V predošlom článku sme skúmali šesť problémových trendov. Dnes sa pozrieme na ďalšie štyri, ktoré nám pomôžu objasniť moderné zmýšľanie. Nie zúfať si nad ním, ale radšej sa naň pozrieť s určitým nadhľadom, než si ho iba matne uvedomovať. Ak máme jasnejšie v predpokladoch či predsudkoch, ktoré ľudia nosia v sebe, môžeme im lepšie adresovať naše posolstvo a žiadať ich, aby zvážili, či tieto predstavy nie sú predsa len užitočné, alebo dokonca správne.
Väčšina ľudí si totiž svoje predsudky nesie podvedome. Ich vynesenie na svetlo môže pôsobiť ako istý druh lieku alebo rozpúšťadla, ktoré nám pomôže odstrániť tŕne, aby sme mohli zasiať semená pravdy.
Ďalšie štyri problematické domnienky:
I. Redukcionizmus – Ide o filozofický postoj, podľa ktorého komplexný systém nie je nič iné než súčet jeho jednotlivých dielov a že jeho opis možno zredukovať na opisy jeho jednotlivých zložiek. Redukcionizmus sa dnes najčastejšie vyskytuje pri vysvetľovaní zložitých ľudských javov z hľadiska zákonov fyziky a chémie.
Redukcionizmus má preto tendenciu redukovať ľudskú osobu na biológiu. Každá myšlienka, emócia, vášeň, túžba, spomienka alebo prianie je teda iba zhlukom chemických látok v mozgu, odpaľovaním synapsií atď. Dokonca aj jednoznačne metafyzické pojmy, ako sú spravodlivosť, milosrdenstvo, krása, nekonečno atď. sa musia nejako vysvetliť termínmi fyzikálnych procesov a mozgových buniek. Ľudská osoba je tak redukovaná na akýsi „mozog na palici“ či na súbor chemických látok a atómov.
Z hľadiska príčiny (najmä formálnej a finálnej kauzality) je však ťažké povedať, ako môže niečo čisto fyzické generovať niečo metafyzické. Pojem metafyzický znamená doslova “to, čo je mimo fyzického”. Preto veci ako krása, dobro, spravodlivosť, morálna bezúhonnosť, nekonečno atď. nie sú “fyzikálne” veci, ktoré možno odvážiť na váhe alebo spozorovať na spoločnej prechádzke.
Človek neočakáva, že vojde do reštaurácie a uvidí spravodlivosť sedieť pri večeri s morálkou. Tieto veci sú reálne – v skutočnosti také reálne, že mnohé z nich inšpirovali manželstvá a rozpútali vojny; ale nie sú fyzické.
Keďže však nič nemôže dať to, čo nemá, možno sa oprávnene pýtať, ako môže čisto fyzická entita, akou je mozog, “produkovať” metafyzické pojmy. Ako si môžeme my, ktorí (fyzicky) poznáme iba uzavretý a obmedzený čas, “predstavovať” nekonečno?
Niektorí tvrdia, že takéto veci sú len emanáciami fyzickej mysle, konceptualizáciami dvojkomorového intelektu alebo abstrakciami mozgu. Ale odpusťte mi, že upozorňujem, že “konceptualizácie” a “abstrakcie” sú metafyzické pojmy a nie je dovolené používať metafyziku na to, aby ste povedali, že nič také ako metafyzika neexistuje!
“To nič,” hovoria redukcionisti, “veda to jedného dňa vysvetlí.” Ale opäť namietam, že takáto odpoveď je akýmsi argumentom “Boha, ktorý vyplňuje medzery nášho poznania”; ale ja chem mať odpoveď dnes, prosím, keďže vy dnes odmietate metafyziku.
Tradičná odpoveď je stále najrozumnejšia: ľudská schopnosť chápať metafyzické – duchovné, ak chcete – poukazuje na metafyzický alebo duchovný rozmer ľudskej osoby.
Naša duchovná schopnosť poukazuje na duchovnú príčinu, ktorá môže dať to, čo má: čiže duchovný zmysel, otvorenosť voči veciam, ktoré presahujú fyzický svet. Je jasné, že mozog je základnou cestou, prostredníctvom ktorej duša uplatňuje mnohé zo svojich schopností, ale my nemôžeme byť jednoducho zredukovaní na mozog.
