Decentralizácia je kľúčovým pojmom pre pochopenie toho, čo sa dnes deje v Katolíckej cirkvi. Pápež František už mnoho rokov hovorí o potrebe decentralizovať doktrínu, teraz, hoci to znie neuveriteľne, decentralizuje aj morálku.
Je zaujímavé, že program decentralizácie je takmer identický u katolíkov aj u anglikánov. Prečo? Dôvodom môže byť skutočnosť, že pápež František, hlava katolíckej cirkvi, a Justin Welby, anglikánsky arcibiskup z Canterbury, ktorí nastúpili do úradu v rovnakom čase, v marci 2013, nadviazali veľmi silnú spoluprácu usilujúc sa o jednotu a táto jednota spočíva práve – v decentralizácii cirkevných štruktúr.
Môže sa to zdať zvláštne, pretože anglikáni sú predsa len spoločenstvom veľmi vzdialeným od Katolíckej cirkvi. Vznikli na základe schizmatického Zákona o zvrchovanosti z roku 1534, ktorý ustanovuje anglického panovníka za najvyššieho predstaviteľa Anglikánskej cirkvi.
Pápež Lev XIII. v roku 1896 promulgoval apoštolský list Apostolicae curae, v ktorom potvrdil, že u anglikánov neexistuje apoštolská kontinuita, že ich kňazi a biskupi nie sú praví kňazi a biskupi.
Anglikáni v roku 1930 boli spomedzi cirkví prví, ktorí povolili antikoncepciu (samozrejme, že v „mimoriadnych prípadoch“), neskôr svätenie žien a teraz otvorenosť voči LGBT. Všetky tieto zmeny mali logicky viesť k prehĺbeniu rozdelenia či priam priepasti medzi anglikánskym spoločenstvom a Katolíckou cirkvou. Opak je však pravdou.
Justin Welby 12. februára 2023 vystúpil v africkej Ghane na stretnutí predstaviteľov celého anglikánskeho spoločenstva . Na jeho prejave je pozoruhocné, ako veľmi je podobné tomu, čo hovorí pápež František, ako takmer identický program decentralizácie ako Justin Welby hlása aj pápež František.
Nie je to náhoda, pretože František dnes podniká mnohé kroky približovania západného katolicizmu k liberálnemu anglikanizmu.
Pokiaľ ide o otázku decentralizácie, Justin Welby v Ghane minulý rok povedal tieto slová:
Ľudia považujú anglikánske spoločenstvo za jedno telo a tak to aj je. Sme jedno telo so všetkými kresťanmi na celom svete zo všetkých cirkví.
Synoda o synodalite hovorí, že sme jedno telo na základe sviatosti krstu. To znamená, že existujú rôzne denominačné rozdelenia, áno, ale v skutočnosti už existuje táto spoločná kresťanská identita a v skutočnosti takúto spoločnú cirkev môžeme dnes spoločne budovať práve na základe tejto jednej sviatosti krstu a tejto identity.
Takmer rovnakú myšlienku vyjadril Justin Welby, ako aj rôzne dokumenty synodálneho procesu:
Spoločenstvo (anglikánske) sa skladá z odľahlých farností v Papue na Novej Guinei a obrovských kostolov na Wall Street. Za cirkev sa modlia kresťania na afrických pláňach, v anglických dedinách, v amazonskej džungli a na stovkách ďalších miest.
A práve na miestnej úrovni sa zámerné učeníctvo nevyhnutne prežíva na každom mieste inak, a to kvôli odlišnosti kultúr. Nie sme totiž rovnakí, hoci sme jedno.
Toto sa nazýva „jednota v rôznorodosti“.
Keď otvoríme programovú encykliku pápeža Františka z roku 2013, exhortáciu Evangelii gaudium, pápež František v nej jasne píše: Jednota v rôznorodosti, sme rozmanití bohatstvom v rozmanitosti kultúr, rozmanitosti náuky, tým všetkým sa líšime, ale sme ďalej zjednotení.
Welby ďalej minulý rok v Ghane povedal:
Neexistuje dobrý dôvod, prečo by jedna skupina v jednej časti sveta mala prikazovať ako žiť a kultúru [inej skupine v inej časti sveta].
Takáto kontrola by bola koloniálnym zneužívaním, s ktorým nechceme mať nič spoločné. A takáto kontrola často je neokoloniálnym zneužívaním. Peniaze, moc a prístup k zdrojom by nikdy nemali byť rozhodujúce. Ale túžba po moci a vzájomné ukazovanie na seba, (týka sa to aj mňa, pretože hreším ako všetci ostatní), znamená, že jedna skupina sa vždy snaží hovoriť druhej, čo má robiť.
Preto v postkoloniálnom svete, v ktorom sa každým dňom stretávame s čoraz väčšími útokmi na kresťanskú vieru a kresťanské cirkvi, musíme nájsť znaky a symboly, ktoré ukazujú, že sme jedno, a zároveň znaky a symboly, ktoré nebudú viesť k vnucovaniu hodnôt jednej mocnej skupiny inej skupine.
