Giorgio Napolitano bol dlhé desaťročia vedúcou osobnosťou talianskeho politického života, ktorý svoju kariéru zakončil ako prezident v rokoch 2006 až 2015, keď ako 90 ročný(!) odišiel do dôchodku. Zomrel 22. septembra 2023 vo veku 98 rokov.
Giorgio Napolitano totiž počas svojho dlhého života vyznával niekoľko ideológií. V mladosti bol presvedčený fašista, potom vstúpil do komunistickej strany a stal sa presvedčeným marxistickým bojovníkom verným leninskej ortodoxii. Bol zarytým obhajcom sovietskeho režimu aj v jeho najtemnejších stránkach, a to práve v mene lojality k marx-leninskej ideológii. Napríklad verejne obhajoval sovietsku intervenciu v Maďarsku v roku 1956, nemal rád spisovateľa Alexandra Solženicyna za to, že písal nepriaznivo o situácii v Sovietskom zväze.
Pritom bol lojálny k slobodomurárskemu bratstvu, ku ktorému patril, nasledujúc kroky svojho otca Giovanniho (1883 – 1895), vedúcej osobnosti Veľkého Orientu v Taliansku.
Zaslúžilý prezident Talianskej republiky Giorgio Napolitano je mnohými považovaný za paradigmatickú postavu ideologického procesu, ktorý sa netýkal len Talianska, ale Európy, Západu a v istom zmysle celého sveta.
Tento ideologický proces možno nazvať Revolúciou. Pod ňou máme na mysli filozofický, ideologický, politický, sociálny a kultúrny proces, ktorý radikálne poznačil svet i éru moderny a postmoderny a jeho cieľom je marginalizácia kresťanstva.
Súčasťou veľkého prúdu, ktorý možno nazvať Revolúciou sú všetky ideológie moderny a súčasnosti, teda liberalizmus, socializmus, komunizmus, sociálna demokracia, nacionalizmus, globalizmus a rôzne formy anarchizmu.
Revolúcia samozrejme neprišla z ničoho nič, ale mala filozofické, ale aj teologické korene práve v úpadku kresťanstva. Tieto korene možno vystopovať až k Lutherovej heréze, ale aj k určitým racionalistickým javom v katolíckom svete, stačí spomenúť napríklad Descartov francúzsky racionalizmus a všetko, čo z neho vzišlo, ale ešte skôr k úpadku neskorej scholastiky, a teda k filozofickému fenoménu nominalizmu.
Napolitano predstavoval osobitný prúd socialistického komunizmu, sociálnodemokratickú verziu komunizmu, teda ideu dosiahnutia socializmu prostredníctvom procesov reformy spoločnosti. Potom sa stal obrancom, garantom, strážcom liberálno-demokratického režimu, liberálno-demokratického režimu interpretovaného v jeho liberálnom význame, superkapitalizmu v zmysle americkej Demokratickej strany a v tejto úlohe Giorgio Napolitano predstavoval aj garanta tých väzieb, ktoré Taliansko viažu k Európskej únii a Spojeným štátom či vo všeobecnosti k anglosaskému svetu.
Giorgio Napolitano teda predstavoval osobnosť, ktorá prešla od fašizmu ku komunizmu, od marx-leninizmu k istému druhu sociálnej demokracie, k liberálnej demokracii interpretovanej v liberálnom či liberálne progresívnom zmysle, a dokonca k tomu, že ako prezident republiky bol garantom euroatlantických väzieb.
Možno nás zarazí vzdialenosť, ktorú medzi týmito zdanlivo protichodnými ideológiami prekonal Giorgio Napolitano. Sme totiž zvyknutí považovať fašizmus za radikálny protiklad komunizmu a keďže komunisti a fašisti sa navzájom nenávidia, považujeme liberálny antikomunizmus za najvyššiu formu opozície voči komunizmu, takže sa nám zdá nepochopiteľné, ako človek môže byť postupne fašista, komunista, sociálny demokrat, liberál.
