Katolícka cirkev vedie dialóg aj so Švédskou luteránskou cirkvou, o čom som sa prvýkrát dočítal v máji 2015 na stránke vatikánskeho rádia:
Katolícko-luteránsky dialóg bol v pondelok v centre pozornosti Vatikánu, keď sa pápež František stretol s hlavou švédskej cirkvi a arcibiskupkou z Uppsaly Antje Jackelénovou.
Bolo to opäť „historické“ stretnutie, keď pápež František prijal v Apoštolskom paláci na súkromnej audiencii jej “arcibiskupku” a oslovil ju “veľavážená pani Jackelén, veľavážená sestra”. Švédska luteránska cirkev pritom vysluhuje homosexuálne “manželstvá” medzi sodomitmi, pripúšťa potraty, antikoncepciu a rozvody a bežne ordinuje na kňazov ženy, ba medzi biskupkami má otvorenú lezbičku (Eva Brunneová), a ktorá sa v roku 2017 rozhodla, že Boha bude spomínať iba použitím rodovo neutrálnych slov.
Pápež Františej potom bol v októbri 2016 vo švédskom Lunde pri príležitosti začiatku osláv 500. výročia osláv Lutherovej „reformácie“. Napriek tomu, že navštívil cirkev úplne kontrolovanú štátom, cirkev, ktorá je už desaťročia akousi náboženskou odnožou švédskej sociálnej demokracie, ktorej pastierov vyberajú de facto ľavicoví politici, ktorí sú čoraz častejšie politikmi verejne sa priznávajúcimi k svojej neviere, podľa oficiálneho komentára Vatikánskeho rozhlasu: “Obe cirkvi, ktoré si v katedrále v Lunde spoločne pripomenuli tieto udalosti, spoločne spievali Credo a evanjelium, vyznávali svoje vzájomné chyby, ďakovali za to, čo ich spája, a boli odhodlané pokračovať na ceste dialógu v službe ľudskej dôstojnosti.”
Pápež František sa s veľaváženou pani Jackelén modlil ako rovný s rovným a správal sa, akoby uznával jej úrad. Ťažko tomu uveriť, ale František sa v skutočnosti bez najmenšieho zaváhania a bez náznaku pochybností rozhodol, že pani Jackelén je pre neho tou správnou partnerkou.
Podobne ako väčšina moderných pokrokových protestantov, ani Jackelén nepovažuje kresťanstvo za pravé náboženstvo – považuje ho nanajvýš za pozostatok minulých storočí alebo za modernú formu fundamentalizmu a verí, že medzi jednotlivými náboženstvami nie je žiadny zásadný rozdiel; všetci veriaci sa predsa obracajú k tomu istému Bohu. “Židia, kresťania a moslimovia sa modlia k tomu istému Bohu. [… ] Kňaz a imám môžu vystupovať spolu a učiť – je to dobré posolstvo,”.
Podľa nej sa islamský fundamentalizmus nijako nelíši od kresťanského fundamentalizmu a strach z islamu “pochádza z nevedomosti”. Jackelén je horlivým zástancom medzináboženského dialógu: “Náboženský dialóg je v dnešnej dobe racionálnou voľbou. Navyše je to jediná možnosť. A množstvo náboženstiev nie je problém, ale bohatstvo.” (Neprípomína nám to niečo?)
Ba podľa prímasky nie je možné povedať, či sa Ježiš narodil z Panny Márie, pretože “nikto presne nevie, ako to všetko bolo” a zdá sa, že evanjeliový príbeh o narodení Panny Márie má len symbolický význam a má zdôrazniť dôležitosť tejto udalosti. Obhajuje rozhodnutie cirkevného zhromaždenia, ktoré sa v roku 2009 rozhodlo vykonávať sobáše homosexuálov. “Najzaujímavejšie na tom všetkom je, že podľa nej podpora jednopohlavných párov “neznižuje úlohu manželstva”. Rovnako ani podpora náhradných matiek, ktoré si homosexuálne páry najímajú, aby im porodili deti.
Ako sa dá ľahko predpokladať, ekumenická partnerka Svätého Otca je zástankyňou práva na interrupciu na požiadanie – skutočnosť, že ženy sa môžu celkom slobodne zbaviť plodu až do 18. týždňa tehotenstva, je pre ňu samozrejmosťou.
Arcibiskupka, ktorá nevie, čo je pravda kresťanstva, podporuje “svadby homosexuálov”, uznáva “právo žien na potrat”, hovorí nám, že moslimskí teroristi sa nelíšia od kresťanských fundamentalistov – je toto vhodný partner, partner pápeža pri vedení spoločných modlitieb?