Redukcionizmus je dnes bežným názorom a vytvára kultúru, ktorá je nepriateľská voči tým z nás, ktorí poukazujú na dôležitosť duše. Hoci viera určite berie ohľad na naše telo, taktiež od nás požaduje, aby sme sa venovali aj našej duši. V redukcionistickom svete je však starostlivosť o dušu dávaná nabok.
Telocvičňa je plná, kostol je prázdny. Posadnutosť fyzickým zdravím je veľká, o dušu sa však málo staráme. “Prestaňte fajčiť, môže vás to zabiť”. Ale obdobná starosť vyhýbať sa o hriechu, ktorý by vás mohol natrvalo dostať na “zadymené” miesto, je zanedbateľná.
Jedna z foriem redukcionizmu ma teda ako človeka redukuje na moje telo. Zvláštnym spôsobom sa však mnohí redukcionisti súčasne hrajú aj na “druhú stranu plota”. A tak mnohí taktiež považujú svoje telo za obyčajný prívesok. “Moje telo je iba niečo, čo mám, akýsi nástroj, ak chcete”. V tomto redukcionizme sa “ja” javí ako nejaký činiteľ s dušou, ktoré môže používať svoje telo bez ohľadu na seba samého a bez vplyvu na seba.
A tak môžu vzniknúť absurdné tvrdenia, ako napríklad, že “ja” som v skutočnosti žena uväznená v mužskom tele. Moje ja je v tomto prípade redukované na “dušu” a telo je iba akýmsi oblekom, strojom alebo niečím podobným.
“To je šialené,” poviete si možno. “Som zredukovaný na svoje telo alebo na svoju dušu?” Nuž, vaším prvým omylom je, že v týchto temných dňoch hľadáte konzistentnosť. Ale aby som odpovedal na vašu otázku priamejšie, forma redukcionizmu, ktorú si vyberiete, je tá, ktorá vám v danom okamihu vyhovuje, aby ste ospravedlnili to, čo chcete urobiť.
A so zachovaním konzistentnosti sa príliš netrápte, pretože príliš veľa ľudí je aj tak akoby omámených na to, aby si to všimli; pravdepodobne vám prejde takmer akákoľvek šialená nekonzistentnosť, ktorú chcete zastávať.
A keď už sme pri tom redukcionizme, prečo neredukujeme manželstvo – celoživotný láskyplný zväzok muža a ženy, ktorý prináša sladké ovocie lásky v ich deťoch – len na to, že dvaja (alebo viacerí) dospelí ľudia sú spolu tak dlho, ako sa im chce? Áno, zoberme si len to jedno a na ostatné sa vykašlime. A čo sex? Zredukujme ho z lásky, rozkoše a plodenia iba na rozkoš. Áno, stratíme to nevyhnutné spojenie s rozmnožovaním a budeme sa tváriť, že spermie a vajíčka tam nikdy nie sú, alebo ich zabijeme a zmaríme ich účel.
A zahrajme sa aj na druhú stranu a zredukujme plodenie detí na experiment v Petriho miske a straťme všetky tie chaotické, nepredvídateľné, manželské objatia, ktoré sú také nespravodlivé voči “homosexuálom” a ľuďom, ktorí chcú deti, ale nemôžu si nájsť partnera alebo ho nechcú.
Áno, to je ono. Jednoducho všetko zredukujme na jednotlivé diely, zoberme si to, čo sa nám páči, a zvyšok nechajme tak.
Odpusť mi, milý čitateľ, že som jemne ironicky vykreslil čoraz temnejší svet redukcionizmu. Ale ako evanjelizátori musíme poznať niektoré zákruty a okľuky redukcionizmu, ktorý dominuje v našej dobe. Katolícky a biblický svet sa snaží hovoriť o bohatej tapisérii a kráse toho, čo Boh urobil, a o súvislostiach, ktoré zamýšľal.
