Mons. Giampaolo Crepaldi, emeritný biskup z Terstu, ktorý v minulosti dlho viedol komisiu Caritas in veritate pri CCEE (Rada európskych biskupských konferencií), poskytol redakcii portálu lanuovabq.it rozhovor, v ktorom varuje pred európskym “snom”, z ktorého sa stáva ideologický europeizmus.
Dňa 8. júna sa budú konať voľby do parlamentu Európskej únie. Existuje mnoho dôvodov domnievať sa, že tentoraz budú dôležité, súhlasíte?
Určite zostávajú pochybnosti o volebnej účasti, ktorá v minulosti nikdy nebola príliš vysoká. Keď však zhodnotím problémy, ktoré stoja pred nami, myslím si, že tieto voľby sú určite dôležitejšie ako iné v minulosti. Európska únia sa najmä vo svetle svojich rozhodnutí prijatých v poslednej dobe, neosvedčila. Mnohí poukazovali na vážne nedostatky európskej zelenej dohody, ale neboli vypočutí.
Politiky v oblasti zmeny klímy a energetiky boli centralistické, nákladné, neúčinné a iluzórne, čo vyvolalo odmietavé reakcie. Nedávne parlamentné hlasovanie o potrate ako ľudskom práve poukázalo na to, že parlament je ovládaný deštruktívnou a beznádejnou ideológiou. Zasahovanie inštitúcií EÚ do poľských parlamentných volieb a nátlak na maďarskú vládu, aby menila svoje rozhodnutia, čiže považovanie Maďarska za “cudzí” prvok v Únii, sú niektoré aspekty situácie jasnej krízy. K tomu sa pridáva značné zlyhanie v zahraničnej politike.
Predpokladáte veľké zmeny v zložení Európskeho parlamentu alebo menšie úpravy?
Nedávno sa konali voľby v niektorých európskych krajinách, ktoré sú výrazne proti tejto Európskej únii. Mám na mysli voľby v niektorých nemeckých Länder a najmä v Holandsku. Na základe tohto trendu niektorí pozorovatelia dokonca odhadujú posun o sto kresiel v budúcom Európskom parlamente. Je však ťažké robiť prognózy. Poznamenám len, že pravdepodobne dôjde k polarizácii zloženia parlamentu, čo je znakom toho, že budúcnosť Európskej únie nebude ľahká, ale skôr ťažká cesta. Táto polarizácia sa bude týkať najmä tohto aspektu: spomalíme alebo dokonca obmedzíme prenos suverenity štátov, alebo naopak urýchlime zjednocovanie?
Mario Draghi v uplynulých dňoch predostrel časť obsahu správy, ktorú vypracoval v mene predsedníčky Európskej komisie Ursuly Von der Layenovej. Ako ich hodnotíte?
Myslím si, že Mario Draghi nehovorí len za seba, ale aj v mene rôznych mocenských kruhov, finančných, hospodárskych a politických, s ktorými je spojený. Jeho prejav by sa preto mal hodnotiť opatrne. Zdá sa mi, že je v perspektíve rýchleho a rozhodného posilnenia Únie s perspektívou centralistického štátu, vytvorenia spoločného dlhu, európskeho prezbrojenia a pokračovania environmentálnej a digitálnej transformácie. Hovoril o potrebe “bodu obratu”, ale zdá sa mi, že jeho návrh je v kontinuite so súčasnými trendmi, ktoré by chcel radikalizovať a urýchliť prechodom k novej európskej “suverenite”.
Čo na to sociálna náuka Cirkvi?
Každý, kto by sa chcel odvolávať na zásady Sociálnej náuky Cirkvi, by musel podobné ciele posudzovať veľmi kriticky. Tento projekt by zničil prirodzené spoločenstvá, od rodiny cez miestne spoločenstvá až po národy, a vytvoril by superštát, ktorý by bol od občanov a organických spoločenstiev vzdialený ešte viac, ako sú dnes inštitúcie Únie. Pokračovanie súčasných premien v rukách takéhoto Leviatana by mohlo vytvoriť centralizovaný systém kontroly obyvateľstva s nebezpečenstvom pre samotnú slobodu, ktorú európske demokracie tak veľmi, ba až prehnane vyzdvihujú ako svoju hlavnú hodnotu.
Nehovoriac o tom, že financovanie ekologickej a digitálnej tranzície by si vyžadovalo obrovské zdroje a zásahy zasahujúce do práv súkromného vlastníctva. Otázky, ktoré teraz zostávajú – aspoň formálne – v kompetencii štátov, by sa stali centrálnou kompetenciou a ako príklad možno uviesť oblasť vzdelávania, kde by sme mohli byť svedkami “pedagogiky más”, ako ju niektorí odborníci nazývajú, riadenej centrálnou mocou. Ide o akési zrovnoprávnenie a homologizáciu myslenia občanov s európanstvom ako ideológiou.
