Na kariére Henryho Kissingera možno kritizovať množstvo vecí. Ľavičiari poukazujú na bombardovanie Kambodže počas vietnamskej vojny, americkú spoluúčasť na prevrate v Čile, ktorý zvrhol komunistický režim Salvadora Allendeho, a jeho zasahovanie do iránskej politiky.
Na druhej strane konzervatívci zdôrazňujú jeho zradu Južného Vietnamu a opustenie demokratického Taiwanu. Dodávajú, že nazývať Kissingera štátnikom vzdelancom, ako to niektorí robia, nemá zmysel vzhľadom na jeho desaťročia trvajúce služby komunistickej Číne ako plateného lobistu/apológa režimu.
Ja by som však voči tomuto niekdajšiemu americkému diplomatovi vzniesol ďalšie obvinenie.
Práve Henry Kissinger ako poradca prezidenta Nixona pre národnú bezpečnosť dohliadal na vypracovanie neslávne známeho memoranda, ktoré z kontroly populácie urobilo zbraň v studenej vojne. Jeho argument, že americká národná bezpečnosť závisí od vedenia vojny proti ľuďom, sa dodnes používa ako zdôvodnenie podpory potratov, sterilizácie a antikoncepcie na celom svete.
National Security Study Memorandum 200 (NSSM 200), ako sa memorandum nazývalo, bolo známejšie ako “Kissingerova správa” podľa svojho autora. Táto 250-stranová správa, ktorá bola spoločným dielom NSA, CIA, ministerstva zahraničných vecí a Pentagónu, bola z dobrého dôvodu držaná v tajnosti, až kým nebola v roku 1989 konečne odtajnená.
V presvedčení, že ľudia znamenajú moc, a v obavách z demografického úpadku Západu sa títo praktici realpolitiky bez zábran snažili vyvolať pokles pôrodnosti u plodnejších národov. A boli plne pripravení oklamať a silou mocou donútiť ostatné krajiny, aby tak urobili.
Kissingerova správa varovala, že “ak by sa súčasná miera pôrodnosti nezmenila, počet obyvateľov z roku 1974, ktorý bol 3,9 miliardy, by sa do roku 2000 zvýšil na 7,8 miliardy a do roku 2075 by stúpol na teoretických 103 miliárd“. [kurzíva pridaná] Po tom, čo sme vyčarili túto nemožnú záplavu ľudstva, aké dôsledky tieto “tajné” agentúry predvídali pre Ameriku?
Správa tvrdila, že rýchly rast populácie predstavuje bezpečnostnú hrozbu, pretože povedie k súťaži o suroviny potrebné pre americkú ekonomiku a poskytne Sovietskemu zväzu a Číne príležitosť na podporu komunistických revolúcií a nábor klientskych štátov.
Kontrola populácie tak bola vyhlásená za zbraň v studenej vojne. Okamžitým výsledkom bol obrovský nárast výdavkov na kontrolu populácie zo strany USA a ich spojencov. Za ciele boli označené desiatky krajín na celom svete, najmä tie, ktoré boli považované za zraniteľné voči komunistickému povstaniu, ako napríklad Thajsko a Filipíny, a tie, ktoré sa nachádzali na vrchole cenných kovov, vrátane krajín tvoriacich južnú časť Afriky.
Kontrola populácie by zachovaním nášho prístupu k strategickým surovinám a spomalením šírenia komunizmu eliminovala budúce hrozby pre národnú bezpečnosť USA. Týmto spôsobom by sa zachovala globálna výhoda Ameriky v oblasti zbraní, bohatstva a všestrannej geopolitickej sily.
Väčšina Američanov považuje svoju krajinu za silu dobra vo svete. Podľa Kissingerovej správy sú USA opakom, podporujú násilie, oslabujú demokraciu a brzdia hospodársky rast konkurentov. Namiesto podpory slobody nabáda vlády, aby zasahovali, a to aj násilne, do najosobnejších rozhodnutí rodín. Namiesto podpory demokracie zavádza kontrolu populácie suverénnych krajín. Namiesto podpory otvorených ekonomík brzdí hospodársky rast znižovaním počtu ľudí.
