Sociálna náuka Cirkvi sa začína pontifikátom Leva XIII, hoci nie Lev XIII ju „vymyslel“. Bol prvým pápežom, ktorý podal jej systematický výklad.
Katolícka sociálna morálka však existuje tak dlho, ako existuje Cirkev.
Pápež Lev XIII., ktorý vzhľadom na obdobie, v ktorom vykonával petrovskú službu, považoval za vhodné poskytnúť systematický, koncepčne usporiadaný rámec sociálnej morálky, ktorý bol neskôr nazvaný sociálnou náukou Cirkvi.
Rerum Novarum je azda jeho najznámejšou encyklikou a zároveň je považovaná za akýsi hlavný text sociálnej náuky. A ak je Rerum Novarum venované robotníckej otázke, Immortale Dei má za cieľ kresťanskú ústavu štátov.
Encyklika bola uverejnená 1. novembra 1885. Má polemickú povahu: vysvetľuje existenciu nemenných, večných princípov, pričom aj samotná forma tohto učenia má polemické črty boja, konfliktu a s ohľadom na realitu, politickú, politickú a právnu realitu doby, v ktorej bol pápež Lev XIII. pontifikom. (Dnes je to ešte horšie.)
V tej dobe sa už Európa neriadila kresťanskými princípmi. Francúzska revolúcia už prebehla a všade, kam prišli Napoleonove vojská, boli zvrhnuté predchádzajúce systémy, t. j. systémy spojené so stredovekou tradíciou a nastolené režimy, ktoré mali ako ideový základ princípy Francúzskej revolúcie.
Napoleon bol porazený, ale štáty, ktoré sa zrodili po napoleonskej reštaurácii, zväčša nedokázali obnoviť starý kresťanský poriadok, ale obmedzili sa na zmierňovanie revolučného dedičstva.
Existoval napríklad celý myšlienkový prúd nemeckého pôvodu, ktorý istým spôsobom vyzdvihoval úlohu štátu, ale nie v klasickom zmysle politickej autority, ale štátu, chápaného ako umelý produkt, ktorý však nadobúda vlastnosti totality, teda predpoklady moderného totalitarizmu. V tých rokoch sa rodí raný socializmus, teda sociálny komunizmus, a sekulárny, liberálny, svetský prúd sa rozhodne nemierni, ba naopak, radikalizuje.
V katolíckom Taliansku bol zavedený svetský slobodomurársky režim nepriateľský voči Cirkvi so všetkým, čo s tým súviselo, teda s vyvlastnením cirkevného majetku, vyhnaním pápežov z Ríma, obsadením pápežských štátov a samotného Večného mesta. V skutočnosti sa pápeži ocitli v postavení väzňov Vatikánu.
Sme teda v úplne inom kontexte, v ktorom už nemožno hovoriť napríklad o kresťanskej Európe. Alebo skôr áno, dá sa o tom hovoriť, pretože obyvateľstvo je stále z veľkej časti kresťanské, veriace a praktizujúce, ale inštitúcie, politické, a ak chceme, aj akademické, a svet úradov už určite nie je kresťanský.
Pápež Lev XIII, ktorý nastúpil po blahoslavenom Piovi IX., istým spôsobom predstavoval posledný odpor Cirkvi voči šíreniu svetského, liberálneho, sekulárneho myslenia, slobodomurárstvo aj v Taliansku.
Po veľkom pontifikáte blahoslaveného Pia IX. tu má Cirkev ako nástupcu Petra Leva XIII. nemenej veľkého pápeža, pápeža obrovského intelektuálneho vzrastu, ktorý nám zanechal vo svojom magistériu mimoriadne dedičstvo aj v spoločensko-politickej oblasti. Je pápežom sociálnej náuky Cirkvi.
Lev XIII. píše:
Hoci Cirkev, toto nesmrteľné dielo milosrdného Boha, sama o sebe a podľa svojej povahy má za úlohu spásu duší a budúcu blaženosť v nebi, napriek tomu sa od nej dostáva veľkého a bohatého požehnania aj veciam v pominuteľnej oblasti, a síce v takej miere, že aj keby bola Cirkev založená v prvom rade a hlavne kvôli blahobytnému životu tu na zemi, nemohlo by toto požehnanie byť početnejšie a väčšie. A vskutku kamkoľvek kedy Cirkev vkročila, bezodkladne zmenila tvár sveta, obohatila mravy národov cnosťami predtým neznámymi a priniesla im novú vzdelanosť. Všetky národy, ktoré sa neuzavreli pred jej vplyvom, vynikli miernosťou, spravodlivosťou a slávnymi činmi.
Pápež zdôrazňuje, že Cirkev bola ustanovená naším Pánom pre večnú spásu, pre nebeské veci, pre spoločenstvo s Bohom. Cirkev sa však zaoberá aj pozemskými vecami, t. j. usporiadaním rodiny, ekonomickým životom, právom a vzťahmi medzi ľuďmi na tejto zemi.
No aj keď to nie je hlavný dôvod jej existencie, pôsobenie Cirkvi v pozemských veciach je také účinné a pozitívne, že tam, kde Cirkev prišla, kde sa uskutočnila evanjelizácia, kde prišli misionári, kde kresťanstvo nejakým spôsobom prekvitalo, tam mali z toho ľudia veľký úžitok.
Prečo?
Pretože sa rozvíjali nové cnosti a ľudia sa učili byť lepšími. A zrodila sa nová civilizácia, kresťanská civilizácia. Hovorí nám teda: Zrodila sa nová civilizácia, kresťanská civilizácia, ktorá vzišla z pôsobenia Cirkvi na pozemské veci, teda na rodiny, na politický, hospodársky, spoločenský život, na právo, na umenie, na vedu a tak ďalej.
Hľa, toto je kresťanská civilizácia.
Ale táto kresťanská civilizácia sa vyznačuje nádherou, krásou, hovorí Lev 13. Hovorí, že charakteristickým znakom tejto civilizácie je ľudskosť, spravodlivosť a slávne skutky. Pápež tu akoby hovoril: pozrite, veľkosť Európy, teda Európy, ktorá zrodila rozkvet umenia, Európy, ktorá vytvorila vedu, Európy, ktorá urobila veľké geografické objavy, je zásluhou kresťanskej civilizácie, teda zásluhou toho, že Cirkev Európu kultivovala, starala sa o ňu, podporovala ju, vzdelávala.
Áno, v poslednej dobe začalo získavať všeobecnú nadvládu a platnosť tzv. nové právo. Hovorí sa: je vraj vymoženosťou nášho vyspelého storočia, ku ktorému sa došlo pokrokom slobody. Mnohými bolo mnohé skúšané, ale toľko je isté, že pre zodpovedné riadenie štátu nikdy nebol vytvorený lepší systém ako ten, ktorý sám vyplýva z náuky evanjelia. Preto považujeme za nanajvýš dôležité a najmä zhodné s Naším Apoštolským úradom zhodnotiť nové názory ohľadom štátu podľa kresťanskej náuky;
Na konci 19. storočia prevládla nová idea práva, ktorú pápež nazýva “nové právo”, nová idea štátu, ktoré však nie sú schopné priniesť lepšie ovocie ako kresťanská spoločnosť. Naopak, dalo by sa povedať, že prinášajú zlé ovocie. A všimnime si len jeden bod: systém, ktorý vyplýva z náuky evanjelia. To je veľký rozdiel medzi politickou modernou a kresťanstvom. Zatiaľ čo politická modernita chápe politické doktríny ako niečo, čo treba vnútiť, liberálny štát vnucuje liberálnu víziu štátu, socialistický štát vnucuje socialistickú víziu štátu.
Existuje teda umelá konštrukcia, t. j. píšu sa zákony a ústavy, presadzuje sa ideológia, či už liberálna, demokratická, socialistická, ktorá sa rodí prostredníctvom bežného ústavného práva…. V kresťanskej koncepcii, teda v kresťanstve, nič také neexistuje!
Čo to znamená?
