup Gensweina. Dôležité je to, čo napísal sám Benedikt XVI., keď predstavil Summorum Pontificum, čo bola vec absolútne kľúčová z hľadiska akejkoľvek pochopenej šance na vnútrocirkevný dialóg, keď povedal, že to, čo bolo pre predchádzajúce generácie posvätné, zostáva posvätným a vznešeným aj pre nás, a nemôže byť odrazu úplne zakázané, či priam odsúdené ako škodlivé. To je kľúč.
Čo sa týka Cirkvi v Poľsku, prítomní vyzdvihli kritické listy krakovského arcibiskupa Gądeckého moskovskému patriarchovi Kirilovi a predsedovi Nemeckej biskupskej konferencie biskupovi Bätzingovi, aj keď prakticky nič nedosiahli, pretože biskup Bätzing jednoducho zaviedol rodovú ideológiu do farností, ba dokonca nútil kňazov, aby podporovali sexuálnu, rodovú, a inú diverzitu.
Je dobré, že takýto list bol napísaný, arcibiskup Gądecki zrejme musel niečo urobiť, aby ukázal, že Cirkvi v Poľsku nie je táto situáciua ľahostajná.
Podľa Grzegorza Górneho hoci tieto dva listy nezmenili postoj ani patriarchu Kirila, ani biskupa Bätzinga, predsa len boli významné, pretože často pri komentovaní rôznych udalostí sa hovorí: nikto neprotestoval, Cirkev mlčala. A tu sa ozval hlas, odvážny hlas, a čo sa týka hlasu o vojne na Ukrajine, tak predovšetkým: takýchto hlasov hierarchie bolo veľmi málo.
Čo hovorí Lisicki o štatistike, ktorá sa objavila začiatkom tohto roka, z ktorej vyplýva, že po pandémii klesol počet ľudí navštevujúcich bohoslužby a pristupujúcich k Eucharistii? Podľa neho Poľsko ide presne tou istou cestou ako Španielsko, Taliansko, Írsko, v iných bývalých katolíckych krajinách.
Je možné, že spôsob, akým Cirkev v Poľsku reagovala na tzv. pandémiu COVID urýchlil proces, že keby sa správala inak, možno tieto údaje by neboli až také, aké sú teraz. Z týchto údajov je asi najnižší počet ľudí v histórii, odkedy sa tieto prieskumy vôbec robia, ktorí deklarovali, že praktizujú vieru. Je to asi tridsať percent.
Tento jav podľa Lisického ovplyvnili tri procesy: jeden hlavný, ktorým trpí celá Katolícka cirkev, je istý druh dogmatickej paralýzy.
Druhým procesom, ktorý to sprevádza, je prílev sekulárnej, liberálnej kultúry, ktorý v kombinácii s prvým v spomínaných krajinách vedie k odklonu od Cirkvi.
Tretí urýchľujúci prvok, ktorý v Poľsku udrel s osobitnou silou, je pasívne dodržiavanie smerníc svetskej autority a akceptovanie situácie, že pandémia alebo boj proti pandémii sa stali dôležitejšími ako všetko ostatné.
Z publika odznel názor, že vďaka tomu, že v Cirkvi je kríza, paradoxne viac ľudí znovu objavuje svoju vieru, čo je takpovediac druhá strana mince, pretože prvou je istý druh ďalekosiahlej kapitulácie a zbabelosti zo strany mnohých predstaviteľov Cirkvi.
Vtedy niektorí ľudia hľadajú pravdu, berú vieru vážnejšie, vidia, že musia vziať veci trochu do vlastných rúk. Nevyrieši to za nich ani biskup, ani kardinál, pretože niekedy je lepšie ich nepočúvať.
A to znamená, že musia hľadať sami, musia sami čítať Sväté písmo, musia čítať učiteľov Cirkvi, skúmať Tradíciu Cirkvi, konfrontovať sa s tým, čo hovoria, s tým, čo povedal svätý Tomáš Akvinský alebo svätý Augustín alebo iní svätí, a to je tá dobrá stránka, To je dobrá stránka, pretože takáto viera sa stáva oveľa silnejšou, už sa nezakladá len na tom, že niekto niečo počul, ale získava vnútorné presvedčenie založené na tom, na čom musí byť katolícka viera vždy založená, a to – ako to opäť krásne definoval svätý Tomáš Akvinský – na priľnutí intelektu k pravde.