Čoraz častejšie žijeme vo svete, ktorý rozdeľuje to, čo Boh spojil. Budeme musieť dlho a tvrdo pracovať, aby sme ľudí vytrhli zo zovretia konzumného myslenia, ktoré chce (niektoré) časti bez celku. Musíme tvrdo pracovať, aby sme ukázali, že redukcionistický prístup je v konečnom dôsledku nerozumný a má mnoho veľmi zlých dôsledkov.
II. Scientizmus – Ten je sám o sebe formou redukcionizmu. Scientizmus je postoj, ktorý dôrazne tvrdí: “Fyzikálne vedy vysvetľujú celú realitu.” Je to postoj v súlade s princípom redukcie. Problém je len v tom, že toto tvrdenie samo o sebe nie je vedeckým tvrdením; je to (mylné) metafyzické tvrdenie. Toto tvrdenie sa nedá nijako vedecky overiť.
A tak hoci človek obhajuje fyzikálne vedy ako jediné nevyhnutné vysvetlenie všetkého, sám musí vystúpiť mimo vedy – v skutočnosti odložiť nabok -, aby mohol toto tvrdenie vysloviť. Zvyčajne nie je dobré porušovať samotné pravidlo, ktoré vyhlasujete, už pri jeho vyhlasovaní.
Je zrejmé, že fyzikálne vedy sú veľkým prínosom pre našu modernú dobu. Ale fyzikálne vedy sa môžu venovať iba fyzikálnemu svetu. Fyzikálne vedy sa dobre zaoberajú materiálnou a efektívnou kauzalitou, ale nedokážu hovoriť o formálnej a konečnej kauzalite. Fyzikálne vedy sú dobré na to, aby vysvetlili, ako veci fyzicky vznikajú, ale nie sú vybavené na zodpovedanie hlbších otázok súvisiacich s otázkou “Prečo?”. Prečo vôbec niečo existuje? Aký je konečný cieľ, ku ktorému všetky veci smerujú? To nie sú otázky, na ktoré je veda pripravená odpovedať.
Je zrejmé, že žijeme v dobe, v ktorej mnohí prakticky zbožňujú fyzikálne vedy a odmietajú všetko, čo sa nedá odvážiť na váhe alebo pozrieť pod mikroskopom. Evanjelizácia je teraz oveľa ťažšia. Musíme stráviť veľa času ukazovaním, že mnohé veľmi reálne veci (spravodlivosť, vernosť atď.) – veci, ktoré spôsobujú veľmi reálne zmeny – nie sú fyzikálne, ale napriek tomu sú reálne. Musíme znovu pozývať mnohých, aby objavili nevyhnutnosť a krásu metafyzických skutočností umenia, etiky, filozofie a teológie.
III. “Urob si sám” náboženstvo – Dokonca aj vo sfére veriacich sú zástupy katolíkov a protestantov, ktorí sa cítia úplne oprávnení navrhnúť si vlastné náboženstvo a vlastného Boha. Zvykli sme to nazývať herézou a modloslužbou.
V minulosti heretici a modloslužobníci mali aspoň toľko slušnosti, že sa dopustili formálnej schizmy a odišli a založili si vlastné náboženstvo, vlastnú cirkev. Ale v takých lenivých časoch, ako sú tie naše, mnohí radšej zostávajú vo svojom náboženstve, vo svojej cirkvi – ktoré v základoch odmietajú – a žijú z peňazí, zo zdrojov a v budovách tej istej viery, ktorú tak „odvážne“ nerešpektujú.
Veď je to veľká námaha musieť si postaviť vlastné budovy a nájsť si vlastných stúpencov. Takže pohodlnou, modernou formou je povedať: “Som veriaci katolík, ale …”. A za tým nasleduje zoznam výhrad voči katolicizmu a vôbec voči kresťanstvu.
Slovo heréza pochádza z gréckeho slova, ktoré znamená “vybrať si”. Mnohé z právd našej viery sú držané v určitom napätí. Sme slobodní, alebo je Boh zvrchovaný? Ortodoxia hovorí, že obe sú pravdivé, a zastáva názor, že toto napätie je prijateľné, pretože existujú tajomstvá a hranice nášho poznania, ktoré nám bránia jednoducho vyriešiť každé napätie.
