Theo Khelfoune Ferreras, dvadsaťročný britský študent a klimatický aktivista, ktorý pracoval pre organizáciu Greenpeace, spáchal 29. marca 2023 samovraždu po tom, ako sa začal čoraz väčšmi obávať dôsledkov zmeny klímy. Jeho sestra uviedla, že Theove obavy o životné prostredie sa podpísali na jeho duševnom zdraví a spôsobili, že stratil nádej v budúcnosť.
V Belgicku noviny lalibre.be 28. marca 2023 priniesli znepokojujúcu informáciu o tridsaťročnom otcovi dvoch malých detí, ktorý sa pred dvoma rokmi začal obávať o klímu a budúcnosť našej planéty, prepadol ekologickej úzkosti a po niekoľkých týždňoch si vzal život.
Howard Breen je Kanaďan, ktorý má také obavy o planétu, že požiadal o lekársky asistovanú smrť, čiže eutanáziu. Breenovi lekár diagnostikoval klinickú ekoúzkosť a depresiu súvisiacu s biosférou. Ide o intenzívny strach z entropie súvisiaci s existenčnou hrozbou zmeny klímy, ktorý je čoraz častejší. Breen sa tak úprimne obáva globálneho klimatického chaosu – ktorý viedol k ničivým a smrteľným vlnám horúčav, záplavám a požiarom po celom svete – že často prežíva depresie, úzkostnú malátnosť a záchvaty paniky.
Kevin Aaron sa pripravoval na kariéru v oblasti ochrany klímy. Zapísal sa na magisterský program mestského a regionálneho plánovania na Kalifornskej univerzite v Berkley. Počas postgraduálneho štúdia ho však premkol pocit beznádeje v súvislosti s klímou. Spáchal samovraždu v roku 2003 vo veku 27 rokov.
Čoraz viac dôkazov naznačuje, že obavy o životné prostredie prispievajú k zvýšenej miere úzkosti (nazývanej ekoúzkosť či eco-anxiety) celom svete.
Kto vyvoláva tieto obavy?
Prakticky denne sme vystavení negatívnym správam „stopercentne vedecky zdôvodnenými“, že príroda je nezvratne ničená, že máme už len pár rokov či dokonca pár mesiacov, aby sme v tom niečo urobili, a ľudia prepadávajú depresiám, úzkostiam či priam zúfalstvu, najmä keď majú pocit, že „sa nič nedeje“. . Ako tá mediálna masáž vplýva na ľudí?
V roku 2021 výskumníci z University of Bath uskutočnili prieskum medzi 10 000 mladými ľuďmi vo veku 16 až 25 rokov v Austrálii, Brazílii, Fínsku, Francúzsku, Veľkej Británii, Indii, Nigérii, na Filipínach, v Portugalsku a Spojených štátoch. Táto štúdia je najnovším a najkomplexnejším prieskumom vnímania environmentálneho stavu planéty mladými ľuďmi.
Výskumníci zistili, že v priemere 83 % respondentov si myslí, že “ľudia zlyhali v starostlivosti o planétu“. Sedemdesiatpäť percent si myslí, že “budúcnosť je desivá“. 56 percent si myslí, že “ľudstvo je odsúdené na zánik”. 55 percent si myslelo, že budú mať “menej príležitostí ako ich rodičia”.
Podľa
výsledkov najväčšej vedeckej štúdie o klimatickej úzkosti u detí a mladých
ľudí (45 %) takmer polovica opýtaných mladých ľudí na svete tvrdí,
že klimatická úzkosť a stres ovplyvňujú ich každodenný život a
fungovanie.
V úvodnej štúdii založenej na prieskume s 10 000 deťmi a mladými ľuďmi (16 – 25 rokov) v 10 krajinách sa zistilo, že 75 % mladých respondentov sa domnieva, že “budúcnosť je desivá” – v Portugalsku to bolo 81 % a na Filipínach 92 % opýtaných.
Niektoré výsledky boli nápadne podobné. Napríklad 78 % Američanov a 76 % Nigérijčanov sa domnievalo, že “ľudia zlyhali v starostlivosti o planétu”. Sedemdesiatosem percent Američanov a 70 percent Nigérijčanov malo pocit, že “budúcnosť je desivá”. 46 percent Američanov a 42 percent Nigérijčanov sa domnievalo, že “ľudstvo je odsúdené na zánik”.
Na jednej strane sa môže zdať, že všeobecná skľúčenosť nad stavom planéty je trochu prekvapujúca, keďže ľudia žijúci v bohatších krajinách sa zvyčajne tešia oveľa lepšej kvalite životného prostredia ako ľudia žijúci v chudobnejších krajinách.
Na druhej strane, mnohí trpia viacerými negatívnymi predsudkami, ktoré majú tendenciu podceňovať alebo odfiltrovať to, čo je dobré, a zároveň sústrediť neprimerane veľkú pozornosť na to, čo je zlé. Tieto naše negatívne predsudky spôsobujú aj to, že podceňujeme alebo ignorujeme skutočný pokrok, ktorý ľudia v minulosti dosiahli pri riešení environmentálnych problémov.