Neexistuje žiadny dôkladne premyslený plán, ktorý by sa potom presadzoval prostredníctvom ústavy alebo zákonov atď. Je tu prirodzený, spontánny rozkvet kresťanských inštitúcií. Ale prečo spontánny rozkvet? Ak je spoločnosť kresťanská, ak je kultúra kresťanská, ak sú ľudia takmer všetci kresťania, spontánne, prirodzene to vytvára kresťanské inštitúcie, kresťanské zákony, kresťanské súdy. Nie je potrebné zavádzať nejaký umelý proces pripravovaný za písacím stolom.
Ale je tu rozkvet, povedali by sme zdola, spontánne, zo života ľudí, je to rozkvet kresťanskej politiky kresťanských inštitúcií, ale pretože sme v rámci v rámci kresťanskej societas. A pápež opäť píše: Nie je ťažké podať obraz štátu, ktorý je odvodený od múdrej kresťanskej náuky.
Čo je kresťanský štát?
Od prirodzenosti je každému vrodené žiť v občianskej spoločnosti. V osamotení mu chýba potrebná starostlivosť a podpora; rovnako tak nie je možné zdokonalenie charakteru a ducha. Preto Božská Prozreteľnosť usporiadala veci tak, že človek sa zrodením ocitá v medziľudských vzťahoch a spoločnosti, ako rodinnej, tak aj občianskej, lebo len táto spoločnosť mu môže dokonale zabezpečiť potreby pre život. Keďže sa však žiadna spoločnosť nezaobíde bez niekoho, kto stojí na čele všetkých, kto by mocným a primeraným podnetom usmerňoval každého jednotlivca k spoločnému cieľu, vzniká z toho pre občiansku spoločnosť potreba autority, ktorá by ju riadila.
Človek sa od prírody rodí s tým, že potrebuje druhých, nie je schopný žiť sám. Táto prirodzenosť človeka robí človeka prirodzene spoločenským, človek vyhľadáva spoločnosť iných. Platí to tak na úrovni domácej rodiny, ako aj na úrovni občianskej spoločnosti, societas.
Ale aby existovala societas, je potrebné, aby ju niekto riadil, pretože inak nastane anarchia, chaos, a preto je potrebná politická autorita. Politická autorita je teda potrebná zo samotnej podstaty človeka, pretože človek potrebuje žiť v spoločnosti a spoločnosť potrebuje niekoho, kto ju bude riadiť.
Potom pokračuje:
Táto autorita má, ako spoločnosť sama, svoj pôvod v prirodzenosti a tým v Bohu samom. Z toho ako druhý dôsledok vyplýva, že štátna moc podľa svojej povahy má za svojho pôvodcu Boha, lebo Boh sám je jedine pravý a nezávislý pán a majster všetkých vecí v najvyššom zmysle, ktorému všetko, čo jest tu, je podrobené a je povinné Ho počúvať. Kto má teda právo rozkazovať, môže ho mať len od Boha, zvrchovaného pána všetkých. Preto hovorí apoštol: “Niet moci, ktorá by nebola od Boha”(Rim 13,1).
Právo vládnuť ale nie je samo o sebe nevyhnutne spojené s určitou formou štátu; môže prijať tú alebo onú štátnu formu, ak tá účelne podporí spoločné blaho a prospech. Ale nech už je ústava štátu akákoľvek, musia tí, ktorí sú prví v štáte (vladári) nevyhnutne vzhliadať na Boha, zvrchovaného vládcu sveta a mať Ho za vzor a príklad, ak chcú splniť svoje úlohy pri riadení štátu.
Pápež zdôrazňuje, že autorita môže pochádzať iba od Boha, pretože Boh je jediným Pánom všetkého. Kto má autoritu, má ju preto, lebo určitým spôsobom koná v mene Boha, zastupuje Boha, je určitým spôsobom vykonávateľom Božieho zákona.
Nejde tu teda len o voľbu v prospech monarchického režimu alebo aristokratického režimu, demokratického režimu atď. Môžu ísť o najrozmanitejšie formy legitímnej vlády, nech bude na čele ktokoľvek, musí mať nevyhnutne oči upreté na Boha a mať Boha ako vzor a normu vo vláde spoločenstva.
Kresťanský štát môže byť republikou, môže byť monarchiou, môže byť zmiešaným režimom, môže byť demokraciou a pod., ale vždy musí vzhliadať na Boha. To znamená, že kritériom vlády musí byť Boh.
A potom pápež pokračuje:
Preto teda musí byť vláda najprv spravodlivá, podobná skôr vláde otcovskej než vláde majstra a pána, lebo Boh vládne nielen spravodlivo, ale aj dobrotivo ako otec.
Pápež tu hovorí: Ak tí, čo vládnu, musia mať za vzor Boha, vláda ľudí musí byť spravodlivá a otcovská, nie despotická a nespravodlivá.
Štátna vrchnosť musí dbať na dobro občanov,
Takže ten, kto riadi, musí riadiť v prospech občanov,
lebo len pre to je vládcom daná zvrchovaná moc nad ostatnými, aby sa starali o všeobecné dobro. Štátna autorita sa nesmie pod žiadnou zámienkou postaviť do služby jednej alebo viacerých osôb, pretože je zriadená pre dobro všetkých. Ak sa preto vládcovia stanú nespravodlivými, hrešia. Ak sa vo svojej pýche zneužitím moci nestarajú o blaho ľudu, potom nech si uvedomia, že Boh bude raz od nich žiadať zloženie účtov, a to tým prísnejšie, čím posvätnejší je úrad im zverený a nimi vykonávaný a čím vznešenejšia je dôstojnosť im zapožičaná a nimi zastávaná,
Toto je základný princíp, ktorý sa v modernej dobe vyparil: tí, ktorí vládnu, sú zodpovední Bohu. Vládnuť je delegovaná činnosť. Ten, kto vládne, vládne v mene Boha, a preto vo všetkom, čo robí, sa musí zodpovedať Bohu a činnosť tých, ktorí vládnu, musí byť preto vždy spravodlivá, umiernená, otcovská, dobrotivá v prospech občanov, nikdy nie pre svoj vlastný prospech, ale vždy pre prospech spoločenstva, pre spoločné dobro, pre dobro občanov.
A pripomína , že tí, ktorí vládnu, sa budú zodpovedať Bohu. Ak teda niekto vládne v rozpore s týmito zásadami, toho Boh potrestá.
6. Ak je štát usporiadaný týmto spôsobom, potom je jasné, že občianska spoločnosť musí urobiť zadosť početným a dôležitým povinnostiam, ktoré má aj voči Bohu. Ak už prirodzenosť a rozum každému jednotlivcovi ukladá povinnosť preukazovať Bohu svätú a náboženskou službu, keďže sme na ňom závislí, od neho sme vyšli a k Nemu sa máme vrátiť, je týmto zákonom viazaná aj občianska spoločnosť. A veru ľudia, tvoriaci v spoločnosti jeden celok, sú závislí na Bohu práve tak, ako jednotlivec. Prinajmenšom musí ako spoločnosť, tak jednotlivec, Bohu ďakovať, že ju stvoril, že ju všemohúcou vôľou zachováva a že jej z nevyčerpateľného milosrdenstva preukazuje mnoho dobrodenia.
Ako teda žiadny jednotlivec nesmie zanedbávať svoje povinnosti k Bohu, ale usilovne plniť svoju najdôležitejšiu povinnosť, totiž oddať sa duchom i srdcom náboženstvu (a vydať o ňom svedectvo svojou mravnou nápravou), ale nie náboženstvu, ktoré si každý podľa ľubovôle zvolí, ale takému, ktoré Boh uložil, ktorého pravosť (ako jediného oproti ostatným) prejavil spoľahlivými a neklamnými známkami a dôkazmi, tak sa ani štátna spoločnosť nesmie beztrestne chovať, akoby Boha nebolo. Nesmie ani (bez hriechu) odmietať starostlivosť o dodržiavanie úcty k Bohu ako veci jej úplne cudzej, nesmie však ani podľa ľubovôle prijať ktorékoľvek z rôznych náboženstiev. Ani pre štáty niet iného druhu a spôsobu úcty Boha než tej, ktorú ustanovil sám Boh.
Chápete silu tohto výroku?
