Takmer denne čítame a počúvame správy, podľa ktorých zmena klímy spôsobená fosílnymi palivami je “existenčnou hrozbou” pre prírodu a naše životy a jediným riešením sú tzv. obnoviteľné zdroje energie, ktoré majú nahradiť fosílne palivá a často nezabudnú dodať, že o závery „97% vedcov“ v danej oblasti. Vytrvalá snaha zasypávať ľudí takýmito informáciami zaváňa cieľavedomou manipuláciou, ktorej cieľom je znepokojovať, ba desiť verejnosť, postupne ju spracovávať a získať pre svoje zámery.
Keď sa pozrieme šesťdesiat rokov dozadu, uvidíme, že nebolo veru jedno obdobie, v ktorom by sa neboli vznášali nad našimi hlavami katastrofické predpovede, ktoré sa, samozrejme, vždy ukázali ako falošné.
Stačí si prejsť ich stručný prehľad v Polstoročí mediálneho strašenia ekologickými krízami, ktorý by azda mal byť aj povinným čítaním, keďže množstvo ľudí, najmä mladých, vníma situáciu vykresľovanú médiámi ako bezvýchodiskovú .
Napríklad v Británii sa o hroznej „klimatickej kríze“ učia v škole na hodinách takmer všetkých predmetov. Čo je horšie, mnohí sú kvôli tomu depresívni a neraz v zúfalstve si siahnu na život (viď Ekoúzkosť a apokalyptická rétorika deštruktívne ovplyvňuje duševné zdravie ľudí). Pritom je isté, že na smetisku dejín zostane aj súčasne nafúknutá a vedecky nepodložená klimatická kríza.
Je zaujímavé, že zatiaľ čo v roku 2014 bola politika rýchleho odstránenia fosílnych palív ešte extrémnym postojom, dnes je takmer všade vnímaná ako hlavný prúd, “odborný” názor, pričom inštitúcie jedna za druhou deklarujú svoju podporu eliminácii fosílnych palív a záväzok dosiahnuť “uhlíkovú neutralitu” najneskôr do roku 2050.
Ľudia sú dnes presvedčení, že existujú rýchle a jednoduché cesty k dekarbonizácii hospodárstva, že dnes je možné uspokojiť energetické potreby ľudí bez použitia fosílnych palív či jadrovej energie a že prechod na čistú, zelenú energiu je na dosah ruky a jediné, čo bráni jej uplatneniu, sú zlé fosílne spoločnosti.
Toto je pohľad aj veľkej časti našich politických a mediálnych elít. Hovoria o prechode na čistú energiu, vytyčujú veľkolepé ciele nulovej spotreby a démonizujú používanie fosílnych palív.
Britský kráľ Karol a londýnsky starosta Sadiq Khan minulý mesiac odhalili “Národné klimatické hodiny” odpočítavajúce čas, ktorý nám údajne ešte zostáva na odvrátenie klimatickej apokalypsy.
Pritom je isté, že samotní politici politici neberú svoje vyhlasovanie skazy až tak vážne (tu) a iba hrajú pred ľuďmi divadlo, pretože vedia, že reči o ukončení využívania fosílnych palív sa časti voličov páčia. Taktiež dobre vedia, že väčšina ľudí by nebola ochotná znášať dôsledky skutočného konca fosílnych palív.
Napríklad Nemecko rado vystupuje ako líder globálnej energetickej transformácie. Akonáhle však minulý rok vypukla energetická kríza, nemecká vláda neváhala a opäť spustila uhoľné elektrárne.
Nórsko, piata najbohatšia krajina na svete, má bohaté prírodné zdroje a vodnú energiu, stalo sa symbolom zavádzania elektrických vozidiel. Napriek tomu domáca spotreba ropy v Nórsku je dnes približne rovnako vysoká ako v roku 1985. Oslo nedávno schválilo finančné prostriedky vo výške 18 miliárd dolárov na rozvoj ďalších 19 ropných a plynových polí.