Aby sme zostali v Škandinávii, v marci 2019 Nórska luteránska cirkev, teoreticky najväčšia náboženská komunita v Nórsku, oznámila, že sa v otázke potratov mýlila. Aby toho nebolo málo, pastori a pastorky sa rozhodli verejne ospravedlniť za svoju minulú rétoriku o potratoch. Vyhlásili, že zabíjanie detí v maternici podporuje zdravie žien a malo by byť legálne! “Keď bolo v roku 1970 zavedené právo na interrupciu, Cirkev bola jednoznačným odporcom týchto zmien. Duchovní sa vo svojej kritike tohto zákona a v snahe chrániť nenarodený život vyjadrili dôrazne a transparentne,” – napísali pastori. “Dnes si uvedomujeme, že takáto argumentácia Cirkvi neslúžila dobrému dialógu. Je čas vytvoriť v tejto diskusii novú atmosféru. Chceme k tomu prispieť.” – tvrdia. A potom už strhávajú všetky masky, ktoré pridávajú: “Spoločnosť s legálnym prístupom k interrupciám je lepšia ako spoločnosť bez tohto prístupu. Legalizácia zabraňuje nelegálnym potratom a podporuje zdravie a bezpečnosť žien.”
Odsúdila toto správanie jednoznačne niektorá katolícka hierarchia? V Nórsku, Švédsku, Dánsku alebo kdekoľvek inde?
Otázka je nesprávne položená.
Mala by znieť: Ako je možné, že Katolícka cirkev v takejto situácii okamžite neoznámila prerušenie prerušenie všetkých kontaktov a foriem dialógu s nórskymi luteránmi a všetkými spoločenstvami, ktoré neodsúdili ich zradu kresťanstva? To by bolo správanie hodné Cirkvi. Namiesto toho nastale hlboké mlčanie.
Aby sme však boli dôslední, odpovedzme aj na otázku, či prerušil Ján Pavol II. alebo Benedikt XVI. dialóg s protestantskými spoločenstvami, ktoré začali vysväcovať ženy?
Odsúdili verejne známu skutočnosť, že v spoločenstvách, s ktorými mali “veľmi dobré, úzke, ekumenické vzťahy”, vysväcovali za pastorov lesby a homosexuálov? .
Pretrhla Katolícka cirkev vzťahy s anglikánmi, ktorí otvorene akceptovali homosexualitu?
Na na všetky tri otázky je, žiaľ, jedna odpoveď: NIE.
Podstata dnešnej krízy: keď sa Pravda podrobila domnelému milosrdenstvu, za ktorým sa skrýval relativizmus, svet vtrhol do srdca Cirkvi.
Pravda nemôže byť absolútna a zároveň polovičatá. Nemôže byť vyjadrená len pozitívne, bez sprievodného odsúdenia omylu. Je to, akoby Pán Ježiš povedal Kajfášovi: Ja som Syn človeka, ale len pre svojich učeníkov. Teba a Veľradu to vôbec nemusí zaujímať.
Katastrofálne výsledky “dialógu” možno dokonale vidieť v Nemecku, kde sa katolícka hierarchia tak veľmi prispôsobuje požiadavkám svojich protestantských “kolegov”.
V tejto súvislosti mi nedá nespomenúť pápežského kazateľa Raniera Cantalamessu, teraz už kardinála, ktorého takmer všetky knihy, ktoré vyšli v slovenčine mám vo svojej knižnici, ktorý vystúpil ako kazateľ na synode Anglikánskej cirkvi v roku 2017 pri príležitosti päťstého výročia Lutherovej revolúcie, a vyslovil slová, ktorými chcel preukázať svoju ústretovosť, ale mnohých museli šokovať:
“Nikdy by sme nemali dovoliť, aby nás morálna otázka, akou je otázka sexuality, rozdeľovala viac, než nás spája láska k Ježišovi Kristovi”.
Musel som si pretierať oči, či dobre vidím: Z toho vyplýva, že to, že napriek tomu, že anglikánska cirkev povoľuje rozvody, umelé potraty, svätí ženy za prezbyterky i biskupky, kde sobáše homosexuálov sú na spadnutie, vysväcuje homosexuálnych biskupov žijúcich s partnermi, toto nemôže byť prekážkou dialógu s nimi, pretože nás spája láska k Ježišovi Kristovi?
Znamená to, že na pravde nezáleží, pokiaľ máme v srdci túto kašovitú, sentimentálnu “lásku”? Azda nečítal svätého Pavla, ktorý varoval, že tí, čo praktizujú tieto hriechy, nebudú dedičmi Božieho kráľovstva? Azda vtedy chýbal na hodine náboženstva?
Problémom je teologická a politická korektnosť, ktoré vedie k zredukovaniu viery na sentiment vyhýbajúci sa problémom, ktorý si to nechce s nikým rozhádzať. Prečo je myšlienka dialógu taká úspešná? Pretože je pohodlná. Je pohodlné povedať, že sa musíme vzájomne spoznať, že sa musíme dohodnúť. Je pohodlné hovoriť o úcte a tolerancii. Je pohodlné povedať, že sa treba vzájomne počúvať. To všetko sú krásne výrazy, ktoré zabezpečujú súhlas sveta a nestoja nič.
Nestoja nič, iba soľ viery stráca svoju chuť.