Nielen jednotlivci majú voči Bohu povinnosť ctiť si ho, uctievať ho, modliť sa k nemu atď., ale aj spoločnosti, takže ani spoločnosti, ani verejná moc, nemôžu byť voči Bohu ľahostajní, preto verejná moc nemôže byť ateistická, agnostická, ale musí Boha uznávať, a nielen uznávať, ale musí ho aj uctievať.
Verejná moc musí uznať kresťanské náboženstvo, ktoré zjavil sám Boh.
Preto má občianska spoločnosť – keďže nemá inú úlohu ako podporiť to, čo je všeobecne najlepšie – starať sa takým spôsobom o prospech štátu, aby občania nielen neboli poškodzovaní vo svojich najvnútornejších túžbach, totiž po dosiahnutí najvyššieho a nepominuteľného dobra, ale aby v tom boli všemožne podporovaní. To sa uskutoční v prvom rade tým, že sa vláda obzvlášť zameria na svätosť a neporušiteľnosť náboženstva, pretože jeho pôsobenie vytvára spojenie medzi človekom a Bohom.
Štát nie je kompetentný v náboženských záležitostiach. Cirkev je kompetentná v náboženských otázkach, ale štát nemôže byť ľahostajný k náboženstvu, musí ho podporovať a urobiť všetko v rámci svojich možností, aby občania mali všetky nástroje, podmienky atď., pre dosiahnutie spásy.
Večná spása je úlohou Cirkvi, ale štát musí podporovať všetko, čo je potrebné, aby si občania mohli plniť svoje náboženské povinnosti. Potom opakuje, čo je pravé náboženstvo:
Jediné pravé je to náboženstvo, ktoré založil sám Ježiš Kristus a ktoré odovzdal svojej Cirkvi, aby bolo chránené a ďalej šírené.
Rovnako ako je cieľ, o ktorý sa usiluje, oveľa vznešenejší, tak i moc, ktorú má, prevyšuje všetky ostatné; nie je ani menšia ako moc štátna, ani jej nie je nejakým spôsobom podrobená.
11. V dokonalej pravde Ježiš Kristus udelil svojim apoštolom neobmedzenú autoritu vo vzťahu k veciam posvätným, spolu so skutočnou a najpravdivejšou mocou dávať zákony, ako aj s dvojitým právom súdiť a trestať, ktoré z tejto moci plynú.
Cirkev má plnú jurisdikciu nad posvätnými vecami, nad náboženskými vecami. Nie je vecou štátu, aby reguloval záležitosti týkajúce sa liturgie, bohoslužieb, modlitieb, dogiem atď.
Pápež zdôrazňuje, že autorita Cirkvi je najvznešenejšia zo všetkých, pretože jej cieľ je najvznešenejší zo všetkých. Takto pripomína, že medzi štátnou mocou a mocou Cirkvi, medzi autoritou štátu a autoritou Cirkvi, je to autorita Cirkvi, ktorá je najvznešenejšia, nadradená.
Viesť ľudí do neba prislúcha Cirkvi, nie štátu. Jej starostlivosti a starosti je zverené všetko, aby podľa svojich schopností stále viac rozširovala kresťanskú vieru, jednoducho aby sa slobodne a účinne podľa svojho súdu starala o vec Kristovu.
Autorita Cirkvi je úplná bez možnosti štátu ju obmedziť alebo do nej zasahovať vo všetkých záležitostiach, ktoré Kristus odovzdal apoštolom.
“Boha treba viac poslúchať ako ľudí.”16 Rovnako tak sa cirkevní otcovia snažili pri mnohých príležitostiach zdôrazniť dôvody pre uvedenú autoritu a ani pápeži nikdy nezabudli trvať na nej s neoblomnou statočnosťou voči protivníkom.
Ten istý názor zastávali samotné kniežatá i štátnici a riadili sa ním vo verejnom živote, keď sa snažili o dohodu uzatváraním zmlúv, vedením rokovaní, odosielaním a prijímaním vyslancov ako aj iným obojstranným úradným stykom s Cirkvou ako s riadnym najvyšším úradom.
A určite, je potrebné vedieť, že to nebolo bez zvláštneho charakteru Božej Prozreteľnosti, že tejto moci Cirkvi bola poskytnutá občianska zvrchovanosť ako najbezpečnejšia ochrana jej nezávislosti.
Autorita Cirkvi je založená na Božom zjavení. Počnúc cisárom Konštantínom bola Cirkev uznaná aj svetskými kniežatami ako najvyššia autorita.
13. Boh pridelil starostlivosť o ľudské pokolenie dvojakej moci: totiž moci cirkevnej a moci štátnej. Prvá stojí na čele vecí Božských, druhá na čele pozemských, čisto ľudských. Každá je svojím spôsobom najvyššie, každá má pevné hranice, odvodené od svojej povahy a bezprostredného predmetu svojej vlády,
Tieto právomoci teda nie sú svojvoľné. Majú svoju povahu, majú svoje ciele, a teda aj hranice,
takže každá je akoby uzavretá v kruhu, v ktorom sa môže samostatne pohybovať.
Pretože však sú obom mocnostiam podriadení tí istí ľudia, môže sa stať, že o jednej a tej istej veci – avšak z rozličného stanoviska – majú obe moci súdiť a rozhodovať. Oba poriadky vyšli od Boha a bolo teda nanajvýš dôstojné jeho múdrej prozreteľnosti, aby im predpísala cesty a riadne usporiadala ich vzájomné vzťahy. “Niet moci, ktorá by nebola od Boha. A tie, čo sú, ustanovil Boh.“17 (Rim 13, 1).
Svätý Pavol nám tu hovorí, že autorita, nielen teda cirkevná autorita, ale každá autorita, teda autorita kráľa a kniežaťa, autorita sudcov, autorita hláv rodín atď., je ustanovená Bohom.
Pretože však sú obom mocnostiam podriadení tí istí ľudia, môže sa stať, že o jednej a tej istej veci – avšak z rozličného stanoviska – majú obe moci súdiť a rozhodovať. Oba poriadky vyšli od Boha a bolo teda nanajvýš dôstojné jeho múdrej prozreteľnosti, aby im predpísala cesty a riadne usporiadala ich vzájomné vzťahy. “Niet moci, ktorá by nebola od Boha. A tie, čo sú, ustanovil Boh.“17 (Rim 13, 1).
Môže sa stať, že občianska autorita povie jedno a duchovná autorita druhé. To by bolo možné, keby tieto dve autority nemali spoločný zdroj, teda keby občianska autorita nebola závislá od Boha. , Pretože všetky cirkevné, občianske, rodinné atď. autority musia svojou povahou zodpovedať Božiemu zákonu a Božej vôli.
A tak neexistuje možnosť sporu . Takže to, čo učí knieža, čo učí hlava rodiny, čo učí pápež, čo učí biskupi, cirkevné autority, je vždy v rámci Božej autority, Božieho zákona, Božej vôle, ktorá je zdrojom každej autority, cirkevnej, občianskej.
Preto je tiež nevyhnutné, aby medzi oboma mocami bola dosiahnutá jednota, ktorú možno dobre prirovnať k jednote, spájajúcej telo a dušu do spoločnej činnosti.
Tak ako v ľudskej bytosti existuje duša a telo a duša nie je ľahostajná voči telu, telo nie je ľahostajné voči duši, ale existuje koordinácia medzi dušou a telom, tak musí existovať koordinácia medzi duchovnou autoritou a svetskou autoritou.
Čo je preto v živote ľudí sväté, čokoľvek má vzťah ku spáse duší a k uctievaniu Boha – či už podľa povahy veci či kvôli pôvodnému vzťahu – to všetko je podriadené cirkevnej moci a jej opatreniam. Všetko ostatné, čo sa naopak týka občianskej a politickej oblasti, je právom podriadené štátnej moci, lebo Kristus prikázal dávať cisárovi, čo je cisárovo a Bohu, čo je Božie.
Zdravý sekularizmus: Cirkev sa nemá priamo zaoberať svetskými záležitosťami. Ak máme rozhodnúť či postaviť železnicu, alebo ju nepostaviť, či zvýšiť dane, alebo ich znížiť, a ak máme robiť takú alebo inú hospodársku politiku, nie je úlohou Cirkvi, aby o tom rozhodovala, je to úlohou občianskej autority, teda štátu kniežaťa alebo parlamentu, v závislosti od formy vlády.