Viete, ktoré štyri prvky sú základom existencie moderného sveta? Podľa politológa českého pôvodu Václava Smila sú to cement, oceľ, plasty a čpavok. Moderné zdravotníctvo sa nezaobíde bez obrovského množstva plastov (od hadičiek až po sterilné obaly), ktoré sú ďalšou kľúčovou zložkou blahobytu ľudstva. Bez ocele a cementu by sa nedalo nič postaviť – cesty, domy, prístavy ani letiská. Možno bežný človek si ani nevedomuje, že výroba plastov, ocele a cementu vyžaduje obrovské množstvo – fosílnych palív.
A to nie je všetko. Moderné poľnohospodárstvo závisí od syntetických hnojív, vďaka ktorým sa zvyšujú výnosy, vďaka čomu poľnohospodárom stačí využívať menšie plochy ornej pôdy. Ak by sme tieto hnojivá nemali, polovica dnešnej svetovej populácie by nemala čo jesť. A hnojivá by sme nemali bez fosílnych palív.
Sedemdesiatpäť percent všetkých poľnohospodárskych zariadení v USA jazdí na naftu. Dominuje v celom dodávateľskom reťazci od výsadby cez zber až po dodávku potravín na trh.
V skutočnosti je každý krok navrhovanej energetickej transformácie závislý od fosílnych palív. Veternú turbínu nemožno postaviť bez mazív z ropy, betónového základu a veľkého množstva ocele. Rovnako ako sa nedajú vyrobiť solárne panely bez polysilikónu, ktorý je energeticky veľmi náročný, pretože si vyžaduje teplotu vyššiu ako 1 150 stupňov Celzia.
Guillame Pitron v knihe The Rare Metals War dokazuje, že iba pri výrobe jedného panelu sa vyprodukuje viac ako 70 kilogramov oxidu uhličitého najmä kvôli kremíku, ktorý obsahuje. Pri ročnom náraste počtu fotovoltaických panelov o 23 percent v nasledujúcich rokoch to znamená, že každý rok by výrobná kapacita solárnych zariadení predstavovala 10 gigawattov energie. To predstavuje 2,7 miliardy ton uhlíka emitovaného do atmosféry, čo zodpovedá znečisteniu, ktoré za rok vyprodukuje pohyb takmer 600 000 automobilov.
Solárne panely vyrábajúce elektrinu z tepelnej energie, majú ešte väčší vplyv na životné prostredie: niektoré z týchto technológií spotrebujú až 3 500 litrov vody na megawatthodinu. To je o 50 % viac vody, ako potrebuje tepelná elektráreň. Okrem toho problém spočíva aj v tom, že solárne farmy sa zvyčajne nachádzajú v suchých oblastiach, kde je nedostatok vodných zdrojov.
Štúdia Oliviera Vidala1) poukazuje na značné množstvo farebných kovov, ktoré sa budú musieť vyťažiť z podzemia, aby sa udržal rytmus boja proti globálnemu otepľovaniu. Vezmime si príklad veterných turbín: rozvoj tohto trhu bude do roku 2050 potrebovať “3,2 miliardy ton ocele, 310 miliónov ton hliníka a 40 miliónov ton medi”, pretože veterné turbíny si vyžadujú viac surovín ako predchádzajúce technológie.
“Na porovnateľnú infraštruktúru [výroby elektriny] […] potrebuje veterná energia až 15-krát viac betónu, 90-krát viac hliníka a 50-krát viac železa, medi a skla” ako tradičné palivové zariadenia, zdôrazňuje Vidal. Podľa Svetovej banky ktorá v roku 2017 uskutočnila vlastný výskum, to platí rovnako aj pre slnečnú a vodíkovú energiu – na “zloženie […] je totiž skutočne potrebné podstatne viac surovín ako pri tradičných systémoch zásobovania energiou”2) .
Rozšírenie ťažobných činností potrebných na výrobu elektrických vozidiel a veterných turbín je obzvlášť problematické. Podľa Medzinárodnej energetickej agentúry:
“Typické elektrické auto si vyžaduje šesťkrát viac nerastných surovín ako bežné auto a veterná elektráreň na pevnine si vyžaduje deväťkrát viac nerastných surovín ako plynová elektráreň. Od roku 2010 sa priemerné množstvo nerastných surovín potrebných na novú jednotku výrobnej kapacity zvýšilo o 50 %, keďže podiel obnoviteľných zdrojov energie na nových investíciách vzrástol.