Máme tu do činenia s tým, o čom hovorí aj pápež František. Bola to mimoriadne dôležitá téma aj v súvislosti s Amazonskou synodou a neskôr aj s cestou pápeža Františka do Kanady: odsúdenie kolonializmu i neokolonializmu, potreba uznať miestne kultúry, ľútosť nad tým, že Katolícka cirkev pri plnení svojho poslania údajne poškodzuje domorodé komunity.
A toto toto hovorí Justin Welby:
Nezáleží na tom, či sa nástroj spoločenstva (teda inštitucionálny nástroj ako znak jednoty anglikánskeho spoločenstva) nazýva arcibiskup z Canterbury ako ohnisko jednoty alebo stretnutie prímasov Lambethská konferencia alebo akokoľvek inak.
Akékoľvek podriadenie sa vôli tých, ktorí sú mimo našej provincie, musí byť dobrovoľné, nikdy nie vynútené. V našom chápaní anglikánskeho spoločenstva je jadro, ktoré však vyvoláva obrovskú otázku. Ako preklenúť priepasť medzi vzájomnou závislosťou a autonómiou bez zneužitia moci?
Welby najprv hovorí o tom, že nástroje spoločenstva sú iba znakmi jednoty. Nezáleží na tom, aké tieto nástroje sú, pokiaľ nevnucujú ostatným nejaké rozhodnutie jednej skupiny.
Nevidíme to aj dnes v Katolíckej cirkvi, keď sa hovorí o synodalite, úplne novom nástroji na dosiahnutie jednoty v Cirkvi? Niečo, čo tu ešte nebolo? Pápež František napokon hovorí, že on sa musí utiahnuť. Je, samozrejme, stále pápežom, ale nechce prijímať akoby autoritatívne rozhodnutia, pretože v prvom rade mu ide o synodu o synodalite ako novom nástroji jednoty Cirkvi v budúcnosti.
To znamená, že anglikáni aj katolíci sa dnes usilujú o rovnaké riešenie decentralizácie, o zmenu mocenskej štruktúry. Podľan Justina Welbyho v tomto novom svete sa má anglikanizmus držať istej jednoty iba na základe niekoľkých najzákladnejších princípov: Sväté písmo, krst a prijímanie, (jediné dve sviatosti, ktoré anglikáni uznávajú) historický episkopát a credo, čiže vyznanie viery.
Toto by mal každý člen cirkvi dodržiavať, aby sa mohol nazývať anglikánom, ale čo je navyše, to je už vecou miestnej kultúry.
Nevidíme toto aj v dnešnej Cirkvi pokiaľ ide o sexuálnu morálku, otázky dialógu s protestantmi a ďalšie podobné témy? To sa dnes už lokálne formuje veľmi odlišne, takže aj katolicizmus redukujeme na súbor určitých zákonov. Samozrejme, máme ešte administratívnu podriadenosť pápežovi, a kto sa tomu podriadi, je s nami, kým všetko ostatné možno formovať podľa ľubovôle.
Takže máme do činenia s pokusom stanoviť nové hranice, veľmi úzke hranice jednoty u anglikánov i u katolíkov . Úzke v tom zmysle, že možno stačí menej vecí, aby sme uľahčili vstup iným do tohto nášho spoločenstva, pretože s anglikánmi by sme sa už mohli istým spôsobom dohodnúť, či nie? Veď aj my uznávame Písmo, uznávame aj tieto dve sviatosti, episkopát, tu je teologická diskusia, uznávame vyznanie viery. Mohli by sme spolu vychádzať, nie?
Arcibiskup z Canterbury:
Nebudem lipnúť na mieste alebo postavení ako nástroji spoločenstva. Úloha arcibiskupa z Canterbury, hlavného mesta Canterbury, je historická. Nástroje sa musia meniť s dobou.
Toto pripomína, že aj pápež František sa vzdal mnohých svojich titulov, napríklad Kristov vikár, ale aj mnohých iných. Nie len ako údajne historické tituly, ktoré sa už mali zmeniť, pretože teraz máme do činenia s novými časmi, s novým chápaním pápežstva, tak ako arcibiskup z Canterbury chce nanovo pochopiť sám seba.
My (anglikáni) sme hlboko rozdelení nie pre nedostatok integrity, korupciu, klamstvo alebo podriadenosť vonkajšej kultúre, ale preto, že si Písmo vysvetľujeme rôzne. Rozdielne chápeme pôsobenie Ducha a pozeráme sa na tieto veci z rôznych kultúrnych perspektív. A práve preto sa každý do určitej miery vždy mýli.
Podľa arcibiskupa z Canterbury teda neexistuje pravda, alebo aspoň pravda v mnohých aspektoch reality. Možno ju chápe, keď ide o určité časti Písma, o dve sviatosti, ale vo všeobecnosti pravda neexistuje. Každý sa trochu mýli, každý má trochu pravdu, závisí to od kultúry.