Tieto dve autority však musia byť vždy koordinované, takže môžeme povedať, že sú tu úlohy Cézara a úlohy Cirkvi Petra. Ale medzi Petrom a cisárom, teda medzi Cirkvou a štátom, musí existovať koordinácia.
V takom štátnom zriadení, ako sme si ho práve predostreli, sú Božské a ľudské veci usporiadané v zodpovedajúcom poriadku: práva občanov zostávajú nedotknuté pod ochranou ako Božských, tak ľudských a prirodzených zákonov, všetky povinnosti jednotlivcov sú múdro vymedzené a ich plnenie je preto účelne vykonávané.
Charakteristickým znakom kresťanskej spoločnosti je poriadok, to znamená, že neexistuje protiklad medzi duchovným a svetským životom, neexistuje protiklad medzi povinnosťami voči štátu a povinnosťami voči Bohu.
V kresťanskej spoločnosti je harmónia, poriadok, a tak je Cirkev v harmónii so štátom, práva a povinnosti v občianskej sfére sú v harmónii s povinnosťami voči Bohu, s náboženskými povinnosťami, a zákony Cirkvi sú v harmónii so zákonmi štátu, čiže je tam celková harmónia, poriadok.
Práve v kresťanskej societas, teda tam, kde kráľ aj pápež alebo biskup atď. poslúchajú Boha, sú občania chránení, pretože v kresťanskej spoločnosti si kráľ nemôže robiť, čo chce. Kráľ musí vždy konať, rozhodovať a konať, povedzme, v poslušnosti Božiemu zákonu, a preto sú práva občanov chránené, pretože kráľ napríklad nemôže byť nespravodlivý alebo násilný, despotický, zlodejský, skorumpovaný atď. atď., pretože je povinný dodržiavať Boží zákon.
Všetky povinnosti jednotlivcov sú múdro vymedzené a ich plnenie je preto účelne vykonávané. Každý jednotlivý človek potom vie, že na ceste k večnosti, plnej nebezpečenstiev a námahy, nájde sprievodcov, ktorí mu ukážu istý chodník, pomocníkov, ktorí sú s ním až do konca. Tiež vie, že druhí mu zaručujú istotu a chránia a zachovávajú jeho majetok i ostatné dobrá, ktoré so sebou prináša život v spoločnosti.
Kresťanská spoločnosť dáva človeku istotu, pretože človek vie, že môže dôverovať pastierom Cirkvi, že mu pomôžu zachrániť jeho dušu a pozemským vodcom, ktorí mu zaručujú bezpečnosť s všetky ostatné dobrá, na ktorých spočíva tento náš pozemský život.
Existuje teda poriadok na materiálnej aj duchovnej úrovni.
Všetky práva i povinnosti manželov sú múdro usporiadané podľa spravodlivosti a slušnosti; žena má patričnú dôstojnosť; autorita muža sa stáva obrazom autority samého Boha, otcovská moc je zmierňovaná pozornosťou a úctou, ktorá prislúcha žene a deťom. O ochranu, zdarný rozvoj, o vyučovanie a výchovu detí je tak najlepšie postarané.
Preto rodinu garantuje aj kresťanská societas.
Úlohou zákonov teda nie je plniť kráľovu vôľu, ale napĺňať spoločné dobro.
a nie sú prispôsobené vôli a klamlivému úsudku davu,
ako je tomu napríklad v moderných liberálnych demokratických systémoch, kde právo reprezentuje kolektívnu mienku, vôľu a želanie väčšiny.
Zákony sa teda neprispôsobujú mylnému úsudku davu, ale pravde a spravodlivosti; autorita kniežat má do istej miery posvätný a nadľudský charakter a má hranice, aby sa neodchyľovala od spravodlivosti a neprekračovala hranice zneužívania príkazov;
Knieža možno chápať aj v demokratickom zmysle, teda vo význame toho, kto má moc. Môže to byť aj zákonodarný zbor alebo volený prezident atď. Ale knieža a autorita kniežat v kresťanskom systéme je posvätná a ľudská zvrchovaná.
Čo to znamená? To znamená, že pochádza od Boha! Moc kniežaťa teda nie je niečo čisto ľudské, ale pochádza od Boha, a preto je posvätná. Zároveň však nie je absolútna, nie je svojvoľná, ale je obmedzená , má hranice, aby sa neodchyľovala od spravodlivosti alebo neprekročila hranice zneužitia príkazu.
Poslušnosť občanov je sprevádzaná slušnosťou a dôstojnosťou, pretože to nie je služba človeka človeku
Poslušnosť voči autorite nie je nevoľníctvo, nie je otroctvo, ale je to dodržiavanie Božej vôle, ktorá prostredníctvom ľudí vykonáva svoju vládu. Preto v kresťanskom systéme poslušnosť voči autorite kniežaťa, parlamentu, sudcu atď. nie je otroctvom, nie je to „musím poslúchať, lebo ak to neurobím, zbijú ma alebo zbičujú“, ale je to poslušnosť voči Bohu.
Je to ten, kto uplatňuje, kto uvádza Boží zákon do praxe, a preto tým, že poslúcham knieža alebo sudcu… poslúcham Boha.
19. Nesmie tiež chýbať vzájomná úcta, láskavosť a ušľachtilé zmýšľanie. Tu nie je človek ako občan štátu a kresťan v jednej osobe rozkolísavaný na všetky strany vzájomne rozpornými príkazmi oboch mocí.
Preto sa v kresťanskej spoločnosti uprednostňuje láska, dobročinnosť a sloboda. V skutočnosti nie sú uprednostňované, ale považujú sa za povinnosti. A potom, predovšetkým, občan nie je v rozpore s tým, že je kresťanom, to znamená, že občianske povinnosti nie sú nikdy v rozpore s náboženskými povinnosťami, s duchovnými povinnosťami, s povinnosťami pred Bohom. A tak vždy existuje harmónia medzi občanom a kresťanom.
A teraz prichádza jedna z najznámejších pasáží tejto encykliky, ktorú považujem za veľmi krásnu aj z hľadiska, ak chcete, výkladu. Veľký pápež Lev XIII. píše:
21. Býval čas, kedy sa štáty riadili náukou sv. evanjelia, kedy kresťanská múdrosť a jej Božská sila prenikali zákony, štátne zriadenie, mravy ľudí i všetky poriadky a vzťahy občianskej spoločnosti. Vtedy prekvitalo všade náboženstvo Ježiša Krista, Ním založené, na pevnom základe úcty, ktorá mu patrí, ktorá sa teší všade priazni panovníkov a ochrane úradov. Kňazstvo a kráľovstvo, Cirkev a štát, žili v šťastnej svornosti a boli úzko spojené vzájomnými službami.
Štát, usporiadaný týmto spôsobom, prinášal ovocie nad všetko pomyslenie krajšie, ktoré ešte neupadlo do zabudnutia. V dejinách je o tom nespočetné množstvo svedectiev, ktoré nemožno vyvrátiť alebo zakryť žiadnou ľsťou nepriateľov.
To že kresťanská Európa skrotila barbarské národy, že ich priviedla zo stavu surovej divokosti k životu dôstojnému človeka, že víťazne premohla vpády mohamedánov, že stojí na čele pokroku a civilizácie a dokázala byť všetkým ostatným národom vodkyňou a učiteľkou vo všetkom, čo slúži na skrášlenie a zušľachtenie ľudského života, že poskytla svojim národom pravú slobodu, upravenú v mnohotvárnych formách, že založila množstvo ústavov na zmenšenie ľudského utrpenia – za to všetko kresťanská Európa nesporne vďačí náboženstvu, ktoré jej dávalo podnet k tak početným podnikaniam a pomáhalo jej pri ich vykonávaní.
22. Niet pochýb o tom, že by všetky tieto dobrodenia pôsobili dodnes, keby bola zostala svornosť oboch vrchností, ba plným právom by bolo možné očakávať ešte lepšie výsledky, keby bolo prikladané viac dôvery v autoritu Učiteľského úradu, radám Cirkvi a nasledovaniu jej spoľahlivého vedenia. Lebo je zaiste nemenným a pre všetkých platným zákonom, čo kedysi napísal svätý Ivo Chartresský (1040-1117, priateľ sv. Anselma) pápežovi Paschalovi III.: “Ak imperium (štát) a sacerdotium (Cirkev) sú svorné, svet je dobre riadený, Cirkev prekvitá a nesie ovocie. Keď sú však nesvorné, nielenže nevzrastajú drobné veci, ale aj veľké sa biedne rozpadajú.”