Tma vždy nenávidí svetlo. Nie je prekvapujúce, že pôvodcovia tejto správy nielenže chceli, aby bola utajená, ale chceli, aby ju vykonávali nastrčené subjekty ako Populačný fond OSN a Svetová banka. Zapojenie takýchto “multilaterálnych” agentúr, zdôvodňovala štúdia, by pomohlo zakryť úlohu a účel Spojených štátov pri realizácii takýchto programov. “Je veľmi dôležité, aby snaha o rozvoj a posilnenie záväzku zo strany vedúcich predstaviteľov LDC [menej rozvinutých krajín] nebola nimi vnímaná ako politika priemyselne vyspelých krajín, ktorej cieľom je udržať ich silu na nízkej úrovni alebo rezervovať zdroje pre nás “bohaté” krajiny.”
“Kľúčové krajiny”, na ktoré sa zameral NSSM 200 v oblasti kontroly populácie, boli tie, ktoré sa pravdepodobne stanú regionálnymi mocnosťami, krajiny bohaté na prírodné zdroje alebo oboje. Brazília, ktorá “jasne dominuje” v demografickom význame Latinskej Ameriky, má potenciál uplatniť svoj vplyv ďaleko za svojimi hranicami. Jej rastúci počet obyvateľov naznačuje “rastúce mocenské postavenie Brazílie v Latinskej Amerike a na svetovej scéne počas nasledujúcich 25 rokov”.
V Afrike bola vyzdvihnutá Nigéria: “Nigéria, ktorá je už teraz najľudnatejšou krajinou kontinentu a ktorej počet obyvateľov sa v roku 1970 odhadoval na 55 miliónov, bude mať do konca tohto storočia podľa prognóz 135 miliónov obyvateľov. To naznačuje rastúcu politickú a strategickú úlohu Nigérie, prinajmenšom v Afrike na juh od Sahary.”
Henry Kissinger sa rozhodol po svojom. Kissingerova správa bola formálne prijatá ako zahraničná politika USA v Memorande o rozhodnutí o národnej bezpečnosti 314 (NSDM 314), ktoré 26. novembra 1975 podpísal Kissingerov nástupca vo funkcii poradcu pre národnú bezpečnosť Brent Scowcroft v mene prezidenta Geralda Forda.
Vojna proti ľuďom sa začala. Následná správa, ktorú v roku 1976 vydala Medziagentúrna pracovná skupina pre populačnú politiku pre Výbor námestníkov ministrov NSC, kladie – a navrhuje odpovede na – niekoľko znepokojujúcich otázok:
– Mohli by potraviny byť považované za nástroj štátnej moci? (Áno.)
– Na akom základe by sa potom mali poskytovať takéto potravinové zdroje? (Iba krajinám, ktoré majú zavedené programy kontroly populácie.)
– Budeme sa musieť rozhodnúť, komu môžeme rozumne pomôcť, a ak áno, malo by byť kritériom pre takúto pomoc úsilie o obmedzenie populácie? (Áno.)
– Sú povinné opatrenia na kontrolu populácie vhodné pre USA a/alebo iné krajiny? (Možno.)
– Sú USA pripravené akceptovať prídel potravín na pomoc ľuďom, ktorí nemôžu/nechcú kontrolovať rast svojej populácie? (Nie.)
Správa z roku 1976 taktiež prakticky schválila taktiku silnej ruky na realizáciu programov kontroly populácie:
Populačné programy boli obzvlášť úspešné tam, kde vedúci predstavitelia vyjadrili svoje postoje jasne, jednoznačne a verejne, pričom udržiavali disciplínu na nižšej úrovni, od národnej až po dedinskú úroveň, mobilizovali vládnych pracovníkov (vrátane polície a armády), lekárov a motivátorov, aby dohliadli na to, že populačná politika je dobre spravovaná a vykonávaná…
V niektorých prípadoch silné riadenie zahŕňalo stimuly, ako je platba akceptujúcim za sterilizáciu, alebo demotivačné opatrenia, ako je poskytovanie nízkych priorít pri prideľovaní bývania a školského vzdelávania tým, ktorí majú väčšie rodiny. Takéto usmerňovanie je nevyhnutnou podmienkou účinného programu.