Ťažba nerastných surovín je tiež energeticky náročná a produkuje obrovské množstvo emisií uhlíka. Už teraz ich podiel predstavuje 38 % na celkovej svetovej priemyselnej spotreby energie. To znamená, že aj keby bolo možné elektrifikovať všetky vozidlá, emisie uhlíka sa tým nielenže neodstránia, ale vzrastú na iných miestach dodávateľského reťazca.
Keďže environmentálne hnutie chce obmedziť ťažbu nerastných surovín, nerastné suroviny na výrobu elektrických vozidiel a veterných turbín budú pravdepodobne pochádzať z chudobných krajín, v ktorých zákony budú povoľnejšie a pracovné podmienky krutejšie. To už vidíme v kobaltových baniach v Kongu.
Nemýľme sa, prosperita Západu je založená na fosílnych palivách. Rozvojový svet potrebuje to, čo Západ už má. Potrebuje cesty, železnice, obytné domy, prenosové linky a továrne. V mnohých častiach sveta takáto infraštruktúra takmer neexistuje. Približne 940 miliónov ľudí (13 % svetovej populácie) nemá prístup k elektrickej energii a tri miliardy ľudí musí variť na hnoji, dreve alebo iných tuhých palivách, čo predstavuje zdravotné riziko v dôsledku znečistenia ovzdušia.
A ak chceme zvýšiť priemernú dĺžku života v subsaharskej Afrike, mali by sme rozšíriť prístup k elektrine a zemnému plynu, aby ľudia už nemuseli spaľovať hnoj či vyrubovať lesy. Všetky tieto kroky si vyžiadajú využívanie fosílnych palív. Ich odopretie najchudobnejším obyvateľom planéty by odsúdilo miliardy ľudí na kratšiu priemernú dĺžku života, horšie zdravotné podmienky a vyššiu detskú úmrtnosť.
Ako by ich Západ chcel presviedčať, aby nepoužívali fosílne palivá, keď sám vďaka nim zbohatol? A ako chce Západ presvedčiť krajiny ako Čína, Rusko a India, ktoré jasne dávajú najavo, že o takúto politiku nemajú záujem?
Zhrnutie: Už desaťročia sa cez mainstream dozvedáme, že používanie fosílnych palív je sebazničujúca závislosť, ktorá zničí našu planétu. Napriek tomu všade tam, kde sa podľa všetkých ukazovateľov materiálny blahobyt zvyšuje, od priemernej dĺžky života cez čistú vodu až po bezpečnosť klímy, je to určite aj vďaka využívaniu fosílnych palív.
Ako je to možné?
Vysvetlením je, že zvyčajne počujeme len jednu stranu príbehu. Sme naučení myslieť len na negatíva fosílnych palív, ich riziká a vedľajšie účinky, ktoré naozaj existujú, a ktoré treba mať pred očami, ale už nie na ich pozitíva – na ich jedinečnú schopnosť poskytovať lacnú a spoľahlivú energiu pre svet s ôsmimi miliardami ľudí. Morálny význam lacnej a spoľahlivej energie sa žalostne podceňuje.
Dôvod, prečo sme dospeli k tomu, že sme tak radikálne proti fosílnym palivám a nevidíme ich prednosti, nie je v prvom rade nedostatok faktických znalostí, ale prítomnosť iracionálnych morálnych predsudkov u západných elít, ktoré človeka vnímajú ako parazita prírody.
1) Olivier Vidal, Bruno Goggé, Nicholas Arndt, Metals
for a Low-Carbon Society, „Nature Geoscience“, vol. 6., 6. november
2013. v Guillame Pitron: La guerre des métaux rares.
2)
Správa Svetovej banky, Tho Growing Role of Minerals and Metals for a Low
Carbon Future, The World Bank Group, 2017