Boli časy, keď sa spoločnosť riadila filozofiou evanjelia. Lev XIII. tu, samozrejme, naráža na obdobie kresťanstva, teda na obdobie od cisára Teodózia (nie od cisára Konštantína), vďaka ktorému sa Rímska ríša stala kresťanskou, keď sa štruktúry ríše, zákony, sudcovia, súdy, aparát atď. stali kresťanskými.
Bola tu epocha, ktorú možno nazvať epochou kresťanstva a ktorá zahŕňa stredovek, a predsa ho presahuje, prechádza od neskorej antiky až po novovek. Túto epochu Lev XIII. považuje práve za epochu, v ktorej filozofia evanjelia riadila spoločnosť, a uvádza, aké sú charakteristické črty tejto epochy kresťanstva, a to kresťanské náboženstvo sa stalo zdrojom zákonov, inštitúcií, zvykov národov, štátnych útvarov atď.
Náboženstvo rástlo a rozvíjalo sa, podporovali ho kniežatá a chránili sudcovia. Náboženstvo bolo chránené aj z právneho hľadiska a medzi cisárstvom a kňazmi alebo medzi kráľovstvom a kňazstvom existovala podstatná spolupráca, podstatná harmónia, to znamená, že politická moc a Cirkev spolupracovali.
Prečo došlo k tomuto spoločnému porozumeniu? Zjednocovalo ich kresťanstvo, to znamená, že kráľ bol kresťan, on a biskup boli kresťania, cisár bol kresťan, pápež, samozrejme, bol kresťan, takže existovala jednota cieľa zo strany politiky a ideálu Cirkvi.
Lev XIII. pripisuje práve tomuto kresťanstvu najvzácnejšie plody, teda práve pokrok, úspechy, umenie a všetko, charitatívne diela, nemocnice, školy, sirotince, všetko, čo bolo vykonané v prospech ľudstva.
Zaujímavý je aj odkaz na umenie, keď hovorí:
nespočetné historické pamiatky, ktoré žiadne zlé umenie nepriateľov nedokáže sfalšovať alebo zakryť.
Je to akoby Lev XIII. povedal: Len sa obzrite okolo seba a vy, Európania, uvidíte, že najväčšie, najkrajšie a najušľachtilejšie veci na vašom kontinente vytvorilo kresťanstvo. Práve kresťanstvo formovalo tvár Európy, univerzity, katedrály, veľké nemocnice a pamiatky, sakrálne umenie, stavby vytvorené kresťanstvom!
Po predstavení societas cristiana nám však Lev XIII. hovorí aj o tom, že v poslednom čase sa veci nevyvíjali dobre:
23. Keď však v 16. storočí bola vyvolaná tá nešťastná a poľutovaniahodná túžba po novotách, najskôr vznikol zmätok ohľadom kresťanského náboženstva. Keď potom všetko prekročilo svoju prirodzenú cestu, bola čoskoro negatívne zasiahnutá i filozofia a odtiaľ všetok poriadok občianskej spoločnosti. Tu je ten východiskový bod nových bezuzdných náuk o slobode, vymyslených za urputných búrok v 18. storočí a proklamovaných ako základné náuky a hlavné zásady “nového práva”, ktoré boli predtým neznáme a ktoré sa v nejednom ohľade odchyľujú nielen od kresťanského, ale aj prirodzeného práva.
Problémy sa začali v 16. storočí – od roku 1500 je kresťanská societas v kríze.
Táto kríza sa však výrazne zhoršila v roku 1700, teda v storočí pred, Lev XIII. píše v roku 1800, teda v storočí pred rokom 1700. Problémy sa teda začali v roku 1500, ale v roku 1700 sa ešte zhoršili a dali vzniknúť novému právu, novej koncepcii práva, ktorá v podstate vznikla počas Francúzskej revolúcie, ktorá otriasla Európou.
A tento zákon má ambíciu nahradiť, zrušiť ten predchádzajúci. A tento nový zákon nielenže nebol predtým známy, ale dokonca nielenže nezodpovedá kresťanskému zákonu, čiže nier je v súlade s evanjeliom, s apoštolskou tradíciou, ale je odtrhnutý aj od samotného prirodzeného zákona, teda je v protiklade aj s prirodzeným zákonom.
V spoločnosti založenej na takýchto princípoch (=revolučných princípoch) spočíva suverenita len vo vôli ľudu, ktorý tak, ako sám vlastní všetku moc, tak aj sám sebe vládne: vyberá si vlastne niekoľkých, ktorým deleguje moc, ale takým spôsobom, že na nich neprevádza suverenitu, ale len funkciu, ktorá sa má vykonávať v ich mene. O božskej autorite mlčia, akoby Boh neexistoval alebo akoby sa nevenoval ľudstvu; akoby ľudia, ani jednotlivo, ani kolektívne, nemali voči Bohu žiadne povinnosti, alebo akoby bolo možné predstaviť si zvrchovanosť, ktorej pôvod, sila a autorita nepochádzajú výlučne od Boha.
Je zrejmé, že takto by štát nebol ničím iným než ľudom, ktorý rozhoduje a riadi sám seba; a keďže sa tvrdí, že ľud v sebe obsahuje zdroj všetkého práva a moci, spoločenstvo sa nebude považovať za viazané žiadnou povinnosťou voči Bohu; nebude verejne vyznávať žiadne náboženstvo; nebude uprednostňovať jedno náboženstvo, ale bude uznávať rôzne vierovyznania za rovnocenné, aby sa nenarušil verejný poriadok.
Zákon, ktorý sa zrodil z revolúcie znamená, že ak svetská moc pochádza od ľudí a nie od Boha, štát sa nebude zodpovedať Bohu, ale bude sa považovať za slobodný od akejkoľvek väzby na Boha, na Boží zákon.
Boh bude buď popretý alebo bude považovaný za ľahostajného k ľuďom, ktorý sa nezaujíma o ľudské veci. Nebude ani verejné náboženstvo, ktoré zostane nanajvýš v súkromnej sfére a každý si zvolí svoje náboženstvo ako čisto fakultatívnu skutočnosť, t. j. každý si zvolí náboženstvo, aké chce, a preto každá moc a každé právo už nebude viazané na Boha, ale bude viazané na vôľu väčšiny.
Lev XIII. neodsudzuje demokraciu v klasickom, kresťanskom zmysle, ale odsudzuje tzv. suverenitu či zvrchovanosť ľudu.
Aký je v tom rozdiel?
Demokracia znamená formu vlády. Monarchia, aristokracia a demokracia sú formy vlády, čiže kto vykonáva autoritu. V monarchii ju vykonáva jeden monos, v aristokracii obmedzená skupina, povedzme tí najlepší vďaka svojim vojenským schopnostiam, kultúre, alebo rodinnej tradícii a pod.
V demokracii moc vykonáva demos, teda ľud, a preto aj toto je legitímna forma vlády. Lev XIII. sa nezaoberá problémom legitimity vlády, ale problémom zvrchovanosti.
Kladie otázku: odkiaľ pochádza politická moc, čo je jej základom? Je to „vôľa ľudu“, alebo je to Boh? Ak je základom autority Boh, potom bez ohľadu na to, kto ju vykonáva, kráľ, šľachta, parlament … ak je postavená na Bohu, ak sa usiluje byť verná Bohu, musí sa riadiť Božím zákonom, musí sa zodpovedať Bohu.
Na druhej strane, ak základom moci nie je Boh, ale ľud, masa, väčšina, potom s tým už Boh nemá nič spoločné a vtedy je možné všetko: najabsurdnejšie zákony, najabsurdnejšie rozsudky, najnespravodlivejšie veci, „pokiaľ si to želá väčšina“.