Správa NSC mohla opisovať mechanizmus presadzovania čínskej politiky jedného dieťaťa, ktorá bude čoskoro vyhlásená a ktorá sa po desaťročia spoliehala na “dobre riadený a vykonávaný” program nútených potratov, nútenej sterilizácie a nútenej antikoncepcie na odstránenie “nadbytočných” pôrodov.
India bola v tom čase uprostred svojej neslávne známej sterilizačnej kampane, v rámci ktorej bolo 6,5 milióna mužov podrobených vazektómii. Správa NSC síce tajne pochválila indický program, ale dôrazne varovala pred verejnou chválou. “Odporúčame, aby sa predstavitelia USA zdržali verejných komentárov k opatreniam nútenej sterilizácie, aké sa v súčasnosti aktívne zvažujú (!) v Indii… [pretože] by to mohlo mať nepriaznivý vplyv na existujúce dobrovoľné programy.”
Správa z roku 1976 tiež odporúčala spôsoby, ako umlčať rastúci zbor kritiky rozvojových krajín zameraný na novú zahraničnú politiku USA. Ako odpoveď na obvinenia z kultúrneho imperializmu mali byť najímaní miestni obyvatelia, ktorí by ostro kritizovali nové populačné programy. Aby sa predišlo dojmu neokolonializmu, financovanie kontroly populácie zo strany USA sa malo uskutočňovať prostredníctvom medzinárodných organizácií, ako je UNFPA, ako to bolo v Číne, alebo súkromných skupín, ako je Medzinárodná federácia pre plánované rodičovstvo a Medzinárodná federácia pre zdravie rodiny. A predovšetkým, americkí predstavitelia nikdy nemali používať výrazy ako kontrola populácie alebo kontrola pôrodnosti.
Správa cynicky radila americkým úradníkom, aby predstierali úplný nezáujem o čokoľvek, čo pripomína kontrolu populácie: “[Z]rušiť výraz ‘kontrola pôrodnosti’ v prospech ‘plánovania rodiny’ alebo ‘zodpovedného rodičovstva’, pričom dôraz by sa mal klásť na odstupy medzi deťmi v záujme zdravia dieťaťa a matky.”
Samotné programy mali byť tiež prepracované. Aby sa odzbrojili kritici v rozvojových krajinách, programy kontroly populácie sa mali prezentovať ako “starostlivosť o reprodukčné zdravie”, “starostlivosť o zdravie matiek” a dokonca ako programy “prežitia detí”. Ako vtedy radila jedna skupina financovaná USAID, populačné projekty, ktoré “sa príliš úzko zameriavajú na plánovanie rodiny ako na riešenie”, vyvolávajú podozrenie predstaviteľov hostiteľských krajín.
Riešenie, ktoré ďalej navrhovali, sa používa dodnes: populačné projekty mali byť “integrované… s poskytovaním zdravotnej starostlivosti o matky a deti”.
Taktika aj zdôvodnenie kontroly populácie uvedené v Kissingerovej správe a jej následných pokračovaniach sa používajú dodnes. Už viac ako 50 rokov vykonávajú populační kontrolóri gigantický, nákladný a nehumánny program na zníženie počtu ľudí. Zneužívali ženy, zameriavali sa na rasové a náboženské menšiny, podkopávali základnú zdravotnú starostlivosť a dali potratiť nespočetné množstvo detí. Dokonca prijali najbrutálnejšiu kampaň na kontrolu pôrodnosti v dejinách ľudstva: V Číne sa uskutočnila neslávne známa politika jedného dieťaťa.
A jedným z hlavných krstných otcov vojny proti ľuďom nebol nikto iný ako Henry Kissinger.
Preklad z lifesitenews.com
Steven W. Mosher je prezidentom Inštitútu pre výskum populácie
