Dnes (v Cirkvi) žijeme sledovaním novín a počúvaním rečí a prejavov, neustále hľadáme to, čo nás spája a zjednocuje s inými, zatiaľ čo sa odmieta to, čo vytvára bariéry a rozdelenia, čo je – ako sa hovorí – “rozdeľujúce”. V skutočnosti musíme stavať mosty, a nie múry, musíme nájsť zhodu a súlad v bodoch, ktoré máme spoločné s naším susedom, a starostlivo sa vyhýbať tomu, čo by mohlo byť prvkom rozkolu.
Tak by sa napríklad kresťania mohli pri konferenčnom stole usmievať počas dialógu s moslimami na tému svetového mieru (a kto to je, kto nechce mier? Všetci ho chcú), samozrejme, bez toho, aby začali hovoriť o Kristovi, sviatostiach a evanjelizácii, teda o tom, čo nás “rozdeľuje”, a čo preto treba a priori zavrhnúť. Dokonca aj v rámci tých istých diskusií medzi katolíkmi, na pastoračných radách alebo stretnutiach, ak existujú rozdielne názory, nás pastieri a predstavení vyzývajú, aby sme sa nefixovali na myšlienky toho druhého, ale aby sme hľadali bod zhody a nechali bokom to, čo nás rozdeľuje.
Toho, čo nás rozdeľuje, sa bojíme viac ako AIDS alebo moru, a to až tak, že by sme o tom vôbec nemali ani hovoriť. Preto pravé kresťanstvo by malo byť to, ktoré s veľkým úsilím o porozumenie a dialóg pomaly privádza ľudstvo k jednote ľudí a národov, pričom stavia budovu práve na spoločných základoch toho, čo nás spája.
Všetko by bolo v poriadku, nebyť vety z evanjelia, ktorú vyslovil Ježiš (síce tam nebol magnetofón, ale bezpochyby ju vyslovil): “Myslíte si, že som prišiel darovať pokoj na zemi? Nie, hovorím vám, ale rozdelenie” (Lk 12, 51). Och, to by nám ešte chýbalo…! Píše sa tam práve toto: Prišiel som darovať rozdelenie.
Ak teda Boh prišiel priniesť to, čo bolo práve povedané, prečo máme zakázané uvažovať o tom, čo nás rozdeľuje? Mám záujem pochopiť a vedieť, aké rozdelenie prišiel priniesť Ježiš, pretože chcem to, čo chce Kristus, chcem byť kresťanom a byť poslušný jeho slovu, a nie slovu ľudí. Je známe, že ľudia klamú, alebo sa aspoň môžu mýliť, zatiaľ čo Boh určite neklame, ani sa nemôže mýliť.
Ako Diogenes hľadal človeka putujúc s lampášom v ruke, tak aj ja som sa vydal hľadať toto rozdelenie, ktoré priniesol Kristus. Pravdupovediac, ani som sa veľmi nenamáhal, pretože stačilo spomenúť Ježišovo meno a hneď sa vytvoril opozičný tábor. Keby som povedal čokoľvek iné, možno by som bezbolestne prešiel do radov nepriateľov, ale toto meno bolo nestráviteľné, najmä keď bolo vyslovené nahlas na verejnosti, otvorene, neviem, v supermarkete, v kancelárii počas prestávky na kávu, v autobuse. K ostatným božstvám či pseudobožstvám sa prejavuje zvláštny rešpekt, zatiaľ čo voči jedinému existujúcemu sa spustí okamžitá reakcia.
Ak sa kolega v práci hlási k hinduizmu, súfizmu či šintoizmu, necítite voči nemu žiadne nepriateľstvo… Možno rešpekt, zvedavosť alebo nanajvýš ľahostajnosť, ale nie averziu. Na druhej strane, ak novoprijatá zamestnankyňa na obecnom úrade príde do kancelárie s ružencom v ruke a často hovorí o Ježišovi a Panne Márii, okamžite vyvolá pocit nepríjemnosti, akéhosi znepokojenia a odporu, čo ľahko vyústi do antipatie voči nej.
Ako si to vysvetliť? A pritom táto dáma nerobí nič zlé, nechce sa nikomu vnucovať, nenadáva ani sa nevkusne neoblieka, naopak, môže byť dokonca usmievavá, pozitívna a dobrá vo svojej práci. Dôvod sa dá rýchlo vysvetliť: Ježiš povedal, že prišiel, aby priniesol rozdelenie, a keď vzniká rozdelenie, znamená to, že On pôsobí. Samozrejme, “naštvaní” ľudia povedia, že dôvodom averzie nie je Ježiš, ale bohatá Cirkev, zlomyseľní kňazi, budovanie vatikánskeho impéria atď. To všetko sú fámy; to, čo vytvára obrovskú vnútornú dezorientáciu, je Kristova láska k ľudstvu, jeho obeta na kríži, jeho drahocenná krv, ktorú vylial, a jeho nárok na to, že je jediným Spasiteľom sveta a všetkých, alfou a omegou, univerzálnym rekapitulátorom, tým, pre ktorého bolo všetko stvorené.