Katolík si kladie otázku: Nezaoberáme sa aj my v Katolíckej cirkvi presne tým istým? Samozrejme, že áno. V súvislosti s Fiducia supplicans pápež František hovorí: No áno, tu na Západe to musíme akceptovať, pretože je to naša kultúra, budeme žehnať homosexuálnym párom, ale Afričania nemusia, pretože sú Afričania, ich kultúra je iná.
Vystúpenie arcibiskupa z Canterbury v Ghane v roku 2023 takmer do posledného detailu zodpovedá programu decentralizácie, ktorý realizuje pápež František.
V Evangelii Gaudium pápež napísal:
Ľuďom snívajúcim o monolitickom učení, ktoré všetci bez najmenších rozdielov musia zastávať, sa to môže zdať ako rozptyľujúca nedokonalosť. Ale skutočnosť je taká, že táto rôznorodosť pomáha lepšie vyjadrovať a rozvíjať rozličné aspekty nevyčerpateľného bohatstva evanjelia.
Pápež František napríklad v Amoris laetitia umožňuje prijímanie pre rozvedených žijúcich v nových zväzkoch.
Katolícka Cirkev začína byť de facto naozaj rôznorodá. Pápež sa to snaží vnútiť všetkým, ale nie vždy sa mu to darí. Keď sa mu to nedarí, vtedy hovorí o rozmanitosti či rôznorodosti.
Keď pápež František v roku 2013 preberá úrad, prijíma program decentralizácie v rovnakom čase ako Justin Welby. V anglikánskom spoločenstve to ide ľahko, kým v Katolíckej cirkvi to ide pomalšie.
V praxi decentralizácia vyzerá tak, že napríklad Nemci zavádzajú prijímanie pre rozvedených a iní nie, pretože pápež ich jednoducho nemôže nútiť, alebo Nemci a Belgičania zavádzajú požehnávanie homosexuálnych párov, kým Afričania to rázne odmietajú.
Teraz len stručne, pretože som vám o tom už nedávno hovoril. Fiducia supplicans oznámila 18. decembra požehnanie zväzkov homosexuálnych párov v Cirkvi. Deň predtým požehnanie homosexuálnych zväzkov schválili anglikáni. Jedna k jednej.
Za zmienku stojí, že anglikánska bohoslužba sa vlani prvýkrát slávila v Bazilike svätého Jána Lateránskeho pri hlavnom oltári, takže anglikáni ju slávia pri hlavnom pápežskom oltári v Ríme, vraj ide o nedorozumenie, ale tento rok pápež súhlasí, aby práve Justin Welby slávil svoju anglikánsku liturgiu v Bazilike svätého Bartolomeja na Tiberiovom ostrove v Ríme.
Minulý rok sa pápež spolu s Justinom Welbym a hlavou presbyteriánskej komunity v Škótsku po prvýkrát vybrali na spoločnú púť do Afriky, aby ukázali práve takúto zvláštnu jednotu kresťanov.
V tomto roku dokonca anglikánska „biskupka“ prišla na pozvanie pápeža Františka podeliť sa s Radou kardinálov so skúsenosťami so zavedením diakonátu pre ženy zrejme ako inšpiráciu pre Katolícku cirkev!
Máme do činenia s revolučným ekumenizmom.
Výsledok? Tam, kde sa zavádza a „darí sa mu“, tam kresťanský život jednoducho zaniká.
Umiera v Anglicku, u anglikánov, umiera v Belgicku, v Nemecku, v Spojených štátoch, kde je liberálne vedenie, a prekvitá tam, kde je spoločenstvo tradične spravované ako je Afrika.
Vyzerá to, že ráto decentralizujúca deštrukcia, ktorá sa dnes uskutočňuje, je posledným výkrikom Revolúcie, ktorá chce ešte využiť prostriedky Západu, ako toho, ktorý dominuje aj v tejto náboženskej rovine, aby premenil celú náboženskú rovinu v liberálnom duchu, ale je to posledný pokus, ktorý bezpochyby zlyhá.
Pretože aj keď uspeje, uspeje len v liberálnych spoločenstvách na Západe, ktoré sú však odsúdené na zánik kvôli demografii, nedostatočnej obnove, nedostatočnému odovzdávaniu viery.
To, čo po tom všetkom zostane, bude prekvitajúca, živá, tradičná, normálna, doktrinálna a morálna cirkev v Afrike, v Ázii, čiastočne, samozrejme, aj na Západe, tí, ktorí sa tomu bránia, takže za štyridsať, päťdesiat rokov, myslím, dúfam, že z tohto revolučného projektu a z tejto spoločnej katolícko-anglikánskej cirkvi liberálnej revolúcie nezostane nič.
Treba sa modliť za Katolícku cirkev.