Keď sme tieto zásady, ktoré sa v našich časoch tešia takej veľkej priazni, postavili do základov štátu, je ľahké pochopiť, do akých nespravodlivých podmienok je Cirkev nútená. Tam, kde sa praktické konanie zhoduje s týmito doktrínami, sa katolíckemu náboženstvu priznáva v štáte rovnaká alebo dokonca nižšia úloha ako kultom, ktoré sú mu cudzie;
V liberálnych štátoch, ktoré sa zrodili po Francúzskej revolúcii, náboženstvo tvrdo potierané a prakticky zakázané ako v Sovietskom zväze ale je považované za čisto súkromnú záležitosť. Každý si vybral to svoje, ale Cirkev nebola uznávaná ako autorita.
Kresťanské náboženstvo, ktoré chce Boh, nie je uznávané ako pravé a je čisto súkromnou vecou každého, čiže je to na úrovni osobnej záľuby ako spolok rybárov alebo záhradkárov.
Dokonca aj vo veciach zmiešaného práva rozhodujú civilné úrady samostatne, úplne autonómne, pričom arogantne ignorujú najsvätejšie zákony Cirkvi. Takto pripájajú kresťanské manželstvá k svojej jurisdikcii, dokonca vydávajú zákony o manželskom zväzku, jeho jednote a stabilite; odcudzujú cirkevný majetok a upierajú Cirkvi právo vlastniť ho. Stručne povedané, zaoberajú sa Cirkvou tak, že sa zriekli jej charakteru ako právne dokonalej spoločnosti,
Lev XIII. to napísal na konci 19. storočia, ale je to rovnako aktuálne aj dnes. Čo robia občianske orgány, teda štát? Zaoberajú sa záležitosťami definovanými ako zmiešané právo…. Čo je to? Ide o právo, na základe ktorého koná Cirkev aj štát, a tak ovplyvňuje cirkevnú aj občiansku sféru. Štát prijíma zákony a predpisy týkajúce sa manželstva, jeho jednoty a stability akoby tu Cirkev nebola, pričom porušuje jej najsvätejšie zákony, keď umožňuje rozvody.
Štáty často vyvlastňovali majetok Cirkvi.
upierať Cirkvi právo vlastniť a správať sa s ňou tak, že sa zriekne jej charakteru právne dokonalej spoločnosti.
Moderné štáty zaobchádzajú s Cirkvou nie ako s autoritou, ktorá má vlastnú právnu autonómiu, ale ako s podriadeným subjektom, ako s realitou podliehajúcou štátnej moci.
Liberálne štáty presadzujú princíp nevyhnutnej odluky štátu od Cirkvi. Slávna Cavourova “libera Chiesa in libero Stato” (slobodná Cirkev v slobodnom štáte).
buď sa úplne zbaviť Cirkvi, alebo ju držať v okovách a podriadiť si ju. Na to je zameraná veľká časť vládnych aktivít. Zákony, administratíva, svetské učenie, likvidácia a rozpustenie rehoľných rádov, zničenie svetskej moci pápežov, všetko smeruje k oslabeniu vplyvu kresťanských inštitúcií, k vynúteniu slobody Cirkvi, k podkopaniu každého iného práva.
Toto sa deje od roku 1700. To znamená, že dnes sú školy a univerzity sekulárne, svetská moc pápežov bola zničená. Existuje tendencia oslabovať vplyv kresťanských inštitúcií.
Pápežov úsudok je veľmi jasný:
Jednoduchý prirodzený rozum stačí na to, aby ukázal, že takéto teórie o vláde spoločenstva sú ďaleko od pravdy.
Lekcia mimoriadne politicky nekorektná:
V otázkach náboženstva teda tvrdenie, že medzi rôznorodými a protikladnými formami vyznania nie je podstatný rozdiel, jednoznačne vedie k tomu, že nechceme prijať ani praktizovať žiadnu z nich.
A tento postoj, aj keď ho nazývame inak, nie je v podstate ničím iným ako ateizmom. Kto je v skutočnosti presvedčený o existencii Boha, ak chce byť logický a netvrdiť absurdity, nevyhnutne chápe, že existujúce formy uctievania, ktoré sú tak rozmanité a navzájom si odporujú aj v otázkach najvyššej dôležitosti, nemôžu byť všetky rovnako dôveryhodné, rovnako pravdivé, rovnako prijateľné pre Boha.
Čo nám tu pápež pripomína?
Ak veríme v existenciu Boha, nemôžu byť všetky formy uctievania rovnako pravdivé, pretože si navzájom odporujú. Jediným vysvetlením akceptácie tohto princípu je ateizmus.
Sloboda ako cnosť, ktorá zdokonaľuje človeka, sa musí vzťahovať na pravdu a dobro; povaha pravdy a dobra sa nemôže meniť podľa vôle človeka, ale vždy zostáva rovnaká a nie je menej nemenná ako vnútorná povaha vecí.
Preto je Cirkev pevnou ochrankyňou slobody, to znamená, že Cirkev bráni slobodu, ale zároveň je antiliberálna a vždy odsudzovala liberalizmus. Prečo? Pretože Cirkev hovorí, že sloboda sa musí vzťahovať na pravdu, na dobro.
Ľudská sloboda spočíva v pravde a dobre, a nie v tom, že si vyberiem to, čo sa mi páči. A povaha pravdy a dobra nezávisí od úsudku človeka. Nie ja teda rozhodujem o tom, čo je dobré a čo pravdivé, ale samotná podstata vecí hovorí, čo je dobré a čo pravdivé.
To, čo je v rozpore s cnosťou a pravdou, sa preto nesmie vyzdvihovať a vystavovať, a už vôbec nie brániť a chrániť zákonmi.
Táto veta napísaná koncom 19. storočia je dnes vlastne provokáciou. Akoby bola písaná majúc pred očami Gay Pride.
To, že homosexualita je v rozpore s prirodzeným zákonom, s Božím zákonom, je jasné. Stačí čítať Bibliu a poznať katolícku tradíciu, učenie Magistéria a mať trochu prehľad o prirodzenom práve. Čo hovorí Lev XIII.? To, čo je v rozpore s cnosťou a pravdou, sa nesmie vyzdvihovať a vystavovať.
Možno ju tolerovať, možno ju chápať, možno s ňou, povedzme, láskyplne, trochu tolerantne zaobchádzať, ale nemožno ju vystavovať ani vyzdvihovať, a už vôbec nie brániť a chrániť zákonmi. To znamená, že zákony nesmú chrániť neporiadok, nesmú chrániť a brániť to, čo je v rozpore s cnosťou a pravdou.
Je veľkým a škodlivým omylom vylučovať Cirkev, ktorú založil sám Boh, z verejného života, zo zákonov, z výchovy mládeže, z rodiny. V spoločnosti, ktorej bolo odňaté náboženstvo, nemôže existovať mravnosť a my dnes až príliš dobre vieme, z čoho pozostáva a k čomu vedie filozofia života a morálky, ktorú nazývajú civilizovanou.
Lev XIII. teda hovorí, že pre dobré fungovanie spoločnosti, teda NIE v záujme Cirkvi, ale v záujme svetskej t. j. pozemskej spoločnosti, je dobré, aby sa Cirkev starala o verejný život, zákony, vzdelávanie, mládež, rodinu.
V spoločnosti, z ktorej bolo odstránené náboženstvo, nemôže existovať dobrá morálka. To znamená, že náboženstvo zakladá morálku, dobré mravy ľudí.
Je naozaj veľkou nespravodlivosťou a bezohľadnosťou chcieť podriadiť Cirkev pri plnení jej povinností občianskej moci. Týmto sa narúša poriadok.
Lev XIII. tu dokonca hovorí o rozvrátení poriadku, keď štát rozkazuje Cirkvi. Lev XIII. na začiatku povedal, že existujú dve autority, nie jedna. Cirkev nie je monolit, to znamená, že Cirkev nepohltila občiansku moc.
Existuje teda autorita Cirkvi a autorita cisára, štátu. svetská autorita. Ale medzi týmito dvoma autoritami, medzi týmito dvoma sférami existuje hierarchia. To znamená, že autorita Cirkvi, ktorá je duchovná a vznešenejšia, je nadradená autorite cisára, ktorá je naopak pozemská a telesná. Existujú teda dve autority, ale autorita Cirkvi je vyššia a vznešenejšia.