Pri hlbšom skúmaní ideologického fenoménu si však uvedomíme, že všetky tieto ideológie sú vlastne ako početné hlavy jednej a tej istej hydry, ktorou je Revolúcia, ideologická modernita, ktorá sa prejavuje v množstve hláv: Je tu hlava nacionalizmu, hlava liberalizmu, hlava socialistického komunizmu, hlava anarchizmu atď.
Ale monštrum je rovnaké.
Prečo?
Pretože základom týchto ideológií sú spoločné princípy. Patrí sem napríklad popieranie transcendentna. Všetky tieto ideológie, fašizmus, liberalizmus, sociálny komunizmus atď. sú imanentistické ideológie, to znamená ideológie, ktoré popierajú akúkoľvek väzbu s transcendenciou Boha na úrovni verejného života. Sú to teda radikálne sekulárne ideológie. Sú to ideológie, ktoré vychádzajú z princípu vlastnej suverenity, a nie z princípu vyššej autority.
Navyše sú to v podstate materialistické ideológie. Z týchto ideológií sa Marxov leninizmus otvorene vyhlásil za materialistický, ba dokonca urobil z materializmu svoje vlastné označenie: historický dialektický materializmus, ale aj liberalizmus, fašizmus a anarchizmus a pod. sú materialistické ideológie.
Prečo?
Pretože chápu spoločenský život, politický život, život ľudí len ako vzťah materiálnych síl. To znamená, že podľa nich neexistuje žiaden finalistický poriadok chcený Bohom, prirodzený a poznateľný rozumom, ktorý formuje existenciu ľudí, iba materiálne faktory, ktoré sú vo vzájomnom konflikte, z ktorého potom napredujú dejiny.
Napolitano bol najznámejším predstaviteľom zástancov stretnutia komunizmu a superkapitalizmu na základe spoločného odmietania transcendentného rozmeru života.
Dejiny sa tak chápu v radikálne materialistickom zmysle. Či už sa tieto sily chápu v prípade fašizmu ako národno-etnické sily, či v prípade marxizmu ako triedne sily, t. j. trieda proletárov proti triede kapitalistov, černosi proti belochom, otroci proti pánom atď.
Alebo ich liberálny kapitalizmus chápe ako ekonomicko-finančné sily, t. j. dejiny ako produkt pôsobenia ekonomických či finančných síl. Samozrejme, trochu to mení perspektívu, ale základ vždy zostáva jasne materialistický.
Takže ideológie, ktoré sa nám zdajú radikálne protichodné, sú si v skutočnosti oveľa bližšie, než by sme si mohli myslieť. Fašizmus, marxizmus, liberalizmus a dokonca aj iné verzie moderny sú si veľmi blízke. Sú to – mohli by sme povedať – sesterské ideológie a prezident Napolitano bol v tomto smere paradigmatickou postavou, pretože ich všetky postupne v priebehu svojho života vyznával.
Bol fašistom, bol marxistom, bol leninistom, bol sociálnym demokratom, liberálnym demokratom, bol dokonca garantom liberálneho globalizmu. Niekto by mohol povedať: nie, on prevracal kabát. Áno, možno zradil niektoré detaily, niektoré aspekty, ale v podstate bol konzistentný, to znamená, že bol ateistom, keď bol fašistom, bol ateistom, keď bol komunistom, bol ateistom, keď bol liberálom, bol materialistom, keď bol fašistom, bol materialistom, keď bol komunistom, bol materialistom, keď bol liberálom.
Bol sekularistom, keď bol fašistom, bol sekularistom, keď bol komunistom, bol sekularistom, keď bol liberálom, atď. Existuje teda spoločná revolučná matrica, ktorá je podstatou revolúcie ideologickej modernity, ktorá sprevádzala život Giorgia Napolitana, a sprevádza aj rôzne ideológie.
My, katolíci, sme sa často dopúšťali omylu, keď sme konflikt medzi rôznymi ideológiami moderny považovali za užitočný v rámci spravodlivého boja, pre ktorý si napríklad mnohí katolíci v 20., 30. a ďalších rokoch 20. storočia namýšľali, že fašizmus by mohol byť alternatívou voči slobodomurárskemu liberalizmu, pričom zabúdali, že fašistická ideológia je ideológiou, ktorá je dieťaťom Hegela. Preto je to radikálne revolučná, moderná ideológia nezlučiteľná s katolicizmom, s pravdou, so zjavenou prirodzenou pravdou.