Prvý, kto pocítil, že sa pri správe o Vtelení musí okamžite oddeliť od Boha, bol anjel: Lucifer. Odmietol uctievať Boha v človeku, ktorého považoval za menejcenného v porovnaní so svojím anjelským ja. Táto teória nie je svojvoľná, ale podporujú ju mnohí cirkevní otcovia, aby vysvetlili dôvod anjelskej vzbury pred stvorením sveta. Lucifer sa stiahol a peklo nie je nič iné ako výraz jeho večnej vzbury. Žije mimo času a aj dnes ho nesmierne rozčuľuje “skutočnosť” Božieho vtelenia, a čo je horšie, že práve z tohto vtelenia pochádza spása človeka, ktorou on úplne pohŕda.
Preto ten, koho dráždi už len meno Ježiš, je aj dnes satan. Ak sa tolerantný a kultúrny človek, univerzalista a pacifista a globalista a čokoľvek iné, pozvaný do televízneho salónika, cíti “otrávený”, keď počuje, že iný pozvaný človek mu hovorí o Ježišovi a o Ježišovi ako o Bohu a Spasiteľovi, potom tento prvý človek je satan, resp. nesie v sebe hlas, odtlačok, vplyv zlého, ktorý nenávidí Pána Ježiša Krista. Ani o tom nevie, naopak, myslí si, že je tolerantný a pacifistický. Áno, tolerantný voči všetkému okrem Ježiša, Božieho Syna, Cirkvi, omše, sviatostí. Takýto človek sa možno poteší, keď počuje pápeža alebo biskupa hovoriť o klíme a mieri medzi národmi, ale rozhorčí sa, ak ten istý pápež alebo biskup vyzdvihne Pána Ježiša ako jediného Pána a Spasiteľa sveta.
Takže sme našli skutočného rozdeľovača: diabol. V skutočnosti meno “diabol” v gréčtine znamená “ten, kto sa dostáva do sveta”. Mýlil sa teda Ježiš, keď povedal, že prinesie rozdelenie, a nie pokoj? Nie: jednoducho odhalil miesto, kde sa prejavuje rozdelenie, rozdelenie na dve časti. Tam, kde sa objaví Ježiš, sa v skutočnosti okamžite prejaví diabol a zúri proti nemu. Všimnite si v evanjeliách: približne na každej strane sa objaví posadnutý človek a my sa s údivom čudujeme, prečo bolo toľko posadnutých a posadnutých ľudí.
Nie, všetci démoni sa v Kristovom čase nestretli v Jeruzaleme: už tam boli. Ježišov príchod ich zjavil, uvoľnil, prinútil ich vyskočiť. Tak je to aj s nami dnes: v našom paneláku ich môže byť päť alebo šesť, na našom pracovisku asi dvadsať, na uliciach ktovie koľko… ale kým sa nikto nezmieni o Ježišovi, všetko ide pokojne ďalej; príde človek, ktorý hovorí s Kristom v Kristovi a pre Krista, a démoni sa prebudia a vrhnú sa na nich.
Skutočným dôkazom existencie diabla nie sú posadnutí, ktorí chodia k exorcistovi, ale svätí. Dajte mi svätca a uvidíte tajomnú a temnú divokú zúrivosť, ktorá sa ho snaží potlačiť. Zúrivosť, ktorá pôsobí prostredníctvom násilných, ale aj menej nápadných foriem, ako je izolácia, tiché prenasledovanie, marginalizácia.
Kristus v sebe naopak zjednocuje. Celý list Efezanom je postavený na tomto mimoriadnom projekte Pána Ježiša, na jednote všetkých v jednom tele, s jednou vierou a jedným krstom… na hrozivej a nezničiteľnej jednote. Toto nie je miesto na komentovanie listu Efezanom, pretože by to bolo na dlhšie vysvetľovanie.
Ale na stretnutiach, kongresoch, ba dokonca na pastoračných radách alebo na stretnutiach o sociálnych otázkach, o ktorých sa diskutuje medzi ľuďmi z Cirkvi, keby sa rozhodnejšie a s horlivou horlivosťou spomínalo meno Ježiš, videli by sme na jednej strane rozhorčených ľudí, ktorí utekajú, a na druhej strane osoby, ktoré sa zjednocujú, vytvárajú spoločenstvo a skutočnú jednotu, pretože iba Duch Svätý zjednocuje, keďže je jednotou Otca a Syna vo Svätej Trojici.
Zdroj: europacristiana.com