Heréza však toto napätie neznesie, a tak si vyberá jedno a zavrhuje druhé. Je Boh milujúci a milosrdný? Áno! Ale prečo potom existuje súd a peklo? Oboje treba zastávať, hovorí ortodoxia, a hoci existujú tajomstvá, je jasné, že Boh si nebude vynucovať naše áno. Na to heréza hovorí: “V žiadnom prípade!”, a tak sa zbavuje napätia tým, že si naprojektuje Boha alebo zavrhne jasné zjavenie súdu a pekla.
Mnohí sa dnes cítia úplne slobodní nazývať sa kresťanmi, nazývať sa katolíkmi a pritom si z viery vyberať, čo sa im páči a či nepáči. Považujú to za akési Bohom dané právo a podporuje ich v tom spiritualita new-age a hnutia “Boha v sebe” Oprah a spol. Áno, “musím byť sám sebou. Musím byť verný sám sebe.” Takže reálny Ježiš musí ísť preč.
A pretože väčšina týchto moderných ľudí nemôže zniesť Ježiša z Písma, prerábajú si ho a zmierňujú. Vezmú si niektoré vlastnosti, ktoré sa im páčia – jeho lásku a službu uzdravovania – a zahodia jeho menej než príjemné varovania pred súdom, jeho výzvu niesť kríž alebo jeho „prehnanú“ požiadavku cudnosti, že zakazuje dokonca aj žiadostivé myšlienky.
Citovanie Písma ich nepresvedčí. Sú v podstate “post-biblickí” a nezaujímajú ich detaily skutočného zjavenia. Boh k nim prehovoril osobne. Boh je láska a nikdy by neurobil ani nepovedal nič, čo by mohlo niekoho rozrušiť. Jeden riadok prevyšuje všetky ostatné v Písme: Boh je láska.
Toto je heréza: vybrať si jednu vec a ostatné zavrhnúť. Toto je Ježiš “urob si sám”, ktorý zhodou okolností súhlasí so všetkým, čo chcú nespokojenci robiť alebo si myslieť. A nech vám ani len nenapadne citovať svätého Pavla!
VI. Zastavený vývoj – Posledným faktorom, ktorým by som sa chcel zaoberať, nie je ani tak predpoklad alebo spôsob myslenia, ako skôr jednoduchá nezrelosť.
Na Západe žijeme v kultúre, ktorú by som najlepšie opísal ako kultúru vývojovo fixovanú na tínedžerské problémy. Kolektívne sa správame ako klasickí tínedžeri: nenávidíme autority, požadujeme všetky práva, odmietame však akúkoľvek zodpovednosť, sme vzrušení a nerozvážni v sexe, posadnutí “spravodlivosťou” (ale iba egocentrickým spôsobom), neustále posúvame hranice, len aby sme sa presadili, trváme na tom, že vieme niekoľko vecí a bránime sa tomu, aby nás to niekto poučoval, správame sa ľahkomyseľne (odmietame akékoľvek dôsledky), sme posadnutí módnymi trendmi a snahou zapadnúť do spoločnosti, vždy presadzujeme svoju nezávislosť, ale trváme na tom, aby za nás ostatní platili. Mohol by som pokračovať, ale chápete, o čo ide.
Ako evanjelizátori však musíme byť rozvážni a uvedomovať si, že musíme ľudí vyzývať k dospelosti a sami ju dosiahnuť. Niekto musí byť tu aj dospelý. Musíme si dávať pozor, aby sme sa nesnažili osloviť svet okolo nás tým, že budeme žiadať, aby si “Matka Cirkev” obliekla džínsy a osvojila si tínedžerské hlúposti. Cirkev musí byť láskavá, ale jasná v naliehaní, aby každý dospel k plnej zrelosti v Kristovi.
Určite existujú aj iné trendy, ale v týchto dvoch posledných príspevkoch som sa snažil hovoriť o tých, z ktorých vyplývajú iné otázky, ako je sexuálny zmätok a mnohé aspekty kultúry smrti.
Preklad z blog.adw.org
Predošlé články Msgr. Charlesa Popea:
Osem moderných omylov, ktoré by každý katolík mal poznať a vyhnúť sa im
Šesť kultúrnych trendov, s ktorými evanjelizátor musí dnes počítať