Čo sa deje v modernom
svete? Pravý opak. Je to autorita štátu, občianska autorita, ktorá si
nárokuje dominanciu nad Cirkvou.
pôvod občianskej moci je v Bohu, nie v ľuďoch; ignorovanie náboženských povinností alebo ľahostajnosť k rôznym formám náboženstva nie je dovolené ani pre jednotlivcov, ani pre štáty:
(…)
treba zastávať názor, že Cirkev je svojou osobitnou povahou a právnou štruktúrou dokonalou spoločnosťou, ktorá nie je o nič menšia ako občianska spoločnosť, a že štátna moc nesmie mať právo podriadiť si Cirkev a podriadiť si ju, obmedzovať jej činnosť alebo jej odňať iné práva, ktoré jej udelil Ježiš Kristus.
Pôvod občianskej moci je v Bohu, aj autorita Cirkvipochádza od Boha. Preto Cirkev aj štát musia byť poslušní Bohu. Znamená to, že štát má povinnosti voči Bohu a náboženstvo mu logicky nemôže byť ľahostajné.
Štát nemôže byť agnostický, nemôže byť ľahostajný alebo dokonca ateistický. Musí byť verný svojim náboženským povinnostiam a vo vzťahu k Cirkvi ju nesmie ovládať. Štát nemá právo akýmkoľvek spôsobom vykonávať svoju moc nad Cirkvou.
Aká je kresťanská ústava štátov? Ide o uznanie autority Cirkvi a tiež, že politická autorita pochádza od Boha. Uznať, že politická autorita je Bohu zaviazaná, znamená, že musí Boha ctiť, musí ho uctievať, musí byť Bohu podriadená, že občianska autorita musí harmonicky spolupracovať s cirkevnou autoritou. Politická činnosť musí byť v súlade s prirodzeným a božským právom.
Preto musí byť vždy v súlade s dobročinnou otcovskou spravodlivosťou, zameranou na spoločné dobro, na ochranu súkromného vlastníctva, na ochranu práv občanov, bezpečnosť … Lev XIII. uznal obranu bezpečnosti, teda boj proti zločinu, prevenciu zločinu a ochranu súkromného majetku, za dve základné charakteristiky úlohy občianskej autority.
A potom to, čo sme povedali o rodine, manželstve, ktoré musí byť prirodzeným, nerozlučiteľným manželstvom medzi mužom a ženou, rodičovských právach, starostlivosti o deti, vzdelávaní a tak ďalej.
Pápež pokračuje po oznámení, že encyklika by mohla byť uzavretá aj tu, pretože, ako hovorí:
Toto sú teda pravidlá stanovené Katolíckou cirkvou týkajúce sa ústavy a vlády štátov.
Potom však pápež pokračuje ďalšími poznámkami, pretože chce objasniť niektoré body:
Naopak, jej cieľom nie je odsúdiť samotnú skutočnosť, že sa ľudia vo väčšej či menšej miere zúčastňujú na verejnom živote: čo môže za určitých okolností a pri presne stanovených zákonoch predstavovať nielen výhodu, ale aj občiansku povinnosť.
Pápež neodsudzuje demokraciu, ba dokonca hovorí, že v niektorých prípadoch môže byť dokonca občianskou povinnosťou, aby sa ľudia zúčastňovali na politickom živote.
Cirkev viac ako ktokoľvek iný schvaľuje túto čestnú a dôstojnú slobodu človeka a nikdy sa neprestala usilovať a bojovať za to, aby bola ľuďom zaručená pevná a celistvá sloboda. A skutočne, dejiny minulých storočí svedčia o tom, že všetko, čo je najpriaznivejšie pre obranu občianskej spoločnosti, všetky najúčinnejšie prostriedky na ochranu ľudu pred despotizmom kniežat, na zabránenie tomu, aby sa štát výrazne miešal do správy obcí a rodín, všetky zákony, ktoré sú najužitočnejšie na ochranu dôstojnosti, úcty k osobe, rovnosti práv jednotlivých občanov, to všetko si Katolícka cirkev vždy želala, podporovala alebo chránila.
Hovorí teda, že Katolíckej cirkvi vždy ležala na srdci ochrana čestnej slobody, teda nie modernej slobody, slobody robiť si, čo chcem, ale čestnej slobody, t. j. slobody môcť vykonávať svoje povolanie, môcť vzdelávať svoje deti, môcť podnikať, môcť pôsobiť v spoločnosti.
Cirkev po stáročia vždy bránila ľud pred despotizmom kniežat. Prečo to pápež hovorí? Pápež totiž pripomína, že proti despotizmu sa dá bojovať len tým, že sa kniežatá podriadia Božiemu zákonu, teda len v kresťanskom režime, teda tam, kde sú páchatelia, kniežatá, podriadení Božiemu zákonu, môže existovať ochrana. Na druhej strane, ak je politická moc neobmedzená, nevyhnutne nastáva despotizmus.
Treba zabrániť tomu, aby štát výrazne zasahoval do správy obcí a rodín,
Cirkev vždy bránila autonómiu obcí, miestnych spoločenstiev a rodín. Všetky tieto ochrany, všetka táto starostlivosť o právo na slobodu, čestnosť, dobro občanov, boli vždy súčasťou poslania činnosti Cirkvi. Dnes štát rodičom určuje aj to, ako majú vzdelávať svoje deti.
A tak, ak na jednej strane odmieta neprimeranú slobodu, ktorá sa zvrháva na slobodu alebo otroctvo jednotlivcov i spoločenstva, na druhej strane víta pokrok, ktorý prináša čas,
Lev XIII. nám tu teda hovorí, že Cirkev vôbec nie je proti pokroku, ak dochádza k harmonickému rozvoju spoločnosti atď. Cirkev je proti bezuzdnej slobode, čiže proti slobode, ktorá je revolučnou slobodou, pretože táto sa často mení na otroctvo.
Prečo? Pretože ak existuje sloboda bez zodpovednosti, táto patrí aj tým, ktorí majú moc, ako aj tým, ktorí môžu ovládať ostatných, pretože sú silnejší, bohatší, mocnejší. Sloboda bez zodpovednosti vedie mnohokrát k otroctvu, k tyranii.
Ale tieto postrehy, hoci sú tak rozumné a múdre, sa v dnešnej dobe stretávajú s malou priazňou, pretože spoločnosti nielenže odmietajú odkazovať na model kresťanskej múdrosti, ale skôr sa zdá, že sa od neho chcú každým dňom vzďaľovať.
Pápež tu konštatuje, že v Európe na konci 19. storočia je stále silnejšia tendencia zo strany spoločností, teda nielen vlád, ale práve sveta kultúry, univerzít, politického aparátu, sociálnych štruktúr, odborov atď., vzďaľovať sa od kresťanskej múdrosti.
My,” hovorí Lev XIII, “poháňaný vedomím najvyššieho a posvätného úradu, teda apoštolského poslania, ktoré vykonávame nad všetkými národmi, hlásame, ako je našou povinnosťou, pravdu; nie preto, že by sme nemali dobre na zreteli tendencie našej doby, ale preto, že by sme chceli, aby cesta spoločností bola bezpečnejšia pred nástrahami a ich základy pevnejšie,
Pápež tu hovorí: “Som si plne vedomý spoločnosti, ktorá ma obklopuje. Nie som naivný, nie som oklamaný. Som si plne vedomý toho, že spoločnosť sa vzďaľuje od Krista, že sa uberá opačným smerom ako kresťanstvo. Avšak z dôvodu môjho úradu Kristovho vikára, vám stále hovorím pravdu, pretože chcem, aby bola spoločnosť bezpečnejšia pred nástrahami a aby mala pevnejšie základy.
Ak budú katolíci v týchto ťažkých časoch počúvať naše slová, čo je ich povinnosťou, jasne si uvedomia, aká je úloha každého z nich, a to tak v oblasti myšlienok, ako aj v oblasti činov.
Pápež tu hovorí: Pozrite, drahí katolíci, je vašou povinnosťou počúvať ma a konať podľa toho.
A je veľmi prísny:
Moderný systém vlády, o ktorom hovoríme, a princípy, na ktorých je založený, sú samy o sebe určite hodné len odsúdenia.