Chápem, že ste skôr zástancom druhej línie, línie ochladzovania jednotných procesov.
Myslím si, že v tomto čase by bolo vhodnejšie spomaliť zjednocovacie procesy, zhodnotiť doterajší priebeh, znovu kultúrne objaviť to, čo je pre Európu podstatné a čo zjednocovanie Európskej únie doteraz stratilo alebo zanedbalo. Je potrebné zastaviť preteky a viac premýšľať.
Máte na mysli aj kresťanské korene?
Mám na mysli mnohé veci, kresťanské korene, rodinu, zachovanie národných kultúr, subsidiárne rozmiestnenie politickej moci, riadenie migrácie, ktoré Únia ani nestihla vytvoriť, hodnotu tradícií, slobody riadené zdola, sebaorganizáciu miestnych spoločenstiev, zachovanie toľkých identít, ktoré sa stratili bez toho, aby niekto vedel povedať prečo, až po kalibrovanejšiu geostrategickú reflexiu. Pokiaľ ide o kresťanské korene, dovoľte mi niekoľko poznámok. Kultúra Európskej únie je v podstate ateistická a protikresťanská, skrýva sa za princíp náboženskej slobody.
Uznávajúc to však treba zároveň povedať, že k prehodnoteniu kresťanstva nemôže dôjsť z “historických” dôvodov, teda len preto, že je súčasťou našej minulosti. To nie je dostatočný dôvod, pretože každý bude môcť povedať, že táto minulosť je už minulosťou. Bude sa musieť zakladať na “pravde” kresťanského náboženstva, t. j. na novom uvedomení si, že európsky politický život ho zasa potrebuje, aby bol pravdivý.
Tu však spočíva zodpovednosť Katolíckej cirkvi…
Iste, pretože jej úlohou je predovšetkým ukázať pravdu kresťanského náboženstva, pravdu, ktorá je konečným dôvodom, aby jej nároky platili aj na verejnosti, nielen v súkromí. Musím povedať, že v tomto bode sa dnes vyskytuje viac než len niekoľko ťažkostí. Cirkev ešte nedávno tvrdila, že sekularizmus je ideálnym miestom na stretnutie, dialóg a pokoj. Ak je to však tak, kresťanské náboženstvo sa stáva jednou z mnohých etických inštancií a Cirkev iba jedným z mnohých agentúr občianskej formácie.
Princíp slobody náboženstva nesmie byť v rozpore s nárokom Katolíckej cirkvi, že má čo povedať a urobiť, čo je jej vlastné a jedinečné. Dôvodom historickej, verejnej, sociálnej a politickej úlohy Katolíckej cirkvi nemôže byť iba právo na náboženskú slobodu. Benedikt XVI. sa tejto téme podrobne venoval a jeho poznámky vzbudili veľký záujem aj v sekulárnom myslení, ale mám dojem, že sa v nej nepokračovalo.
V čom je podľa vás hlavný nedostatok pohľadu Katolíckej cirkvi na Európsku úniu?
Povedal by som, že je to akceptovanie európskeho projektu ako nespochybniteľného a priori, platného sám o sebe, s ktorým treba spolupracovať, ale bez dôrazných návrhov, bez odsúdenia hlavných omylov. Nezabúdajme, že europeizmus môže byť aj ideológiou, keď sa stavia nad všetko ostatné. Napríklad v nedávnom dokumente v súvislosti s júnovými voľbami sa biskupi Comece, komisie európskych biskupských konferencií národov Únie, obmedzili na pozvanie k účasti a konštatovanie, že proeurópsky projekt je platný a treba mu pomôcť rozvíjať sa. To sa zdá byť príliš málo.
V súvislosti s takzvanými otcami zakladateľmi Európskeho spoločenstva, ktoré sa neskôr stalo Európskou úniou, si všímam aj ďalšiu slabinu. Katolícka viera troch otcov zakladateľov sa príliš vyzdvihuje, a to až do tej miery, že celý proces, ktorý nasledoval, vrátane dnešnej situácie, je vykresľovaný akoby bol katolícky. Nie je správne tvrdiť, že tu ide o akúsi kontinuitu s nejakým katolicizmom, s ktorým je vraj EÚ od počiatku spätá. Okrem toho to môže zatieniť skutočnosť, že pri počiatkoch Únie stojí aj Ventotenský manifest (ktorého hlavným iniciátorom a autorom byl taliansky komunista Altiero Spinelli), ktorý má úplne iné ideové vyznenie a dnes sa zdá byť víťazom.
Zdroj: lanuovabq.it