Ekonómovia už dlho predpokladajú, že existuje súvislosť medzi rastúcou prosperitou a zvýšenou starostlivosťou o životné prostredie. Naopak, dramatický pokles životnej úrovne môže mať vážne dôsledky pre životné prostredie. Napríklad po kolapse zimbabwianskej ekonomiky začiatkom roku 2000 začali ľudia zabíjať predtým chránené voľne žijúce zvieratá, aby uživili svoje rodiny. Podobne po kolapse venezuelského hospodárstva v polovici roka 2010 zúfalí Venezuelčania zabíjali a jedli zvieratá zo zoologickej záhrady v hlavnom meste krajiny Caracase.
Od roku 1992 a Summitu Zeme v Riu žije Západ v zakliatí “klimatickej núdze”, ktorá sa opakovane obnovuje, ale nikdy nenastala. Odvtedy si Západ – iba Západ – stanovil za hlavný cieľ znížiť emisie CO2 a ďalších skleníkových plynov.
Pokiaľ ide o klimatické zmeny, médiá, politici a iné významné osobnosti vyhlasujú, že je to vedecky dokázané, hoci základné otázky – o tom, ako klíma reaguje na náš vplyv a aké budú jej dôsledky – zostávajú zväčša nezodpovedané. Klíma sa mení, ale prečo a ako, to nie je také jasné, ako si pravdepodobne mysleli.
Mnoho ľudí sa pod tlakom a vplyvom klimatického alarmizmu rozhodlo nemať deti alebo ich počet obmedziť. Často sú označovaní za antinatalistov. Niektorí z nich sa môžu obávať mať deti z dvoch hlavných dôvodov. Po prvé, niektorí aktivisti sú veria, že ekologický stav dnešného sveta – a najmä zajtrajška – je taký zlý, že pre dieťa by bolo nespravodlivé priviesť ho do takéhoto sveta. Po druhé, mnohí klimatickí aktivisti sú presvedčení, že každý nový život, ktorý príde na svet, spotrebuje veľké množstvo vzácnych zdrojov, vyprodukuje emisie a v konečnom dôsledku ohrozí planétu a spoluobčanov.
Mnohí antinatalisti veria, že svet bez ľudí alebo s ich podstatne menším počtom by sa nakoniec vrátil do raja bez znečistenia s bohatými prírodnými zdrojmi.
Stáva sa environmentalizmus sekulárnym náboženstvom?
Michael Shellenberger je americký environmentalista, ktorý v roku 2008 získal ocenenie časopisu Time Hero of the Environment a založil kalifornský think tank Environmental Progress. Shellenberger dlhé roky sledoval, ako sa rétorika environmentalistov stáva čoraz viac apokalyptickou. “Ale minulý rok [2019] sa veci vymkli spod kontroly,” napísal v článku o roku 2020. Alexandria Ocasio-Cortezová povedala: ‘Ak nebudeme riešiť zmenu klímy, svet sa do 12 rokov skončí’.
Najznámejšia britská environmentálna skupina tvrdila ‘Zmena klímy zabíja deti’. Najvplyvnejší zelený novinár na svete Bill McKibben označil zmenu klímy za “najväčšiu výzvu, akej kedy ľudia čelili”, a povedal, že “vyhladí civilizácie”, čiže miliardy zomrú, čo prispelo k rastúcej eko-úzkosti, a to aj medzi dospievajúcimi, sa Shellenberger rozhodol, že ako celoživotný environmentálny aktivista, popredný odborník na energetiku a otec dospievajúcej dcéry musí prehovoriť, aby oddelil vedu od fikcie a vydal knihu, v ktorej analyzuje environmentalistickú posadnutosť apokalypsou.
Ako každý projekt nesmrteľnosti, aj environmentalizmus potrebuje na správne fungovanie príbeh či naratív. Jeden z takýchto príbehov sa týka hrdinských environmentálnych aktivistov a vedcov bojujúcich proti zloduchom z priemyslu. Ale každý príbeh, ktorý obsahuje zloduchov, vyvoláva aj hnev, a to môže byť nebezpečné. Napríklad emisie uhlíka sa nezrodili zo zlých úmyslov, ale “sú vedľajším produktom spotreby energie”, ktorá je nevyhnutnou súčasťou odstraňovania globálnej chudoby. Ak by sa environmentalistom podarilo znížiť využívanie fosílnych palív v rozvojových krajinách, utrpeli by najchudobnejší a najzraniteľnejší ľudia na svete. Konštruktívny hnev, píše Shellenberger, môže zmeniť systém, ale nihilistický hnev hrozí veľkou deštrukciou.
Shellenberger zo svojej skúsenosti spomína, že “čím viac apokalyptických environmentalistických kníh a článkov som čítal, tým som bol smutnejší a úzkostlivejší“. Poznamenal, že environmentalisti síce môžu prostredníctvom svojho hnutia uniknúť depresii, ale naratív, ktorý presadzujú, podnecuje úzkosti, ktoré už v modernej spoločnosti narastajú.