Podobne po druhej svetovej vojne mnohí katolíci podporovali liberálnodemokratické sily, pretože vystupovali proti komunizmu, takže považovali liberálnu demokraciu za spojenca, ba takmer za akúsi realitu, ktorú možno integrovať do katolicizmu.
Na druhej strane boli aj katolíci, ktorí sa ako antiliberáli hlásili k socialistickej, sociálno-komunistickej ideológii. Bolo tu hlboké nepochopenie toho, v čom spočíva konflikt medzi týmito ideológiami, tieto ideológie sú zdanlivo vo vzájomnom konflikte, ale v podstate majú spoločný základ, ktorým je Revolúcia. Takže nemá zmysel hlásiť sa k jednej z týchto ideológií v zmysle odporu voči druhej, pretože je to skok z blata do kaluže.
Ak sa hlásim k liberálnej ideológii ako antikomunista a keď bude komunizmus porazený, ocitnem sa v režime liberálnom, ktorý je hlboko protikresťanský a ktorý rozkladá samotné základy sociálneho kresťanstva. Rovnako, ak sa hlásim k socialistickej, sociálnokomunistickej ideológii ako antiliberál, aj keď bude liberalizmus porazený, ocitnem sa v režime sociálneho komunizmu, ktorý je nezlučiteľný s kresťanstvom, a tak ďalej.
Toto nie je hypotéza. Je to žiaľ to, čo sa stalo. Len si spomeňte na kresťanskú demokraciu. Kresťanská demokracia na Západe päťdesiat rokov zbierala katolícke hlasy, aby ich nakoniec priviedla k liberálnodemokratickej politickej platforme, ktorá sa často spájala a do istej miery sa stotožňovala aj so sociálnokomunistickými ideami.
Vezmime si len na spojenectvo so sociálnymi demokratmi a socialistami a potom dokonca na historický kompromis, kompromis s komunistickou stranou v Taliansku. Z toho vyplýva veľký omyl politického katolicizmu prinajmenšom za posledných sto rokov, pretože tieto omyly sa začali už na začiatku dvadsiateho storočia pokusmi využiť jednu ideológiu moderny proti druhej, pričom sa spájali s liberálmi proti socialistom, s fašistami proti liberálom a komunistom a pod.
A výsledok?
Dnes už prakticky neexistujú katolíci v politike, ktorí nielenže dobre poznajú sociálnu náuku Cirkvi, ale sú aj odhodlaní bez kompromisov ju presadzovať. Keďže ich niet, politický a sociálny katolicizmus sa rozplynul, zanikol a ideológie revolúcie zvíťazili na celej čiare. A tragické je, že zvíťazili s podporou katolíkov, to znamená, že Taliansko, ktoré bolo v 50. rokoch minulého storočia z 98 percent katolícke, je dnes Talianskom, v ktorom sa možno 10 až 15 percent občanov definuje, uznáva za katolíkov.
Preto tento proces dekonštrukcie, deštrukcie zvnútra katolicizmu a jeho prejavu politického, kultúrneho atď., nastal práve kvôli samovražedným rozhodnutiam samotných katolíkov, ktorí sa hlásili k ideológiám moderny, z času na čas k liberálnej ideológii, socialistickej ideológii, ideológii rastu atď.
Pohľad na život Giorgia Napolitana je pre nás užitočný pre pochopenie hlbokej dynamiky Revolúcie. Revolúcia totiž nie je len socializmus, nie je len komunizmus, nie je len liberalizmus, nie je len nacionalizmus, nie je len…, ale je to všetko dohromady.
Revolučný proces spája fašistický nacionalizmus, sociálny komunizmus, liberalizmus, anarchizmus, globalistické požiadavky atď.
Je to jedno monštrum s mnohými hlavami a Giorgio Napolitano ich počas svojho dlhého života všetky stelesnil: od fašizmu mladosti až po liberálny globalizmus superkapitalizmu.