To znamená:
V individuálnej oblasti je prvou povinnosťou prispôsobiť svoj život a správanie s najväčšou dôslednosťou evanjeliovým predpisom a nevyhýbať sa im ani vtedy, keď si kresťanská cnosť vyžaduje náročnejšie cvičenie trpezlivosti a zhovievavosti.
Preto v týchto ťažkých časoch, drahí kresťania, hovorí pápež, je vašou prvou povinnosťou žiť podľa evanjelia. Takže buďte verní evanjeliu, aj keby vás to malo stáť obete.
Takže, drahí katolíci, hovorí pápež, žite verne podľa evanjelia, ale žiť verne podľa evanjelia nestačí iba v súkromnom živote. Musíte tiež múdro prispievať k správe vašej obce! Dbajte o to, aby spoločenstvo zabezpečilo náboženskú a morálnu výchovu dospievajúcich v súlade s kresťanskými zásadami. Tak sa postarajte aj o vzdelávanie a aj o školy. Dbajte na to, aby sa v školách vyučovalo náboženstvo podľa kresťanskej morálky.
Rovnako je všeobecne užitočné a vhodné, aby sa účasť katolíkov rozšírila z tejto užšej oblasti aj na širšiu sféru štátu.
Znamená to, že okrem školy sa treba starať aj o celoštátnu politiku.
Úplne sa zdržať účasti na politickom živote by bolo rovnako previnilé ako odmietnuť vlastný usilovný príspevok k spoločnému dobru:
Pápež tu teda hovorí, že je to povinnosť, nie že ak človek chce, ak má čas, ak má tú vášeň. Nie! Povinnosťou katolíkov je angažovať sa v politike.
Samozrejme, neznamená to, že každý musí byť profesionálnym politikom, ale znamená to, že katolíci sa musia venovať politike, musia sa venovať politickej scéne. Naopak, ak sa katolíci budú držať v úzadí, k moci sa ľahko dostanú muži, ktorých názory vzbudzujú malú dôveru, že môžu byť pre štát prospešné.
Katolíci majú opodstatnené dôvody zúčastňovať sa na politickom živote: nerobia to, ani by to nemali robiť preto, aby sa prispôsobili tomu, čo je na súčasných metódach vládnutia odsúdeniahodné,
Pápež predkladá príklad týkajúci sa prvých kresťanov: sú to prorocké slová vyslovené koncom 19. storočia, keď Cirkev bola prenasledovaná, existovali tu slobodomurárske štáty, hoci 99 % ľudí v Taliansku, Francúzsku, Španielsku, Portugalsku, Rakúsku atď. bolo stále praktizujúcimi katolíkmi.
Nie inak tomu bolo v prvých storočiach kresťanskej éry. Zásady a duch pohanských národov boli vtedy veľmi vzdialené od ducha a zásad evanjelia, napriek tomu bolo bežné vidieť kresťanov uprostred povier, neporušených a vždy v súlade so sebou samými, ako sa živo predierajú všade tam, kde videli piestor.
Boli príkladní vo svojej vernosti kniežatám, poslušní vláde zákonov, pokiaľ to nebolo v rozpore s božským zákonom, všade šírili obdivuhodný lesk svätosti; boli odhodlaní pomáhať svojim bratom, obracať všetkých ostatných na Kristovu múdrosť, ale zároveň boli pripravení odísť a neohrozene čeliť smrti, ak by im nebolo možné zachovať si svoje pocty, magistratúru a príkazy bez toho, aby zlyhali v cnosti. Takto sa postarali o to, aby kresťanstvo rýchlo preniklo nielen do rodín, ale aj do armády, senátu a samotného cisárskeho paláca.
Prví kresťania sa neobmedzovali iba na evanjelizáciu rodín. Dostali sa do armády, do senátu, do samotného cisárskeho paláca, to znamená, že medzi vojakmi boli kresťania, medzi senátormi boli kresťania, medzi členmi cisárskeho dvora boli kresťania. Je zrejmé, že títo kresťania, keď boli prenasledovaní, obetovali svoje životy, aby zostali verní Kristovi. Vzdali sa všetkého, vzdali sa svojej práce, kariéry, peňazí, moci atď. pre Krista. Avšak z generácie na generáciu, vezmime do úvahy, že prenasledovanie trvalo tri storočia, sa im podarilo preniknúť do štruktúry rímskeho štátu, Rímskej ríše!!!
A keď sa prenasledovanie skončilo, kresťania už boli všade. V armáde, v senáte, v cisárskom paláci, boli tam kresťanskí sudcovia, kresťanskí intelektuáli, kresťania boli všade.
Naša doba si skutočne vyžaduje, aby sme takéto príklady našich otcov znovu ukazovali.
Katolíci, musia používať verejné inštitúcie, kedykoľvek to môžu čestne urobiť, na obranu pravdy a spravodlivosti.
Kresťania majú využívať verejné inštitúcie v prospech pravdy a spravodlivosti. Keď vieme, že moderné inštitúcie sú „skorumpované“, teda že moderný štát je ideologicky zlý, čo majú kresťania robiť?
Využívať verejné inštitúcie na podporu a obranu pravdy a spravodlivosti, aby pomohli prispôsobiť celú spoločnosť tomu kresťanskému modelu a ideálu.
Cieľ je teda jeden a je stále rovnaký. Samozrejme, že historické okolnosti sa menia, ale cieľom je prispieť CELEJ SPOLOČNOSTI, aby ekonomika, zákony, umenie, veda, všetky sféry spoločnosti zodpovedali tomuto modelu a ideálu kresťanskej societas.
Každý by mal mať na pamäti niekoľko pevných bodov: že integritu katolíckej viery nemožno v žiadnom prípade zosúladiť s názormi, ktoré sa otvárajú naturalizmu alebo racionalizmu
Nemožno robiť kompromisy. Pápež tým chce povedať, že je dobré, že existujú katolícki sudcovia, katolícki politici, katolícki vojaci, katolícki policajti, katolícki lekári, katolícki univerzitní profesori a pod., ale títo nesmú robiť kompromisy a prispôsobovať sa nesprávnym ideám, ale využívať verejné štruktúry v službe pravdy a dobra.
Rovnako nie je dovolené konať jedným spôsobom v súkromí a iným na verejnosti, t. j. uznávať autoritu Cirkvi v súkromnom živote a odmietať ju na verejnosti.
Pápež tu hovorí: “Človek musí byť dôsledný. Človek nemôže byť doma katolíkom a na verejnosti či na pracovisku agnostikom. Katolíkom musí byť vždy a všade.
Keď sa potom pýtame na čisto politické otázky, ako je najlepšia forma vlády alebo rôzne administratívne systémy, určite môžu v názoroch existovať legitímne rozdiely.
Katolíci môžu mať teda odlišné názory na administratívne záležitosti alebo na rôzne formy vlády. Takže môže byť monarchista, iný demokrat, ďalší aristokraciu či za prezidentskú republiku, alebo za parlamentarizmus.
Toto sú otázky, v ktorých sa katolíci môžu rozdeliť. Dôležité je, aby všetci pracovali pre pravdu, spravodlivosť, teda pre kresťanskú spoločnosť.
Touto cestou dosiahnu katolíci dva vzácne výsledky: budú spolupracovať s Cirkvou pri ochrane a šírení kresťanskej múdrosti a budú veľmi prospešne pôsobiť na občiansku spoločnosť, ktorej zdravie je vystavené vážnemu nebezpečenstvu kvôli zlým náukám a vášňam.
Encyklika sa teda končí úvahou Leva XIII.: Katolíci týmto spôsobom konajú dvojité dobro. Konajú dobro Cirkvi, pretože jej pomáhajú chrániť a šíriť kresťanskú múdrosť. Zároveň robia aj veľkú službu štátu, občianskej spoločnosti, pretože pokresťančovaním občianskej spoločnosti ju posilňujú, podporujú a chránia pred nebezpečenstvom, ktoré predstavujú zlé ideológie a choré vášne.
Tieto slová Leva 13 platili v 19. storočí ale ešte viac platia dnes. Vlastne celá nesmrteľná encyklika Leva XIII z roku 1885 je dnes, v roku 2023, ešte aktuálnejšia.