To je podstata veci. Ak je toto dodržiavanie pravdivé, znamená to, že nás neruší, alebo inými slovami, že nás nedesí skutočnosť, že tu jedna frakcia bojuje proti druhej, pretože to je v istom zmysle nepodstatné.
A to je, samozrejme, svojím spôsobom pozitívne, len sa vždy môžeme pýtať, koľko ľudí je schopných na to prísť a či tento stav zmätku, s ktorým sa stretávame, neslúži mnohým ako výhovorka, že prečo by som sa teda mal vôbec zaoberať takýmito vecami, keď sa tí, ktorí by to mali robiť, správajú tak, ako sa správajú, že?
Paweł Lisicki: zakaždým, keď sa objaví takáto téza, že musíme hľadať sami, zistiť sami, nespoliehať sa na duchovných a biskupov, to sú tézy, ktoré znejú povedome a niekedy sú nebezpečné. Ľudia, ktorí vyslovujú takéto tézy, sú dokonca obviňovaní, že idú protestantskou cestou Cirkvi, je na takýchto obvineniach naozaj niečo?
Pokiaľ však ide o problém protestantizácie, existuje skutočne také nebezpečenstvo, že ak odmietneme všetky duchovné autority, celú hierarchiu a budeme sa akoby sami riadiť hľadaním nepravdy, je to skutočne v istom zmysle protestantská cesta.
Na druhej strane si myslí, že takýto čierny obraz, že vlastne všetci biskupi sa mýlia, je podľa mňa falošný. Počúvame hlavne vyhlásenia, ktoré sú zverejnené, pretože ak biskup povie to, čo učí Cirkev, kto ho zverejní? Nikto ho nebude zverejňovať. Zverejňujú sa tie výroky, ktoré sú v rozpore s učením Cirkvi.
Áno, sú celé krajiny, kde to vyzerá veľmi zle, najmä v západnej Európe, keď sa pozriete na záverečné dokumenty týchto synod o synodalite na miestnej úrovni, hovorím o Nemecku, Francúzsku, Švajčiarsku, Belgicku, Írsku, sú tam desivé, kuriózne požiadavky.
A skutočne existujú krajiny, kde väčšina episkopátov ide cestou, ktorá je v rozpore s učením, a Nemecko je tu vzorovým príkladom so synodálnou cestou. Na druhej strane, mnohí duchovní na Západe majú dnes problémy aj so samotným vzkriesením, takže tieto analógie sa naozaj vynárajú.
No aj tu je nebezpečenstvo. Vyberať si vlastné duchovné autority a kontrolovať, kto hovorí pravdu a kto nie, nie je pre každého. Nie každý si overí u cirkevných otcov, čo hovorí ten či onen charizmatický kazateľ. Takouto oporou je Písmo a Tradícia Cirkvi. Máme Katechizmus Katolíckej cirkvi, zostavený za pontifikátu Jána Pavla II. v roku 1992, ktorý je stále platný, a ak má niekto nejaké pochybnosti, tento Katechizmus Katolíckej cirkvi obsahuje všetky odpovede.
Katechizmus spred Druhého vatikánskeho koncilu odpovedá na najdôležitejšie otázky rovnako ako katechizmus z roku 1992. Dnes čelíme výzvam, ktorým ľudia v minulých storočiach nečelili, preto je tento katechizmus samozrejme rozsiahlejší, pretože odpovedá na väčšinu otázok a pochybností.
Ale čo sa týka týchto kríz: v 4. storočí bola ariánska kríza, keď väčšina svetového episkopátu, väčšina
biskupov, väčšina veriacich nebola kresťanmi. Mysleli si, že sú kresťania, nasledovníci Krista, ale neboli, pretože boli ariáni, to znamená, že neverili ani v Kristovo božstvo, ani v Trojicu. Iba
menšina biskupov zostala verná ortodoxii. Na druhej strane to svedčí o tom, že v tom čase išlo o takú obrovskú krízu Cirkvi, ktorá bola doteraz najväčšia. Pre Grzegora Górneho bolo veľmi upokojujúce čítať sedemzväzkové Dejiny kresťanstva, ktoré vliali do jeho srdca povzbudenie a nádej. Keď čítal o všetkých krízach za posledných dvetisíc rokov, ako všetko viselo na vlásku a Boh vždy prišiel o pätnásť minút neskôr, ale vždy bol načas, hovorí, že získal úplne iný pohľad.