Úpadok náboženstva v bohatých krajinách vytvoril prázdno, ktoré čoraz viac zapĺňa environmentalizmus. Ten sa dnes na amerických školách vyučuje ako občianske náboženstvo (a ešte horlivejšie v Nemecku, Holandsku a najmä vo Švédsku)…..
Tézy extrémneho environmentalizmu môžu zároveň znížiť rast populácie, ak ich bezmyšlienkovite opakujú politici, akademici, vplyvní ľudia na sociálnych sieťach, náboženskí vodcovia, celebrity a predovšetkým spravodajské médiá. Vplyv vytrvalého šírenia strachu je ľahko badateľný. Britský denník The Guardian napríklad uverejnil článok, v ktorom citoval 27-ročnú ženu, ktorá povedala: “Mám pocit, že nemôžem s čistým svedomím priviesť na tento svet dieťa a nútiť ho, aby sa pokúsilo prežiť v podmienkach, ktoré môžu byť apokalyptické.”
Stanica BBC písala o páre, ktorý sa rozhodol nemať deti. “K tomuto rozhodnutiu sme dospeli na osobnom základe,” “Chcela som čo najviac zmierniť svoju uhlíkovú stopu a svoj vlastný vplyv.” hovorí 30-ročná Morganová.“ ‘
Denník New York Times priniesol príbeh Lori Dayovej, ženy, ktorá trpí “desivou úzkosťou” “terrifying anxiety” a “opakujúcimi sa nočnými morami o bezpečnosť svojej dcéry… vyvolanou perspektívou katastrofickej zmeny klímy“.
Denník New York Post sa medzitým vyjadril: “Život je už aj tak dosť vyčerpávajúci. A svet je rozbitý a horí. Kto by chcel priviesť nový, nevinný život do zločinne nerovnej spoločnosti, ktorá sa nachádza na planéte s katastrofálne stúpajúcou hladinou morí?”
Nie sú to len anekdoty. Nedávne prieskumy ukazujú, že rodičia, ktorí majú pocit, že viac detí škodí planéte alebo, čo je ešte horšie, ohrozuje budúcnosť celého druhu, nechcú mať viac detí alebo mať vôbec nejaké deti. Dôvodom je najmä negatívne očakávanie budúcnosti v súvislosti so zmenou klímy.” Analytici americkej investičnej bankovej spoločnosti Morgan Stanley zistili, že “hnutie nemať deti kvôli obavám z klimatických zmien rastie a ovplyvňuje mieru pôrodnosti rýchlejšie ako akýkoľvek predchádzajúci trend v oblasti poklesu pôrodnosti “
Medzi články, ktoré sa venujú pozitívam vyhynutia ľudí, patrí napríklad príspevok v New Yorkeri “Prečo je lepšie nenarodiť sa”, “The Case for Not Being Born,”
Článok v NBC News “Veda dokazuje, že deti škodia Zemi. Morálka káže, aby sme ich prestali mať” “Science Proves Kids Are Bad for Earth. Morality Suggests We Stop Having Them
a polemický článok New York Times “Bolo by vyhynutie ľudstva tragédiou?” “Would Human Extinction Be a Tragedy?” . Posledný článok sa zamýšľa nad tým, že “náš druh má prirodzenú hodnotu, ale devastuje Zem a spôsobuje nepredstaviteľné utrpenie zvierat…. Je teda možné, že by bolo lepšie pre zem, keby ľudstvo vyhynulo.” ”
V podobnom duchu vydal v apríli 2019 americký obchodný časopis FastCompany znepokojujúce video s názvom “Prečo mať deti je tá najhoršia vec, ktorú môžete urobiť pre planétu” “Why Having Kids Is the Worst Thing You Can Do for the Planet” .
Hlavnými vinníkmi šírenia takýchto správ sú médiá, ktorým ide v prvom rade o sledovanosť, tie však majú svojich bohatých vlastníkov so svojimi ekonomickými a politickými záujmami, kvôli ktorým sa neštítia vyťahovať stále nové a podľa možnosti silnejšie a účinnejšie propagandistické zbrane. Momentálne je to tzv. klimatická kríza, samozrejme, „nad všetku pochybnosť dokázaná drvivou väčšinou vedcov“.
Profesor Ian Plimer v eseji pre Quadrant predložil brutálne hodnotenie. “Žneme plody úmyselného pokusu vystrašiť slabo vzdelaných mladých ľudí hypotetickou klimatickou núdzou prostredníctvom mainstreamových médií, ktoré nekriticky pôsobia ako stenografi zelených aktivistov.”
O podobne „vedecky podložených“ predpovediach za posledných šesťdesiat rokov, ktoré sa ukázali ako falošné, je článok Polstoročie mediálneho strašenia ekologickými krízami. Každá takáto predpoveď deštruktívne ovplyvnila psychiku, životy a rozhodnutia stámiliónov ľudí a nakoniec sa všetky ukázali ako falošné.
Rovnaký osud bezpochyby čaká aj „klimatickú krízu“.
